Vysielanie silných odkazov Bruselu – prejav politický a morálne nezdatných politikov ?

Časť I.

( Článok má dve časti )

„Vyslali sme silný odkaz…“  – nejako tak sa začína (robí ) oznamovanie našich ústavných činiteľov pred novinármi a televíznymi kamerami, aká je ich zahraničnopolitická orientácia  a ak robia také politické aktivity, ktoré majú deklarovanie orientácie ešte viacej posilniť. K akej problematike naši ústavní činitelia vysielajú silné odkazy ?

Za silné odkazy sú pokladané napríklad priebežné deklarácie ústavných činiteľov o členstve Slovenska v EÚ a NATO, či jednoducho rôzne opatrenia vládnej moci k témam, ktoré sú predmetom záujmov samotného Bruselu. Za vyslanie silného odkazu sa pokladá  každé potvrdenie smerovania zahraničnej politiky SR, ktorá je výlučne založená na proeurópskej a proatlantickej orientácií.

Ako občania si máme osvojiť, podporovať, rešpektovať takú proeurópsku orientáciu, ktorá nám umožňuje chápať a vidieť EÚ ako entitu, ktorá svojim charakterom a fungovaním zabezpečí slovenskému národu životný a hodnotový priestor, ktorý vraj nemá žiadnu alternatívu. Ak naši ústavní činitelia vysielajú silné odkazy, tak tie sú iba o tom, že podľa nich slovenský národ chce žiť  v „zlatej integračnej klietke“ bez alternatívy a slobodne rozpustiť svoje korene a záujmy v konzumnom blahobyte demokratického Západu.

Vyslanie silného odkazu našich ústavných činiteľov  je najnovšie založené na akomsi presvedčení, že ľudia stoja za EÚ. Predseda vlády SR je dokonca presvedčený, že o tomto pozitívnom postoji k EÚ najnovšie svedčí účasť občanov – voličov v eurovoľbách a víťazstvo proeurópskych síl. Tento argument v prospech podpory EÚ je veľmi slabou útechou, pretože v samotných číslach je možné tvrdiť, že kvalifikovaná väčšina občanov sa do eurovolieb vôbec nezapojila.

V  „Spoločnom vyhlásení ústavných činiteľov k prioritám členstva SR v EÚ a NATO“ z októbra 2017 je jasne zdôraznené, že ústavní činitelia budúcnosť Slovenska vidia  v jadre európskej integrácie. K tomuto vyhláseniu sa dňa 27.júna 2019 prihlásila aj zrekonštruovaná „ústavná trojka“. Z tohto dôvodu platí, že kroky a konanie  ústavných činiteľov budú v prvom rade vedené v záujme našich občanov.

Treba si všimnúť, že prísľub  ústavných činiteľov, že budú robiť všetko v záujme našich občanov predstavuje určitú hrozbu a nebezpečenstvo pre samotný slovenský národ, pre jeho národno-štátne záujmy.  Vyslaním silného odkazu ústavní činitelia  znova potvrdili, že vo veci fungovania EÚ a NATO budú iba reprezentovať Slovenskú republiku a teda v našom mene budú robiť to, čo sa od nich očakáva  zo strany EÚ a NATO a teda na pôde Bruselu.

V prihlásení sa k deklarácií o členstve Slovenska v EÚ a NATO absentuje zásadný prísľub ústavných činiteľov, ktorý by bol dôkazom, že ide  o ozajstných národných štátnikov s dostatočnou politickou múdrosťou a statočnosťou. V skutočnosti bolo potrebné sa zaviazať k tomu, že ich kroky a konanie budú v prvom rade vo vzťahu k EÚ a NATO vedené na základe toho, ako o ďalšom smerovaní SR v EÚ a NATO rozhodnú občania. Ak takýmto spôsobom ústavní činitelia svoj prísľub nedokázali deklarovať, znamená to, že nás, občanov, majú iba za akési figúrky, v mene ktorých si budú dovoľovať konať podľa svojich osobných preferencií a záujmov.

Vyslaním silného odkazu EÚ a NATO naši ústavní činitelia iba ubezpečili predstaviteľov nadnárodných štruktúr, že majú zahraničnopolitické smerovanie SR pevne v rukách a že teda nedovolia, aby k otázke hlbšej spolupráce SR  v EÚ, k otázke samotného európskeho projektu EÚ ako takého a k spochybňovaniu členstva SR v NATO mohla rozvinúť celospoločenská diskusia a aby občania  v konečnom dôsledku mohli rozhodovať o svojom osude.

Nádej na reformu EÚ ako spoločenstva národov teda definitívne zaniká. Ústavní činitelia svojim prihlásením sa k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO ako vyslaním silného odkazu iba potvrdili, že občanom SR nebude dovolené miešať sa do záležitosti členstva  SR v EÚ a NATO, čo znamená, že cesta k ustanoveniu európskeho super štátu ako imperiálnej mocnosti je voľná. Vyslaním silného odkazu ústavní činitelia uznali, že sa potvrdzuje doterajšia nedemokratická prax  v rámci EÚ a NATO: občanov členských štátov do rozhodovania nezapájať.

Občanom nebolo dovolené, či súhlasia s tým, aby vzniklo európske právo a teda aby nám vládlo nadnárodné právo. Občanom nebolo dovolené debatovať o Lisabonskej zmluve a nebola daná možnosť k prijatiu ich rozhodnutia. Občanom nebolo dovolené rozhodnúť  vo veci eurozóny, bankovej únie. Občanom nie je dovolené presadiť reformu EÚ v záujme členských štátov, ale ani diskutovať o reforme EÚ, ktorú schválil Európsky parlament vo februári 2017 v záujme posilnenia moci  Bruselu. Brusel sa nechystá otvoriť v členských štátoch EÚ ani celonárodné diskusie k politickej integrácií – k ustanoveniu európskeho super štátu.

