Pes jitrničku sežral…

„Pes jitrničku zežral, docela maličkou. Viděl ho při tom kuchař, klepl ho paličkou. Teď lkají všichni psové, kopají jemu hrob, na desce mramorové je nápis těchto slov: Pes jitrničku zežral, docela maličkou…“ a tak ďalej to isté, až „do zblbnutia“. Text tejto starej pesničky mi prichádza na um, keď od našej verchušky počúvame stále „lebo Fico, smerácka mafia, predchádzajúca vláda rozkrádala štát…,“ atď.

Hlavným aktérom je istý „človek M“. Kto to je, to na Slovensku všetci vieme: je nám jasné, že nejde ani o Medulienku, ani o Mikuláša, ktorý dobrým deťom nosí darčeky. K menu tohto „človeka M“ za posledného pol roka náš ľud povymýšľal toľko prívlastkov, začínajúcich azda na všetky písmená abecedy, že by z toho mohla byť encyklopédia. A nielen k jeho menu, ale aj k menu jeho kumpánov, ktorí spolu s ním spievajú tú istú pesničku.

Keby som mal rozhodovať o pracovnom zadelení týchto ľudí, musel by som veľmi rozmýšľať. Napríklad nad tým, ktorý si myslel (a možno si stále myslí), že najväčším šťastím pre „túto krajinu“ by bolo, keby bol jej prezidentom štátu – veru naozaj neviem, kde by mohol narobiť najviac škody.

Ani v prípade istého pána H. nie som si istý, na čo by sa hodil, viem iba, že by mal byť čo najďalej od peniažkov.

Zato istému pánovi, ktorého prezývajú Zhulík (ktovie prečo) by nepochybne najlepšie pasovalo nové ministerstvo, ktoré by malo za úlohu rozpredať zvyšok národného bohatstva.

Pomerne jasno mám aj v prípade istej dámy, ktorá je priam ako stvorená na pozíciu referentky pre bábkové divadlá na Ministerstve kultúry.

Musím spomenúť ešte jedného člena tohto disharmonického ansámblu, toho, ktorý by sa mal pozerať azda najviac dopredu, do budúcnosti. Ten však dopredu asi nevidí, lebo okuliare nosí na zadnej strane hlavy, kde nemá oči.

Všetci títo fenoméni (a to som nespomenul ďalších) unisono hovorili o novej politickej kultúre, transparentnosti, spravodlivosti, pravidlách platných pre každého rovnako. A hovorili aj čosi o tom, že v republike sa rozkradlo ročne sedem miliárd eur. Spresňujem, hovorili – lebo od volieb to už nespomenuli. Zato si požičali ešte ďalších sedem miliárd a my im môžeme iba závidieť, pretože sa ukazuje, že oni sú tí, o ktorých sa bude dlho hovoriť. Oj, veru bude, bude…

Žiaľ, nie pre ich vlastnosti, ktoré charakterizujú charizmatické osobnosti: neobyčajný pokoj, dôveryhodnosť, asertivita, dominantnosť, empatia… Nie, to nie je ich doména. Pravda, dokážu vyvolať v druhých ľuďoch emócie, ale bohužiaľ len negatívne: rozbíjajú spoločnosť, vytvárajú podmienky, aby mladí nenávideli starých, chudobní bohatých, navádzajú na udavačstvo, agresivitu, nenávisť, závisť.

A nejaké národné povedomie? O tom nehovoria vôbec, ba naopak: hanbia sa povedať Slovensko, slovenský národ, naša vlasť. Nikdy som od niektorého z nich nepočul, že je hrdý na náš folklór, ktorý je svojou rozmanitosťou a krásou aj vo svetovom meradle jedinečný.

Ale vidiek nie je bratislavská kaviareň. Nebojím sa budúcnosti.