Kedy sa otvorí verejný diskusný priestor k otázke organizovania politiky boja proti extrémizmu, dezinformáciám a šíreniu propagandy ?

Úvodné poznámky k sérií článkov k uvedenej problematike

Najprv je vhodné položiť niekoľko zaujímavých otázok, ktorými sa zaoberajú mnohí občania používajúc pritom svoj zdravý rozum:

Prečo je potrebné z úrovne EÚ a národných vlád organizovať politiku boja proti extrémizmu, dezinformáciám a šíreniu propagandy ?

Prečo je to politická téma, ktorú berieme na ľahkú váhu a pritom sa dotýka slobody myslenia a prejavu, práva vyhľadávať a šíriť informácie ?

Je možné predpokladať, že v kampani pred voľbami do NR si v spoločnosti dokážeme otvorene porozprávať o tom, prečo sa v rámci EÚ a následne aj v SR v tichosti a pomerne rýchlo  presadzuje politika boja proti extrémizmu, dezinformáciám  a vôbec proti šíreniu propagandy ?

Existujú k presadzovaniu takejto politiky vážne celospoločenské dôvody ?

Prečo sa nenájde nikto z vládnej moci, aby sa opýtal na názor  aj nás, občanov SR, keďže sa nás to bytostne dotýka ?

Kto úkoluje našich politikov a našu vládnu moc, aby politika boja proti extrémizmu bola dôsledne cez štátne orgány rozpracovaná a realizovaná ?

Prečo vládna moc doteraz verejne  nezdôvodňovala občanom SR všetky svoje kroky, ktoré robí v oblasti boja proti  extrémizmu ?

Prečo sa musí proti občanom SR robiť taká politika, na presadzovanie ktorej občania nemali a nemajú záujem a účasť ?

Chcú občania SR, aby štát ďalej realizoval politiku boja proti extrémizmu alebo majú záujem, aby tento boj bol zastavený a  zlé zákony zrušené ?

Bude niekedy vládna moc disponovať takými kádrami, ktoré dokážu verejný diskusný priestor v pôsobnosti verejnej správy kvalifikovane pripraviť a tým umožniť, aby drahocenný čas vyčlenený pre kampaň pred voľbami bol efektívne využitý a aby sa v tomto priestore prebrali všetky tie  politické témy, o ktoré majú záujem kandidátske subjekty a samotní občania ?

Čo by sme si mali v rámci kampane pred voľbami do NR SR uvedomiť ?

Kampaň pred voľbami do NR SR nemá byť predmetom súkromných médií, ale samotného štátu a teda verejnej správy.

Kampaň pred voľbami má byť organizovaná z pozície štátu ako organizácie všetkých rovnoprávnych občanov, ktorým treba zaručiť rovnosť podmienok pre účasť vo voľbách.  To je prvý predpoklad.

Druhý predpoklad je rovnako dôležitý. Mal by existovať zákon , ktorý bude riešiť požiadavku na odstránenie moci peňazí z kampane pred voľbami.

Občania SR v kampaní pred voľbami do NR SR majú dostať príležitosť, aby mohli, okrem iných tém,  navrhovať a žiadať, aby politika boja proti extrémizmu, dezinformáciám a šíreniu propagandy bola nastávajúcou vládnou mocou zrušená. Bude pre takúto požiadavku vytvorený priestor ? A bude možné  kampaň pred voľbami do NR SR rozvinúť do podoby verejného diskusného priestoru s občanmi – voličmi ?

Zatiaľ som pesimista, pretože sa ukazuje, že také niečo, ako verejný diskusný priestor ( aj ) s občanmi, nebude jednoducho umožnené. Občania však začínajú byť využívaní k niečomu inému – aby sa v nich neprebudil záujem  o to, ako je to v skutočnosti s politikou boja proti extrémizmu, ale aby občan SR svojou naivnou vierou v niečo iné ( zástupné témy ) pomohol niekomu ( politickej strane ) získať vo voľbách lepšiu pozíciu pre získanie potrebného podielu na štátnej moci.