Politickú integráciu nie je možné  riešiť  na spôsob politickej aktivity ( konania ), vyžadujúcej si, aby ústavní činitelia vystupovali vo vzťahu k EÚ iba ako politická reprezentácia, ktorá svoje kroky a konania bude pokladať za presadzovanie záujmov našich občanov. Podnikať kroky a konať vo veciach politickej integrácie si od ústavných činiteľov vyžaduje, aby od občanov ako základu štátnej moci získali plnú moc – súhlas napríklad so stratou národnej suverenity a začlenením územia SR do nového štátneho útvaru, či súhlas s členstvom v NATO a s podmienkami začlenenia sa do NATO a jeho aktivít.

Vysielanie silných odkazov zo strany ústavných činiteľov je výrazom nepochopenia ich vlastných povinnosti. Ich základnou a podstatnou povinnosťou je pracovať politický a štátno-mocenský v smere do vnútra spoločnosti a štátu a teda v smere, aby boli tvarou, mysľou a postojmi obrátení k ľuďom, občanom SR.

Domnievam sa, že v otázkach členstva SR v EÚ a NATO a nášho ďalšieho smerovania v týchto nadnárodných štruktúrach  nie je možné, aby občania akceptovali prísľub ústavných činiteľov, že ich kroky a konania  budú  v prvom rade vedené v záujme občanov, pretože tento prísľub bude tak z ich strany, ako aj zo strany  Bruselu  ďalej zneužívaný. A zneužívaniu prísľubu treba zastaviť.

Bez silného vplyvu občanov a rôznych aktívnych skupín to však nepôjde. Rozhodujúcu úlohu v týchto záležitostiach je určený zohrať Ústavný súd SR, ktorý doteraz z mne neznámych dôvodov ani sa nepokúšal analyzovať, ako vážne bola oslabená štátna suverenita SR bez súhlasu občanov a ako vážne je pošliapavaná ústavnosť SR.

Vysielanie silných odkazov do bruselských centrál EÚ a NATO a konanie ústavných činiteľov podľa prísľubu, že pracujú predovšetkým v záujme našich občanov, sa v určitých otázkach podobá politickému konaniu našich ústavných činiteľov z obdobia mníchovskej zrady v septembri 1938. Mníchovská konferencia prijala rozhodnutie, že Československo musí vyhovieť požiadavkám fašistického Nemecka. Hoci bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a mali sme podporu ZSSR, československá vláda na čele s prezidentom E. Benešom v rozpore so záujmami a vôľou ľudu, v rozpore s ústavou štátu rozhodnutie štyroch veľmoci prijala a zradila tak základné životné záujmy československého ľudu.

Výsledkom takéhoto konania ústavných činiteľov vtedajšej ČSR bolo, že republika prišla o veľkú časť svojho územia a o niekoľko miliónov občanov. Konanie vtedajších ústavných činiteľov bolo tiež založené na poňatí svojho ústavného poslania ako reprezentatívneho, ktoré si nevyžadovalo, aby vyhovenie požiadavkám fašistického Nemecka  bolo dané na rozhodnutie občanov ČSR.  Československá vláda na čele aj s prezidentom E. Benešom sa teda neodvážila oprieť sa pri svojom rozhodovaní o moc ľudu a o získanie jeho súhlasu či nesúhlasu.

Podobnosť dnešnej doby s obdobím mníchovskej zrady je v tom, že v prípade nášho členstva v EÚ ide o stratu zvrchovanosti a suverenity nášho štátu a o priamu snahu začleniť územie SR do nového imperiálneho štátneho útvaru pod vedením Bruselu. Rozdiel je iba v tom, že všetko okolo EÚ je rozpracované na oveľa dlhšie obdobie. Výsledkom doterajšej práce  našich ústavných činiteľov počnúc Mikulášom Dzurindom je to, že náš štát a nás, občanov, dostali z veľkej časti pod nový právny systém – nadnárodný, postavenie a moc našich štátnych orgánov a našej štátnej moci výrazne pomohli obmedziť či zrušiť.

Predstavitelia vládnej moci radi pripomínajú občanom výhody členstva v EÚ a NATO, ale nikdy sa nezmieňujú o tom, ako funguje nadnárodné právo EÚ, v ktorých oblastiach štátnej moci došlo k strate suverenity. Je potrebné pripomenúť, že výsledok práce doterajších ústavných činiteľov sa dostavil spôsobom, že z ich úrovne bol použitý princíp reprezentatívnosti. Ak sa ústavní činitelia dokázali zhodnúť aj za pomoci EÚ na tomto princípe, potom sa nepodnikali žiadne kroky a politické konanie k tomu, aby v záležitostiach prenosu štátnej moci a správy na nadštátnu úroveň  mohli rozhodovať občania.

Iba od občanov bolo potrebné žiadať plnú moc, respektíve ich súhlas či nesúhlas s vládnymi návrhmi vo veci presunu suverenity. Princíp reprezentatívnosti nie je možné v takýchto prípadoch používať, pretože umožňuje, aby si ústavný činiteľ hľadal svoje zdôvodnenie, ak je presvedčený, že má konať v záujme nás, občanov. Názorným príkladom takéhoto prístupu je bývalý predseda vlády SR Róbert Fico, ktorý sa jedného času ( nie tak dávno ) vyjadril, že je možné akceptovať niečo také ako je „pozitívna strata“ suverenity. Lenže v jeho prípade platí, že sa stráca ( stratil sa ) problém MIERY straty suverenity, keďže za každú cenu chce vidieť budúcnosť Slovenska v jadre európskej integrácie.

