Aké „tajomstva“ demokratického Západu musí zakrývať propaganda ?

Časť I.

Spravovanie života v našej kapitalistickej spoločnosti sa už tridsať rokov odohráva v divných súvislostiach, javoch a procesoch, ktoré súvisia s riešením rôznych protirečení, či už riešiteľných alebo neriešiteľných. Spravovanie života   obyvateľstva najmä v Európe nadnárodné elity ( politické, finančné, ekonomické ) a s nimi spojené nadnárodné štruktúry určili ako zákon dialektického vývoja spoločnosti – kapitalizmu vôbec – cez Európsku úniu.

EÚ predstavuje projekt ekonomický a politický najsilnejších jedincov a korporácií, ktoré postupne realizujú svoj sen o ich ( bezbrehej ) moci, ktorej musia  podliehať všetci obyvatelia národných štátov vrátane národných štátov samotných. Aby sme si práve toto neuvedomovali a aby nám bolo celkom jedno, čo sa s nami deje, tak EÚ si svojvoľne a za aktívnej pomoci predstaviteľov národných vlád a ústavných činiteľov samotných, prisvojila úlohu byť centrálnym nástrojom  vládnutia občanom členských štátov. K tomu využíva rôzne metódy  propagandy, ktoré pomáhajú rozvíjať manipulativne aktivity.

Najčerstvejším príkladom je rozvinutie politiky  boja proti dezinformáciám. Tí, čo sa týchto aktivít priamo zúčastňujú, však vychádzajú z toho, že v skutočnosti   všetci v spoločnosti podliehame   ilúziám informovanosti. Aby sa ilúzie z informovanosti z vedomia nás, občanov, nestratili či jednoducho nevyparili, tak sa musí predstierať boj proti dezinformáciám. Predpokladá sa, že ten, kto vstupuje do boja s dezinformáciami, je človek, ktorý hľadá pravdu a má záujem, aby bola pravda v rôznych svojich podobách odkrývaná v prospech celej spoločnosti. Lenže takýmto spôsobom to v reálnom živote nefunguje. V skutočnosti boj proti dezinformáciám iba posilňuje ilúzie informovanosti a ešte viacej posilňuje manipulovanie s občanmi a verejnou mienkou, pretože otázky poznania skutočných spoločensko-politických  pomerov ( pravdy ) odsúva na vedľajšiu koľaj alebo do zabudnutia.

Boj proti extrémizmu, boj proti antisemitizmu, boj proti ruskej propagande, boj proti dezinformáciám, to všetko sú  politické aktivity patriace do „vlastníctva“ vládnucej triedy – ekonomický najsilnejších ( absolútnej menšiny ), ktorá tieto boje využíva v prospech posilňovania svojej propagandy. Samotné boje potom sú akýmsi faktom o tom, že na demokratickom Západe vo veľkom rozsahu a veľkej sile dochádza k riadeniu a ovplyvňovaniu názorov občanov. A nielen názorov. Ide o viac – o správanie sa občanov, ktorí sú nútení k tomu, aby v spoločnosti sa prispôsobovali oficiálne vládnucej ideológií, vládnucim  nadnárodným štruktúram a inštitúciám, záujmom nadnárodných korporácií a podobne.

Správanie sa občana je definované tak, že má byť politický korektné ! V podmienkach SR sme politickú korektnosť  posilnili o slušnosť, o potrebu, aby existovalo slušné Slovensko, za ktoré sa oplatí bojovať.

Propaganda demokratického Západu sa v našej dobe zameriava na ochranu „tajomstva“:

1. čo v skutočnosti znamená demokracia v kapitalizme,
2. aká úloha a poslanie bolo prisúdené takej mocenskej štruktúre ako je EÚ a NATO,
3. akú úlohu rieši a má riešiť ideológia neoliberalizmu a ako ju ďalej presadzovať až k dejinnému vrcholu  globalizácie,
4. akú úlohu v skutočnosti plnia média ako „hlasná trúba“ kapitalistického systému,
5. ako zastierať dobyvačnú politiku a zločiny kapitalizmu vo svete,
6. ako zastierať a udržiavať moc menšiny majetných ľudí a skupín nad absolútnou väčšinou nemajetných ľudí,
7. prečo v mene boja proti terorizmu, ochrany demokracie, ochrany ľudských práv a slobôd narastajú represívne opatrenia členských štátov EÚ proti svojmu obyvateľstvu.

