Zamyslenie sa nad čerpaním financií z fondov EÚ v rokoch 2007 – 2013.

 Na úvod:

 Najprv moja poznámka k článku. Tento článok bol napísaný  v roku 2013, ale nemohol byť z určitých dôvodov uverejnený. V článku reagujem na zistenia, že vláda SR nevie zabezpečiť priebežne čerpanie nenávratných finančných  zdrojov z eurofondov, ale na strane druhej bolo bežným javom, že žiadosti o NFP ( nenávratný finančný príspevok ) boli zamietane. V tomto plánovacom období situáciu  v čerpaní fondov EÚ nesledujem. Predpokladám, že môj článok niekomu pomôže „naštartovať sa“ a bude usilovať sa, aby vláda toto obdobie zotrvala pri efektívnom spôsobe riadenia celého procesu.

        Dňa 11.apríla 2013  bol v denníku PRAVDA uverejnený článok s nadpisom: Na prácu pôjde do sto miliónov. Keď som si prečítal tento článok, ktorý podáva čitateľom novín dôležité informácie z oblasti čerpania finančných zdrojov zo štrukturálnych fondov EÚ, ostal som zhrozený. A moje zhrozenie nesúvisí s redaktorom, ale vychádza z obsahu článku, ktorý podľa môjho názoru ukazuje na ( ne ) schopnosť našej vlády zvládať naplnenie cieľov Národného strategického rámca na roky 2007 – 2013. Z článku sme sa mali možnosť dozvedieť, že:

1. vláda sa zaoberá otázkami, ako využiť presunuté eurofondy.
2. Slovensko musí do konca mája úradníkom v Bruseli predložiť, koľko peňazí nie je schopné vyčerpať.
3. existujú v podstate len dve možnosti, ako dopadnú ohrozené európske peniaze: prvou možnosťou je zmena nariadenia Európskej komisie a druhou možnosťou je prepadnutie 600 miliónov eur.

Z môjho pohľadu tieto uvedené informácie pomerne jasne naznačujú, že naši politici sa otázkam využitia finančných zdrojov zo štrukturálnych fondov EÚ dostatočne nevenujú a že pravdepodobne vláda nemá žiadnu serióznu analýzu toho, prečo nastali a pretrvávajú  problémy s čerpaním schválených zdrojov pre Slovensko. Nejde pritom iba súčasnú vládu Róberta Fica.  Už za „dovolenkovej“ vlády Ivety Radičovej  to bol ten istý problém, ktorý bolo potrebné riešiť.   Riešil sa, ale v tom istom štýle ako za súčasnej vlády.

„Minister Figeľ je Jánošík a vláda je jeho eseročka“.

        Táto myšlienka ma napadla, keď som najprv počul a potom si aj prečítal, že na výstavbu diaľničného tunela Višňové pri Žiline pôjdu aj peniaze z fondov EÚ pôvodne určené na niektoré už dávnejšie schválené operačné programy. Presun 640 miliónov eur pre výstavbu diaľnice z operačných programov doprava, informatizácia spoločnosti, výskum a vývoj, vzdelávanie, zamestnanosť a sociálna inklúzia, konkurencieschopnosť a hospodársky rast je podľa mňa zbojstvom a platí tu pravidlo „jedným brať a druhým dávať“. Minister Ján Figeľ sa tak stal Jánošíkom a z vlády Slovenskej republiky si urobil  svoju  súkromnú eseročku, ktorá mu požehnala.. Je mi ozaj divné, že ministri, ktorých sa to týkalo, boli navonok spokojní. Taký minister školstva Eugen Jurzyca bol vrelým obhajcom priority v oblasti dostavby diaľnic akoby bol zároveň aj tieňovým ministrom dopravy.

