<!–
@page { margin: 0.79in }
P { margin-bottom: 0.08in }
–>
1.september bol zákonom ustanovený ako štátny sviatok – Deň Ústavy Slovenskej republiky. Vie sa, že Ústava Slovenskej republiky je hierarchický najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. Schváleniu základného zákona štátu predchádzal veľmi významný akt, ktorý sa týkal Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Rovnako sa vie, že dokument vznikol „…v záujme presadzovania práva príslušníkov národnosti a etnických skupín žijúcich v SR s vedomím zodpovednosti za budúcnosť slovenského národa a vyjadrujúc jeho vôľu.“
Zo stručného obsahu deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky vyplýva, že vychádzajúc z prirodzeného práva slovenského národa na sebaurčenie je tu jasná požiadavka pre politickú realitu: chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života. Toto je si potrebné uvedomiť, pretože „utváraniu“ ako určitej aktivity na poli politickom Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa jasne zaväzuje k tomu, že „…budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov…“ Deklarácia vlastne ukazuje, čo je potrebné do budúcnosti a v záujme budúcnosti Slovenska rešpektovať ako princíp politiky: spojenie utvárania národného a štátneho života s naplnením práv občanov ako zdroja štátnej moci.
Od prijatia Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky a Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992 Slovensko prešlo určitým vývojom. Teraz, po štvrťstoročí, sa situácia radikálne mení a je už možné jasne bádať, že vládna moc na čele s Róbertom Ficom spomínané dokumenty nepokladá za dôležité, neriadi sa nimi, nerešpektuje ich ako právny základ svoje moci. Ešte len tento mesiac na tlačovej konferencií minister zahraničných vecí a európskych záležitosti Miroslav Lajčák už nezakryte dokumentoval to, čo tvrdím. Povedal: „Časy, keď sme sa bili do hrude, hovorili o zvrchovanosti a zároveň boli v čakárni, kým sa rozhodovalo o našej budúcnosti, sú už, chvála bohu, preč.“
Otázka zvrchovanosti Slovenskej republiky akoby bola z pohľadu ministra iba dočasnou požiadavkou slovenského národa a za situácie, ktorú vykreslil „ako byť v čakárni“ a čakať na rozhodnutie niekoho INÉHO, čo bude so Slovenskom. Lenže z Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva, že zvrchovanosť je dočasný, iba prechodný jav, ktorý má zaniknúť, ak niekto INÝ rozhodne o našej budúcnosti. Ďalšie myšlienky ministra Lajčáka sú tieto: „Slovensko nebude nikdy viac zvrchované, ako keď bude sedieť za tým stolom, kde sa rozhoduje o budúcnosti, a ten stôl sa volá EÚ. Životný priestor Slovenska je jadro EÚ.“ Čo znamenajú tieto jeho slová pre ďalšie smerovanie Slovenska, pre ďalší jeho osud ?
Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa pre dnešnú vládnu moc zmenila na nezaujímavý dokument s prechodnou účinnosťou a patrí histórií. Potvrdzuje sa, že politika „JADRA EÚ“ nemá so zvrchovanosťou nič spoločného. Zintenzívňuje sa útok na Ústavu Slovenskej republiky, podľa ktorej Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Pre politickú prax našej vládnej moci to už akosi neplatí a nie je to záväzné. Táto veta o Slovenskej republike stráca platnosť, pretože ak štát nemá byť zvrchovaný, potom ďalšie dve jeho charakteristiky, že je demokratický a právny, sa automatický menia len na propagandistické formulky.
Je to celkom jednoduché. Občania ako zdroj štátnej moci nemôžu rozhodovať o tom, ako zosúladiť otázku zvrchovanosti Slovenskej republiky s jej členstvom v EÚ. Štátna ( vládna ) moc sa cez politiku „JADRA EÚ“ odmieta viazať na Ústavu Slovenskej republiky ako právny základ svojej moci. A prečo Slovensko nesmie už nikdy byť zvrchované ? Lebo zvrchovanosť ( suverenita )je o tom, že štátna moc je nezávislá na akejkoľvek INEJ MOCI a to tak vo vnútri štátu ako aj mimo neho. Od koho teda má byť závislá štátna moc ? Od občanov ako zdroja štátnej moci. Moc, ktorá v súčasnosti ovplyvňuje našu vládnu moc, nepochádza od našich občanov !!!