Toto všetko pokladám za najzákladnejšie oblasti, ktoré si vyžadujú ochranu „tajomstiev“ kapitalizmu a ktoré zároveň pomáhajú spoluvytvárať ilúziu o neobmedzenej slobode občanov demokratického Západu.

Je evidentné, že vládnuca trieda za pomoci prisluhovačov na rôznych úrovniach ( napríklad na vládnej úrovni, na úrovni politických strán, mimovládnych organizácií ) si priebežne zabezpečuje ochranu „tajomstiev“ kapitalizmu cez metódy propagandy, dezinformácií, šírenia klamstiev a podobne.  Túto ochranu „tajomstiev“ kapitalizmu môžu pokojne robiť, pretože je to jeden z dôležitých a nevyhnutných nástrojov riadenia spoločnosti na úrovni každého štátu a predovšetkým EÚ.

Vládnuca trieda a a politické elity nedisponujú žiadnym politickým svedomím a morálnymi zásadami, pretože svoju prax z ochrany „tajomstiev“ kapitalizmu bez problémov presmerovali na plecia a správanie sa radových občanov spoločnosti ( na absolútnu väčšinu nemajetných ), z radov ktorých sa vraj šíri hrozba nárastu extrémizmu a teda šíria sa aj samotné dezinformácie a propaganda. Je tu otázka: kto má v rukách nástroje na šírenie extrémizmu a dezinformácií ?!

Tento politický ťah mocných a vládnucich nášho sveta nie je náhodný, ale plní svoj účel. A účelom je, aby vládnuca trieda aj za aktívnej pomoci rôznych prisluhovačov mohla ovplyvňovať a riadiť názory a správanie sa obyvateľstva. Pre vládnucu triedu je dôležité, aby obyvateľstvo bolo dostatočne podriadené existujúcej moci. To nie je žiadna fráza. Národné štáty pod vedením EÚ v dnešnej dobe  vytvárajú právne a politické nástroje, pomocou ktorých sa má  v každej spoločnosti zabezpečiť požadovaný poriadok, čo si vyžaduje sledovanie a kontrolu obyvateľstva a následne prijatie represívnych opatrení.

Sloboda slová, myslenia a prejavu už nemá dostatočnú oporu v Ústave SR, pretože dochádza k jej  ohraničovaniu ( a kriminalizácií ). Pozície v spoločnosti boli jasne určené. Vládnuca trieda, politické elity a ich prisluhovači sú nedotknuteľnou kastou, ktorá s extrémizmom nemá nič spoločného, má všetky dôvody pre rozumné a racionálne spravovanie spoločnosti. Táto trieda ( alebo štát ? ) sa vraj chtiac – nechtiac musí  brániť proti absolútnej mase nemajetných občanov, z prostredia ktorej sa šíri extrémizmus, porušovanie ľudských práv a slobôd, nenávisť, dezinformácie a podobne.

Takémuto zdôvodneniu rozdelenia pozícií v spoločnosti  je možné len ťažko veriť. Dôvod je jednoduchý a spočíva  v uvedomení si toho, ktorá spoločenská pozícia ( rola ) má moc a teda aj nástroje  k radikalizácií v spoločnosti a k dezinformáciám. Občania – voliči to rozhodne nie sú !  V tomto smere možno platia slová, ktoré napísal Patrick Joseph Buchanan v svojom článku „Ľud je menšina terorizovaná elitami“, keď zdôraznil, že dnes na Západe ide o súboj kapitálu ( ktorý vlastní všetky zmienené inštitúcie ) a krajiny, ktorej vládne.

Je možné si všimnúť, kto pozorne si to všíma, že vládna moc vo vzťahu k Bruselu a nadnárodným  štruktúram si osvojila prax  hodnotovo sa vymedzovať a teda vysielať silné odkazy o vernosti a na strane druhej vo vzťahu k svojim občanom, ako základu štátnej moci, cez právne a politické  nástroje radikalizovať ich životné a spoločenské prostredie. Takéto správanie sa vládnej moci je možné vyhodnotiť do vnútra štátu a spoločnosti  ako extrémne.

