Jadrom problémov je nekvalitná správa, režim, zvolená vláda štátu. Na úspešné krízové riadenie si z hľadiska organizačnej filozofie neviem predstaviť nič vhodnejšie, ako uplatnenie toho, čo sa nazýva „Van Creveldove pravidlá“. Pre vysporiadanie sa s neistotou (čo je stav v každej kríze) Van Creveld identifikuje niekoľko pravidiel. Zameriava sa na to, ako zvýšiť výkonnosť velenia (a v kontexte krízy aj vedenia štátu):
Stojac pred úlohou a majúc k dispozícii menej informácií ako je potrebné na splnenie úlohy, organizácia môže reagovať dvomi spôsobmi. Jedným je zvýšenie výkonnosti spracovávania informácií (1), druhým je konštrukcia organizácie (2) a samotnej úlohy takým spôsobom, ktorý jej umožní operovať aj na základe nedostatku informácií.” (pozri Martin Van Creveld, ”Command in War”, kapitola s názvom: ”Podstata velenia”.
Prvé riešenie si vyžaduje ”nárast veľkosti a komplexnosti centrálneho riadiaceho orgánu”. Druhá cesta si vyžaduje buď ”drastické zjednodušenie organizácie” alebo ”rozdelenie úlohy na čiastky”, ktoré umožnia vykonávanie operácií s menej informáciami. Prvé riešenie nie je praktické, lebo vláda si zachováva a má zachovať svoju veľkosť aj v čase krízy. O to skôr keď vieme, že každá kríza resp. vojna sa vyznačuje nedostatkom ľudských, finančných a iných zdrojov. Pre organizáciu systému velenia Van Creveld navrhuje vo vyššie uvedenej publikácii päť hľadísk.
Návrhy Martina Van Crevelda pre organizáciu systémov velenia:
(a) potreba stanovenia prahu rozhodovania čo najnižšie v hierarchii a potreba voľnosti konania na dolnom stupni vojenskej štruktúry,
(b) potreba takej organizácie, ktorá vytvorí podmienky pre takýto nízky prah rozhodovania, zabezpečením sebestačných jednotiek na rozumne nízkej úrovni,
(c) potreba pravidelného systému hlásenia a systému prenosu informácií fungujúcemu obidvomi smermi, zhora nadol, aj zdola nahor,
(d) Potreba aktívneho pátrania po informáciách zo strany veliteľstva za účelom doplnenia pravidelne posielaných informácií zo stupňa jednotiek,
(e) potreba udržiavania tak formálnej, ako aj neformálnej siete spojenia vo vnútri organizácie.
Najnižší prah rozhodovania je samotný človek, jednotlivec, resp. najnižšia bunka spoločnosti, ktorou je rodina, neraz aj širšia, viacgeneračná. Centrum má definovať len pravidlá. Napríklad nosenie tvárových masiek, dodržiavanie odstupu na ochranu pred infekciou a minimalizáciu rizika. Nikto nechce nakaziť svojich rodinných príslušníkov, keď pozná pravidlá. Reštrikcie centra sa majú podľa tohto prístupu uplatniť len tam, kde je evidentné riziko porušenia pravidiel, alebo už boli porušené. Nie plošne.
Rovnako v prípade podnikateľských subjektov je najnižším prahom rozhodovania majiteľ resp. správna rada, ich štábom je vedenie spoločnosti. Centrum umožní prevádzku za presných ochranných podmienok. V inej rovine patria medzi úrovne rozhodovania obce/mestá, resp. nejaké správne jednotky, okresy, župy, alebo inak definované vymedzené bojové zóny. Povedzme rozsiahle „zóny“ bez infikovaných, do ktorých vstup si ochránime. A naopak, úzke infikované „zóny“, do ktorých vstup obmedzíme. V tom je podstata cieleného prístupu.
