Kto je volič liberálov?

V poslednej dobe sa ľudia pýtajú sami seba, kto vlastne tých liberálnych bláznov volí? Kto je volič PS-Spolu, Za ľudí, Čaputovej, Kisku?

Ako to, že takémuto voličovi nevadí, že príde človek odnikiaľ, bez akýchkoľvek politických skúseností, akýchkoľvek verejných zásluh a stane sa prezidentom? Ako to, že toľko voličov je schopných voliť politické strany, ktorých program je jednoznačne devastačný ako pre jednotlivca, tak aj pre samotný štát, pre celú spoločnosť? Ako to, že týmto voličom nevadí reálne konšpiračné pozadie za týmito zázračnými kandidátmi, že im nevadia milióny eur naliatych do absolútne neznámych ľudí? Že im nevadí podpora zahraničných spolkov s jednoznačne globalizačnou, antinárodnou agendou?

Na prvý pohľad musí aspoň priemerne rozhľadený človek nadobudnúť dojem, že tieto liberálne strany či jednotlivcov nemôže voliť jednoducho nikto. Ak si to zoberieme ešte raz a postupne: rozklad tradičných, presnejšie overených a funkčných hodnôt, zavádzanie, propagácia a snaha o akceptáciu rôznych pomýlených sociálnych a biologických konštruktov, dehonestácia všetkého prirodzeného, snaha o úplné otvorenie hraníc absolútne nekompatibilným etnikám, cieľavedomá snaha o zničenie národného štátu, neustále útoky proti národnej hrdosti, zdravému a prirodzenému vlastenectvu, láske k domovine, snahy o prepisovanie dejín, snahy o umlčiavanie opozičných názorov, neustále rozvíjanie liberálnej propagandy na školách, v médiách, vo verejnom priestore, okamžitá pripravenosť odovzdať štátnu suverenitu do rúk nadnárodného globalizačného spolku. Nikto príčetný jednoducho nemôže voliť týchto zločincov proti národu, proti človeku, proti pravde. Alebo áno?

Kto je teda voličom liberálov?

V prvom rade sú to ľudia, ktorí sú v absolútnom pohltení liberálno-fašistickej propagandy. Ústredný prvok ich umelo vytvoreného súznenia s liberálmi je triviálny, dá sa povedať až primitívny. Je to ten čierno-biely, detsky naivný prvok boja dobra so zlom, pridanie sa ku strane, ktorá sa prezentuje ako tá dobrá a čistá, úprimná potreba konať správnu vec, hlavne keď je možné pridať sa k davu. Áno, až takto jednoducho to je možné vnímať. Otázka však znie, ako sa rozhodne, kto sú tí dobrí? Jednoducho. Tí, ktorí viac kričia. Stačí využiť spravodlivý hnev ľudí. Strýko Goebbels by mal zo svojich učňov radosť. Áno, proti zlu je potrebné bojovať, musíme proti nemu bojovať v každom okamihu, ale liberáli sú v skutočnosti horšie zlo, ako to, proti ktorému sa vymedzujú.

Nikto zrejme nepochybuje o tom, že riadenie nášho štátu je v rukách skorumpovaných jednotlivcov. Jednoducho kradli a kradnú všetko, ku čomu sa dostali a to na všetkých stupňoch riadenia. Avšak, uveriť ľuďom ako je Kiska, Čaputová, Truban a ďalším po všetkých súvislostiach, ktoré sú známe, že práve oni sú tí lepší, že práve oni sú tí nositelia dobra, slušnosti, čistých zásad a mravov… to je číre šialenstvo, zatemnenie mysle.

Značnú časť voličov liberálov tvoria mladí ľudia. Liberáli radi prezentujú pohľad, že práve ich voliči sú tí nezaťažení minulosťou, tí progresívni, moderní, svetoví, nezakomplexovaní, tí otvorení každému a všetkému. Skutočnosť je však taká, že vo veľkej miere sa jedná o voličov bez životnej a historickej skúsenosti, bez širšieho a hlbšieho vnímania politických javov, uzatvorených v informačnej bubline bez akýchkoľvek náznakov plurality.