V bulvárnom denníku Nový čas z 18.1.2020 sme sa mohli dočítať, že po Slovensku sa rozhoreli protesty proti ĽS – NS.  Vraj rastúce preferencie extrémistov z ĽS – NS vyhnali ľudí do ulíc. A tak sa demonštranti ukázali v Trenčíne, Bratislave, Považskej Bystrici, Slovenskej Ľupči, Leviciach či v Košiciach a Levoči.

Úplne súhlasím s napríklad vyjadreným názorom, že nesúhlasíme s fašizmom na Slovensku, nechceme fašistov vo vláde. Lenže je zaujímavé, že všetok extrémizmus a fašizmus sa hádže a viaže na plecia a politiku ĽS – NS. Musíme si uvedomovať, že samotná politika boja proti extrémizmu, dezinformáciám a šíreniu propagandy ( či antisemitizmu a ruskej propagande ) nebola postavená či organizovaná špeciálne kvôli ĽS – NS. Tie politické či občianske subjekty, ktoré organizujú občanov do ulíc, iba oni vedia, prečo to robia. Napríklad také médium ako Nový čas, im v tom iba pomáha a plní si úlohu od utajených subjektov. A ešte vydá stručnú výzvu: Organizujete aj Vy protest proti fašistom ? Ozvite sa na tip@novycas.sk.

Média by mali byť strážnymi psami demokracie a najskôr kontrolovať, či je vytvorený vhodný verejný diskusný priestor  pre kampaň pred voľbami do NR SR, pretože je to v záujme všetkých občanov bez rozdielu. To však nie je v ich súčasnom popise práce. O tom viacej sa zmienim v niektorej z časti svojho príspevku. Teraz je dôležité zdôrazniť, že každý politický subjekt, ktorý bol zaregistrovaný k voľbám do NR SR, má právo na zodpovedajúcu úroveň jeho predstáv o volebnej kampani.

Organizovať antikampaň proti ĽS – NS, to nie je to, čo si samotná kampaň pred voľbami do NR SR vyžaduje. Kampaň si vyžaduje organizovať verejný diskusný priestor pre kandidujúce subjekty. Patrilo sa teda, aby tie politické subjekty, ktoré organizujú antikampaň, sa mohli spoločne so zástupcami ĽS – NS stretnúť v politickom ringu a vyjasňovať si všetky dôležité politické témy vrátane obvinení z extrémizmu a z nálepkovania, že sú fašisti.

V skutočnosti protesty občanov na pokyn zainteresovaných politických subjektov nepokladám za pozitívny vzdor voči extrémistickým ideám, ale najskôr za metódu, ako odradiť určitú skupinu občanov, aby volili ĽS – NS, pretože  opozícia aktuálne potrebuje takúto pomoc.  Na tomto príklade je jasne vidieť, ako to vyzerá, keď štát sa vzdá svojej povinnosti v období kampane pred voľbami do NR SR a celé organizačné zabezpečenie prenechá politickým dobrodruhom.

Verejná správa pod vedením ústredných orgánov štátnej správy má mať za povinnosť vytvoriť verejný diskusný priestor pre zástupcov politických strán a pre občanov a preto nikto si nesmie dovoľovať zakazovať zhromaždenia vo verejných budovách, respektíve na verejných priestranstvách či ich narúšať.  My, občania SR, máme právo požadovať od predstaviteľov verejnej správy, aby bezplatne boli pre potreby verejného diskusného priestoru využívané  priestory vo vlastníctve najmä územnej samosprávy. A je priam hanbou pre vládnu moc, že verejný diskusný priestor nie je v predstihu pripravený pre zrealizovanie v rámci verejnoprávnej televízie.

Predpokladám, že politiku boja proti extrémizmu z úrovne vládnej moci sa nepodarí zastaviť ani v kampani pred voľbami a už vôbec nie po voľbách. Existuje niečo také ako národný projekt „Systematická podpora boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy“, ktorý má za 8,- miliónov eur realizovať pod vedením Ministerstva vnútra  SR Akadémia Policajného zboru  SR a jej projektoví partneri. Už z reformného zámeru uvedeného projektu vyplýva, v akom smere sa bude ďalej vyvíjať politika boja proti extrémizmu a v akom smere má efektívne  pracovať naša verejná správa. V tomto smere žiadny rozdiel medzi súčasnou vládnou mocou a opozíciou neexistuje.