Nová „ústavná trojka“ svojim prihlásením sa k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO sa prihlásila k doterajšej praxi doterajších ústavných činiteľov, pretože sa zaviazala k tomu, že svoje kroky a konanie bude  v prvom rade vedené v záujme našich občanov a teda použije sa princíp reprezentatívnosti. A keďže „ústavná trojka“ má reprezentovať SR v záležitostiach členstva SR v EÚ a NATO, tak si nebude pýtať dovolenie k svojim ďalším zásadným krokom a konaniu od svojich občanov. Takže princíp reprezentatívnosti priamo podporuje vnútorné nutkanie u ústavného činiteľa v pravidelných intervaloch vysielať silné odkazy do Bruselu.

Zvyčajne píšem, že ide o NAŠICH ústavných činiteľoch. Lenže ich správanie sa na obidve strany – vo vzťahu k Bruselu a vo vzťahu k občanom – je diametrálne odlišné. Vo vzťahu k Bruselu sa správanie prejavuje ako poslušnosť, obdiv, aktívna podriadenosť, vďačnosť, túžba po ocenení, oslava životného priestoru, podpora politik EÚ a NATO. V skutočnosti „ústavná trojka“  Slovenskej republike patrí najviac ak z polovice toho, čo majú robiť podľa Ústavy SR.  „Ústavná trojka“  najmenej z polovice rozumom a srdcom, svojimi postojmi a činmi patrí Bruselu, pretože jednoznačne podporuje ústavnosť EÚ a teda  jej štátno- mocenský charakter a jednoznačne sa srdcom a rozumom vzťahuje k NATO, pretože  toto vojensko-politické zoskupenie  vraj pre nás predstavuje bezpečnosť, stabilitu a prosperitu a je v súlade s hodnotami demokracie, právneho štátu, základných ľudských práv a slobôd.

Môžu si teda občania SR ozaj myslieť, že vojenská prítomnosť našich partnerov z NATO ( USA, Veľká Británia, Kanada, Litva, Poľsko, Francúzsko, Švédsko, Dánsko ) na Ukrajine a ich vojenské a politické aktivity spojené so zabezpečením rozsiahlych operácií –  nepretržitých misií ako ORBITAL a UNIFIER, či výstavba námornej základne námorných síl Ukrajiny realizovaná vojenskými staviteľmi amerického námorníctva, sú určené k tomu, aby pomáhali brániť Európu proti agresívnemu Rusku ?  Alebo sú na Ukrajine z iných dôvodov, aby držali Ukrajinu v svojom područí a tak mali svoj výhodný nástupný priestor na Rusko ?

Vojenská činnosť misie NATO na Ukrajine je názorným príkladom, že NATO vôbec nedbá o rešpektovanie demokracie, právneho štátu, základných ľudských práv a slobôd.

Ohradili sa niekedy naši ústavní činitelia voči našim partnerom v NATO, prečo pomáhajú a podporujú ukrajinskú armádu v jej boji proti Donbasu a teda občanom ich vlastného štátu, keď Generálna prokuratúra Ukrajina vydala expertízu, že vojna proti občanom vlastného štátu je nezákonná ? A dá sa rozumne argumentovať, že Ukrajinci sú západný národ a patria k Západu ? Nie je to skôr tak, že Západ zneužil a zneužíva Ukrajinu na svoje koristnícke ciele a že činnosť NATO na jej území je skôr prípravou na novú svetovú vojnu ?

Deklarovaný súlad s uvedenými hodnotami predstavuje politický nezmysel, pretože tie sú chránené Ústavou SR a zabezpečené zákonmi. K ich obrane a presadzovaniu  nie je potrebná žiadna vojenská organizácia. Podobne  propagandistický znie pokladať NATO za takú vojenskú organizáciu, ktorá nám pomáha  k stabilite a prosperite krajiny. Lenže potom musíme vedieť, ako sa to organizuje a kto nám bráni v stabilite a prosperite. Musí to byť veľmi silný super, ak k jeho potlačeniu potrebujeme až NATO. Stabilita a prosperita súvisí predovšetkým s politikou vládnej moci do vnútra spoločnosti, s kvalitou demokratického právneho štátu a s otázkami národohospodárskeho charakteru.

Ústavný súd má mať schopnosť udržať v hraniciach štátu politický charakter spoločnosti v zmysle právneho štátu a ústavného poriadku. Prosperitu v SR nemôžeme porovnávať s eurofondami, ale predovšetkým s tým, aké podmienky sú vytvorené našim občanom  pre ich ekonomicko – sociálne aktivity a ako môžu ( či je im dovolené ) participovať na dosiahnutých výsledkoch. Príbeh o lacnej pracovnej sile na Slovensku sa neskončil, pokračuje              ďalej, pretože pre prosperitu  určitých záujmových skupín je výhodné umožniť prísun ešte lacnejšej pracovnej sily z východu Európy. Je potrebné posúdiť, do akej miery sme iba ekonomickou kolóniou pre skupinu vyspelých západných štátov  a je celkom jasné, že cez NATO  k žiadnemu vyrovnávaniu životných úrovní nedôjde, pretože to nebude možné dosiahnuť ani cez politicko – ekonomické nástroje.

