Ako ďalej, konzervatívci?

Pokúsim sa v týchto riadkoch zhodnotiť stav konzervatívneho tábora strán na Slovensku.

Začal by som Ľudovou stranou Naše Slovensko, lebo práve ona sa v posledných rokoch stala stelesnením akéhosi novoobjaveného neoľudáckeho prúdu, ktorý sa stal veľmi populárnym a módnym. V poslednom čase to však vyzerá, nielen na základe výsledku v parlamentných voľbách, že strana speje k stagnácii. To, že sa Marian Kotleba kedysi odstrihol od uniforiem, bolo veľmi fajn, ale dnes je to už nepodstatné. Reálnou politickou silou je strana prinajmenšom od roku 2013, kedy sa Kotleba stal županom BBSK. Nepodarilo sa mu však ĽSNS pretvoriť na modernú nacionalistickú a euroskeptickú stranu s jasným programom. ĽSNS zostala po dlhé roky len “stranou téz” ako napr. potravinová sebestačnosť či vystúpenie z NATO – avšak tézy sú pre reálnu politiku málo. Seriózny, odborne zdôvodnený a premyslený program na zlepšenie postavenia Slovenska strana nikdy nepredstavila. Zdá sa, že ĽSNS čaká voľba medzi Kotlebovým a Uhríkovým krídlom, pričom tendenciu zmeniť ĽSNS na modernú národnú stranu tu zastupuje jednoznačne Uhrík. Vôbec by som nevylučoval, že pod vedením Kotlebu sa strana bude naďalej prepadať v rebríčkoch dôveryhodnosti a jej miesto môže zaujať iná strana.

Na “chrbte” ĽSNS sa do parlamentu dostali členovia KDŽP a ja nevylučujem, že práve KDŽP sa môže v budúcnosti stať stranou, ktorá nastúpi na doterajšie miesto ĽSNS. Predseda strany Tomáš Taraba prezentuje jasné a dobre zdôvodnené názory, má svieži komunikačný štýl a ešte by som dodal, že aj vekovo ide o politika, od ktorého rozhodne do budúcnosti môžeme ešte veľa očakávať. Samozrejme, strane pomáha aj angažmá Štefana Kuffu, pričom priezvisko “Kuffa” sa stalo doslova silnou “obchodnou značkou” na poli slovenského konzervativizmu.

Podobným komunikačným štýlom sa vyznačuje aj mladá predsedníčka Národnej koalície Slavěna Vorobelová. Takže by som nevylučoval, že aj táto strana môže v budúcnosti zaujať silnejšie miesto.

Poďme však k dvom stranám, ktoré prežívajú po voľbách značnú “depku”. Mám na mysli Vlasť a SNS. SNS doslova premrhala svoj potenciál a mnohými svojimi krokmi a svojou komunikáciou národného voliča skôr odstrašila. Po tom, ako skončila v parlamente, je jej osud nejasný. Novým predsedom sa podľa mňa zrejme nestane ani Anton Hrnko, ani Jaroslav Paška a prípadné ďalšie líderstvo Andreja Danka by tiež nepomáhalo. Pokiaľ ide o Vlasť, tým, že sa strana nedostala do parlamentu, bol spochybnený samotný jej zmysel. Určite si nemožno predstaviť Štefana Harabina ako lídra mimoparlamentnej strany, ktorému nikto nebude chodiť na tlačovky, akokoľvek vynikajúco zdôvodnené, okrem zopár pronárodných médií. Taktiež platí, že Harabin je Vlasť a Vlasť je Harabin a pokiaľ volebný líder nebude mať dostatok mediálneho priestoru, nemožno od strany nič veľké očakávať. Je zároveň otázkou, dokedy bude Harabina “baviť” byť mediálnou tvárou strany, ktorá sa bude nachádzať na okraji záujmu. Vôbec teda nie je jasná ďalšia existencia, ako aj samotný zmysel tejto strany.

A teraz sa dostávam k odstavcu, ktorý sa mi bude písať veľmi ťažko, ale musím povedať aj to. Ako bývalý člen a aktivista SHO vôbec nemôžem byť spokojný s postavením, do akého sa hnutie dostalo v dôsledku parlamentných volieb. Volebný výsledok bol absolútne neúmerný dlhoročnej práci predsedu a členov hnutia. Konštatujem, že SHO namiesto toho, aby sa aj fakticky pretvorilo na politickú stranu, zostalo vlastne naďalej len občianskym hnutím, ktoré síce zastupuje zdravé, normálne vlastenecké myšlienky, ale nemá skrátka dostatočný výtlak.

Tento prehľad by som ešte uzavrel krátkou zmienkou o KDH, ktoré kedysi bolo možné považovať za konzervatívnu stranu, no dnes ma prakticky nenapadá ani jedno kľúčové meno z jej štruktúr, ktoré by som s pokojným svedomím mohol označiť slovom “konzervatívec”. Eurosúdruh z SDKÚ Štefanec, aktivistka mimovládky Republikánskej strany USA Lexmann, šoumen Hlina, ktorý stihol byť už u Mečiara aj u Matoviča, ďalej straníci typu Majerského – nie, od tejto zostavy sa nič skutočne konzervatívne očakávať nedá. Navyše, myšlienkový prúd zastupovaný KDH v poslednom čase efektívnejšie pokryli hnutia OĽaNO a Sme rodina.

A tie nejdem už bližšie rozoberať, lebo jednak sú tieto subjekty skôr na pomedzí liberalizmu a konzervativizmu, jednak to nie sú ani skutočné politické strany či hnutia, ale skôr fankluby svojich predsedov. Ani Matovič, ani Kollár dlhodobo konzervatívnu politiku na Slovensku nezachránia.