Na prvý pohľad sa zdá, že dotknutí ministri a vláda SR ako orgán pracujú v tomto prípade výlučne v prospech Slovenska a jeho občanov, pretože diaľnice dnes potrebuje každý. A zdá sa, že je to dôvod k presunu peňazí z fondov EÚ neotrasiteľný a každý dospelý Slovák s ním môže len súhlasiť. Všimol som si aj iné dôvody, prečo sa peniaze najlepšie zužitkujú ( pre koho ? ) v oblasti diaľnic. Tieto dôvody rozviedol pán minister Figeľ v rozhovore, ktorý bol uverejnený dňa 18.12.2010 v týždenníku Plus 7 dní. Ide o tieto dôvody:

• v operačnom programe informatizácia spoločnosti sa vraj často vyskytovali málo efektívne projekty a dokonca s podozrením na zneužívanie prostriedkov,
• Slovensko je v polčase čerpania fondov na obdobie rokov 2007 – 2013 a vraj v tomto smere je jasné, že výkon je veľmi slabý, čo oprávňuje ( asi vládu ) na prehodnotenie a zmeny,
• je evidentné, že nie sme schopní čerpať vyčlenené zdroje, potom je lepšie ich presunúť tam, kde budú užitočnejšie,
• potrebujeme vidieť vyššiu kultúru zodpovednosti a orientácie za výsledky v rámci škôl a univerzít. A potom môžu ( zrejme školy a univerzity ) dostať viac peňazí.

Určitá analýza uvedených dôvodov z môjho pohľadu aspoň sčasti ukáže na slabú argumentáciu pána exministra, ktorý podľa môjho názoru zároveň obyvateľov Slovenska aj zavádzal. Keďže vláda SR s presunom peňazí z fondov EÚ súhlasila, znamená to, že uvedená argumentácia postačuje a skupina obyvateľov Slovenska, ktorá sa fondmi EÚ nezaoberá, nemá problém argumentáciu prijať, respektíve uznať. Pre mňa osobne a pre ďalšie ( verím ) mnohé skupiny obyvateľov Slovenska je však neprijateľné, aby vláda SR na čele s akýmkoľvek iniciátorom, takýmto spôsobom argumentácie prijímala rozhodnutia vo veci presunu fondov EÚ na diaľnice. Prečo ?

V prvom rade je tu otázka, ako sa identifikovať s problémom neschopnosti, slabosti, nezodpovednosti ? Týka sa to iba ústredných orgánov štátnej správy na čele s vládou SR a orgánov ustanovených pre riadenie  prípravy, schvaľovania, implementácie a hodnotenia projektov ? Alebo je to Slovensko, ktoré je prijímateľom z fondov EÚ a veľkú  úlohu v tomto smere okrem štátnych orgánov majú rôzne inštitúcie, ktoré sa mohli či môžu uchádzať o nenávratné  finančné zdroje ? Ak doteraz príslušné ústredné orgány štátnej správy a orgány pre fondy EÚ vraj pracovali slabo, neefektívne, nezodpovedne, potom k zmenám k lepšiemu nepríde len preto, že sa fondy EÚ budú kumulovať pod prioritu napríklad výstavby diaľnic alebo zníženia nezamestnanosti.  K tomu dodávam, že vtedajšie rozhodnutia vlády SR o presune peňažných zdrojov akoby sledovalo len túto líniu.

Ak môže platiť, že s problémom neschopnosti čerpať finančné zdroje z EÚ sa môžeme identifikovať s celým Slovenskom, potom neschopnosť, slabosť a nezodpovednosť sa týka nielen štátnych orgánov, ale aj všetkých skutočných a potenciálnych žiadateľov o nenávratný finančný príspevok na projekty, ktoré bolo a je možné pripravovať a implementovať podľa obsahov jednotlivých operačných programov. Za správnu odpoveď v otázke identifikovania sa s problémom pokladám odpoveď, že je to Slovensko, v princípe nerozdelené a jednotné, ktoré má v tomto plánovacom období možnosť a príležitosť vyčerpať plánované zdroje. Preto vláda SR nemala pristúpiť k prijatiu rozhodnutia o presune fondov EÚ aj za stranu tých, ktorým sa čerpanie  schvaľuje, respektíve zamieta. Predpokladám, že mnohé verejné inštitúcie na území Slovenska boli zbavené príležitosti uchádzať sa o fondy EÚ, pretože vlastenectvo bolo stotožnené s identifikovaním sa za podporovateľa výstavby diaľnic.  Rozhodnutím vlády SR  boli porušené všetky doterajšie sľuby o podpore EÚ a o možnostiach, ktoré môžeme využívať v rámci tohto plánovacieho obdobia.

