Denník psychiatrického pacienta II.

Tak už píšem znova, môj denníček. Veľa sa toho stalo a preto si musím po premiérsky uľaviť. No nie tak, ako minule, keď museli pred tlačovkou vetrať. Vtedy som si tak uľavil, že to bolo aj cítiť. Ale nepokakal som sa.

Som veľmi rád, že obchody idú ako po masle. Bodaj by nie, však ma poslúcha aj mafoš Boris! Totiž kamoši z Trnavy vymysli príma kšeft. Nakúpili nejaké nefunkčné testy či čo to vlastne je a JA som prinútil blbých ľudí, aby im  ich pchali do nosa. Sú úžasné, tie testy, napríklad aj môj papagáj a pes sa ukázali ako pozitívni, tak šupom putovali do karantény. Okamžite dostali odo mňa výnimku a odvtedy ich považujeme za zdravých. Takú moc máááám!

Teta doktorka, tá čo mi predpisuje tabletky na hlavu, mi dovolila naďalej onanovať pred obrazom Hitlera, ale hajlovať na verejnosti zatiaľ nesmiem. Tak to nechápem prečo! Som múdry, silný, rozhodný a bojovný, tiež pekný, diplomatický a príjemný. Presne ako strýko Adolf. Manželka prikryla obraz igelitom, už ju nebavilo utierať ho každý deň trikrát.

Uniformu Napoleona už nenosím, momentálne mám v kurze kvádro ako Goebbels. Večer sa oháknem, behám po obývačke a plieskam bičom. Potom ma osobný strážca vyšváca tým bičom na dereši po holej a idem spať. Síce si už necmúľam palec, ale plyšákov mám stále plnú posteľ.

Ráno si prezlečiem ocikané pyžamko a musím štvrť hodiny rozmýšľať, čo zakážem a rozkážem. Potom vstanem z nočníka, žena mi utrie zadok a idem do úradu pracovať. Cestou skladám lego polievacieho auta. Takého, akým som dal popolievať zlých demonštrantov a ich neposlušné deti.

Momentálne mám veľa práce so zavretím krajiny, tuším Slovensko sa volá, do koncentráku, pardon do karantény. Hlupáci nie a nie poslúchnuť, stále čítajú konšpirácie, nechcú nosiť náhubky a rukavice. A to ešte nevedia, že onedlho zakážem heterosexuálne svadby, rozmýšľanie a pitie alkoholu. Najlepšie by bolo zavrieť štát na rok, aby som mohol v pokoji absolvovať liečenie na klinike, čo má biele mreže na oknách.

A v poslednej dobe mi príde čudné správanie hlavného hygienika Jančiho. Odkedy presiahol váhu 200 kilogramov nosí namiesto rúška posteľná plachtu, ale aj tá mu je malá. Ľudia síce na neho na ulici pokrikujú „prasa!“, no to neznamená, že má byť smutný, pretože som mu to nedovolil. Zajtra jednomyseľne prijmem ústavný zákon o zákaze nadávania všetkým Janom bez rozdielu váhy a bude. Určite sa rozveselí a vyjde zo skrýše.

Ja som rozvesený už teraz, lebo som zakázal Dušičky a budem môcť pokojne doma vyrezávať príšery z tekvice. Ide to dreveným nožíkom ťažko, žena mi schovala normálny ostrý. Vraj nože deťom do ruky nepatria. Pche!

Onedlho sa, môj denníček, znovu ozvem, niekto mi klope na dvere. Či na hlavu? Alebo v hlave? Už to fakt neviem rozoznať…

Ing. MUDr. JUDr. I.M., Doc, Phd. Ostatné tituly si privlastním onedlho.