Vyzerá to tak, že všetci  sú úplne spokojní s tým, aké zákonné opatrenia proti extrémizmu v jeho rôznych formách boli prijaté a v kampani pred voľbami  do NR SR to nikto z nich nepotrebuje riešiť. A občanov zabavia tak, aby ich takáto problematika k riešeniu ani nenapadla. Zákonné opatrenia obmedzujú slobodu jednotlivca a zdá sa, že to platí pre  všetkých príslušníkov spoločnosti bez rozdielu, čo znamená, že tieto opatrenia sú nestranné. Lenže v skutočnosti to tak nemusí byť a zákonné opatrenia  úmyselne môžu byť prijaté tak, aby niekomu pomáhali a niekomu škodili, teda spoločnosť môžu rozdeľovať  minimálne na dve skupiny. Prečo ?

Ak zákonné opatrenia vládnej moci počítajú s tým, že existuje extrémizmus, tak tento extrémizmus v rôznych podobách  nemôže z princípu vyrastať iba ZDOLA, od občanov, ale  môže a existuje či vyrastá v horných vrstvách spoločnosti – môže ísť o extrémizmus vládnej moci  a politikov.  Ako je to možné zdôvodniť ?

Leonard. T. Hobhouse v svoje práci „Liberalizmus“ ( Bratislava 2002 ) napísal aj toto: „Ak tvrdíme, že vláda zákona garantuje slobodu pre celú komunitu, tvrdíme zároveň aj to, že táto vláda je nestranná. Ak existuje jeden zákon pre vládu a iný pre objekty tejto vlády, jeden pre šľachtu a iný pre obyčajných ľudí, jeden pre bohatých a iný pre chudobných, potom zákon nie je zárukou slobody pre všetkých. Sloboda z tohto hľadiska znamená rovnosť. Preto liberalizmus požaduje taký postup, ktorý zabezpečí nestrannú aplikáciu práva“ ( str. 40 ).

Toto platilo v roku 1911, keď uvedená práca vyšla a ešte dlho po nej. Dnes to už neplatí, pretože neoliberalizmus túto nestrannú aplikáciu práva neuznáva. Preto aj v dnešnej dobe si potrebujeme všimnúť  niečo, na čo autor Liberalizmu upozorňoval už veľmi dávno. V pojednávaní o osobnej slobode ako jedného z dôležitých prvkov liberalizmu zdôraznil, že „…(1) vytvorenie a platnosť zákona môže závisieť od vôle panovníka alebo oligarchie a (2) obsah zákona môže byť nespravodlivý  alebo represívny voči niektorým, mnohým alebo všetkým okrem tých, ktorí ho vytvorili“ ( str.42 ).

Je to aj prípad našej spoločnosti, keďže extrémizmus zhora sa neuznáva a nepripúšťa ?

Dnes sme svedkami toho, a to si je treba uvedomovať, že vytváranie, platnosť a obsah zákonov, ktoré riešia problematiku extrémizmu, je výsledkom politiky boja proti extrémizmu, ktorá je riadená z Bruselu smerom k národným vládam. Národné vlády v rámci EÚ sa na tom s radosťou podieľajú, pretože aj ich členovia patria k tým orgánom či inštitúciám, ktoré  o oživovaní strachu z extrémizmu priamo rozhodujú . Zavádzajú sa také politické pravidlá, ktoré ukazujú či svedčia, že politické elity z národných a nadnárodných štruktúr neveria občanom, že sú dostatočne rozumní a kompetentní, aby sa postarali o svoje spoločenstva bez zásahu štátu a jeho represívnych zložiek.

Táto absencia dôvery v schopnosti občanov má svoj základ v niečom veľmi dôležitom a potrebnom pre život v modernej spoločnosti. Týmto základom je to, že z úrovne vládnej moci ( národnej ) a nadnárodnej moci sa už dávnejšie pozabudlo, že demokracia predstavuje kolektívny proces, v ktorom občania rozhodujú o spoločných záležitostiach.  Žiada sa mi v tejto súvislosti pripomenúť niekoľko myšlienok z brožúry „Čo je sociálna demokracia ?“, ktorú napísali autori zo Švédska Ingvar Carllson a Anne – Márie Lindgren.

