Existujú ľudia, ktorí sú veľkými priaznivcami Slovanov a slovanstva v jeho najautentickejšej podobe, s ktorou je neoddeliteľne spojené naše pôvodné, dávne duchovno. Avšak žiaľ, mnohí z nich majú jednu neblahú črtu. A síce, priam neprekonateľnú antipatiu voči kresťanstvu.
Majú na to samozrejme mnoho oprávnených dôvodov, ale treba si uvedomiť, že tým veci Slovanstva v skutočnosti veľmi škodia. A my si teraz ukážme, v čom konkrétne spočíva táto škoda.
Je známe, že dávni Slovania mali svoj špecifický typ kultúry a duchovnosti, dokonale vyhovujúci ich mentalite a naturelu. Ich pôvodná abeceda, takzvaná staroslovienska bukvica, obsahovala napríklad určité bukvice, čiže písmená, ktorých používaním sa v človeku aktivovali vyššie schopnosti. Pôvodné slovanské texty bolo totiž možné čítať dvomi spôsobmi. Jednak tým najjednoduchším, ako sme aj my zvyknutí, ale okrem toho i spôsobom obrazným, ktorý aktivoval úplne inú časť mozgu, než sa deje pri bežnom čítaní. A práve tento, už takmer zabudnutý, obrazný spôsob čítania písma v ľuďoch prirodzeným spôsobom prebúdzal ich vyššie schopnosti, spojené s intuíciou.
Priaznivci Slovanstva sú preto presvedčení, že Slovania sa môžu ďalej správne vyvíjať jedine vtedy, ak sa opätovne navrátia k svojim pôvodným koreňom, s ktorými sú bytostne, ba až, ako sa nazdávajú, doslova geneticky spojení. No a preto by sa jadrom našej duchovnosti mala stať dávna slovanská védska múdrosť, veľmi podobná múdrosti Véd indických.
Príchod kresťanstva na naše územie však znamenal katastrofu pre pôvodnú kultúru a duchovno. Všetko toto totiž začalo byť potláčané a prenasledované ako pohanstvo. Teda ako čosi, čo musí byť zo sveta definitívne odstránené. Preto kresťania počas dlhých stáročí systematicky likvidovali všetko pôvodné slovanské písomníctvo a boli v tom až tak úspešní, že my dnes veríme a na školách sa učíme, že písmo, a tým pádom kultúru priniesli na Veľkú Moravu až Cyril a Metod.
Cyril a Metod si však v skutočnosti vzali za základ svojej abecedy starosloviensku bukvicu a upravili ju tak, že z nej vyňali práve tých päť bukvíc, ktorých vyslovovanie vo verbálnom prejave a obraznosť v písomnej podobe mali schopnosť aktivovať vyššie, intuitívne schopnosti.
Cyril a Metod teda v istom zmysle zbavili slovanský verbálny i písomný prejav jeho vyššieho rozmeru. No a v takto „novo vytvorenej reči“ začali hlásať Slovanom evanjelium. Nastala teda doba presadzovania kresťanstva a žiaľ, dialo sa tak i formou násilia, ako aj inými, nevyberavými spôsobmi. A tento stály tlak mal celkom logicky za následok, že Slovania časom zabudli na svoje vlastné, pôvodné duchovno a stali sa kresťanmi.
Napokon sa teda slovanská duša stala kresťanskou a počas ďalších dlhých stáročí sa s kresťanstvom bytostne stotožnila. Celkom konkrétne na východ od nás to bolo kresťanstvo pravoslávne, alebo grécko katolícke a u nás prevažne kresťanstvo katolícke a evanjelické.
V súčasnosti je teda svet Slovanov už hlboko spojený s kresťanstvom a toto jeho spojenie siaha historicky mnoho storočí dozadu. A paradoxne, dnes môžeme mnohé slovanské národy priradiť k tým národom, ktoré ešte udržujú živou pochodeň kresťanstva na Zemi. Pochodeň toho kresťanstva, ktoré nám bolo prinesené z najvyšších výšin samotným Synom Božím, a to i za cenu obetovania jeho pozemského života, pretože vznešené Slovo ním prinášané už vtedy narážalo na ľudskú zlovoľnosť a nepriateľstvo. A hoci toto učenie hovorilo predovšetkým o láske k blížnym, bolo práve týmto zlovoľnými ľuďmi po zavraždení Syna Božieho zneužité k teroru voči blížnym. K teroru voči mnohým ľuďom i voči mnohým národom.
Áno, kresťanstvo bolo naozaj veľa krát zneužité, ale pre jeho zneužívanie zlovoľnými kreatúrami ho v nijakom prípade nemožno odsúdiť paušálne ako celok. Veď predsa drahocenná perla nemôže v nijakom prípade stratiť svoju cenu tým, že spadne do bahna! Veď predsa v rukách každého, kto ju nájde, umyje a očistí okamžite zažiari vo svojej plnej kráse a duchovnej drahocennosti.