Je tu ďalšia otázka: prečo  sme slabí, neschopní, a nezodpovední ? A je to vôbec pravda ? Prečo všetci, čo v tejto oblasti pracujú, sú ticho a nemajú k tomu čo povedať ? Ja neviem na tieto otázky uspokojujúco odpovedať, pretože nemám k dispozícií  žiadnu analýzu práce dotknutých štátnych orgánov na jednotlivých úrovniach riadenia. Vidím to ako kompetenciu Centrálneho koordinačného orgánu a všetkých ďalších orgánov zainteresovaných v problematike čerpania fondov EÚ.  Chcem iba naznačiť niektoré možné problémy.

Aj keď som zdôraznil, že sa najskôr môžeme identifikovať s územím Slovenska, a že existujú tí, čo rozhodujú a schvaľujú a tí, čo žiadajú, uvedomujem si, že takáto identifikácia nemá veľký význam pre pochopenie čerpania fondov EÚ.  Vo vzťahu k EÚ je Slovensko vnímané ako jednotné, nerozdelené, ako právny štát. Vo vnútri Slovenska existuje medzi žiadateľmi o nenávratný finančný príspevok  a riadiacimi orgánmi pre jednotlivé operačné programy  hrubá čiara, hlboká priepasť. Žiadateľ nemá ani moc, ani právny nárok. Moc štátnych orgánov je evidentná, cítiteľná, hroziaca a aj trestajúca. Existuje vzťah silnej nadriadenosti a podriadenosti. Predpokladám, že žiadateľov o nenávratný finančný príspevok  je dostatok. Rovnako predpokladám, že veľa žiadosti  sa z rôznych dôvodov zamieta. Jednotliví žiadatelia by o tom vedeli hovoriť celé hodiny. Zamietnutý projekt sa pokladá za zlý, neefektívny !? A to aj napriek tomu, že na príprave projektových spisov pracovali rôzne odborné agentúry.

Koľko obcí by si napríklad mohli dovoliť dokončiť kanalizáciu, hoci nemajú veľa obyvateľov. Koľko obcí potrebuje dokončiť, resp. zrealizovať výstavbu vodovodov a nemôžu. Tak napríklad v okrese Snina žiadosť na výstavbu vodovodu v obciach Ubľanskej doliny bola zamietnutá už viackrát. Zamietajú sa žiadosti o finančné prostriedky aj na programy napríklad cezhraničnej spolupráce či už s Poľskom alebo Programu ENPI – s Ukrajinou, Maďarskom a Rumunskom. Zamietajú sa žiadosti napríklad aj v rámci Švajčiarskeho finančného mechanizmu a podobne. Zamietajú sa aj žiadosti dotknutých subjektov v rámci zabezpečenia protipovodňových opatrení. A pritom zabezpečenie ochrany života a majetku obyvateľstva je veľmi dôležitá záležitosť. Slovenský vodohospodársky podnik nemá dostatočné zdroje, aby mohol riešiť rôzne problémy, ktoré život prináša aj zásluhou počasia.

Neviem, či na úrovni ústredných štátnych orgánov majú radosť z toho, že určité množstvo projektov sa zamieta. Určite ich to však veľmi netrápi. Ale nech sa vžijú do situácie napríklad starostov obcí. Keď počas volebného obdobia obci ústredný štátny orgán zamietne niekoľko žiadosti o finančný príspevok na rôzne investičné aktivity, tak obec jednoducho nie je schopná sa z tohto negativizmu spamätať a potom to všetko voliči spočítajú iba starostovi.

