Prečo sa k problematike EÚ v období pred voľbami do Európskeho parlamentu neotvorili témy, na ktoré občania chcú dostať odpovede a usilovať sa o demokratické rozhodnutie ?

Článok má dve časti.

Časť I.

V tomto roku  boli zorganizované voľby prezidenta SR a voľby do Európskeho parlamentu. Boli organizované tak mizerne zo strany štátnej moci, že sa ako občan hanbím za prístup k ich príprave a zrealizovaniu. Lenže to nie je žiadna náhoda, respektíve neschopnosť vládnej moci. Je to proces, v ktorom s vzdávaním sa štátnej suverenity v prospech Bruselu zároveň dochádza aj k oslabovaniu fungovania štátu v záležitostiach organizovania väčšinovej demokracie ( napríklad volieb ). V oboch prípadoch ( volieb ) sa ukázalo, že zo strany štátnej moci neexistuje zodpovedný  a férový prístup k občanom SR, ktorí majú právo voliť. Slabá účasť voličov vo voľbách je ich „odpoveďou“ na prax, ktorú vládna moc zavádza – vytváranie ilúzie o demokratických praktikách a demokratických voľbách v SR.

Férový prístup vládnej  moci k občanom je o spravodlivom prístupe k občanom, ktorý má vychádzať z Ústavy SR a ktorý vládna moc má rešpektovať. Z jej stany nie je možné, aby samotná príprava volieb bola ponechaná na tie subjekty, ktorým to vôbec z Ústavy SR nevyplýva a ktoré svojim konaním prípravu volieb zdeformujú do takej podoby, že to má v prvom rade dezorientujúci či negatívny vplyv na samotného občana – voliča.

Politické strany a hnutia, rôzne agentúry, súkromné média, niektoré mimovládne organizácie a podobne – tieto subjekty nemajú povinnosť z Ústavy SR vytvoriť čo najlepšie podmienky pre demokratickú účasť občanov vo voľbách. Občan je základom štátnej moci a preto povinnosť vytvoriť čo najlepšie podmienky pre demokratickú účasť občanov vo voľbách patrí výlučne štátnej moci. Pre ostatné neštátne subjekty je to v jednotlivostiach o ich iniciatíve, schopnosti, férovom prístupe k občanom, ktoré môžu pomôcť štátnej moci s vytváraním podmienok pre demokratickú účasť občanov vo voľbách.

Z uvedeného vyplýva, že je to práve štátna moc, ktorá má zabezpečiť, aby k problematike EÚ boli pred voľbami do EP otvorené témy, na ktoré občania chcú dostať odpovede a budú usilovať sa prijať demokratické rozhodnutie. Bolo napríklad možné pripraviť a otvoriť celospoločenskú diskusiu na tému:

„Do akej Únie sme vstúpili a žijeme pod jej poručníctvom v súčasnosti ? Akú Úniu chceme mať, ak uvažujeme o jej reforme a alternatívach ?“

Keď sledujeme našich národných politikov, ktorí sa priebežne zúčastňujú na fungovaní EÚ a zo všetkých síl súčasný charakter a politiky EÚ podporujú, tak si môžeme všimnúť niečo, čo pretrváva už celé roky – neexistuje žiadne verejné zdôvodňovanie vládnej politiky , ktorú vraj presadzujú v štruktúrach EÚ a ani politik EÚ, ktoré boli aj za ich pomoci schválené.

Vo vzťahu k občanom SR sa ustálilo pravidlo, že žiadne verejné zdôvodnenia politiky   EÚ nebudú, nie je potrebné k rôznym politikám otvárať celospoločenské diskusie a žiadať si k niečomu súhlas občanov ! Pre občanov SR má platiť pravidlo: nediskutovať, ale veriť ! Inak povedané, každý má byť proeurópsky orientovaný, teda má veriť projektu EÚ, ktorý momentálne beží a bez ktorého si nesmieme svoj život za žiadnych okolnosti ani predstaviť.

