Kolonializmus a migrácia

Treba sa vrátiť, a vlastne permanentne sa vracať, k historickému prejavu Muammara Kaddáfího na Valnom zhromaždení OSN zo dňa 23. 9. 2009. Jeho prejav bol aktuálny vtedy a aktuálny je dodnes.

Kaddáfí tam vtedy, okrem iného, povedal približne toto: na líbyjskej hranici som zastavil tisíce afrických migrantov na ceste do Európy. Spýtal som sa ich, prečo tam idú. Povedali mi, že chcú aby im koloniálne štáty vrátili ukradnuté bohatstvo, že ináč sa nevrátia domov. Ale ak by im koloniálne mocnosti dlžobu vrátili, tak nebudú ďalší migranti.

Že Kaddáfí hovoril o migrantoch z „čiernej“ Afriky pravdu, to viem, lebo som ich aj na vlastné oči niekoľkokrát videl, ako tiahli z Nigeru cez náhornú planinu Tassília do Líbye.

Neviem ako Kaddáfí vypočítal, že Afrika by mala dostať kompenzáciu 7,77 biliónov dolárov, či zohľadnil fakt, že ak koloniálne krajiny chceli svoju kolóniu ovládať a prírodné bohatstvo rabovať, kradnúť, museli vybudovať aspoň základnú infraštruktúru (cesty, železnice), ktorá kolóniám zostala dodnes.

Líbyjský vodca ďalej povedal, že Afričania (a samozrejme aj ľudia iných kontinentov) budú sledovať stopu trasy, po ktorej ich bohatstvo putovalo, a budú požadovať jeho vrátenie, respektíve jeho kompenzáciu. Vedia, že niektoré európske štáty sa stali bohatými aj tým, že si privlastnili bohatstvo dnešných rozvojových krajín. Určite je to hlavný dôvod, prečo prúd migrantov z Afriky neustal a migranti vedia, ktoré krajiny by im ich hodnoty mali vrátiť. Ale je isté, že sú aj iné dôvody pre migráciu – že to vyzerá na utajenú plánovanú akciu.

Prečo v Nemecku tak nadšene vítajú mladých Afričanov? Niekto hovorí, že by sa napríklad zišli v prípade vojny proti Rusku… Zaujímavé sú aj konšpiračné teórie, že temné sily majú záujem miešať rasy, aby vznikla masa ľudí s nižším IQ, ktorá by vedela pracovať, ale nemala by revolučné tendencie.

Ak teraz hovoríme najmä o Afrike, tak si treba uvedomiť, že je to kontinent s rôznymi prírodnými zdrojmi, predovšetkým však s ohromnými zásobami nerastných surovín, ktorých pri súčasnom konzumnom spôsobe života rapídne ubúda. Samozrejme, patrí sem ropa a plyn, ktoré sú dôležité tým, že sú zdrojmi energie, a ktoré sú krásnym príkladom, prečo bol Američanmi napadnutý Irak, aj Kaddáfího Líbya, prečo má problém napríklad Venezuela, či Irán.

Afrika však má aj iné nerastné suroviny, ako diamanty, urán, zlato, horniny so vzácnymi prvkami, atď. Tu vidíme nové spôsoby kolonializmu. Bohaté štáty cez súkromné firmy ťažia nerastné suroviny a zo zisku zostávajú doma len omrvinky. Pre príklady naozaj netreba chodiť ďaleko, pretože v tomto smere Slovensko patrí medzi tie najbanánovejšie krajiny v Európe, ktoré sa v tomto smere nemusia hanbiť ani pri porovnaní s Afrikou. Zahraničným spoločnostiam dovoľujeme prieskum na nerastné suroviny (urán, zlato, bentonit), tie do prieskumu investujú peniaze a potom chcú surovinu aj ťažiť.

Suverénna a vyspelá krajina si svoje nerastné bohatstvo stráži a sama využíva. Ak nejakú surovinu teraz nepotrebuje, tak si ju nechá na mieste, pretože je jasné, že v budúcnosti bude mať väčšiu hodnotu. V normálnej, civilizovanej a suverénnej krajine, kde nerastné bohatstvo je majetkom všetkého ľudu tej krajiny, súhlas s ťažbou, alebo ešte lepšie s prieskumom, by preto mal byť považovaný za trestný čin. O dnešnej realite na Slovensku v tomto smere je škoda hovoriť…

Vráťme sa ešte k Afrike, ktorá bola kolonizovaná celá, až na drobné výnimky, ako napríklad Etiópia, ktorej koloniálna minulosť s Talianskom bola krátka. A tu treba opakovane a nahlas hovoriť, že kolonializmus predstavuje veľkú čiernu škvrnu v histórii ľudstva s dôsledkami siahajúcimi do súčasnosti. A ešte jednu vec treba v tejto súvislosti Ursule von der Leyenovej a vlastne celej Európskej komisii a Európskej únii povedať a stále pripomínať: Slovenská republika (ako aj okolité štáty) nemá nič s kolonializmom a preto nemá žiadny dôvod, pokiaľ ide o dnešný problém s migráciou z bývalých kolónií, byť s koloniálnymi veľmocami lojálne, pretože voči žiadnej bývalej kolónii nemá nijaké podlžnosti.

Ba práve opačne, slovenskí experti, v rámci Československa a jeho medzivládnych dohôd pracovali v rozvojových krajinách v rôznych sférach, bola to internacionálna pomoc v čase, keď veľká časť sveta hľadala spravodlivejší politický systém a mnohé krajiny videli budúcnosť v socializme. Uvedená pomoc nebola zlatou baňou ani pre expertov, ani pre štáty, ktoré tú pomoc poskytovali. Boli to lekári, poľnohospodári, lesníci, geológovia, strojári, ba aj pedagógovia (v tom čase ešte malo naše školstvo svetovú úroveň, o ktorej sa nášmu kaderníkovi ani nesníva).

V dnešnom svete neexistuje internacionálna pomoc, dnes existuje už len biznis a ak sa niečo aj prezentuje ako pomoc, tak vtedy platí to prvé – biznis.