Naši ústavní činitelia  ( a ďalší politici ) neustále deklarujú, že NATO pre SR  predstavuje určitú istotu – bezpečnosť v Európe ( vo svete ). Tento sebaklam sa pokladá za niečo zvlášť veľmi dôležité, čím je potrebné neustále zdôrazňovať existenciu NATO. V podmienkach Európy je napríklad potrebné riešiť otázku bezpečnosti ako otázku kolektívnej bezpečnosti. Lenže otázku kolektívnej bezpečnosti NATO nerieši a ani nechce riešiť, pretože pokladá Rusko za svojho nepriateľa, ktorého treba odstrašiť.  Bez spolupráce s Ruskom  nie je možné riešiť  otázku kolektívnej bezpečnosti. Poučenie z 2.svetovej vojny naša generácia politikov si vôbec neosvojila a preto spoločne s NATO sme sa vrátili späť do obdobia prípravy tejto vojny. Druhej svetovej vojne bolo možné zabrániť, keby sa skupina západných štátov spojila so ZSSR. Lenže anglo – francúzski buržoázni vládcovia boli tak zaslepení antisovietizmom, že radšej vyhoveli všetkým Hitlerovým želaniam.

Teraz sme  zaslepení antiruským postojom a nenávisťou k Rusku, čo znamená, že celkom úmyselne z pohľadu určitých cieľov Aliancie nebude riešená kolektívna bezpečnosť aj za účasti Ruska. Koristnícke záujmy vládnucich tried v niektorých demokratických krajinách Západu sú prednejšie ako zabezpečenie mierových podmienok pre obyvateľstvo Európy či sveta. Kolektívna bezpečnosť v rámci NATO nepredstavuje dosiahnutie skutočnej mierovej existencie v Európe, pretože strana NATO disponuje plánmi na napadnutie a zničenie Ruska a rozdelenie prípadnej koristi medzi niektorých členov NATO či EÚ.

O svoju bezpečnosť sa skôr môžeme postarať sami, keď v rámci NATO:

1. a) odmietneme plniť úlohy, ktoré súvisia s organizovaním armád a nástupného priestoru pre útok na Rusko a b) keď naši ústavní činitelia by dokázali vyjednať s Ruskou federáciou obojstranne výhodnú zmluvu o priateľstve, vzájomnej spolupráci a pomoci.

O čom je proatlantická orientácia Slovenskej republiky ?

Je iba o tom, čo sa deje a bude ďalej diať na území členských štátov EÚ a NATO z hľadiska záujmov USA a EÚ !!!

EÚ je pod silným poručníctvom USA, pretože samotné NATO predstavuje formu a organizačnú štruktúru, ako samotné poručníctvo USA zlegalizovať. V prípade SR platí, že svojim členstvom v NATO dávame tejto organizácií  svoju vojenskú a personálnu agendu, že NATO môže mať  pre svoju dispozíciu k použitiu našu štátnu moc a štátnu správu, že samotná krajina a vzdušný priestor nad krajinou je k dispozícií vojskám NATO a jeho veliacim štruktúram, pričom otázka pobytu amerických vojsk na našom území sa iba začala riešiť.

Všetky otázky našej „bezpečnosti“ z úrovne vládnej moci a NATO sa riešia a dejú bez akéhokoľvek súhlasu nás, občanov. Napriek tomu si naši ústavní činitelia bez hanby dovolia deklarovať, že budú dbať o zodpovednú komunikáciu proeurópskej a proatlantickej orientácie a to aj do vnútra voči občanom Slovenska. V skutočnosti si robia svoju politiku bez vplyvu občanov. A keď si človek trpezlivo analyzuje samotnú deklaráciu, tak je možné v nej odhaliť rôzne pospájané nezmysly a zovšeobecnenia, ktoré majú občanov iba dezorientovať.

Tak napríklad členstvo v NATO a EÚ okrem iného vraj predstavuje súlad s hodnotami demokracie, princípmi právneho štátu a základných ľudských práv a slobôd. Ako môžu ústavní činitelia deklarovať, že existuje súlad, keď pod značkou NATO došlo vo svete k mnohým zločinom a vojnám, keď vojnové konflikty nie sú ukončené. NATO sa dopustilo vojnových zločinov vo svete, ale nikto sa ich vyšetrovaním nezaoberal, hoci sa o to pokúšala, napríklad v prípade Juhoslávie,  hlavná žalobkyňa Medzinárodného súdneho dvora v Haagu Carla Del Ponte. A iba perlička k tomuto tribunálu: ten bol zostavený a financovaný USA, ktoré zohrali hlavnú úlohu pre upevnenie svojho ( západného ) imperiálneho postavenia na Balkáne.

V NATO sa súlad politicko – vojenských aktivít s hodnotami demokracie, princípmi právneho štátu a základných ľudských práv a slobôd nerieši. Rozhodujúce postavenie v ňom majú USA ako impérium, ktoré sa dáva dokopy s bruselským impériom. Ako poznamenal austrálsky dokumentarista J. Pilger, impéria bývajú kruté, starajú sa o dobývanie a krádeže, o ovládnutie iných a o utajovanie. Ukazuje sa, že pre našich ústavných činiteľov najskôr platí zásada: na faktoch nezáleží, dôležitá je propaganda a indoktrinácia !