Nechcem sa teraz nikoho dotknúť, uraziť ho, ani znižovať akékoľvek dobré úmysly a pohnútky. Jednoducho im to nedávam za vinu. Pravda je však taká, že mladá generácia bola vždy tou najľahšie zmanipulovateľnou masou, stačilo jediné, správne uchopiť ich prirodzenú mladistvú túžbu po revolte. Po zmene, po tvárnení sveta podľa naivných, priamočiarych predstáv. Všetci sme takí boli, žiaľ politika takto nefunguje. Nežijeme v dokonalom svete. A toto ovládajú liberáli dokonale. Prázdnymi floskulami, neustálym opakovaním, budovaním nereálnych pocitov intelektuálnej nadradenosti, vymedzovaním sa do skupiny tých dobrých, tých, s ktorými sa počíta, budujú vo svojich voličoch pocit, že práve im na nich záleží. Že oni ich povedú ku svetlým zajtrajškom. Že ich povedú do boja proti spoločnému nepriateľovi, ako dobrí anjeli proti arcizlu. Nepovedú. Jediné, čo ich čaká, je obrovské rozčarovanie. Jediné, ku čomu ich môžu doviesť, je nový Sovietsky zväz, nová Tretia ríša, nové bruselské impérium. Jediné, ku čomu ich dovedú, je odľudštená totalitná spoločnosť bez koreňov, utopistický policajný štát, kde sloboda bude zakázané slovo.

Predpoklad prijatia

Napriek všetkému napísanému, ani obrovské propagandistické divadlo, ktoré liberálni fašisti rozpútali, by nemalo šancu na úspech, ak by nebola vopred splnená zásadná podmienka. A tou sú malé, ale nekončiace víťazstvá v kultúrnej vojne, ktorá prebieha nepretržite. Média neustále bombardujú všetky generácie toxickým obsahom, klamstvami a manipuláciami za jediným účelom, a tým je rozklad akýchkoľvek hodnôt, akýchkoľvek morálnych majákov, čistých ideálov, vízií o spravodlivom a logickom prerozdelení moci, akejkoľvek spoluúčasti na historickej kontinuite národa. Túto vojnu prehrávame, spoločnosť je zmietaná od jednej steny ku druhej, je nasiaknutá negatívnymi emóciami, závisťou, egoizmom, malosťou, otupelosťou voči utrpeniu a nespravodlivosti. A toto je tá podmienka. Pre tento boj, ktorý prehrávame, prichádzajú generácie voličov, ktoré je jednoduché extrémne ľahko zmanipulovať, ktoré bude jednoduché nahnať brániť akékoľvek utopické vízie. Ochotní šliapať po krvi slobody v mene slobody…

Ešte je možné tento stav zvrátiť. Štát však musia riadiť ľudia, ktorí dokážu očistiť mediálny priestor od všadeprítomnej propagandy, zbaviť Slovensko vplyvu mimovládnych organizácií a agentov zahraničných záujmov, očistiť školstvo od zhubných ideológií, ktoré ho infiltrujú, očistiť verejný priestor od vulgárnosti, hrubosti, kultúrneho úpadku, propagácie dekadencie a egoizmu. To je jediná cesta ako opäť vytvoriť pevnú spoločnosť, spoločnosť zdravú, nerozdelenú, imúnnu voči pokusom o jej uchvátenie a asimiláciu.  

A čo môže urobiť jednotlivec? Nebojme sa hovoriť pravdu do očí, nebojme sa šíriť pravdu, aj keď nie je práve populárna. Nebojme sa byť konzervatívny v tom najlepšom slova zmysle, aj keď sa nám smejú. Nebojme sa bojovať za spravodlivý svet. Ešte stále je náš.