O páde všetkého, čo nemá pravé základy

Ak počúvate slovenský rozhlas, môžete sa za jediný deň dozvedieť o dianí v najrozličnejších oblastiach politiky, kultúry, ekonomiky i spoločenského života. Môžete sa zoznámiť s desiatkami rôznych osobností, ktoré na rozhlasových vlnách prezentujú svoje profesionálne úspechy, svoje názory i svoj osobný život. A toto všetko sa deje v atmosfére pohody, dobrej nálady a úspešných riešení všetkých potencionálnych problémov.

Čo je však do očí bijúce je skutočnosť, že všetko toto sa pohybuje len v určitom rozmedzí, bez snahy dosiahnuť až na dno – do hĺbky. Až k skutočnej podstate veci, alebo problému. V tomto smere akoby stála akási presne stanovená, nepísaná hranica, ktorá sa neprekračuje.

A preto, aj napriek mnohému hodnotnému a inšpirujúcemu, zostáva všetko určitým spôsobom viac, alebo menej povrchné, pretože práve takto to vytvára dojem pohody a istej miery bezkonfliktnosti, čím sa jednotlivé relácie stávajú počúvateľnými pre najširšie masy poslucháčov. Čosi hlbšie, idúce naozaj na doraz, by totiž na poslucháčov vyvíjalo príliš vysoký tlak a príliš vysoké duševné a osobnostné nároky, čo by sa sa nakoniec prejavilo negatívne na číslach počúvanosti. A práve preto sa v pozadí všetkej tejto širokospektrálnej rozhlasovej produkcie predsa len skrýva plytkosť a prázdnota. A to v zmysle nedostatočnosti ťahu smerom najhlbšej podstate vecí, problémov a celého života ako takého.

No a tento stav má samozrejme svoju príčinu. Je ňou skutočnosť, že absolútne všetko vo svete ľudskom je postavené iba na racionálno materialistickom základe. Len na racionalisticky materialistickej platforme. A podstatou tejto platformy je iba čisto pozemský prospech, čisto pozemský blahobyt, čisto pozemský úspech a čisto pozemské zužitkovanie života. To je všetko, čo ponúka táto platforma. To je všetko, čo sa zmestí do jej rámca. A jej hranicami sú obmedzené takmer všetky filozofické, umelecké, či dokonca duchovné snaženia, pretože sa opierajú len o materiálnu skúsenosť a jej racionalistický výklad. Áno, aj duchovné snahy sú tým poznačené, pretože práve rozumová racionalita je spôsobom, akým sú vnútorne uchopené.

Všetko je potom teda len akože! Len odtiaľto potiaľ, bez skutočnej hĺbky! A hĺbka tomu chýba preto, lebo to nestojí na pravej, to jest duchovnej platforme. Na pravom, duchovnom základe. A práve preto, že toto chýba, musí všetko nevyhnutne kĺzať iba po povrchu, bez pravej hodnotovej hĺbky a obsažnosti.

Ak si totiž vezmeme pojem duchovno a duchovné, tak dnes sa to vo všeobecnosti obmedzuje len na nejaké vnútorné rozochvenie trebárs pri návšteve chrámu a podobne, avšak žiaľ, bez výraznejšieho dosahu na každodenný život. Duchovnu je v ľudskom vnútri, alebo aj navonok vyhradený len veľmi malý priestor, zatiaľ čo všetko, čo sa dnes robí, buduje, stavia, projektuje, tvorí, ba dokonca, na čo sa i myslí, všetko toto je reálne postavené iba na racionálne materialistickom základe.

To však, čo nám ponúkajú produkty takéhoto racionalistického materializmu nás nemôže v nijakom prípade vnútorne naplniť. A preto človek, ako bytosť v jadre duchovná, zostáva v dnešnej dobe vnútorne hladný, smädný a prázdny. A je tomu tak celkom logicky preto, že vo všetkom, čo jestvuje, sa to duchovné vôbec nevyskytuje.

Pre lepšie pochopenie si uveďme jednoduchý príklad. Predstavme si veľký listnatý strom, ktorý má mohutný kmeň a z tohto kmeňa vyrastá mnoho konárov, rozrastajúcich sa až do tých najdrobnejších konárikov. Avšak miazga, sila a tým pádom život sa dostávajú ku všetkým týmto jednotlivým konárikom len cez mohutnosť kmeňa, z ktorého vyrastajú a od ktorého sú závislé.

A presne takáto je aj realita okolo nás. Kmeň, cez ktorý prúdi miazga, sila a život je duchovná podstata bytia. Jedine ona vyživuje všetku vonkajšiu, fyzickú a materiálnu mnohorakosť javov a dejov, ktoré poznáme. A preto je pochopiteľné a logické, že všetko to vonkajšie a viditeľné by sa malo aktívne opierať o tento vlastný duchovný základ. Z neho by malo čerpať a na ňom budovať. Preto by mal každý človek, ako drobný konárik tvoriť, stavať, budovať, pracovať, ba dokonca myslieť jedine na duchovnom základe.