Uplatnenie princípu nadriadenosti a podriadenosti ako striktného oddelenia záujmov jedných od záujmov druhých patrí podľa mňa k jednej z dokonale vypracovaných bŕzd dosahovania lepších výsledkov. Rozhodovanie je výlučnou právomocou pracovníkov štátnych orgánov aj s pomocou hodnotiteľov. Najviac ma fascinuje a znepokojuje prijatie deštrukčného pravidlá – žiadna komunikácia so žiadateľom, žiadna možnosť prezentácie projektu. Toto deštrukčné pravidlo je možné len preto, že nebolo prijaté oveľa dôležitejšie pravidlo – princíp partnerstva k úrovni žiadateľov a konečných prijímateľov. A tak sa pripomienky k projektu stávajú dôvodom na vyradenie žiadosti a nie sú príležitosťou na vylepšenie projektu a jeho schválenie. Princípom partnerstva je možné dosiahnuť lepšie výsledky. Som o tom presvedčený. A keďže aj tvorba rôznych zásad, pokynov, usmernení atď. je záležitosťou jednej strany ( strany štátu ), potom princíp partnerstva vypadá ako utopická požiadavka. Aspoň u nás na Slovensku.

Z toho, čo som naznačil, vyplýva, že strana štátu má zodpovednosť za to, aby sa fondy EÚ čerpali priebežne. Strana konečných prijímateľov sa stará o prípravu svojich projektov, projektových žiadosti. Nemám pochybnosť o tom, že dopyt po fondoch EÚ je väčší ako schválený rozpočet. Strana konečných prijímateľov ťažko môže byť brzdou v čerpaní fondov EÚ, pretože túžobne čaká na zdroje, o ktoré žiada alebo chce žiadať. Myslím si, že na jednotlivých ministerstvách pracujú kvalitní manažéri a že ani ich schopnosti nemôžu byť brzdou v čerpaní finančných zdrojov. Napriek tomu to nefunguje tak, ako by to malo fungovať.

Vtedajší minister Figeľ sa zmienil o Operačnom programe Informatizácia spoločnosti, kde podľa neho sa často vyskytovali málo efektívne projekty a dokonca s podozrením na zneužívanie prostriedkov.  V tomto prípade sa mi zdá, že je to veľmi silné zavadzanie verejnosti. Poznám totiž minimálne dve združenia obcí v okrese Snina, ktoré celé minulé volebné obdobie čakali  na zverejnenie výzvy na predkladanie žiadosti a nič sa neudialo.   Týkalo sa to priority zavadzania širokopásmového internetu. Nech sa vláde SR prihlásia tí, čo boli na tom podobne. Predpokladám, že ani pre niektoré  iné priority  operačného programu neboli výzvy vyhlásené. A kedy budú, keď už beží siedmy rok plánovacieho obdobia EÚ ? V uvedenom operačnom programe sú pre vývoj Slovenska veľmi závažné priority, z ktorých si nemôžeme dovoľovať presúvať finančné zdroje na niečo iné. Z môjho pohľadu to vyzerá tak, že najprv sa nič podstatné neudialo v prospech potenciálnych žiadateľov a čerpania fondov EÚ a teraz zase finančné zdroje majú slúžiť pre niečo iné.

Pán exminister Figeľ vôbec nemal problém s tým, aby uprostred polčasu čerpania fondov EÚ, ako zdôrazňoval, sa nemohli meniť podmienky poskytovania finančných zdrojov pre určité skupiny potenciálnych žiadateľov. Veľmi konkrétne svoj postoj formuloval k školám a univerzitám. A tento postoj vôbec nebol  pozitívny a vľúdny, ale skôr nekompromisný. Svojim postojom sformuloval nové pravidlo pre získanie finančných zdrojov pre školstvo a univerzity, ktoré je vyjadrené jeho slovami, že „…potrebujeme vidieť vyššiu kultúru zodpovednosti a orientácie za výsledky v rámci škôl a univerzít“. Až keď bude splnený tento ukazovateľ, „…potom môžu dostať viac peňazí“.

 Neviem, či predstavitelia škôl a univerzít reagovali na takéto divné postoje pána ministra dopravy. Už vieme, že vtedajší minister školstva sa nezastal škôl a univerzít, ale robil pánovi Figeľovi tieňového ministra. Ja sa pýtam: ako je možné spomínanú smernicu pána Figeľa uplatniť v praxi ešte v tomto plánovacom období ? Nie je možné ju uplatniť !!! Ťažkosti nastávajú vtedy, keď by chcel niekto odmerať ukazovateľ  „vyššej kultúry zodpovednosti a orientácie“. Vtedy to bol  rok 2011 a v ktorom roku sa takýto ukazovateľ vyhodnotí, keď ešte nie je zavedený ? A ako môžu potom školy a univerzity dostať viacej peňazí, keď sa vlastne presunú na výstavbu diaľnic ?