To, že nikto s občanmi nemá záujem o problémoch EÚ a o jej politikách diskutovať, ale iba veriť, znamená iba jedno – EÚ je demokratický nekontrolovateľná ! A záhadou je, že predstavitelia národných štátov s takouto praxou nemajú žiadny problém. Takáto prax vládnej moci a EÚ ako nadnárodnej entity ( štátnej moci ) predstavuje neplnenie si povinnosti politikov vo vzťahu k občanom. Absencia tejto povinnosti sa nikdy nedá nahradiť manipulovateľnou činnosťou súkromných médií a iných nevládnych subjektov.

Neplnenie si povinnosti vládnej moci k občanom  má svoje dôvody, ktoré sa zvyčajne verejne nemôžu cez média alebo ústami politikov priamo pomenovať. Zo strany EÚ a za pomoci každej národnej vládnej moci ide v zásade iba o to, aby občania ostali žiť vo svojej viere k dobru EÚ a k jej politikám, ktoré robí. Keďže máme ako občania iba veriť, tak nositelia konceptuálnej moci majú záujem iba o to, aby sme ostali pri povrchnom, povrchovom vedomí, aby sme sa neusilovali nazrieť do skrytej podstaty EÚ, ktorá v súčasnosti vystupuje ako mocenské ( štátne ) centrum Európy.

To, že máme iba veriť a chápať politicko-mocenské pomery v rámci EÚ iba povrchne, to nás zároveň ako občanov vyradilo z politických procesov, v ktorých by sme o niečom dôležitom mali aj rozhodovať. Vládna moc namiesto serióznej práce, ktorú treba odviesť v rámci pravidelného organizovania verejného zdôvodňovania svojej politiky a politiky EÚ, radšej ako náhradný program organizuje niečo iné – stavia občanov SR do takej občianskej pozície, z ktorej sa podľa nej grupujú hrozby pre demokraciu v SR či pre EÚ.

A tak sa stáva, že francúzsky prezident E. Macron hovorí o údajnom nebezpečenstve pre EÚ v dôsledku rastúceho populizmu, narastaní nacionalizmov a odmietaní nejakej tolerantnej a otvorenej spoločnosti. Prezident SR A. Kiska videl najväčšiu hrozbu pre demokraciu v dezinformáciách a propagande, pričom sám v svojej osobe bol nositeľom propagandy. Za celé obdobie jeho prezidentského úradu len neustále zdôrazňoval, že EÚ je úžasný projekt. A aj jeho vyjadrenie v prejave v RTVS z nedávnych dní plne zodpovedá princípu nediskutovať, len veriť.

A povedal aj to, že Únia je úžasný projekt, ktorý priniesol nielen hospodársky rozvoj a solidaritu, ale aj slobodu, voľnosť a mier. Podľa  prezidentov Francúzska a Slovenskej republiky  Európu vôbec neohrozuje politika masovej migrácie a teda samotná masová migrácia, ale nebezpečenstvo pre Európu predstavujú práve jej občania, ktorí nechcú sa podriadiť princípu, že majú iba veriť a teda v skutočnosti neakceptujú politiku svojich národných vlád či samotného Bruselu spojeného s „únijnými dvojičkami“: Francúzskom a Nemeckom.

Skutočný charakter či podstata EÚ sa začala ukazovať v tom, že EÚ za pomoci národných vlád pokladá občiansku pozíciu ( ako základ štátnej moci ) za prostredie, z ktorého vychádza hrozba pre EÚ a preto takúto hrozbu treba eliminovať. Tejto svojráznej a „farizejskej“ identifikácií protivníka bola vymyslená politika boja proti extrémizmu, proti rôznym dezinformáciám a proti propagande, čiže v skutočnosti je už proti občianskej pozícií zo strany EÚ a členských štátov dobre sformovaná politika. Čo má zastierať politika boja proti dezinformáciám, extrémizmu a propagande ?