Citujem: „Veľa vecí  v živote jednotlivca je ovplyvnených spôsobom organizácie  spoločnosti. Z tohto dôvodu sa nikdy nemožno vyhnúť otázke demokratického procesu, kolektívnej formy prijímania rozhodnutí, a to bez popierania  významu individualizmu a individuálnej zodpovednosti. A preto demokracia alebo politika takéhoto typu musí mať efektívny dosah na prijímanie rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú organizáciu spoločnosti.“  (str. 28) K čomu má slúžiť tento ich postoj ?

Vládna moc, ktorá nerobí opatrenia k tomu, aby demokracia predstavovala kolektívny proces, má záujem urobiť to celkom jednoduchším spôsobom – prijímať zákonné opatrenia, ktoré posväcujú represívny spôsob rozhodovania.  Evidentne je to vidieť na tom, že sa má realizovať projekt za 8,- miliónov eur na podporu boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy. Predstavme si teraz, že táto suma by bola vynaložená na niečo oveľa užitočnejšie – napríklad na posilnenie všetkých potrebných kapacít štátu a spoločnosti pre zabezpečenie a tým aj naplnenie ústavného práva  účasti občanov na správe vecí verejných ! Toto ústavné právo totiž nie je ani do dnešného dňa rozpracované pre praktické úžitie.

Autori brožúry si postavili otázku, kde urobiť hranicu medzi zodpovednosťou  spoločenstva a jednotlivca a kto okrem spoločenstva občanov by bol schopný  stanoviť deliacu čiaru.  O otázke „Kto ?“ bolo teda už rozhodnuté z pozície štátnej moci. Podľa tejto moci hranicu osobnej ľudskej slobody a ľudských práv nesmie ( ! ) určovať spoločenstvo občanov, hoci v skutočnosti má najlepšie možnosti a schopnosti uplatniť nerepresívny charakter svojich rozhodnutí a teda zamedziť tomu, aby boli narýchlo prijímané zlé zákony  a tak posilňovali autoritársky štýl práce vládnej moci.

A čo napísal o osobnej slobode autor práce „Liberalizmus“ ? Citujem: „Základom osobnej slobody je sloboda myslenia – sloboda, ktorá zbavuje človeka prenasledovania za jeho vlastný názor – vnútorná pevnosť, v ktorej musí vládnuť indivíduum. Sloboda myslenia však neznamená nič bez slobody výmeny myšlienok – pretože myslenie je v prvom rade spoločenský produkt, a tak na slobodu myslenia nadväzuje sloboda prejavu, sloboda písania, tlače a voľnej diskusie. Tieto práva nie sú bezproblémové a vyvolávajú viacero pochybností“  ( str. 42-43 ).

Leonard T. Hobhouse si uvedomoval, že hranice takejto slobody sa nedajú jednoducho vymedziť ani v teórií a ani v praxi.  V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé uviesť toto tvrdenie autorov už spomínanej brožúry „Čo je sociálna demokracia ?“. Citujem: „Demokracia nikdy  nemôže rozhodnúť o hraniciach ľudskej slobody a ľudských práv, ale je východiskom pre rozhodovanie občanov o tom, čo chcú, aby štát  robil. Nemožno zaviesť pravidlá, ktoré zbavia občanov tohto práva – toto si treba uvedomiť pri akejkoľvek diskusií o limitoch demokracie“ ( str.27 ).

Autori brožúry teda upozornili na to, že je tu právo, ktoré nemôže byť v demokracií občanom odňaté a toto právo sa týka rozhodovania občanov o tom, čo chcú, aby štát robil ! Toto právo občanov sa má v reálnej politike uplatňovať a iba za tejto situácie je možné pochopiť, že spoločenstvo občanov môže určovať hranicu osobnej slobody. A aká je politická prax ? Právo rozhodovania občanov o tom, čo chcú, aby štát robil, sa neuplatňuje, teda je doslova z pozície každej vládnej moci „odňaté“ občanom. Za tejto situácie si hranice osobnej slobody určuje štát cez represívne opatrenia a bez ohľadu k tomu, čo určuje Ústava SR !