Z článku sa dozvedáme aj o pohľade odborníkov na problém čerpania eurofondov.  Citujem: „Podľa odborníkov sú hlavným problémom čerpania eurofondov príliš vysoké sumy jednotlivých projektov“. Podľa vysvetlenia konateľa jednej spoločnosti, ktorá sa zameriava na zhotovovanie projektov, priemerná výška  finančnej podpory projektu je 1,6 milióna eur, teda zrejme toľko žiada žiadateľ v svojom projektovom spise. V tomto prípade je pomenovaná strana, ktorá má na svedomí nedostatočné čerpanie eurofondov a touto stranou je žiadateľ o finančné prostriedky, teda potenciálny konečný prijímateľ.  Zo stanoviska strany odborníkov prijímam iba fakt, že výška žiadanej finančnej pomoci sa v priemere môže pohybovať v uvedenej čiastke 1,6 milióna eur.  Vôbec však nemôžem súhlasiť s tým, že je to dôvod, prečo sa finančné zdroje zo štrukturálnych fondov EÚ nečerpajú tak, ako by podľa plánu mali. Prečo ? Každý operačný program má stanovené svoje podmienky, podľa ktorých si žiadateľ svoj projektový spis pripravuje. Ak napríklad obec žiada na svoju investičnú aktivitu v súlade s výzvou 1,8 milióna eur a kvôli tomu nemá žiadosť schválenú, tak je to nezodpovedný prístup riadiaceho orgánu, pretože výška finančného príspevku sa dá vyriešiť. V tom nemôže byť žiadny problém.

A je tu ďalšia otázka. Akým spôsobom chceme riešiť už spomínanú slabosť, neschopnosť, nezodpovednosť čerpať finančné zdroje ? Najjednoduchší spôsob riešiť problém je ten, čo už vláda schválila: jánošíkovský spôsob. Peniaze presunúť tam, kde budú ( vraj ) užitočnejšie. Metóda presunutia nevyžaduje veľký intelektuálny výkon a ani partnerstvo. V podobnom duchu sa postupuje aj teraz za novej vlády. Stačí predpokladať, že v našej spoločnosti sa nikto nepostaví na odpor proti takému konaniu, pretože problematika fondov EÚ je veľmi ťažký oriešok na riešenie a najmä pre jednotlivca či jeden subjekt.  Vláda ako orgán, ktorý spravuje túto krajinu, mala jednoznačne metódu presunutia odmietnuť ako niečo, čo je v rozpore so schváleným dokumentom Národného strategického referenčného  rámca na roky 2007 – 2013. K zefektívneniu čerpania fondov EÚ sa mali prijať opatrenia na všetkých úrovniach riadenia fondov EÚ. Bolo potrebné zadať urobiť dôkladnú analýzu súčasného stavu čerpania fondov EÚ, aby bolo možné odhaliť slabé miesta, prekážky, nájsť efektívnejšie princípy práce všetkých dotknutých inštitúcií. Bolo potrebné  nájsť vhodný spôsob komunikácie so  stranou konečných prijímateľov ( žiadateľov ), pretože príprava jednotlivých subjektov na získanie finančných zdrojov nebola lacná záležitosť. A ako budú reagovať tí, ktorým žiadosti boli zamietnuté a ani dodnes sa s tým nezmierili ?!

V článku, ktorý som v úvode spomenul, sa uvádza, že vláda chce presunúť ohrozené peniaze na podporu nezamestnanosti ( ? ), teda skôr zamestnanosti a hospodárskeho rastu., pretože to sú aj priority samotného Bruselu, keďže treba bojovať proti súčasnej kríze. Myslím si, že vláda by svoj príspevok k boju proti hospodárskej kríze zvládala vtedy, ak by sa čerpanie finančných zdrojov zo štrukturálnych fondov  EÚ zabezpečovalo priebežne a neboli by nastali súčasné problémy. Tým by sa podporila zamestnanosť a samotný hospodársky rast. Prácu na plnení cieľov Národného strategického referenčného rámca sme akosi  neodviedli na dobrej kvalitatívnej úrovni  a teraz tento evidentný nedostatok chceme nahradiť podporou niečoho iného – napríklad podporou zamestnávania ľudí.

