Ľudia s veľkým ” Č ” …

Autor malej knižôčky ” Malý princ “, spisovateľ a hrdinský letec z II. sv. vojny, Antoine du Saint Exuperé raz povedal : ” Kto sa chce stať človekom, musí dlho žiť “, ale zároveň treba dodať – ako človek. V zmysle takéhoto chápania po svete chodí veľmi málo ľudí, ktorí by si zaslúžili takéto absolutórium. Včera sme si pripomenuli sté výročie narodenia Svätého otca, pápeža Jána Pavla II. V TV reláciách bol jeho život a dielo dopodrobna rozvedené a dokazuje, že tento pápež, občianskym menom Ján Wojtyla si toto absoluttórium ľudského správania zaslúži. Bol to zatiaľ jediný pápež, ktorý mi prirástol k môjmu srdcu aj preto, že mal veľmi vrúcny vzťah k našej krajine a jej ľuďom, keď k nám prišiel až tri krát, z čoho posledne už so značne nalomeným zdravím. Jeho pastoračná činnosť nemala hranice, navštívil bezpočet krajín poväčšine lietadlom a preto si aj vyslúžil pomenovanie – lietajúci pápež. Mnohí ho kritizovali za jeho až prílišný náboženský konzervatizmus, no on bol naopak skôr za spájanie jednotlivých náboženstiev v ekuménii. Jeho príklon ku konzeravtizmu skôr vyplýval so snahy, aby sa zachoval kresťanský charakter Európy spoločne so všetkým, čo táto Cyrilo – Metodejská tradícia prináša do kultúry európskych národov, keďže bol všeobecne známy jeho odpor k liberalizmu. Známy je tiež jeho nenásilný boj proti ničiteľovi kresťanstva – komunistickej ideológie. Je známy aj jeho výrok v súvislosti s obrodným procesom v Poľsku či iných postkomunistických krajinách, keď na podporu týchto snažení hovorieval – ” Nebojče še ! “. Svätý otec, Ján Pavol II. má nepopierateľný podiel na rozpade bývalej svetovej socialistickej sústavy. Slovensko má svojich dejinných velikánov, má ich aj svet. Život a dielo Svätého otca, Jána Pavla II. nijak nebledne popri takých ľudí s veľkým ” Č ” akou bola matka Tereza, Manatha Ghándi, Martin Luther King, Nelson Mandela či celý dlhý rad ostatných svätých, kde na výsostnom prvom mieste žiari stálica – jasná hviezda skutočnej ľudskosti – náš Pán, Ježiš Kristus. Tu nie je potrebné byť ani veriacim, aby si človek uvedomil celú hĺbku a tradičnosť osudov tých, ktorý celý život obetovali na piedestál humanity, aby sa raz mali konečne všetci ľudia dobre  a žili v bezpečí. Sú pre nás navždy motiváciou byť lepšími akými sme.

V týchto súvislostiach si často spomínam na humoristu, satirika a bonvivána Jula Satinského. Jeho predčasnú smrť som znášal veľmi ťažko. Aj keď sme sa osobne nepoznali, mali sme k sebe veľmi blízko. Naširoko ďaleko smrdel človečinou. Aký bol, taký bol, ale miloval svojich bližných a mal ten dar, že dokázal svoje okolie napĺňať šťastím cez jeho hlbokým zmyslom pre humor a nezabudnuteľné bonmoty aj vo chvíľach, keď ako sa hovorieva – sranda musí byť aj keď chleba nebude. Bol mi blízky možno ako brat i preto, že aj jeho vydané knižôčky akou bola napríklad  ” Chlapci z Dunajskej ulice ” mi hovorili hlboko do duše, pretože som v Bratislave po vojne zažíval takmer to isté na uliciach Škovrančia, Žilinského, Kopáčska, Mýtna, Slovanská, Lehotského, Povraznícka, Karpatská, Železničiarská a bývala Malinovského, keď takým centrom bola niekdajšia Ymka a záhrada ” Četka “. Julo Satinský bol a je v mojich očiach pre svoj životný optimizmus a dobrý vzťah k ľuďom skutočným človekom, ale ktorý nebol za jeho výrazné pôsobenie v našej kultúre doteraz našou verejnosťou plne docenený.