Takéto správanie sa vládnej moci je však v súlade s procesmi, ktoré sa odohrávajú v rámci EÚ. Ako zdôrazňujú signatári  Parížskej výzvy z jesene 2017, existuje v rámci EÚ demokratický deficit, ktorý sa živo stráži a zároveň treba si uvedomiť, že nadnárodní mandaríni v inštitúciách EÚ si prisvojili  politický život Európy.

Tieto procesy znamenajú, že bolo  odobraté niečo, čo patrí občanom členských štátov EÚ. Kto sa teda bojí, že keď nebudú rozvinuté boje proti extrémizmu, antisemitizmu, ruskej propagande, propagande od občanov či dezinformáciám, tak sa stane niečo zlé ? Najskôr sa bojí vládnuca trieda a politické elity. Pre obyčajný ľud takéto boje  nie sú žiadnou prioritou a ani potrebou. Čo by mala vládna moc robiť namiesto neustáleho organizovania politika boja proti občanom ?

V normálne organizovanej liberálnej spoločnosti má vládna moc za úlohu verejne zdôvodňovať svoju politiku občanom – nie médiám ! A predovšetkým má vytvárať zákonné podmienky pre demokratické rozhodovanie v spoločnosti. Nič z týchto dvoch uvedených povinnosti vládna moc nerealizuje a tak sa podieľa na konštruovaní právnych a politických nástrojov v prospech práv silnejšieho – vládnucej triedy a politických elít. Je potrebné si uvedomiť, že v súčasnosti už nežijeme v normálne organizovanej liberálnej spoločnosti.

Vládna moc sa teda správa k svojim občanom tak, že svojou bruselskou politikou potláča nárok občanov na plnú demokratickú účasť na všetkých dôležitých aspektoch života spoločnosti. Ak by plná demokratická účasť občanov bola možná, potom by nebolo možné vládnej moci ani snívať o tom, že do svojho portfólia zavedie nejaké už spomínané boje a v zásade proti občanom.  Demokratické rozhodovanie v akejkoľvek dôležitej téme ( oblasti ) spoločnosti by už z princípu neumožňovalo jej radikalizáciu a teda ani nedávalo príčinu a príležitosť vymýšľať si boj proti extrémizmu a podobne.

Z uvedeného opisu je možné porozumieť, že pre vládnu moc jedna cesta je správna, pretože je v súlade so záujmom občanov podieľať sa  na demokratickom rozhodovaní a druhá cesta je nesprávna, ale vládna moc ju aj napriek tomu uprednostnila a uprednostňuje. Ide teda o jej ochotu slúžiť cudzím silám, pomáhať vytvoriť ochranný val pre vládnucu triedu a mocných na nadnárodnej úrovni, rovnako aj na úrovni národnej.

O uvedených cestách – správnej a nesprávnej – je možné zdôrazniť aj to, že správna cesta – to je reprezentovanie národných záujmov, nakoľko práve občania sú základom štátnej moci. Nesprávna cesta – to je akési reprezentovanie spoločného záujmu pod vedením EÚ, ktorá si vyžaduje organizovať boj proti extrémizmu, antisemitizmu, ruskej propagande, dezinformáciám a podobne.

A teraz menšia hádanka. Ktorú cestu si vybrala a podporuje  novozvolená prezidentka SR ? Na slávnostnom večierku Inštitútu Globsec v New Yorku, ktorý bol venovaný 30.výročiu ukončenia totality v strednej Európe, prezidentka SR sa okrem iného  zmienila o tom, že EÚ je symbolom všetkého, čo nám za totality chýbalo. Prezidentka SR sa prítomným vyznala z toho, že má obavy, keď počuje o kladení národných záujmov pred spoločné záujmy.

Prezidentka SR teda ako hlava štátu dáva prednosť práve tej  nesprávnej ceste, ktorá je a má byť aj naďalej naplnená bojmi proti občanom, teda bojom proti slobode slová, myslenia a prejavu. Spoločné  záujmy sa vždy dohodnú pod vedením EÚ v Bruseli, aby sa potom postúpili  na národnú úroveň k ich vykonávaniu.  Spoločné záujmy v oblasti uvedených bojov už nepredstavujú záujem obyvateľstva členských štátov EÚ, ale záujmy vládnucej triedy.

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II.

Dušan Hirjak