A presne tak je to s kresťanstvom! Je drahocennou perlou, ktorá je ponorená v bahne nízkosti našej Zeme, avšak v rukách každého, kto má dobrú vôľu a je schopný od seba oddeliť zlovoľné ľudské zneužitia jeho ideálov od jeho pôvodného, zdravého jadra, prineseného na zem Synom Najvyššieho, v rukách každého, takýmto spôsobom hlbšie uvažujúceho človeka musí zažiariť táto drahocenná perla svojim žiarivým, nádherným duchovným jasom.
Vyššie spomínaní, novodobí priaznivci slovanstva však žiaľ tieto veci nerozlišujú a odsudzujú kresťanstvo ako celok tvrdiac, že Slovania môžu ďalej napredovať len vtedy, ak sa vrátia nazad k svojmu pôvodnému duchovnu. Podobné názory sú však názormi absolútne nekonštruktívnymi, pretože uvaľujú slovanský svet do zmätkov. Do škodlivých a deštruktívnych zmätkov tým, že súčasných Slovanov, spojených s kresťanstvom sa snažia prinavrátiť k dávnym koreňom ich pôvodnej duchovnosti. Tvrdia napríklad, že kresťanstvo je už vo svojej podstate geneticky orientované západno – židovsko – sionistickým smerom, zatiaľ čo jedine naša dávna kultúra a duchovnosť je plne geneticky kompatibilná zo Slovanstvom.
Tieto myšlienky sú ale chybné a deštruktívne, pretože Kristov princíp lásky k blížnemu, ale i celé jeho učenie je určené všetkým národom Zeme bez rozdielu. Bez akéhokoľvek rozdielu rasy, genetiky, alebo čohokoľvek iného.
Naozaj striktný, opätovný návrat k pôvodnému slovanskému duchovnu a negácia kresťanstva je teda čímsi, čo je úplne nesprávne, pretože je to len nevedomé pokračovanie dávneho konfliktného prístupu. Súčasná doba a predovšetkým skutočné dobro Slovanského sveta však vyžadujú namiesto konfrontácie princíp zrelej syntézy. Princíp múdrej syntézy kresťanstva, s ktorou je slovanský svet spojený, s jeho dávnymi koreňmi pôvodnej duchovnosti.
Slovania sa teda nesmú a nemajú začať duchovne trieštiť a radiť k jednej, alebo druhej strane, čo by nevyhnutne znamenalo len ďalšie rozkoly. Slovania majú zostať kresťanmi, ale môžu byť zároveň i hrdými na svoje pôvodné duchovno, pretože v ňom šlo o duchovnosť vysokú a čistú. Duchovnosť, ktorá z našich predkov formovala ľudí dobrých, čistých, spravodlivých a vnútorne ušľachtilých.
V úcte totiž treba mať všetko dobré a vznešené, čo ľudí povznáša. A to znamená, že v úcte treba mať aj kresťanstvo, to jest, jeho pôvodné a zdravé jadro, očistené od vypočítavej ľudskej zlovoľnosti, ktorá ho iba zneužívala. A v úcte by sme mali mať i našu pôvodnú slovanskú duchovnosť, avšak aj v tomto prípade predovšetkým jej zdravé a pravé jadro, očistené od všetkých omylov a pokrivení, ktorých sa v súčasných interpretáciách slovanských Véd nachádza veľké množstvo.
Toto je správny a konštruktívny postoj! Toto je jediný možný prístup, ktorý nevnáša zmätok do sveta Slovanov a nevťahuje ich do zbytočného nepriateľstva medzi prívržencami pôvodnej slovanskej duchovnosti a kresťanstva. Každý, kto nie je schopný uvažovať takto synteticky a presadzuje ako správny názor jednej, alebo druhej strany je v skutočnosti škodcom veci Slovanstva. Škodcom jeho zjednotenia, pretože medzi Slovanov vnáša úplne zbytočnú vzájomnú konfrontáciu, ktorá nie je vôbec potrebná, ak dokážeme akceptovať pozitívny prínos našej pôvodnej duchovnosti i pozitívny prínos kresťanstva v ich historickej, ale najmä duchovnej komplexnosti. V komplexnosti, z hľadiska ktorej majú v prirodzenom duchovnom vývoji ľudstva svoj hlboký a nezastupiteľný význam oba tieto prúdy. A hľadať, a snažiť sa pochopiť tento význam je tým, čo je konštruktívne! Tým, čo nie je konfliktné a čo Slovanov môže po všetkých stránkach iba obohatiť a pozdvihnúť.