V Norfolku je najväčšia americká námorná základňa na svete. Je domovským prístavom pre približne 75 vojnových lodí a 134 lietadiel, ktoré využívajú 14 mól a 11 hangárov. Miestna základňa námorného letectva odbaví v priemere okolo 275 letových operácií denne. Základňa je taká obrovská, že funguje ako samostatné mesto – má vlastné poštové smerovacie číslo, nemocnicu, školy, kostoly či dokonca vlastné kino. Zmestilo by sa tu 2 437 futbalových ihrísk. Kotvia tu výlučne rýchle jadrové útočné ponorky (označenie SSN) staršej triedy Los Angeles (napr. USS Pasadena, USS Boise, USS Columbus) a najmodernejšej triedy Virginia (napr. USS John Warner, USS New Hampshire, USS New Jersey, USS Massachusetts). Okrem samotných ponoriek tu sídli aj hlavné veliteľstvo ponorkových síl pre celý Atlantik. Domovský prístav tu má najmodernejšia a najväčšia lietadlová loď sveta USS Gerald R. Ford (CVN-78) spolu s viacerými plavidlami triedy Nimitz, ako sú USS Dwight D. Eisenhower (CVN-69), USS Harry S. Truman (CVN-75), USS George H. W. Bush (CVN-77) a USS Nimitz (CVN-68). Dozviete sa to z plagátu, ktorý tieto vojenské tajomstvá hrdo hlása každému, kto ide okolo. Z iného plagátu sme sa dozvedeli, že akurát počas nášho pobytu je na tejto základni „Deň otvorených dverí“. To som nemohol zaváhať. Najmä pohľad na obrovské lietadlové lode zblízka lákal. Zobral som na tú slávu aj slovinského literárneho kolegu Andreja Blatnika. Spolu sme večer predtým absolvovali v miestnej Old Dominion University literárny večer s ukážkami z našej tvorby. Toto malo byť spestrenie nášho pobytu. Pred bránou do základne som ale zaváhal.
„Vieš, predsa len sme z inej krajiny. Ešte pred šiestimi rokmi sme boli nepriatelia. Poďme sa radšej prihlásiť.“
Veľmi dobre si pamätám ešte zo svojej vojenskej služby ako sa monitorovali čísla všetkých áut, ktoré sa priblížili príliš blízko našim výcvikovým priestorom a kasárňam. Kamaráta v uniforme vyšetrovali „kontráši“ len kvôli tomu, že ukázal šoférovi v aute s cudzineckou značkou, ako lepšie zaparkovať. A tak sme sa šli do blízkeho informačného centra základne spolu udať. Pozerali na nás ako na bláznov.
„Čo pre vás môžeme urobiť?“
„Chceme sa ísť pozrieť, ale sme cudzinci zo strednej Európy a nevieme, či smieme.“
„Prečo by ste nemohli, veď je Deň otvorených dverí.“
Tak sme šli. Osamelo sme krúžili cestami a cestičkami najväčšej námornej základne Spojených štátov. Kam len oko dovidelo – ponorky, raketové krížniky, lietadlové lode… Ale práve lialo tak vytrvalo, že sme z tých lodí a lietadiel takmer nič nevideli. Skrátka na špiónske fotky to nebolo. Len na ten dobrý dojem z otvorených dverí. Otázkou je, či je na ten dojem dnes ešte príležitosť. Veď sa písal rok 1995 – bolo relatívne čerstvo po páde Železnej opony aj celého „socialistického tábora“, špióni vyšli z módy, Spojené štáty akurát s nikým nebojovali, nikoho neokupovali a ich obyvatelia ešte netrpeli oficiálne dobre živenou paranojou zo skutočných i domnelých teroristov…
Dnes sa vrátili k špiónománii z našich komunistických čias…




