Predstavitelia vládnej moci podľa Ústavy Slovenskej republiky ozajstnú budúcnosť Slovenska môžu spájať iba s tými, s ktorými podľa Ústavy majú povinnosť „sedieť“ za jedným stolom a tým stolom je v prvom rade stôl národný, nie stôl EÚ. Súčasná štátna moc umožňuje robiť takú politiku, aby bola čo najviac závislá od INEJ MOCI, ktorá existuje mimo nášho Slovenska. Táto INÁ MOC si praje presne to, čo už prehlásil minister Miroslav Lajčák: „Životný priestor Slovenska je jadro EÚ.“ A čo prehlásil celkom jasne pán predseda vlády SR ? Citujem: „Byť v jadre, byť pri Nemecku, byť pri Francúzsku, toto je podstata mojej politiky:“
Nedávne stretnutie Macrona, Fica, Sobotku a Kerna bolo o krajinách, ktoré vraj majú podobné záujmy a vôľu ďalej prehlbovať európsku integráciu. V skutočnosti ide nie o súlad záujmov krajín, ale o záujmy mocenských skupín, ktoré sa majú presadiť. Prezident Francúzska E. Macron je prezidentom v prvom rade nie z vôle občanov, ale z vôle a moci medzinárodných bank a bankárov. Róbert Fica by mal mať o tom dostatočné množstvo informácií. Čo napríklad jedného času povedal bankár D. Rockefeller ? Citujem: „Nadnárodná suverenita intelektuálnej elity a svetových bankárov je určite lepšia než samotné rozhodovanie každého národa…“ Už dlhé roky je známe, že „národný individualizmus musí zmiznúť, suverénne štáty musia zaniknúť (H. G. Wels: „Nový svetový poriadok“ ).
Ústava Slovenskej republiky síce stanovuje, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu, ale prax je iná, pretože sa už dlhé roky rešpektuje idea globalizácie, nového svetového poriadku na čele so svetovou vládou. Na ceste k svetovej vláde je veľmi dôležité pre nadnárodné mocenské skupiny zjednotiť Európu pod silný super štát a potom samotný svet. Úloha, ktorá sa začala už dávnejšie „tvrdšie“ presadzovať ako „JADRO EÚ“ je v skutočnosti dosiahnutie cieľa – politickej únie vyhlásením Európskeho super štátu. V podstate je kopírovaný fašistický plán na ovládnutie Európy a tomuto plánu prispôsobuje svoju politickú prax aj naša vládna moc. Toto ovládnutie Európy nemá v prvom rade riešiť zvyšovanie blahobytu obyvateľstva Európy, ale dokončiť mocenské usporiadanie tak, ako si to vlastne želal Hitler a cez neho jeho podporovatelia. Bývalý americký prezident Franklin Roosevelt za svojho života jasne zdôraznil, že nacisti sa snažili mať systém vlády založený na kontrole všetkých ľudských bytosti hŕstkou individuálnych vládcov, ktorí sa násilím uchopia moci. Ak by ostala každá členská krajina EÚ ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, INÁ – CUDZIA MOC nebude mať šancu presadiť svoju ideológiu a plány.
Je evidentné, že porušovanie Ústavy Slovenskej republiky zo strany vládnej moci sa deje. Róbert Fico sa zo všetkých síl snaží toto jeho a vládne dianie zaretušovať do symboliky „JADRA EÚ“ a preto útočí celkom otvorene na ĽS – NS, ktorých členov označuje za skutočných fašistov, pretože sa vraj na Úrade BBSK zdravia pozdravom Na stráž ! Lenže Róbert Fico našej verejnosti svojim prstom neukazuje na tých pravých fašistov ( v kravatách ), ktorí totalitu pripravujú Európe a svetu. INÁ – CUDZIA MOC nemá sídlo v Banskej Bystrici a vôbec nenosí zelené trička.
V politike teraz rezonujú skôr náhradné témy ako kríza vládnej koalície či národno – štátna téma – oslavy 73. výročia Slovenského národného povstania, ktoré sa z úrovne vládnej moci a prezidenta SR využili k tomu, aby ďalej dezorientovali občanov napríklad v tom, kto vlastne na Slovensku predstavuje fašistický živel, kto zasieva na Slovensku zlo a ako tomuto zlu máme čeliť. Výčitka Róberta Fica na adresu občanov, že si sami likvidujú štátnosť, je prejavom drzosti politika, ktorý vedomé zavádza, pretože štátnu suverenitu či zvrchovanosť SR ničí vládna moc aj s ním na čele. Slovenskú republiku nemôžu likvidovať občania, pretože otázky zvrchovanosti či právneho štátu sú otázkami politickej praxe štátnej ( vládnej ) moci !