Čo robiť ?

 Každá strana dotknutá problematikou čerpania fondov EÚ môže s tým niečo robiť.  Presun finančných zdrojov na diaľnicu akosi nabúral to, čo z obsahového hľadiska treba v dokumente Národného strategického referenčného rámca pokladať za kľúčové:       analýzu súčasnej     situácie ( v čase tvorby NSRR ), víziu a stratégiu vrátane priorít, operačné programy a financovanie. Príprava spomínaného dokumentu prebiehala pomerne dlho ( vraj od začiatku roka 2004 ). Na jeho analýzu uprostred plánovacieho obdobia nemáme toľko času.

Vláda SR by mala čo najskôr vziať späť svoje rozhodnutie o presune fondov EÚ na diaľnice alebo iné operačné programy. Bolo by to múdre rozhodnutie.  A múdrym rozhodnutím by bolo, ak by v Bruseli bolo jasne prezentované, že Slovensko je schopné vyčerpať finančné zdroje a to aj za cenu posunutia určitých termínov.  Určite by to ocenilo množstvo tých subjektov, ktorí sa identifikovali s príslušným obsahom Národného strategického referenčného rámca SR na roky 2007 – 2013.

Za tejto situácie by bolo vhodné, aby žiadatelia  o nenávratný finančný príspevok vrátane škôl a univerzít, ktorým boli žiadosti zamietnuté, aby operatívne priamo na Úrad vlády SR zasielali svoje stručné posolstva o tom, že by uvítali  zrušenie rozhodnutia o presune fondov  EÚ na iné operačné programy a majú záujem, aby ich žiadosti boli opätovne posúdené a schválené. Bolo by to akési referendum posolstvom o dobrej viere v politické rozhodnutie v prospech Slovenska. Osobne som presvedčený, že konečný efekt z využitia disponibilných finančných zdrojov EÚ by bol silnejší ako efekt napríklad z podpory zamestnávania ľudí.

K príprave Národného strategického rámca SR bola s cieľom politickej koordinácie vytvorená pracovná skupina ministrov. Takáto skupina s novými členmi by mala začať fungovať a prijímať dôležité  návrhy. V dokumente bol deklarovaný aj princíp partnerstva a preto  je dôležité, aby bola obnovená činnosť jednotlivých fór: medzirezortnej pracovnej skupiny, skupiny „Partnerstvo pre národný rámec“, Rady vlády pre regionálnu politiku a dohľad nad štrukturálnymi operáciami, Výboru pre štrukturálne fondy a Kohézny fond. Nechce sa mi veriť, že vláda skôr, ako pripravila rozhodnutie o presune fondov EÚ, si vyžiadala stanoviska spomínaných partnerov vrátane Centrálneho koordinačného orgánu, riadiacich orgánov, Certifikačného odboru a orgánu auditu.

Hovorí sa, že ak je myšlienka dobrá, peniaze sa nájdu. Podľa mňa je potrebné  vyhlásiť náhradné výzvy a vrátiť do hry zamietnuté žiadosti. Tam, kde doteraz neboli výzvy vyhlásené vôbec, je potrebné konať.    Je potrebné zosúladiť záujem a        predstavy miestnych    aktérov ( konečných prijímateľov ) s požiadavkami riadiaceho a implementačného orgánu, aby zbytočné byrokratické prekážky nedávali zámienku na zamietnutie žiadosti. Spojením síl miestnych aktérov a štátnych úradníkov sa metódou oponentúry dajú projektové spisy upraviť tak, aby bolo možné v konečnom dôsledku nenávratný finančný príspevok priznať a projekt implementovať.