V zmysle tejto zásady potom vyhlasujú, že chcú robiť zodpovednú politiku, ktorú občania očakávajú. Občania však rozhodne neočakávajú, že v otázke členstva v NATO máme veriť tomu, čo je uvedené v spoločnom vyhlásení ústavných činiteľov k prioritám členstva SR v EÚ a NATO. Prezidentka SR Zuzana Čaputová nedávno sa vyjadrila, že  v boji proti dezinformáciám  je potrebná vecná diskusia založená na faktoch. V prípade prihlásenia sa k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO práve toto svoje vlastné stanovisko  ( pravidlo ) poprela, pretože ak by sa otvorila vecná diskusia k tomu, či členstvo v NATO okrem iného predstavuje súlad s hodnotami demokracie, princípmi právneho štátu a základných ľudských práv a slobôd, tak na faktoch sa jasne dá dokázať, že NATO je organizácia, ktorá sa dopustila mnohých zločinov a teda uvedený súlad neexistuje.

Členstvom v NATO je Slovenská republika ako „partner“ dostatočne ovládaná a tento trend má byť zachovaný a posilňovaný.

Podľa ústavných činiteľov EÚ predstavuje životný a hodnotový priestor, ktorý nemá žiadnu alternatívu. A v tomto životnom priestore došlo k ekonomickej anexií  stredoeurópskych krajín Nemeckom. Ekonomické zaostávanie za západnou Európou sa zachovalo a zosilnelo. Ekonomiky krajín strednej Európy prešli pod úplnú kontrolu nemeckých korporácií. Životná úroveň a mzdy V 4 ostávajú na polovici či 2/3 HDP. Tento limit nesmie byť prekročený. K tomu si môžeme doplniť svoje predstavy o otázky práva. Maastrichtskou zmluvou bola priznaná super  priorita európskemu právu – nadnárodnému, s nadradenosťou nad vnútroštátnymi zákonmi.

Žijeme teda v životnom priestore, v ktorom nie sme ako občania a ako štát pánmi svojho osudu.  S bezhraničnou ochotou, súhlasom našich politikov dali sme  sa ukotviť v západnom civilizačnom priestore, v ktorom sme stále viacej podriadení niekomu cudziemu – nadnárodným štruktúram EÚ a NATO. Závislosť na EÚ nám veľmi otvorene prezentoval  Slovák M. Šefčovič, podpredseda Európskej komisie. Pred voľbami prezidenta SR okrem iného povedal aj toto: „Tí, ktorí bojujú proti EÚ, ohrozujú náš hospodársky rast, ohrozujú naše pracovné miesta a ohrozujú aj euro a úspory ľudí v bankách.“

V súvislosti s našim deklarovaným a zabezpečeným životným priestorom je veľmi zaujímavé si všimnúť otázku hrozieb. Tí, čo v Bruseli cez nadnárodné štruktúry EÚ a NATO robia politiku vládnutia nad členskými krajinami, tak podľa našich politických činiteľov nám, Slovenskej republike, z ich strany nič nehrozí. Lenže opak je pravdou. Strata štátnej suverenity a likvidácia národných štátov, politika organizovanej masovej migrácie, konfrontačná politika s Ruskom, demontáž demokratického právneho štátu v priestore EÚ. Namiesto skutočne objektívneho postoja k problematike životného priestoru, ktorý je pod vládou EÚ a NATO v Bruseli, hľadáme hrozby niekde inde, mimo nás a mimo Bruselu.

Prezidentka SR Zuzana Čaputová ešte ako kandidátka na funkciu prezidenta SR sa dala počuť, že hrozbou pre Slovensko a celú Európu    je politika Vladimíra Putina. Jeho politiku pokladá za vážne ohrozenie ukotvenia Slovenska v západnom civilizačnom priestore. Mne a väčšine občanov SR je jasné, že Vladimír Putin a samotné Rusko nás, SR, v našom zakotvení v západnom civilizačnom priestore vôbec neohrozuje. Oficiálne máme akosi jasno v tom, že Rusko je hrozbou pre Európu či EÚ. Na druhej strane naši ústavní činitelia pre bezpečnosť našej krajiny za veľmi dôležité pokladajú posilňovanie stability euroatlantického priestoru. O čom je podpora stability euroatlantického priestoru v skutočnosti ?

Najprv je potrebné si pripomenúť, čo môže znamenať slovné spojenie „euroatlantický priestor“. V skutočnosti je to priestor, ktorý spája dva územné  protiľahlé brehy Atlantického oceána a to Severnú Ameriku a Európu, najmä jej západnú časť. Ja tomuto priestoru hovorím demokratický Západ. Tento západný civilizačný priestor je veľmi výbojný a koristnícky a to už zo svojej kapitalistickej podstaty. Na takúto prax slovenský národ nikdy nemal a ani nemá žiadne predpoklady.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že v euroatlantickom priestore ide o akúsi „rovnováhu a partnerstvo“ politicko – ekonomických a vojenských síl. V skutočnosti sa hrá iba na jednu bránku, pretože dominantné postavenie  majú USA ako impérium a toto postavenie cez „rovnaký hodnotový svet“ vytvorilo premostenie, aby USA dominovali v priestore západnej Európy a teraz už aj v strednej a východnej Európe. V skutočnosti nejde o „euroatlantický priestor“, ale ide o európsky priestor, o priestor tej časti Európy, v ktorej ako štátny mechanizmus dominuje EÚ a NATO a teda Brusel.