Budovať a myslieť na duchovnom základe znamená robiť všetko, čo v živote robíme, len vo vzťahu k naplneniu skutočného, duchovného zmyslu bytia. To znamená, že človek by mal robiť všetko len zo zreteľom na večnosť a vo vzťahu k večnosti, z ktorej prišiel a do ktorej sa má vrátiť. Toto by sa malo stať rozhodujúce a toto by sa malo stať kritériom všetkých vecí. Na takomto základe a takýmto spôsobom by malo byť na zemi ľuďmi vytvárané všetko, čo vzniká. Malo by to byť duchovne hodnotné, čiže preniknuté a prestúpené duchovnými hodnotami, ako je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, morálka, ušľachtilosť a podobne. Toto je základ, na ktorom má stáť ľudská civilizácia a toto je duchovná platforma, z ktorej má všetko vznikať.

Ak sa teda opäť vrátime k slovenskému rozhlasu, nie že by bolo zlé vedieť, ako sa napríklad pečie dobrý koláč. Nie že by bolo zlé vedieť, ako ošetriť ovocné stromky. Nie že by bolo zlé vedieť, aká bude premiéra v národnom divadle. Nieže by bolo zlé vedieť stovky iných zaujímavých a užitočných vecí tak, ako sa o nich hovorí v slovenskom rozhlase, ale žiaľ, je maximálne zlé, ak sa tieto podružné veci a vedomosť o nich stáva prioritou, zatiaľ čo ľudia beznádejne tápu v skutočných prioritách vlastného bytia. Veď predsa väčšina z nich nemá vôbec zodpovedané také zásadné otázky, aký je vlastne pravý zmysel ich života? Na čo žijú na zemi? Čo bude po smrti? Či jestvuje Stvoriteľ? A ako správne a hodnotne žiť?

Ľudia teda nestavajú svoje životné priority na vlastnom duchovnom zušľachtení, na rozvíjaní duchovného poznania a na dosahovaní ľudskej duchovnej veľkosti tak, ako by to malo po správnosti byť. Ich prioritou je dosahovanie veľkosti a úspechov jedine v širokej oblasti rôznych druhov materiálneho dobra v podobe pozemského úspechu, peňazí, majetkov, slávy, moci, kariéry, osobného renomé, osobného prospechu a podobne.

Ale všetko toto, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je vo svojej obmedzenosti, stojacej na na materialisticko rozumovom základe, cestou k nízkemu a zlému. Cestou k ekologickému kolapsu našej planéty, cestou k vojnám a k teroru, cestou neustále sa zvyšujúceho rozdielu medzi bohatými a chudobnými, cestou k nárastu nenávisti a extrémizmu, cestou k bujneniu ľudského egoizmu, cestou k permanentne sa opakujúcim krízam a cestou k mnohým iným smutným a tragickým veciam.

Avšak paradoxne, akékoľvek zlepšenie tejto situácie sa hľadá vždy len na materialisticky racionálnom základe, čiže spôsobom, ktorý má tento skutkový stav na svedomí a ktorý ho sám spôsobil.

Riešenie a vyriešenie všetkých zmienených problémov však spočíva jedine v presune celého ľudského bytia na duchovný základ. To znamená, že prioritou nášho osobného života i života celej spoločnosti sa má stať duchovné zušľachtenie. Má to byť hodnotový prerod smerom k hodnotám cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a morálky, ktoré sa majú stať jednotlivcami i celou spoločnosťou cenené viac, ako všetko ostatné. Prioritou sa má stať rozvoj duchovného poznania, ktoré nám dá jasné a pravdivé odpovede na to, čo je skutočným zmyslom nášho bytia, čo sa sa nami stane po smrti, kto je Stvoriteľ, ako sa prejavuje jeho súcnosť vo stvorení a čo táto skutočnosť so všetkými jej dôsledkami znamená pre človeka jednotlivca i pre celé ľudstvo.

Toto je duchovný základ, na ktorom máme stáť a od ktorého sa má odvíjať všetko ostatné. Potom bude totiž to všetko ostatné poznamenané pravým poznaním a bude sa to rozvíjať práve na základe pravého poznania. Jedine potom budú všetky veci na našom svete pravé, to jest také, aké byť majú a aké vždy byť mali. Čiže stojace na pravom základe a vyrastajúce z pravých základov. Jedine toto má budúcnosť a jedine toto má šancu trvalo sa rozvíjať.

Ak ale tento posun neuskutočníme a ako jednotlivci a i celá spoločnosť budeme naďalej zotrvávať na nesprávnom a nedostatočnom, materialisticko racionálnom základe, budeme musieť na vlastnej koži veľmi bolestne prežiť, kam nás to napokon všetkých privedie. A možno ten čas nie je už ani tak ďaleko!