Tak som sa dopočul …

Slovač je národ tvorivý a satire sa nevyhýba. Veď máme tú onú – slobodu myslenia i slova. A tak som sa dopočul (neviem či je to blud alebo fakt, možno klamem – no a čo! – ospravedlňujem sa), že nášho pána premiéra začínajú prezývať „premiér Igor Prvý Slnko“. Každému hneď napadne podobenstvo s jedným panovníkom.

Áno, z hodín dejepisu si pamätáme, že s prívlastkom Kráľ Slnko sa do histórie zapísal Ľudovít XIV., francúzsky kráľ. Zaujalo ma ale, prečo toto podobenstvo, prečo tento prívlastok? Čo má náš pán premiér spoločného s tak výraznou osobnosťou francúzskych dejín? A tak som zadal do vyhľadávania na webe, presnejšie do toho vyhľadávača, čo sa píše G-Ú-G-L, výraz „kráľ slnko“ a hľadal ono podobenstvo na našej internetovej encyklopédii Wikipédii.

Na stránke Ľudovít XIV. (tu) sa preklikávam jej obsahom: jeho životopis, vzťah k ženám, rodinné pomery, nemanželské deti, rodokmeň, veda a umenie tej doby – tu žiadne podobenstvo nenájdete. A predsa, nakoniec, najmä v časti Osobnosť Ľudovíta XIV. sa mi asi nejaké to podobenstvo možno nájsť podarilo. Nebudem parafrázovať a nechcem byť ani plagiátor. V nasledujúcom texte sú preto kurzívou napísané vybrané časti z uvedeného odkazu v nezmenenom znení. Identifikovanie onoho podobenstva, súhlas či nesúhlas s ním, ponechávam na čitateľovi.

Najmä jednou jeho radou sa riadil celý život: záleží veľmi na ľuďoch, ktorým zverí moc. Ľudovít bol nedôverčivý, opovrhoval ľuďmi a podliehal vlastným predstavám o moci. Hoci jeho všeobecné vzdelanie bolo v mladosti zanedbané a Ľudovít sa v dospelosti snažil dohnať tento nedostatok usilovnosťou a vytrvalosťou, predsa jeho inteligencia sa nikdy nepovzniesla nad priemer a iniciatíva mu chýbala úplne. Všetkým vlastnostiam dominovala jeho bezmedzná pýcha. Ľudovít veril, že poddaní sú iba preto, aby vzdávali úctu kráľovi, ktorý môže konať čo sa mu zachce a poddaní mu musia byť bezvýhradne poslušní. Veril, že kráľ je Bohom vyvolený a ustanovený, že je jeho zástupcom na zemi a iba jemu sa zodpovedá. Veril, že v jeho osobe je stelesnené celé Francúzsko. Všeobecne mu prisudzovaný výrok „L´Etat c´est moi“ (Štát som ja) je však historicky nepodložený. Na druhej strane je nespochybniteľne doložený jeho výrok „Odchádzam, ale Francúzsko ostáva naveky“ vystihujúci druhú stránku jeho osobnosti. Ľudovít bol úprimne presvedčený, že panovník je nadradený nad všetkými smrteľníkmi. Kým z tohto presvedčenia odvodzoval pre svojich poddaných požiadavku absolútnej poslušnosti, pre seba potom vedomie mimoriadnej zodpovednosti, prejavom ktorej bola jeho enormná pracovitosť.

Ľudovít vo svojej márnomyseľnosti obdivoval sám seba a dospel až k istému stupňu sebazbožňovania, čoho odrazom sa stal i Ľudovítov prívlastok, ktorým vošiel do histórie – le Roi Soleil (Kráľ Slnko). Sám seba postavil do pozície centrálneho bodu, okolo ktorého sa pohyboval život celého štátu. Napriek tomu, že sa úplne odlúčil od poddaných, bol všeobecne populárnym panovníkom.

V duchu kráľovho videnia sveta sa riadil i život spoločnosti, stredobodom ktorej bola osoba panovníka. Jeho priazeň bola cenená nadovšetko. Ľudia túžili iba po tom, aby si ich kráľ všimol, a mnohí strávili veľa rokov v kráľovských predsieňach v nádeji, že ich kráľ poctí aspoň svojím pohľadom. Pri dvore žili nielen tí, ktorí k tomu boli nútení kráľovým rozhodnutím – vysoká aristokracia a úradníci, ale i tí, ktorí túžili po lepšom spoločenskom postavení. Kto nežil pri dvore, alebo nebol kráľovi neustále na očiach, nemal nádej na spoločenský rast. Pri dvore žili obdivovatelia a pochlebovači ale i kráľovi tajní nepriatelia. Dvorania sa združovali do komplotov a klík, ktoré sa na smrť nenávideli…

No a dočítal som sa ešte, že kráľ Ľudovít XIV. na francúzskom dvore vládol neuveriteľných sedemdesiattri rokov. Preboha! Tak pri tomto podobenstve ma oblial studený pot, zachvátil ma strach a hrôza!

Peter Bilský