Táto politika plní jednu z dôležitých úloh na strane EÚ. Pred občanmi, verejnosťou zastiera politický krok, ktorý bol zo strany EÚ urobený: treba zastierať, kto je hrozbou pre Európu či EÚ. A div sa svete, hrozbou je politický nezmysel, ale z propagandistického hľadiska veľmi účinný ! Hrozbou pre EÚ je podľa Bruselu a národných vlád občianska pozícia, ktorá v skutočnosti nemá žiadnu moc a účasť na spolurozhodovaní. To je v skutočnosti politický nezmysel, pretože hrozbou pre EÚ a predovšetkým pre členské štáty môže byť iba tá politicko-štátna štruktúra, ktorá robí politiku a túto svoju politiku presadzuje  za každú cenu.

Hrozbou pre členské štáty a samotnú Európu môže byť iba samotná EÚ a nikto iný ! Morálne zdatného, čestného, poctivého a pracovitého občana musí chytať pohoršenie a pocit hnusu z toho, ako si zámenou pozícií v otázke možných hrozieb počína EÚ. A za tejto situácie prezident SR Andrej Kiska si ešte dovolil vyzývať nás, občanov, aby sme spojili sily proti súčasnej najväčšej hrozbe pre demokraciu. V skutočnosti nás vyzýval k tomu, aby sa časť občianskej pozície ( občanov ) postavila – spojila svoje sily s takými, ako samotný prezident SR A. Kiska, proti druhej časti občianskej pozície ( občanov ).

Francúzsky prezident E. Macron v svojom zanietení na ochranu demokracie dokonca žiadal založenie akejsi európskej agentúry, ktorá má vyslať do každého členského štátu  EÚ svojich expertov, aby tam pomáhali ochraňovať spoločnosť pred rôznymi hrozbami.

Na príkladoch dvoch prezidentov som ukázal, že ich nápady ako bojovať proti hrozbám pre demokraciu a nebezpečenstvu pre EÚ, je vidieť, ako národná vláda a EÚ zdeformovali poňatie vzťahu štátna moc – občan, či vládna moc – občan, respektíve EÚ a občan.

Je potrebné dokončiť otázku samotnej hrozby a rozlišovať, pre koho je hrozba aktuálna. Ak sa z medzinárodnej organizácie vyvinie mocenská nadnárodná štruktúra s jasnými atribútmi štátnej moci, ako je to v prípade EÚ, tak môžeme hovoriť  o hrozbe pre členské štáty EÚ a samotnú Európu, pretože EÚ a nositelia konceptuálnej moci obrali a ešte pokračujú v odoberaní štátnej suverenity a zvrchovanosti od členských štátov a preto hrozí zánik klasického štátneho útvaru a národa.

Za tejto situácie ( za existencie uvedenej hrozby )  majú občania členského štátu právo brániť svoj národ a samotnú štátnu suverenitu a zvrchovanosť. Ich právo nie je možné potláčať, napríklad, ako to robí EÚ v rámci svojej politiky boja proti extrémizmu a v zmysle jej pokynov aj samotná vládna moc členského štátu. Ak sa medzinárodná organizácia postupne  pretransformovala na nadnárodnú mocenskú štruktúru s atribútmi štátnej moci, ako je to v prípade EÚ, tak potom  tí, čo sú nositeľmi konceptuálnej moci a tí, čo túto štruktúru reprezentujú, pomáhajú ju spravovať a zároveň hľadajú možnosti jej ďalšieho posilňovania, tak potom táto veľká skupina sa môže cítiť ohrozená na svojich záujmoch, pretože sa proces integrácie ešte nedostal do finálnej časti – ustanovenie super štátu.