Posilňovanie stability euroatlantického priestoru znamená to, že územie pod správou EÚ je pod poručníctvom USA, že sa uznáva, že USA politický a vojenský dominujú nad vymedzeným územím  v Európe a že je potrebné podporovať  potrebné politiky USA a EÚ k tomu, aby  bolo ešte viac posilnené postavenie USA v Európe a vo svete, rovnako aj EÚ ako možného svetového hráča č. 2. Dostávame sa tak k záveru, že v záujme nášho životného priestoru v rámci EÚ nám nemôže vadiť strata – vzdanie sa štátnej suverenity a preto ide o pozitívny počin a v záujme našej bezpečnosti nám vôbec nevadí, že NATO sa dopúšťa vojnových zločinov.

Keď sa teda bude dariť USA ako impériu v presadzovaní jeho záujmov v Európe a vo svete a keď sa bude dariť EÚ ako imperiálnemu štátu, tak pôjde o posilňovanie stability euroatlantického priestoru, v ktorom sa ako indivídua zo slovenského národa nejako udržíme dôstojne žiť. Američania nás v európskom priestore majú v moci, ale naši politici si myslia, že nás všetkých chránia a preto môžeme žiť v bezpečí.

Ukazuje sa, že text samotnej deklarácie ústavných činiteľov SR určitým spôsobom „zatemňuje“ podstatu toho, čoho sa týka, ale na strane druhej, bezvýhradne podporuje snahy USA a EÚ ešte silnejšie „osedlať“ národné štáty v Európe tak, aby s porozumením prijímali ich opatrenia k ešte vraj bezpečnejšej politike.  Za takejto situácie je pochopiteľné, že naša podpora posilňovaniu stability euroatlantického priestoru ide ruka v ruke so zastrašovaním obyvateľstva  hrozbami zo strany Ruska.

Ak politik – ústavný činiteľ na pozícií prezidenta SR vníma to, čo sa odohráva v Európe, iba ako hrozbu zo strany Ruska a jeho prezidenta, čo si potom radový občan má myslieť o politických, morálnych a vôbec ľudských schopnostiach prezidenta SR ? Angela Merkelová otvorene a verejne vyzvala členské štáty EÚ, aby sa vzdali národnej suverenity v prospech Bruselu, pretože dochádza jej  politický čas. A nikto z našich ústavných činiteľov a ďalších politikov rázne proti tomuto návrhu sa neohradil a neprotestoval, pričom postupné rušenie  štátnej suverenity automatický súvisí s podkopávaním stability štátu a demokracie v štáte.

Podľa spôsobu západnej propagandy, keďže sa nikto neozval proti návrhu na vzdanie sa národnej suverenity, znamená iba to, a ako výlučne pravdivé, že pre ukotvenie Slovenska  ( SR ? )  v západnom civilizačnom priestore je podmienkou splniť úlohu vzdania sa národnej suverenity ! Aby si práve toto  občania jasne neuvedomovali, tak je potrebné nájsť niekoho iného, kto ohrozuje SR. A po ruke je už známa mantra: je to prezident Vladimír Putin a samotné Rusko., kto ohrozuje Slovensko.

Úsilie ešte viacej integrovať  členské štáty EÚ a teda dôsledne splniť úlohu vzdania sa národnej suverenity, sa netýka iba SR, ale aj tých členských štátov, ktoré sa hrdia označením, že ide o vyspelé demokratické západné štáty. Úmyselne nechceme pochopiť, že sa úplne zmenilo politické prostredie v Európe, ale nie k lepšiemu. Signatári Parížskej výzvy z roku 2017 preto v svojej výzve tvrdia, že ide o falošnú Európu a preto treba brániť skutočnú Európu. Preto ak máme pokladať demokratický Západ za to najlepšie, čo nám môže zabezpečovať bezpečnosť, stabilitu, prosperitu či slobodný rozvoj – podotýkam nášho slovenského národa – tak sa v politike Západu musí veľa veci robiť iným spôsobom.

Demokratický Západ presadzuje „bezalternatívnu spoločnosť“ založenú na likvidácií národných štátov a teda na výlučnej dominancií EÚ vo všetkých oblastiach spoločenského života. Toto smerovanie EÚ je potrebné stornovať a politiku „bezalternatívnej spoločnosti“  zrušiť tak, aby spoločne dohodnuté priority boli riešené z pozícií záujmov národných štátov, aby bolo možné udržať  na uzde určité globalizačné trendy a v rámci nich aj rôzne nadnárodné štruktúry. Pôjde teda o také politické konanie v rámci EÚ, ktoré umožní zachytiť určité zmeny  v podmienkach pre integračný proces a nedovolí, aby z EÚ vznikol imperiálny štát.

Problém však je to, že zrušenie  „bezalternatívnej spoločnosti“ nie je možné pripraviť a zrealizovať z úrovne EÚ a samotného Bruselu. Túto zmenu môžu urobiť ( presadiť )  iba národné vlády členských štátov EÚ a to za jasnej politickej podpory občanov, pretože práve aj zásluhou národných vlád došlo k tomu, že EÚ sa mohla bez problémov vyvinúť do súčasnej  nežiaducej podoby. Lenže príklad aj zo Slovenskej republiky, keď ústavní činitelia v svojej zaslepenosti a bezradnosti vysielajú o svojej vernosti silné odkazy do Bruselu, svedčí o tom, že nemáme politický a morálne zdatných politikov, ktorí by sa odhodlali napraviť to, čo doterajší politickí predstavitelia štátu pokazili.