A Ústava SR v článku 31 určuje toto: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“  Tento článok je potrebné prečítať pozorne a slovo za slovom. Toto ustanovenie je potrebné brať na zreteľ, ak vládna moc chce prijať nejaký zákon k obmedzenie základných práv a slobôd. Rovnako sa musí brať na zreteľ, že zákonná úprava môže byť schválená iba v takom znení, že musí ochraňovať slobodnú súťaž politických síl, medzi ktoré patria jednoznačne aj samotní občania.

Táto ochrana slobodnej súťaže politických síl je na prvom mieste a až z nej sa má odvíjať zreteľ na bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzaniu trestných činov, ochranu verejného zdravia, mravnosti. Zákonné opatrenia teda nemôžu byť schvaľované v takom znení, že majú ochraňovať nejaké vyvolené skupiny s ich špecifickými záujmami a nemôžu ochraňovať ani politiku vládnej moci či politiku EÚ, NATO a podobne, pretože takáto politika má podliehať verejnému zdôvodňovaniu a teda kritike opozície a občanov.

Treba si všimnúť paradox v novodobej histórií slovenského národa. Vzdali sme sa socializmu ako niečoho totalitného v mene skutočnej slobody a skutočnej demokracie, nadobudli sme samostatnosť a vybudovali základy tejto novej samostatnosti, zvrchovanosti a suverenity. A to všetko len preto, aby sme sa bez hlbšieho zamyslenia a pochopenia nových dejinných súvislosti a faktov neskôr s „ radosťou“  vzdali svojho práva na vlastnú cestu života spoločnosti v prospech cudzieho, neznámeho Bruselu a jeho moci.

Členstvom v EÚ sa naša  slovenská cesta skončila, pretože sme sa podriadili novej politike a novej ideológií a tým pošliapali vlastnú zvrchovanosť a suverenitu. Už sme tak indoktrinovaní, že si vôbec nevšímame ( aj na čele s Ústavným súdom ), že v Ústave SR máme veľmi paradoxné znenie. Na jednej strane je  v čl. 1 ods. 1 uvedené, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát a na strane druhej bola do Ústavy SR „vpašované“ bez vedomia a súhlasu občanov znenie o tom, že výkon časti svojich práv môže SR preniesť na Európske spoločenstva a Európsku úniu a že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR.

EÚ prevzala od marxizmu učenie o predurčenosti, teda myšlienku, že historický vývin je predurčený. Konkrétne to znamená, že vývin a existencia národov v Európe je možný iba pod vedením EÚ a jej právneho systému a že budúcnosť národných štátov je možná len v rámci európskej identity, nie národnej. Propaganda je jasná: bez EÚ budúcnosť národných štátov nie je možná ! Bola teda ustanovená jedna jediná PRAVDA o smerovaní národných štátov v Európe. Túto pravdu  pri živote udržiava mohutný byrokraticko-administratívny aparát v Bruselu pod vedením  inštitúcií a organizácií EÚ. A národné vlády, bez ohľadu na vôľu občanov, v tom významne pomáhajú.

Zrodenie či obnovenie marxistickej pravdy o možnom vývoji ľudskej spoločnosti v Európe prinieslo so sebou delenie ľudí na tých, čo sa vyznajú v zákonitosti ďalšieho vývoja – teda ide o eurooptimistov a na tých, čo svojimi postojmi a názormi bránia naplneniu historickej predurčenosti  – teda ide o euroskeptikov či vlastencov. Ak bola ustanovená jedna jediná PRAVDA o osude Európy, potom je zbytočné, aby sa EÚ a samotný Brusel zaoberali inými ako svojimi oficiálnymi názormi a snažili sa o otvorené a vecné diskusie s tými, čo otázkam determinizmu v spoločnosti nerozumejú.

Treba konštatovať, že naša vládna garnitúra tento marxistický determinizmus vo vývoji v Európe jednoznačne podporuje a robí k tomu časté vyhlásenia – vysiela signály vernosti. Všetci tí, ktorých myslenie, postoje, prejavy, politické a občianske činy sú v rozpore s jednou jedinou PRAVDOU, sú označovaní ako nepriatelia, ktorých treba určitým spôsobom pomenovať, označkovať a hanobiť. Je zaujímavé, že práve hanobenie vlastného národa nepodlieha sledovaniu a represívnym opatreniam.