Pocit veľkého ohrozenia je pochopiteľný, pretože si môžu uvedomovať, že skutočná politika, ktorú v nadnárodnej štruktúre realizujú, má málo čo spoločného so záujmami občanov národných štátov. V zásade EÚ a každej vládnej moci ide o to, aby v rámci národných štátov nedošlo k sformovaniu národných a vlasteneckých síl, ktoré dokážu posilniť občiansku pozíciu do takej miery, že občania – voliči dokážu presadiť nový volebný systém, na základe ktorého si rovnako dokážu postaviť takú vládnu moc, ktorá buď bude požadovať skutočnú reformu EÚ v jej zásadných otázkach alebo navrhne členským štátom pripraviť a ustanoviť novú medzinárodnú organizáciu na rovnoprávnom základe.

Môžem si dovoliť tvrdiť, že zo strany členských štátov a ich občanov je tu možnosť ohrozenia súčasnej mocenskej pozície  EÚ, ale táto hrozba nie je hrozbou pre Európu ako kontinent či civilizáciu. Prezident E. Macron teda zavádza občanov, ak tvrdil, že Európa po 2. svetovej vojne ešte nikdy nebola v takom ohrození ako teraz. Ak by sa podarilo národným a vlasteneckým silám zreformovať EÚ v zásadných otázkach, tak skutočná Európa bude zachránená, pretože ostane Európou slobodných a a rovnoprávnych štátov. Národné štáty nepotrebujú, aby EÚ vysielala k ním nejakých „expertov“ v mene ochrany spoločnosti.

K rešpektovaniu pravidla – nediskutovať, ale veriť – občanov SR priamo navádzajú naši politici svojim správaním sa. Nedávno sa v tomto smere blyskol náš predseda vlády SR, keď reagoval na kritické poznámky poslanca NR SR vo vzťahu k EÚ. Zo stanoviska predsedu vlády SR vyplýva, že ak životným priestorom na existenciu SR je priestor EÚ, tak nie je možné sa kritickým spôsobom vyjadrovať  na adresu EÚ. Pán Pellegrini ako predseda vlády SR nemôže súhlasiť s tým, akým spôsobom poslanec NR SR  kritizoval EÚ. Ak sa na adresu EÚ nemôže kritický vyjadrovať poslanec NR SR ( a ešte z vládnej koalície ), tak sa takýmto spôsobom ( ako Ľ. Blaha ) nesmú vyjadrovať ani ďalší poslanci. A čo potom môžu radoví občania ?

Predstaviteľ výkonnej moci potrebuje akýmsi spôsobom zmravniť člena zákonodarného zboru, ktorý má právo kontrolovať činnosť vládnej moci. Pravda, toto platí iba na národnej úrovni, pretože v samotnom Bruselu takáto kontrola nie je možná. Ak teda nesmie EU kritizovať Ľ. Blaha ako poslanec NR SR, ako potom môže vládna moc znášať kritiku od radových občanov ? Vládna moc preto radšej nepristúpi k verejnému zdôvodňovaniu  svojej politiky a politiky EÚ a ani neumožní občanom sa zapájať do kritických diskusií, pretože práve kvôli existencií SR v životnom priestore EÚ sa to nesmie robiť.

Postoj predsedu vlády SR k Ľ. Blahovi pokladám za nezodpovedný. Prečo ? Pretože už z pozície zdravého rozumu človek má mať snahu všímať si problémy v jeho životnom priestore a tie sa nemôžu obchádzať, ale musia byť podrobené racionálnej kritike a keď treba, aj občianskemu odporu.

Ako sme sa vlastne dostali k tomu, že pre existenciu SR sme si jednoznačne vybrali za svoj životný priestor Európu cez členstvo v EÚ ? Nepredpokladám, že sa to stalo zásluhou spontánnej aktivity občanov a politici ako naši zástupcovia sa tomuto úsiliu iba prispôsobili. Skôr predpokladám rôzne zákulisné politické hry na úrovni nadnárodnej, ale i národnej. Aspoň čiastočnú odpoveď na položenú otázku sa pokúsim nájsť v článku „Kto sú v Európe skutoční fašisti ?“ Článok napísal pán Rodney Atkonson. Podľa autora článku nové kandidátske postsocialistické krajiny boli zbavené inej voľby.