Doteraz platilo, že integrovať sa do kolektívu vyspelých  západných krajín znamenalo pre krajiny strednej a východnej Európy  prispôsobiť sa podmienkam  ich demokratického životného štýlu.  Teraz musíme brať ohľad na zásadnú zmenu v podmienkach pre zvládnutie  integračného procesu. Zmena z určitých dôvodov a v rámci konceptuálnej moci pre charakter a fungovanie EÚ nastala  na strane demokratického Západu a je už úplne čitateľná: vzdanie sa národnej suverenity členských štátov EÚ v prospech ustanovenia EÚ ako imperiálneho super štátu.

Túto zmenu nie je možné akceptovať, pretože už nejde iba o nevinné splnenie určitého kritéria.  Zmena vytvára úplne novú politickú paradigmu, ktorá môže mať, ak sa definitívne presadí, zásadný vplyv na celkový život obyvateľstva v Európe. Zmena v podmienkach integračného procesu v prospech samotnej EÚ núti v politickom priestore pronárodné sily, aby sa v „bezalternatívnej spoločnosti“ našla alternatíva pre život v Európe ako spoločenstva národov.  Podotýkam, že alternatíva sa netýka prechodu od Západu na Východ. Alternatíva spočíva výlučne:

1. a) v reforme EÚ a teda v požiadavke vzdať sa doterajšej vízie vytvorenej nositeľmi konceptuálnej moci – ustanoviť super štát alebo
2. b) vo vytvorení novej medzinárodnej organizácie na rovnoprávnom základe.

„Som za ďalšiu integráciu EÚ,“– týmto spôsobom sa vyjadrila aj prezidentka SR. Keďže v politickom priestore národných štátov a ani na úrovni EÚ neexistujú sily, ktoré by boli proti ďalšej integrácií a za efektívnu reformu EÚ, tak sa dá predpokladať, že iná cesta pre vyspelú demokratickú spoločnosť môže predstavovať aj alternatívu pre riadený rozpad EÚ v jej terajšej podobe. Vzdanie sa „bezalternatívnej spoločnosti“ bude v skutočnosti  znamenať záchranu skutočnej Európy ako spoločenstva národov.

Alternatíva v rámci demokratického Západu, v smere ktorého sme ešte neprestali s vysielaním silných odkazov o našej vernosti a rozhodnosti spoločne sa podieľať na výhodách moderného kapitalizmu, tak táto alternatíva spočíva v potrebe nájsť takú organizačnú formu spolupráce a pomoci národných štátov, ktorá ich zbaví bruselskej nadradenosti a imperiálnych predsavzatí.  Musí to byť taká alternatíva obnovy skutočnej Európy, ktorú bude možné realizovať nie tajne, ale s plnou podporou a súhlasom ľudu.

Čo umožňuje, dovoľuje a núti, aby naši ústavní činitelia museli prijímať deklaráciu či vyhlásenia o silných odkazoch ?  Môže existovať viacej dôvodov, ktoré nútia  našich ústavných činiteľov, aby podporovali „bezalternatívnu“ podobu EÚ. Spomeniem iba dve  možnosti.

Prvá možnosť je založená ma ochote byť verným služobníkom rôznych nadnárodných štruktúr, pod vplyvom ktorých sa im ľahšie robí domáca, vnútorná politika, pretože majú možnosť túto politiku zdôvodňovať akousi „zákonitosťou“ – niečím silnejším a dôležitejším, ako môže byť potreba z úrovne vlastných občanov.

Druhá možnosť je viera, že patríme ako  národ slovenský za každých okolnosti  k Západu. Slováci sú podľa Daniela Šmihula, právnika a politológa, západný národ. Je to téma  na samostatnú úvahu. Autor článku „Patríme k Západu“ ( Pravda, 12.5.2018 ) si myslí, že je to dané našou kultúrou a historickou tradíciou – čím píšeme a ako sa modlíme, ako boli postavené naše hrady a kostoly, sme členmi NATO a EÚ, kde realizujeme vývoz našich tovarov. Jeho poňatie, kde patríme, sa vymedzuje oproti alternatíve „východnej orientácie“ – Ruska a preto si myslí, že vzťah k Rusku má byť okrajovou zahraničnopolitickou  témou.

Politológ a právnik  zavrhol „východnú orientáciu“, o ktorej si myslí, že je predmetom vnútropolitickej diskusie, ktorá rozoštváva celé rodiny. Autor článku, vzhľadom na jeho jednoznačné vymedzenie, kde patríme, tak dochádza k potrebe varovať nás. Jeho pohľad na postavenie ( či príslušnosť ) slovenského národa podľa zásady „Buď – Alebo“ sa dostal do podoby, že nás varuje. Citujem: „Ak by sa vízia opustenia západného spoločenstva  a hľadanie rovnováhy a neutrality medzi Západom a Východom uskutočnila, bola by nebezpečným experimentom, za ktorý Ukrajina, Srbsko, Moldavsko a podobne platili a platia krvou a nesmiernou chudobou.  V spoločenstve vyspelých demokratických západných krajín, ku ktorým patríme, je nám relatívne dobre a v daných medzinárodných pomeroch je to pre nás najlepšia alternatíva.“

Nemám záujem uvažovať spôsobom, že musíme za každú cenu patriť k Západu, pretože patriť k „východnej orientácií“ bolo by nebezpečným experimentom. A ako príklad spomenul Ukrajinu, Srbsko a Moldavsko.  Z jeho pohľadu na otázku, kto má kde patriť, sa dá usúdiť, že patriť k Západu v širších súvislostiach  znamená, aby krajina „pracovala“ v prospech hodnôt a politiky Západu. Takže z môjho pohľadu je napríklad  jasné, že rozbitie Juhoslávie zorganizoval demokratický Západ v svoj prospech mať silný vplyv na Balkáne a štátny prevrat na Ukrajine mal za úlohu dostať k moci takých – aj fašistický orientovaných ľudí, ktorí ako novodobí politici zabezpečia rozbitie prirodzených vzťahov Ukrajiny s Ruskom, založenie vojnového stavu na východe Ukrajiny. Bez použitia Ukrajiny ako politického nástroja by nebolo možné zrealizovať či založiť  konfrontačnú politiku s Ruskom.