Z rešpektovania deterministického prvku z marxizmu pre potreby EÚ vyrástla politika prenasledovania slobodných  myšlienok, prejavov a postojov, ktoré sú v rozpore s deklarovanou pravdou  EÚ a národných vlád. Toto prenasledovanie sa dostalo v rozvinutej podobe do politiky boja proti extrémizmu a ďalším podobným bojom ako je antisemitizmus, boj proti ruskej propagande. Môžem konštatovať, že EÚ a národné vlády svorne rozpracovali politický extrémizmus ako jeden z nástrojov boja proti každému, kto si nectí, neuznáva jedinú správnu cestu pre národy v Európe.

Podľa predsedu vlády SR P. Pelegriniho je úlohou nás všetkých povedať nie extrémizmu. Podobne, ako v prípade organizovaných antikampani proti ĽS – NS v týchto dňoch, aj predseda vlády  akosi celkom jednoducho stotožňuje extrémizmus práve s uvedenou politickou stranou. Obyvateľom Cígeľu sa predseda vlády zdôveril s tým, že ho mrzí, keď vidí, ako z mesiaca na mesiac silnie podpora strany, ktorá spochybňuje všetko, čo sa v SNP stalo. Ďalšie extrémistické znaky predseda vlády SR uviedol: a) niekedy pochodovali členovia strany v uniformách, ktoré sa veľmi podobali uniformám Hlinkovej gardy, b) majú pekné reči o jednoduchých riešeniach, c) predstaviteľ ĽS – NS nebol schopný riadiť ani jeden vyšší územný celok a nie to, aby bol schopný riadiť štát.

Je zaujímavé pripomenúť si niečo z vystúpenia  predsedu vlády SR počas spomienkového podujatia v obci Ostrý Grúň.  Podľa P. Pelegriniho fašistické myšlienky ožívajú a hľadajú si cesty k ľuďom, čo pokladám za strašenie a zavádzanie občanov. Z tohto dôvodu je dôležité nerezignovať na demokratické hodnoty a túžbu našich predkov po slobode. Spoločne s prezidentkou SR chcú viesť našu spoločnosť tak, aby sa nikdy táto zvrátená ideológia ( fašizmus ) nedostala na Slovensku k moci.  Aj v tomto prípade sa dá tušiť, že ide o politickú stranu ĽS – NS.

Tento spôsob rozprávania o extrémizme  v SR, ktorý prezentoval predseda vlády SR, nie je vhodný, pretože je stotožňovaný výlučne s politickou stranou ĽS – NS. Predstavitelia vládnej moci, časti opozície a ich prisluhovači bez zahanbenia hovoria o fašizme či extrémizme kotlebovcov, ale pre nás, občanov, to nie sú dostatočné argumenty, iba všeobecné frázy. Za ich bojom proti ĽS – NS môžu byť skryté rôzne iné záujmy. Ak si stručne predstavíme projekt o systematickej podpore boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy, budeme môcť pochopiť, že tento projekt a celá politika bojov proti obyvateľstvu nie je organizovaná iba na znemožnenie politickej strany  ĽS – NS byť aktívnou silou v demokratickej spoločnosti, ale je šitá k definitívnemu naplneniu cieľa, aby EÚ k svetlej budúcnosti viedla svoj európsky národ ako veľkú ríšu, ktorá sa bude miešať do záležitosti celého zvyšku sveta.

Z uvedeného mi vyplýva, že predseda vlády SR na stretnutiach s občanmi zavádza občanov, pretože im nevysvetlí, k čomu potrebuje štátna moc organizovať politiku boja proti extrémizmu a k tomu, napríklad,  aj zrealizovať veľký projekt za 8,- miliónov eur. Ak teda podľa neho ide iba o ĽS – NS, tak potom nech rozhodnutie o tom, či táto politická strana bude zastúpená v parlamente,  bude ponechaná na pleciach občanov – voličov. Od vládnej moci  na čele s jej predsedom, ak chce, aby sme nerezignovali na demokratické hodnoty, je potrebné požadovať, aby konečne ( !!! ) vytvorila podmienky pre verejný diskusný priestor všetkým kandidátom, ktorí sa uchádzajú o dôveru voličov.