Od demokratického Západu bolo postsocialistickým krajinám predložené, aby sa rozhodli na spôsob „Buď – Alebo“. Citujem z článku: „Majú si udržať ústavnú suverenitu, ktorú nedávno získali a byť izolovaní ekonomický a diskriminovaní obchodne ? Alebo si majú udržať vyhliadky na hospodársku prosperitu a vzdať sa svojej demokratickej štátnosti ?“

V uvedených vetách a teda v spôsobe správania sa našich partnerov z demokratického Západu vo vzťahu k nám sa skrýva priam otrocké správanie sa našich politikov, ktoré s politickou múdrosťou nemá nič spoločného. Sú to iba politické hracie babky, ktoré nepochopili, že alternatíva  pre životný priestor SR vždy existuje a je priamo spojená s Európou, len je potrebné robiť politiku, ktorá prinesie prosperitu slovenskému národu. Bývalý predseda vlády SR V. Mečiar presne postrehol, o čo sa snaží demokratický Západ vo vzťahu k postsocialistickým krajinám a preto jasne zdôraznil pri svojom ukončení funkcie, že tu sa končí slovenská cesta.

Takže po tejto podmienke – alternatíve na spôsob „Buď – Alebo“ aká politická hra sa hrala pod vedením už Mikuláša Dzurindu ? Prijalo sa riešenie „Alebo“ a teda, že budeme mať vyhliadky na hospodársku prosperitu, ale musíme sa vzdať svojej demokratickej štátnosti. A od tohto momentu každá vládna moc pred občanmi predstiera, že posilňuje a ochraňuje demokraciu. Lenže demokracia bez občanov nemôže existovať. Nikomu v tomto našom štáte nevadí, že demokrati typu Dzurinda či Mikloš zabezpečili, aby došlo k novele Ústavy SR, ktorou zákonodarný zbor ( NR SR ) len zo svojej vlastnej vôle súhlasil s tým, aby sme boli ako štát podriadení novému právu – nadnárodnému právu a aby nadnárodná tvorba vôle na úrovni EÚ bola dominantnou vôľou, ktorú je potrebné v živote slovenského národa akceptovať.

Až do 23.február 2001 Ústava SR patrila slovenskému národu a na našom štátnom území platila výlučne vnútroštátna tvorba vôle. Novelou ústavného zákona z 23.2.2001 si zákonodarcovia, zrejme s vysvetlením, že sú zástupcovia občanov, bez problémov odhlasovali, že právne záväzné  akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Zdôrazňujem, že pokiaľ platí, že občan SR je základom štátnej moci, tak zákonodarcovia nemali  k prijatiu novely ústavného zákona žiadnu plnú moc od občanov a preto bolo potrebné, aby Ústavný súd SR takúto novelu vyhlásil za neplatnú.

Napriek takémuto protiústavnému kroku nikto z kompetentných tento problém nerieši, ale v plnej miere akceptuje ako niečo, o čom bolo demokratický rozhodnuté. A čo napísal autor článku R. Atkinson na takýto spôsob voľby „Buď – Alebo “ pre postsocialistické krajiny ? Citujem autora: „Len skutočne fašistický projekt môže predložiť takúto voľbu.“ Citujem ďalej: „Fašizmus je opäť na pochode, ale vo forme superetatistov, ktorí chcú zopakovať v EÚ vlastne všetky politické štruktúry fašistickej Európy zo 40. rokov.“  ( minulého storočia – poznámka D.H. ).

Podriadili sme sa voľbe, ktorá nám fašistickým projektom bola predložená a nikto z našich politikov nemal záujem rozprávať sa s občanmi o voľbe a ako túto voľbu spoločnými silami vyriešiť. Prijali sme rozhodnutie, že cudzia moc má mať právny nárok nad nami, zvrchovanými občanmi SR a ich štátnou mocou. Tomuto rozhodnutiu sa rýchlo prispôsobila aj západná ( nie ruská ) propaganda. Cudzia moc, nadnárodná moc sa jednoznačne presadzuje v prvom rade cez takú štruktúru ako je EÚ. Občanom sa vôbec nehovorí o cudzej moci. Môžeme si všimnúť, že influencer Sajfa hovorí vo videu, že Slovensko a EÚ, to je v podstate to isté, čo vôbec nemôže byť pravdou.

