Budem aj ja stíhaný za hanobenie národa?

Pred samotným blogom mi dovoľte zacitovať báseň Turčín Poničan od Sama Chalupku.

Jajže, bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci:
Jajže, bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladô — zutekalo,
a čo starô — nevládalo. —

Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.

Také on jej robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči,
po hrobline, po bodliači:
starkej krev sa z nôžok leje,
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda. —

Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri ráz mesiac už omladol,
a oni vždy tiahnu nadol. —

Ten turecký svet ďaleký,
prešli oni prez tri rieky,
zašli oni za tri hory,
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží,
týči k nebu tisíc veží:
Jaj, bože, len smutno je to:
na tých vežiach kríža nieto. —

A keď blížili sa k mestu,
Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa ako ruža,
pekne víta svojho muža:

„Vitaj, mužu, vitajže mi,
z tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo?
Či vám šťastie poslúžilo?“ —

„Dobre, dobre sme chodili:
Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali,
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?
Povedz, žienko, dač dobrého.“
„Dobrá, dobrá tu novinka:
požehnal ti pánboh synka.“

„A ja vediem otrokyňu,
nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať,
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona;
veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na božom svete
nad slovenský nenájdete.“ —

Turčín sedí, kávu pije
a Turkyňa zlatom šije:
a starká si spieva tíše
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásno dieťa!
Donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z ruže púčok,
veď si ty môj milý vnúčok.“

Dopočul to Turčín mladý,
hneď so starkou stal do vady:
„Ako ty smieš to spievati?
Či si mu ty stará mati?“ —

„Raz Poniky rabovali,
syna môjho sebou vzali;
syna môjho v treťom roku,
mal on hviezdu, znak na boku.“

A Turčín a jeho žena
hodili sa na kolená:
„Odpusť, mati, svojmu synu
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať,
s nami budeš tu panovať,
chodiť, ako my, vo zlate
a spočívať na zamate.“

— „Udeľ vám Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona,
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam — keď bude vôľa božia —
i mňa ku nim nech uložia.“

Naše územie, nachádzajúce sa uprostred Európy, bolo odjakživa dejiskom najrôznejších konfliktov. Buď išlo o stret bojachtivých dobrodruhov alebo sme boli akousi diaľnicou pre prechádzajúce vojská, ktorým nikdy nezáležalo na miestnom obyvateľstve alebo sa terčom teroru stali samotní Slováci. Vo všetkých prípadoch však konflikty, ktoré sme nevyvolali, výrazným spôsobom zasiahli do života Slovákov a často ho posunuli vo vývoji späť aj o celé stáročia, ako to bolo aj v prípade dediny Poniky, ktorú 6. januára 1678 prepadli Turci. Oficiálna stránka Poník k tejto udalosti uvádza:

Bolo zabitých 23 majiteľov domov, 34 mužov a 22 žien bolo odvlečených do zajatia. Navyše bolo zajatých 239 chlapcov a dievčat. Okrem ostatného obyvateľstva bol odvlečený aj miestny farár. Celková škoda spolu so škodou na kostole a fare predstavovala 7732 zlatých a 40 denárov. Po odchode Turkov ostali Poniky úplne vyľudnené. Podľa správ ľupčianskeho správcu sa vrátilo iba 46 ľudí. Boli to zväčša starci. Neskôr sa podarilo z tureckého zajatia vykúpiť farára Jakuba Deláta a niekoľko jeho farníkov, údajne na zákrok z najvyšších miest. Poniky sa po tomto prepade nemohli dlho hospodársky povzniesť. Ešte roku 1696 vyrubovač daní poznamenal v daňovom súpise: „Mestečko Poniky v neúrodnom kraji od čias prepadnutia Turkami z najväčšej časti polia neobrába, ale ich necháva ležať úhorom“. Tak isto aj cirkevný vizitátor, ktorý Poniky navštívil v roku 1696 zaznamenal do matriky: „Kostol je vysoko postavený, dole leží mestečko v rumoch, z ktorých sa sotva pozdvihne. Obyvatelia, ktorí sú zoslabnutí, neschopní na banské práce, ani komora ich nezamestnáva. Sú chudobní, biedni, na tomto chudobnom neúrodnom mieste sú blízko úplnej skazy.“

Ako hovorí predseda združení slovenskej inteligencie Viliam Hornáček jediným účelom histórie je to, aby sme sa z nej poučili. Preto nedovoľme, aby sme sa v budúcnosti opäť stali cieľom agresívnych ťažení alebo diaľnicou či nástupnou stanicou pre cudzie vojenské sily. Rozvíjajme rozumnú vyváženú multipolárnu diplomaciu so všetkými svetovými mocnosťami. Vieme, že náš štát je príliš malý na to, aby dokázal poraziť armády štátov s mnohonásobne vyšším počtom obyvateľov, mohutnejšou ekonomikou a tým pádom aj vojenskou silou. My však porážať nikoho nepotrebujeme, potrebujeme sa hlavne rozvíjať v pokojných mierových podmienkach. Budujme preto vlastné obranné štruktúry, ktoré v prípade konfliktu dokážu spôsobiť akémukoľvek agresorovi také škody, aby sa mu neoplatilo na náš štát zaútočiť.

Ak nedokážeme dominovať fyzickou silou, musíme dominovať silou múdrosti, o prítomnosti ktorej v našom národe nemožno pochybovať. Dúfajme, že 29.2. 2020 dostane múdrosť v slovenskom národe príležitosť chopiť sa kormidla nášho štátu.

—-

Tak, vážení priatelia. Ak ste sa dočítali až sem, skúste porovnať tento článok s článkom T. E. Rostasa Klin Židov medzi Slovanmi, za ktorý bol Rostas pokutovaný. Aj ja som citoval národného dejateľa, ktorý opísal určité historické skutočnosti a aktivity určitého národa na našom území. No zároveň som napísal, že ide o historickú skúsenosť, z ktorej sa treba poučiť. Čo poviete, budem aj ja za tento článok stíhaný za hanobenie pre zmenu tureckého národa? Za „antiturkizmus“ alebo ako to nazvať?