V článku sa veľmi stručne pán redaktor zmienil o programe rozvoja vidieka, ktorý patrí pod Ministerstvo pôdohospodárstva SR a v rámci ktorého je čerpanie finančných zdrojov najvyššie.  Toto ministerstvo podľa mňa potrebuje ďalšie finančné zdroje. Ak sa chce vláda SR vážne zaoberať podporou zamestnávania ľudí, tak by sa mala samostatne venovať programu EÚ Leader, ktorý je určený na podporu rozvoja miestnej ekonomiky práve na vidieku. Tu sú veľmi veľké rezervy a možnosti. Program EÚ Leader by mal dostať silnú podporu v prvom rade od územnej samosprávy, od Združenia miest a obcí Slovenska a vlády SR, aby mohol byť celoplošne uplatnený na skoro celom území Slovenska. Treba vybudovať skutočné partnerstva medzi štátnou správou a Miestnymi akčnými skupinami ( MAS ), aby boli spracované a schválené kvalitné integrované dokumenty pre podporu rozvoja vidieka. Rovnako treba do programu Leader dať ďalšie finančné zdroje, aby bolo možné podporovať rast vidieckej ekonomiky či už jej zakladaním alebo skvalitňovaním.

Čo napísať na záver?

 Nie som proti vláde Slovenskej republiky, nie som proti výstavbe diaľnice,  nie som proti Národnej diaľničnej spoločnosti, nie som proti tým, ktorí si hľadajú prácu. Som proti  takému systému riadenia, ktorý neumožňuje dôsledne naplniť ciele Národného strategického referenčného rámca a potom sa pozornosť zodpovedných politikov orientuje na rôzne náhradné riešenia, ktoré sa ľudovo povedané zdôvodňujú metódou „bla-bla-bla“.

Máme dostatok pracovitých, skúsených a zodpovedných pracovníkov na jednotlivých našich ministerstvách. Je len potrebné zabezpečiť, aby pre svoju prácu mali vytvorené dobre podmienky a aby sa mohla prejavovať ich iniciatíva a daná možnosť im do problémov otvorene hovoriť. Niekto musí celý ten „orchester“ manažérov dôsledne riadiť,  aby sa ciele Národného strategického referenčného rámca mohli naplniť tak, ako boli schválené a ako sa očakávalo, že pomôžu jednotlivým žiadateľom.

V článku z 11.4.2013 sa píše, že optimálnym riešením pre minutie európskych peňazí je stavba ciest, že vybudované diaľnice tiež umožnia ľahší prístup  nových investorov do východných regiónov Slovenska. Bodaj by tak bolo. Skoro som tomu uveril. Pokladám to však za veľkú návnadu pre nás občanov, aby sme mohli svoju vieru v krajší zajtrajšok živiť a upevňovať. Veď len uvážme ! S Európskou úniou máme zmluvne dohodnuté finančné zdroje na plánovacie obdobie 2007 – 2013 už dávno a to aj bez podmienky, že musia byť vybudované diaľnice. Napriek tomu nevieme tieto finančné zdroje čerpať tak, aby bol dohodnutý rámec pre ich využitie naplnený. Naše  vlády prichádzajúce po sebe k spravovaniu spoločnosti akoby samé kládli prekážky k využitiu eurofondov. Ale ak myslenie predstaviteľa vlády sa pohybuje len v takej rovine, ako som ukázal na príklade pána Figeľa, tak sa ani nečudujem.

Ak by naše vlády pracovali veľmi zodpovedne, intenzívne a s veľkým záujmom o Slovensko, dnes by bol predbežný výsledok iný. Na chvíľu zatvorme oči a predstavme si, že je rok 2012. V médiách sa objavujú správy z rokovania vlády SR. A dozvedáme sa, že finančné zdroje určené pre plánovacie obdobie 2007 – 2013 boli už zazmluvnené a vláda sa rozhodla, že bude rokovať v Bruseli o tom, aby Slovensko do svojho plánovacie obdobia dostalo ďalších napríklad 1,-milión eur.

Takže, môžeme v tejto chvíli byť optimisti a veriť v nápravu tak, že Národný strategický referenčný rámec bude naplnený?  Bez aktívneho záujmu a tlaku zdola a bez záujmu a usilovnej práce zhora optimizmus dlho nevydrží. Potom návnadu diaľnic zjeme aj s navijakom.

Dušan Hirjak