Ani napríklad politológ Radovan Geist nám z cudzej moci nič neodhalí. On tvrdí, že Európskou úniou sme aj my, že je priestorom, kde v spolupráci s inými krajinami hľadáme riešenie problémov, na ktoré by sme sami nestačili. Politológ nám vlastne prezradil svoj názor, že EÚ ( podľa mňa ako cudzia, nadnárodná moc ) je tu kvôli tomu, aby nám nezištne pomáhala v tom, v čom sa buď sami nevyznáme, nemáme schopnosti a nemáme k tomu sily a prostriedky.  Takže cudziu moc sme propagandistický zakamuflovali do obrazu Dobrého anjela z Bruselu, ktorý nám pomáha.  Bývalý predseda vlády SR Róbert Fico  si myslí, že byť v životnom priestore EÚ ( a teda pod vplyvom cudzej moci z môjho pohľadu ), znamená iba pozitívnu stratu suverenity a preto nejde o žiadnu paniku, hoci sme obišli aj samotné medzinárodné právo a podriadili sme sa EÚ ako vyššej politickej a mocenskej autorite.

Vyjadrením súhlasu s tým, že nadnárodná tvorba vôle má prednosť a väčšiu silu ako vnútroštátna tvorba vôle, sme sa veľmi ľahko a bez odporu samotných politikov a občanov zbavili nadobudnutého práva na samourčenie národov.

Získali sme vlastný štát – Slovenskú republiku – aby sme neskôr tento štát odovzdali do moci demokratického Západu cez nadnárodnú štruktúru EÚ  a tak sme prišli o tie črty nášho spoločného života v národe, ktoré sa týkajú samostatnosti a nezávislosti. Toto odovzdanie sa do moci EÚ znamenalo zároveň to, že sa tomu musela prispôsobiť politika vládnej moci v jej vonkajších a vnútorných funkciách.

Zdá sa, že vznikol akýsi „európsky neokolonializmus“, v ktorom rozšírenie  zvrchovanosti určitej skupiny  národov demokratického Západu sa pretransformovalo cez nadnárodné  ekonomické, politické a finančné skupiny  na teritórium členských štátov EÚ za účelom zlepšenia – posilnenia globalizačných procesov prostredníctvom využívania domorodých prírodných zdrojov, pracovnej sily, miestneho trhu. Toto posilňovanie globalizačných procesov ( „európskeho neokolonializmu“ ) má za svojim chrbtom verného spojenca a ochrancu: Únijné právo a Európsky súdny dvor.

EÚ mala byť ( ostať ) medzinárodnou organizáciou rovnoprávnych národov na medzivládnom základe. Nič také sa neustrážilo, do ničoho takého sme nevstupovali, pretože prístupové rokovania k členstvu v EÚ  boli o niečom inom. Je preto nanajvýš divné aj po pätnástich rokoch členstva SR v EÚ, že ešte stále sme sa nedopracovali k vyjasneniu si otázky, aká je podstata a charakter EÚ a ako má fungovať EÚ ako organizácia národných štátov. Ak by EÚ bola iba medzinárodnou organizáciou rovnoprávnych  národných štátov a nič viac, nikdy by k svojej činnosti nepotreboval ustanovenie nadnárodného právneho poriadku a taký inštitucionálny systém EÚ, ako v dnešnej dobe funguje.

