V dnešnej vyspelej demokracii a pokročilému technickému a technologickému pokroku je možné sa stretnúť s názorom, že má byť štandardom rešpektovať stav, keď dieťa má rodiča číslo 1 a číslo 2 a nie že má otca a matku. Neviem ako sa dopracovali k tomu, že zaviedli iba čísla od 1 do 2. Prečo nie napr. do 4?
To zároveň znamená, že je nutné rešpektovať aj stav, že dvaja muži či dve ženy majú svoje vlastné dieťa. Čísla 1 a 2 to umožňujú. Neviem, či tomu niekto verí alebo je to iba predzvesť toho, že čoskoro sa aj tie deti budú označovať iba číslami od 1 do n (alebo iba do 2?) a že sa nebudú rozlišovať na chlapcov a dievčatá.
V dnešnej spoločnosti sa však stretávame aj s tým, že právo na informácie, na pravdivé informácie má každý a toto právo je nespochybniteľné. To beriem. Dokonca aj nedávny pápež adresoval ľudstvu výzvu: “Pravda vás oslobodí”.
Stretávame sa aj s tým, že ktosi vopred vie a iba on, ktoré info sú pravdivé a správne. Avšak toto riešiť nechceme a nebudeme. Ale na tomto podklade sa vrátime k tomu dieťaťu, ktoré takéto právo má tiež. Alebo nie? Myslím, že aj ono má právo na pravdivé informácie. Majú mu byť azda upierané?
Dnešná spoločnosť pokročila v skúmaní a identifikovaní genetiky osôb veľmi veľmi ďaleko. Zo stôp na zubnej kefke či kvapky potu dokáže veda určiť ktorému jedincovi tieto stopy nespochybniteľne patria.
Vedeli by o tom poskytnúť nespočetné praktické dôkazy kriminalisti, znalci genetiky poskytujúci dôkazy pri určení otcovstva a dokonca aj archeológovia v snahe poskytnúť svetu dôkazy presnosti svojho bádania. Z vykopávok určujú, koho potomka objavili či kto boli jeho predkovia.
Má dieťa právo na pravdivé informácie o sebe, o svojom pôvode, o svojich rodičoch? Má vari dieťa byť vychovávané v klamstve a klamstvách? Kam takáto výchova spoločnosti môže viesť?
Lebo v klamstve a klamstvách je nutné vychovávať v uvedených prípadoch aj jeho spolužiakov, kamarátov, neskôr manželov – manželky. Že ich partner má rodičov č. 1 a č. 2. A že ten partner – partnerka nie je napr. ich príbuzný …
Nechcem zasahovať do „špeciálnych a osobitých práv“ niektorých jedincov, ale musíme dbať o ochranu práv slabších, práv tých, ktorí si sami práva ešte nedokážu vydobyť. Napríklad o práva detí. Aj v otázkach pravdivosti či všeobecnej pravdy vôbec.
Preto pri úkonoch, ktoré vzhľadom na prirodzené danosti vzbudzujú pochybnosti, by mali aktéri preukázať a doložiť hodnovernosť svojich tvrdení pre akceptovanie takých úkonov. Napríklad pri tvrdení, že tomuto dieťaťu sú oni dvaja, dvaja muži či dve ženy, rodičia. Či už 1 alebo 2. Dôkazom na báze porovnania DNA. Alebo aj iných, ešte presnejších metód a porovnaní. Tým by zároveň vyvrátili akékoľvek pochybnosti všetkých pochybovačov.
Zároveň by pri odhalení nepravdy, rovnajúcej sa podvodu, mali nasledovať postihy a tresty za podvádzanie úradov tak, ako pri ostatných iných podvodoch. A široká verejnosť by viac nepochybovala o tom, či to čo sa deje, je pravdivé, správne, normálne či morálne. Jednoducho, spoločnosť by vedela, že všetko je OK.
Zároveň ale nedokážem obísť ešte jednu poznámku:
Že sa vedci a ostatní múdri tohto sveta nepokúsili a nepokúšajú túto novú pravdu o rodičoch 1 a 2 dokázať najprv na potkanoch, zajacoch či jeleňoch. Ako to často robia, keď nás chcú ohúriť novinkami, ktoré zistili či vyskúmali …