Z určitého pohľadu to vyzerá aj tak, že centrálne oslavy 73. výročia SNP boli zorganizované a využité aj k tomu, aby pod vedením ústavných činiteľov vládna moc svoju protiústavnú politiku za účasti občanov premyslene zakryla bojom proti „fašistom“ zo Slovenska a doslova nabádala občanov, aby s týmito „fašistami“ skoncovali. A pritom občania prítomným predstaviteľom štátu za svoju „debilizáciu“ ešte aj srdečne zatlieskali.
Nastal čas chrániť Ústavu Slovenskej republiky, ale nie pred občanmi, ale pred vládnou mocou, ktorá sa pod vedením Róberta Fica vydala na cestu vzorne a pozorne načúvať INEJ – CUDZEJ MOCI, pod krídlami ktorej vraj občanov Slovenska čaká skvelá budúcnosť. Je to nesmierne dôležitá úloha. Nemôžem súhlasiť so slovami Lajčáka, že Slovensko nikdy viac nebude zvrchované, pretože iba na základe nej je možné robiť múdru a správnu zahraničnú politiku a iba na základe zvrchovanosti je možné organizovať múdru medzinárodnú spoluprácu medzi národmi. Kto to nechápe a nechce podľa toho konať, nemá čo v politike hľadať. Ministra školstva odvoláme kvôli eurofondom. Tých, čo nerešpektujú Ústavu Slovenskej republiky, tých budeme blahorečiť a necháme im voľnú ruku a rozhodovanie. Peňažný šek v hodnote 1488,- eur pre chudobnú rodinu predstavuje z hľadiska vládnej moci zločin proti Slovensku. Dehonestácia zvrchovanosti Slovenskej republiky nevyvoláva žiadnu reakciu či odpor, pretože vládna moc o svojej politike, okrem jasného zastierania, hovorí aj ako o presadzovaní národno-štátnych záujmov.
Ak peňažný šek predstavuje zločin proti Slovensku a likvidovanie zvrchovanosti Slovenska budeme blahorečiť ako čin hodný úcty, potom žijeme v duchovne rozvrátenej spoločnosti, v ktorej dominuje nepozornosť, lož, pretvárky, manipulácia, ignorovanie faktov a skutočných hodnôt. Róbert Fico potiera zvrchovanosť Slovenskej republiky, aby zároveň mohol občas vyhlásiť: „Nemôžem súhlasiť za každú cenu destabilizovať túto krajinu.“ Minister M. Lajčák dokonca prehlasuje, že podporuje politiku národno-štátnych záujmov Róberta Fica, ktorú presadzuje. A tak to beží dookola, až je dosiahnutý dostatočný stupeň ignorovania toho, čo sa deje na politickej scéne krajiny.
Deň Ústavy v tomto roku už nie je dôvodov iba na radostné oslavy. Má byť dňom, od ktorého je potrebné hľadať spôsoby, ako Ústavu Slovenskej republiky chrániť, čo znamená, že musíme zachrániť Slovenskú republiku, aby sa neprepadla z pozície zvrchovaného, demokratického a právneho štátu do „smetiska“ moderných dejín. Bez zvrchovanosti Slovenska nám žiadne integračné procesy nasmerované Róbertom Ficom do „JADRA EÚ“ nepomôžu. Táto jeho vláda nedokáže v tomto smere urobiť žiadny krok späť, aby napravila už aj tak veľmi oslabenú zvrchovanosť Slovenska. Slovensko potrebuje skutočne občiansky angažovaných filozofov, politológov, právnikov, sociológov, ekonómov, politikov ( aj komunálnych ) a aktívnych občanov z verejnosti, ktorí dokážu utvoriť silnú a múdru alianciu národných síl, ktorá bude schopná zobudiť verejnosť a štandardné politické strany k prehodnoteniu doterajších politických procesov a navrhovať riešenia v prospech Slovenska a spolupráce medzi národmi v Európe.
Dušan Hirjak