Nemôžem preto súhlasiť s našimi ústavnými činiteľmi, že Únia je úžasný projekt či vynikajúci projekt.  Ak naši ústavní činitelia tvrdia, že EÚ je úžasným projektom, tak to máme chápať tak, že hovoria pravdu, pretože hovoria za nositeľov konceptuálnej moci, pretože hovoria za predstaviteľov  nadnárodných síl a štruktúr . EÚ ako projekt v svojom celku  nie ej výhodný pre národné štáty a ich obyvateľov, pretože sa zmenil na mocensko – štátny útvar, ktorý má za úlohu úplne zničiť štátnu moc jednotlivých národov a vládnuť na celom teritóriu    Európy. V tomto smere výhody z členstva v EÚ sa nikdy nemôžu rovnať stratám zo štátnej zvrchovanosti, samourčenia, samostatnosti či nezávislosti.

Byť členom EÚ a mať v jej pôsobnosti svoj životný priestor – to nebolo o ozajstnom slobodnom rozhodnutí občanov SR. Stať sa členom EÚ, to bola skôr naša povinnosť, ktorá nám nositeľmi konceptuálnej moci  bola vhodným spôsobom určená (navrhnutá ), pretože si to vyžadovali záujmy „európskeho neokolonializmu“. Bolo to na vláde každého členského štátu na čele s predsedom, ako pochopí a či si uvedomí splnenie povinnosti, aby štát pristúpil k členstvu v EÚ. Zaujímavé v tejto súvislosti je to, ako sa takáto povinnosť mohla oficiálne pred očami verejnosti riešiť.

Vladimír Mečiar bol pre demokratický Západ určitý problém, pretože úlohu splniť si svoju povinnosť k Západu z kresla predsedu vlády SR sa neponáhľal splniť. Neplnil preto politické kritéria a z tohto dôvodu na Slovensku vraj ( podľa posudku Európskej komisie ) existovala nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie. K moci za pomoci Západu sa dostala skupina ľudí na čele s Mikulášom Dzurindom, ktorá si otázku povinnosti k demokratickému Západu uvedomovala, na základe čoho bolo obyvateľstvu SR ohlásené, že sa plnia aj politické kritéria prístupových    rokovaní.

Po právnej stránke naše členstvo v EÚ je protiústavné a to aj napriek tomu, že vo februári 2001 bola ústavným zákonom novelizovaná už spomínaná Ústava SR. Vládnej moci pod vedením Mikuláša Dzurindu vtedy z jej pohľadu postačovalo to, že NR SR schválila §7 ods.2 a tým uznala alebo súhlasila, že pre slovenskú štátnosť majú prednosť zákony EÚ a teda nadnárodná tvorba vôle. Toto všetko je však protiústavné, pretože ani náš zákonodarný zbor nemal od občanov žiadny súhlas či plnú moc, že si môže dovoliť uznať, že ešte existuje a má existovať  vyššia – nadštátna moc, ktorá bude usmerňovať život obyvateľstva  SR a samotného národa.

Vo vyhláseniach politikov a v masmediálnej sfére sa hovorí do nekonečná o výhodách z členstva v EÚ, ale už vôbec si nikto ani nespomenie, že politické kritéria pre členstvo v EÚ vládna moc plnila nedemokratickým a protiprávnym a protiústavným konaním. Fakt môjho tvrdenia sa zakladá na tom, že zákonodarná a vládna moc si k svojmu prevratnému a zásadnému kroku nevyžiadala súhlas – plnú moc od občanov. Pozor, tento súhlas sa nemôže stotožňovať  s vyhláseným referendom o vstupe SR do EÚ v máji 2003 a to jednak z časového hľadiska ( keďže novela Ústavy SR bola skôr ), ako aj  z dôvodu, že otázka referenda súvisela iba s vyjadrením súhlasu či nesúhlasu, aby sa SR stala členským štátom.  O výhodách z členstva SR v EÚ politici hovoria za situácie, že svoj štát sme rozpredali a darovali cudzej moci, ale o stratách zo straty štátnej zvrchovanosti, samourčenia, samostatnosti či nezávislosti sa nevedú žiadne debaty a nepoužívajú sa   žiadne fakty.