Predseda vlády má zvážiť, či si smie dovoliť verejne podporovať organizovanie antikampane proti ĽS – NS a jej koaličných spojencov, pretože je to v rozpore s našou ústavou a príslušnými zákonmi. Vyjadrenie verejnej podpory organizovaným mítingom proti ĽS – NS je výsledkom toho, že keď vládna moc sama rezignuje na určité demokratické hodnoty ( postupy ), tak sa jej predstaviteľ uchyľuje k autoritatívnym manierom. Znova pripomínam, že kampaň pred voľbami do NR SR má byť z hľadiska vytvárania podmienok pre prípravu volieb v rukách štátu a teda verejnej správy. Úlohou predsedu vlády SR nemá byť, aby pri každom verejnom vystúpení pripomínal občanom, že narastá extrémizmus, ale aby vedel verejne zdôvodniť, prečo vládna moc organizuje politiku boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy. Je na škodu duchovného rozmeru našej spoločnosti, že vládna moc nedokáže vytvoriť podmienky pre skutočne zodpovednú a efektívnu kampaň pred voľbami  a že ešte aj v týchto dňoch  orientuje pozornosť občanov SR, že nejde o nič iné, iba o fašistov v politickej strane ĽS – NS. Záhadou je, že vládna moc sa pasovala do pozície veľkého bojovníka proti fašizmu, ale v prípade nacizmu sa hrá na mŕtveho chrobáka. Prečo sa prejavuje taká rozdvojenosť v prístupe k fašizmu a nacizmu ?

Predpokladám, že je načase, aby predstaviteľ vlády SR vysvetlil občanom SR, čo je to nacizmus a čo je to fašizmus. Je to nutné z toho dôvodu, že delegácia SR sa vo Valnom zhromaždení OSN aj na sklonku minulého roka zdržala hlasovania vo veci rezolúcie s názvom „ Boj proti oslavovaniu nacizmu, neonacizmu a iných foriem, ktoré prispievajú k eskalácií moderných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiacej netolerancie.“  A na strane druhej predseda vlády SR razantne bojuje proti tomu, aby sa ĽS – NS ako fašistická strana dostala k moci. Takže sa žiada jasne vysvetliť, prečo mnohí politici a vládna moc pokladá ĽS – NS za politickú stranu s fašistickým programom.  A zároveň by bolo vhodné, aby občania sa z úst predsedu vlády SR konečne dozvedeli, prečo delegácia SR nesmie na Valnom zhromaždení hlasovať za prijatie uvedenej rezolúcie namierenej proti oslavovaniu a podpore nacizmu.

Ak USA a Ukrajina boli proti prijatiu uvedenej rezolúcie, môže to znamenať, že v kampani pred voľbami do NR SR poniektorí politici a politické strany ohlasujú boj proti fašizmu, ale nacizmus je oficiálne podporovaný či len akceptovaný. Toto rozdvojenie oboch ideológií nie je náhodné, pretože za rezolúciu nehlasovali členské štáty EÚ. Takže v kampani pred voľbami  do NR SR je tu z mojej strany praktická otázka: Ak s určitosťou vieme, že si neželáme, aby  u moci bola taká politická strana, ktorú jednoznačne podporuje či uznáva fašistickú ideológiu, tak máme dovoliť, aby u moci boli také politické strany a naši zástupcovia, ktorí podporujú nacistickú ideológiu či nacizmus ?

Nech si čitateľ sám hľadá na položenú otázku odpoveď a nech sa nedá zlákať tým, že pojmy „fašizmus“ a „nacizmus“ bude pokladať za identické.  Vyjasnenie si uvedených pojmov je potrebné, pretože sa týka praktickej politiky.

V svojom dlhom príspevku k uvedenej problematike, ktorá sa skladá z viacerých na seba nadväzujúcich časti, som sa pokúsil naznačiť, že s občanmi, ako základom štátnej moci, je potrebné „nakladať“ zodpovedne a teda z úrovne štátnej moci a činnosti politických strán a politikov plniť si všetky svoje povinnosti, práva, či rešpektovať určité zásady a princípy politickej etiky tak, aby v konečnom dôsledku cez objektívne informácie a analýzy bolo možné  prispievať k osvieteniu jednotlivcov a tým tiež k ich osobnej a kolektívnej angažovanosti v prospech našej spoločnosti.

Koniec úvodnej časti príspevku. Bude nasledovať časť I.

Dušan Hirjak