Potrebujeme cirkev?

Tragickým paradoxom dnešnej technologicky a historicky najviac vyspelej spoločnosti je vytrácanie sa spokojnosti ,mieru, radosti, dobra. Ak sa chceme rozprávať o spokojnosti o tom či nám pokrok prináša aj šťastie , potrebujeme premýšľať nad objektívnym ukazovateľom šťastia spoločnosti.  Keďže za najnegatívnejšie spoločenské javy sú bežne považované kriminalita, samovraždy, rozvody a vojnové konflikty ,  stávajú sa aj univerzálnym ukazovateľom všeobecného šťastia spoločnosti. Najjednoduchšie bude sledovať štatistiky týchto javov a prídeme k zisteniu , že „vyspelosť“ automaticky nezabezpečuje aj šťastie spoločnosti, ba práve naopak paradoxne akoby bola katalyzátorom opaku. Technologicky najsilnejšie krajiny a v podstate celý západný svet vedú v týchto neblahých výsledkoch. Odpoveď je jednoduchá . Spokojnosť sa nedostaví ak technologický vývoj nekráča spoločne aj s kultúrnou a hlavne morálnou vyspelosťou. Práve morálka ako súhrn správnych hodnôt ľudského konania je tým podstatným ohnivkom v civilizačnom ohni, na ktorý v histórii vyspelé civilizácie pravidelne zabúdajú a sú predzvesťou ich skorého konca. . Historických paralel niekedy vyspelých spoločností , ktoré ukončili svoje trvanie práve svojím morálnym rozkladom je veľa a všetky vykazujú spoločné etapy vývoja – kultúrny a mocenský rozmach, zastavenie rozvoja , konzumný a morálny rozklad, a zánik, prípadne pohltenie silnejším nástupcom. Naša spoločnosť sa nachádza kdesi uprostred , možno aj trochu ďalej, a takisto sa ako iné v minulosti, aj táto naša snaží udržať si poriadok hlavne vonkajšou silou , keďže tá vnútorná morálna sila, ktorá je strážcom dobra už pomaly vysychá. Prísnejšie zákony, rastúce výdavky na políciu, armádu, tajné služby , a posilňovanie ich právomocí sú poslednou fázou aj agóniou súčasne. Je to nedokonalé riešenie už iba následkov, bez odstránenia príčiny stavu, a tak západná spoločnosť vybudovaná na kresťanskej morálke s potláčaním týchto svojich koreňov pomaly končí. Staršie generácie odchované na týchto princípoch už pomaly vymierajú a tie, po nich nasledujúce , boli silne ovplyvnené najprv komunistickou a neskôr liberálnou ideológiou a nemali odkiaľ vstrebať potrebnú morálnu náuku. Ideológie uprednostňujúce individualizmus, egoizmus, vulgarizmus, vyzdvihovanie človeka ako jediného boha a upriamujúce ľudský život len na uspokojenie zmyslov , to všetko v duchu pokrútenej definície demokracie bez zodpovednosti, zákonite vedie k rozkladu.                                       Oddialenie a pri troche optimizmu možno aj vyriešenie tohto existenčného problému je v skúmaní a hlavne v návrate k pôvodným doktrínam, ktoré dokázali vybudovať západnú spoločnosť a v hľadaní spôsobu ich opätovného zakomponovania do myslenia ľudí. Vytvorenie vnútorného policajta vo svedomí a v správaní je fungujúcim a hlavne najmenej bolestivým spôsobom záchrany našej civilizácie. Paradoxne nám z tohto úsilia vychádza opomínané poslanie tradičnej cirkvi, ako posledného strážcu morálnych hodnôt, napriek všetkým jej historickým prešľapom, štiepeniam a kontroverziám, často krát aj neprávom, alebo zámerne vytvorenými. Nemusíme byť ortodoxnými veriacimi , alebo vôbec nemusíme veriť v Boha, aby sme si uvedomili , že nemáme na výber ak chceme nájsť osvedčený morálny systém. Takisto ak aj nie sme veriaci v Boha, ale pud sebazáchovy nám našepkáva, že je dôležité podporiť cirkev v jej neľahkej úlohe správcu a koordinátora správnych hodnôt ľudského konania, teda aj trochu premýšľajúci ateista si uvedomí , že jej duchovné princípy, ktoré dokázali odolať svetskému tlaku počas dvoch tisícročí majú svoj zmysel a právom si zaslúžia minimálne svoju pozornosť keď nie aj viac. Lepšie alternatívy sú v nedohľadne.