Priestor pre inšpirujúce osobnosti

V súčasnej politike ich nenájdete. Marketing prebil všetko, osobnosti so silnými, inšpirujúcimi posolstvami, sa odtiaľ vytratili. Predstaviteľov dnešnej vládnej koalície človek obvykle radšej vôbec ani nepočúva, len nad nimi mávne rukou. Ničím ho neinšpirujú, lebo sú myšlienkovo a hodnotovo impotentní.

E. Chmelár sa z tohto obrazu vymyká. Niekto môže spomenúť, že predsa Chmelár dosiahol veľmi zlý výsledok v prezidentských aj parlamentných voľbách. Dobre, ale potom si povedzme aj niektoré z dôvodov, prečo to tak bolo.

V prvom rade sa na E. Chmelára kompletne “vykašľali” médiá. “Tvrdé jadro” mainstreamu nemusím ani osobitne spomínať – tieto média (ako SME či Aktuality) mali jednoducho iných favoritov a prirodzene ich Chmelárove myšlienky nezaujímali. Ale E. Chmelára zároveň odignorovali aj relatívne seriózne denníky Pravda a Postoj. Pri Pravde je to o to nepochopiteľnejšie, že ide o denník, jasne presadzujúci hodnoty politickej ľavice! V prípade Postoja sme tiež boli svedkami smutného prístupu, keď tento konzervatívny denník dával väčší priestor neoliberálnym marionetám bez vlastného názoru Čaputovej a Mistríkovi, než nekonvenčne zmýšľajúcemu ľavičiarovi Chmelárovi. Pritom konfrontácia konzervatívnych a ľavicových hodnôt na stránkach tohto média mohla byť ozaj prínosnou.

A tak sa Chmelár vlastne mohol prezentovať len v predvolebných televíznych diskusiách, ktoré boli “povinnou jazdou”. Nedostal nič nad rámec toho.

No ale v poriadku. Asi sme to tak my Slováci naozaj chceli a asi si to tak aj zaslúžime, že nás v politike teraz reprezentujú najmä ľudia bez chrbtice a komedianti. Sme v dobe, ktorá si evidentne vôbec nežiada vážne a hlboké myšlienky. Viac oceňujeme “šou” – sledovať ako to predstaviteľ tej “mojej” politickej strany “nandá” tomu z opozične naladenej. Politika sa degradovala zo súťaže vízií na v podstate bezohľadný boj mocenských skupín nesúcich viac atribúty komerčných spoločností, než politických strán, ktorých hlavným zmyslom je v prvom rade vytlačiť od moci svoju konkurenciu.

E. Chmelár určite aj sám urobil viacero chýb, ktoré ho diskvalifikovali z politického ringu. Predovšetkým bolo z jeho komunikácie často cítiť istú mieru nadradenosti a arogancie. Avšak to nič nemení na jeho kvalitách ako analytika a predkladateľa alternatívnych vízií v oblasti spoločensko-politického usporiadania.

Eduard Chmelár sa teraz, predpokladám, vráti k svojej úlohe politického komentátora a možno aj aktivistu, pričom na politiku bude vplývať len nepriamo. Pevne verím, že aspoň časť politikov prejaví záujem o jeho názory a konzultácie.

Je asi pochopiteľné, že počas písania tohto komentára som nemyslel len na E. Chmelára. Iste, že vo verejnom živote veľmi chýbajú aj osobnosti ako Vladimír Palko či Ján Čarnogurský, pokiaľ mám napríklad hovoriť o konzervatívnom spektre. Prirodzene, ako riešenie nevidím to, že by sa tieto osobnosti do politiky niekedy vrátili. Prínosom by však nepochybne bolo, pokiaľ by v politike “rástli” nové inšpirujúce a podnetné osobnosti.

Zopár zaujímavých ľudí vidím v radoch súčasnej opozície. V niektorých svojich článkoch som ich spomínal aj menovite. Opäť tu však záleží aj na tom, aby tieto osobnosti dostali adekvátnu možnosť prejavovať svoje názory. Tu musia popracovať médiá. A zase zdôrazním, že je úplne zbytočné očakávať v tomto nejakú iniciatívu od tvrdo korporátnych médií.

Otázka, ako sa vieme správať k ľuďom, ktorí nás dokážu myšlienkovo obohatiť a posúvať, je podstatnou pre celú spoločnosť. Ak si takéto osobnosti nebudeme vážiť, zostaneme veľmi strnulou spoločnosťou, neschopnou zásadných zmien, prešľapujúcou na mieste – a vlastne povedzme si priamo, že aj pomaly spejúcou do svojej úplnej skazy.

Na internete čítam veľa zaujímavých komentárov a analýz od inteligentných ľudí, ktoré ma podnecujú nestrácať ešte v čase tohto všeobecného úpadku hodnôt nádej. Lenže vravím – málokto z týchto ľudí je v politike. Niektorí, pravda, aj z dôvodu veku.

Snáď sa klíma časom zmení a ľudia opäť začnú vyhľadávať aj hlbšie myšlienky a nielen verbálnu agresivitu a prázdny aktivizmus namierený proti niekomu. Všetko sa časom opotrebuje a zunuje, aj tá dnešná tendencia k povrchnosti a plytkosti.