Viera našich ústavných činiteľov, že patríme za každých okolnosti k Západu a sme západný národ, nám škodí v tom, že sme nútení sa vymedziť zároveň ( v rámci poslušnosti ) proti niekomu na Východe. Neviem, ako je možné stotožniť našu kultúrnu a historickú tradíciu s angloamerickou kultúrou. Som presvedčený, že náš slovenský národ nikdy nebude angloamerickou plutokraciou prijatý a pokladaný za rovnoprávneho partnera a že my, občania slovenského národa, budeme hrdí na svoju členskú príslušnosť k vyspelej demokratickej spoločnosti, pre ktorú koristnícka politika realizovaná v svetovom meritku je životne dôležitá.

Vyhlásenie ústavných činiteľov o ich silnom odkaze Západu môže znamenať aj to, že vízia opustenia NATO a EÚ zo strany SR nehrozí, pretože nám je v tomto spoločenstve zabezpečený dobrý život a preto je našou povinnosťou  podporovať ďalšiu integráciu vedúcu až k doteraz skrytému či skrývanému konečnému cieľu – dosiahnuť zjednotenú Európu na spôsob imperiálneho štátu. Takéto vyhlásenie  o silnom odkaze zároveň znamená  aj to, že sa zo strany ústavných činiteľov SR zachová doterajšie politické konanie: žiadnym spôsobom nebude dovolené, aby sa demokratické vlády členských štátov EÚ zaoberali myšlienkou dovoliť svojim všetkým občanom prejaviť svoju vôľu.

Ostane tak, že rozhodujúce kroky v integrácií členských štátov musia ostať  iba záležitosťou nositeľov konceptuálnej moci a ich aktívnych prisluhovačov. Je teda možné očakávať, že od našich ústavných činiteľov či vôbec vládnej moci dostanú občania SR príležitosť, aby sa v referende napríklad vyjadrili:

1. a) či súhlasia s takou reformou EÚ, ktorá členským štátom umožní, aby sa im vrátila moc z Bruselu a teda sú proti ustanoveniu zjednotenej Európy na spôsob nového imperiálneho super štátu ?
2. b) či súhlasia s tým, aby SR ukončila svoje členstvo v EÚ a vystúpila z EÚ, podobne aj v záležitostiach NATO ?

Na položené otázky v súčasnej situácií nie je možné očakávať pozitívny prístup  vládnej moci k umožneniu demokratického spôsobu rozhodovania priamo o osudovej záležitosti členského štátu a slovenského národa. Takže vysielanie silného odkazu ústavných činiteľov SR je akýmsi „racionalizačným opatrením“ na zefektívnenie  politických riadiacich procesov v záujme demokratického Západu, ku ktorému patríme najskôr aj z tohto dôvodu, že sme v jeho dlhodobom pláne na   Európu od Atlantiku po Ural a že máme takých politikov, ktorí svoju vernosť Západu deklarujú a vôľa ľudu  v záujme jeho budúcnosti ich nezaujíma a nie je dovolené k jej prejavom vytvoriť podmienky.

Je tu ďalšia otázka: Môže byť vízia opustenia západného spoločenstva v rámci NATO a EÚ dôvodom, aby sa naši ústavní činitelia respektíve vládna moc  obávali určitého nebezpečenstva, ktoré, na rozdiel od autora článku D. Šmihula, nevidím zo strany nejakej vykonštruovanej východnej orientácie, ale zo strany samotného Západu ? Na túto otázku odpovedám, že určité nebezpečenstvo pre SR by práve zo Západu hrozilo, pretože hlavný dôvod ohrozenia môže súvisieť s novým poňatím, ako má SR patriť k Západu. A k Západu máme určite patriť tak, že územie SR a moc nad ním a jeho občanmi  má patriť Bruselu v obidvoch formách – tak v rámci EÚ ako aj v rámci NATO.

Dostávam sa tak k myšlienke, že vyhlásenie ústavných činiteľov SR o silnom odkaze pre Západ ( Brusel ) je výsledkom ich reálnej politiky a zodpovednosti za osud slovenského národa. Naši politici nemôžu inak konať, pretože nás môžu vystaviť nepríjemným  ( či tragickým ) dôsledkom  za neposlušnosť.  A tak nás vlastne nemôžu a nechcú zasvätiť  do politiky, ktorá sa robí tajne za zatvorenými dverami.

Obhajovať sa reálnou politikou – to by pre nich mala byť poľahčujúca okolnosť. Lenže takto nie je možné postupovať, pretože naši politici do svojej politickej hry o skvelom demokratickom Západe a radostnej a šťastnej spolupráci vložili osud slovenského národa, samotné národno-štátne záujmy SR, stratu slobody. Dnešný demokratický Západ aj nám, podobne ako v svojich vlastných prípadoch, má jasnú podmienku, že s národno-štátnymi záujmami  a národnou suverenitou je koniec a tá je prekážkou nových politických cieľov.

Koniec časti I.

Dušan Hirjak