Decentralizácia, je jadrom účinného velenia. Slovami Stephena Coveya: ”Vzdaj sa ovládania, aby si ho získal” (V Stephen R. Covey, ”The Strange Attractor”). Ľudia sa propagandou vždy sťažujú na štát. Pritom štát je posvätná značka štátotvorného národa, jeho najvyššia organizačná forma, to najcennejšie, čo štátotvorný národ má ako svoju baštu. Ohniskom problémov je režim, vláda, ktorá má vo vymedzenom čase, na základe voľby, štát v rukách. Štát nie je ani zlý vlastník, to štátny úradník je zlý správca. Nemúdra vláda je paternalistická, neverí ľuďom, má ich za hlupákov a podvodníkov, chce ich viesť za ručičky. Chce, aby jej za ochranu boli poddaní vďační, chce zlízať smotanu. Múdra vláda, rozumný režim decentralizuje, verí svojim ľuďom, deleguje zodpovednosti.
Organizačná devolúcia v záujme rozloženia neistoty vytvorením najnižšieho možného ”prahu rozhodovania”. To je to, o čom sme sa bavili v debate o najnižšom prahu rozhodovania. Nie vládne koncentráky pre navrátilcov z ohnísk infekcie, potenciálnych „zbraňových“ nosičov.
Výber kľúčových osôb, ktoré vlastnia vhodný súbor charakteristík vo vzťahu k zastávaným funkciám. Úradník predstavuje štáb, preto úradník nesmie veliť, úradník môže iba a výlučne len radiť veliteľovi, pripravovať podklady, navrhovať alternatívne riešenia veliteľom (podľa stupňa), napr. predsedovi vlády, ministrom, županom, starostom a primátorom. Pretože velitelia majú zodpovednosť, preto títo musia byť starostlivo vybraní. Verte, múdry veliteľ si vyberie múdry štáb. Hlupák sa obklopí ešte hlúpejšími, aby ho neohrozovali a neodhalili, neprežiarili jeho neschopnosť, tuposť. Taký dá funkciu podpredsedu parlamentu, alebo ministra mládencom a devám bez nabalených životných skúseností, vo veku, kedy sa ešte musia učiť a nabaľovať na seba, kedy nemôžu dostať najvyššie veliteľské zodpovednosti, len štábne, alebo nižšie veliteľské.
Povzbudenie tých, ktorí boli vybraní, do iniciatívnosti aj za cenu robenia chýb. To je mimoriadne dôležité. V stave neistoty všetci budú a musia mať právo robiť chyby. Perfektné riešenie v stave neistoty neexistuje. Len neschopný úradnícky veliteľ chce perfektné riešenia a bojí sa pochybení, hľadá vinníkov, potom ich trestá, aby seba vyvinil a uspokojil davy.
Výchova a výcvik zamerané na formulovanie schopností rozumného úsudku. Tí, ktorí majú podporovať riadenie, pripravovať podklady (štáby, úradníci), aj tí, ktorí sa majú rozhodovať, musia predtým a v priebehu života nabaľovať vedomosti, zručnosti, potvrdzovať schopnosti ich uplatnenia v príprave podkladov rozhodovania a v rozhodovaní. Aby raz, keď si to život vyžiada, vedeli rozhodovať, na svojom stupni a v rámci svojich dovtedy získaných schopností. Potom tridsiatnik, dravec, môže byť vynikajúcim veliteľom roty, štyridsiatnik môže veliť brigáde, ba aj divízii, ale nemôže veliť armádnemu zboru. Nedajme sa pomýliť vekom slávnych, ale nezrelých agresorov a dobyvateľov. Registrujme aj ich osudy, aj osudy výsledkov ich ťažení (trvácnosť ríš).
Žiaľ, to čo vidíme v činoch a hyper-centralizačných opatreniach súčasného režimu, momentálneho premiéra, čo je spôsobené jeho alibizmom prejavujúcim sa v odovzdaní moci úradníkom, to je devastačné. Je naozaj najvyšší čas sa spamätať. Za naše úvodné úspechy vďačíme faktorom, ktoré som naznačil v predchádzajúcom blogu. Za tieto nevďačíme opatrníckym úradníckym opatreniam a už vôbec nie nerozhodnosti premiéra. Ak sa desiatky tisíc ľudí chcelo a nemohlo vrátiť domov do vlasti, lebo sa nedá infikovať v koncentrákoch, už to bola veľmi zlá vizitka celej vlády.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000. (V slovenčine vyšlo pod názvom „Koncepcia komplexného manévru“ Vojenské obzory 1/2001)
Pokračovanie v nasledujúcej časti