Na pozadí súvislosti, ktoré som opísal, je možné lepšie pochopiť to, čo tvrdí autor spomínaného článku R. Atkinson: „Len skutočne fašistický projekt môže predložiť takúto voľbu.“ A čo majú pochopiť napríklad občania SR ? V prvom rade nesmú pochopiť, že na politickej scéne v Európe už dlhšiu dobu vystrája fašizmus vo forme superetatistov, teda v úsilí o prinútenie k zjednoteniu pod európsky super štát. Tak hlboko osvietenie do vedomia davu vo veciach politiky nesmie presiaknuť.    

Propaganda našich západných médií a predstaviteľov určitých politických strán nám, občanom, akoby vo verejnom záujme umožnila malé presmerovanie ( odbočku ) na fašizmus parlamentnej strany Kotleba – ĽS – Naše Slovensko. Propagandistom a politikom nevadí, že táto strana politiku superetatistov  vôbec nepodporuje. Kotlebovcom našli iné – zástupné témy, ako napríklad otázka holokaustu či otázky týkajúce sa klérofašistického štátu.   A čo máme ako občania SR jasne pochopiť ?

Že EÚ a SR, to je v podstate to isté, to sme aj my ! Ak tejto totožnosti identít dokážeme veriť, potom v ničom nemôžeme brojiť proti EÚ, pretože budeme brojiť sami proti sebe a svojim záujmom.  Preto ak sa nájdu vlastenecké  sily či obhajcovia národno-štátnych záujmov, tak potom ich názory, stanoviska, postoje a činy sa berú ako populistické. Toto tvorí „druhú vrstvu“ propagandy a ňou si ako občania nemáme – nesmieme osvojiť predstavu, že občania s liberálnym nálepkovaním „populisti“ majú legitímne právo požadovať verejné zdôvodnenie politiky vládnej moci vo veci základných a zásadných otázok spojených s charakterom a fungovaním EÚ a s podporou tých, ktorých Atkinson predstavuje ako fašistov vo forme superetatistov. Zároveň v zmysle Ústavy SR majú právo požadovať ochranu národno-štátnych záujmov a s nimi spätých politík.

Občanom SR sa teda nedostávajú pravdivé,, čestné, zásadné, úprimné výpovede o problémoch a starostiach v politike, ktoré ich zástupcovia majú za úlohu riešiť a pritom pokladať občanov za tých partnerov, bez ktorých sa nemôžu prijímať rozhodnutia. Zodpovednosť za takýto stav má vládna moc. Ani táto moc a ani občania sa nemôžu spoliehať na súkromný mediálny svet, pretože cez tento svet sa všetko podstatné pre život občanov ľahko stráca. Dezorientácia občanov členských štátov EÚ je majstrovský plánovaná a organizovaná.

Treba zložiť klobúk pre chytrosťou nositeľov konceptuálnej moci a ich prisluhovačov, ktorí celý inštitucionálny systém EÚ zabezpečili ustanoviť tak, aby vytvoril dojem niečoho kolosálneho, čo má slúžiť  v prospech obyčajného občana EÚ. Inštitucionálny systém EÚ vôbec nepredstavuje medzinárodnú organizáciu rovnoprávnych národov na medzivládnom základe, ktorá vytvára podmienky pre súčinnosť a spoluprácu členských štátov v zmysle medzinárodného práva. Inštitucionálny systém EÚ je postavený tak, aby jednoznačne slúžil v prvom rade záujmom  všetkých dôležitých nadnárodných štruktúr politického, ekonomického, finančného a vojensko-priemyselného charakteru a preto je k tomu určené postavenie Európskej komisie, Európskej rady, Rady EÚ a až následne postavenie Európskeho parlamentu.

Ako to, že zvolený orgán – Európsky parlament – nie je najvyšším pánom EÚ ? A prečo má mať EÚ, ak by bola organizáciou národných štátov, práve Európsky parlament ( EP ) ? To predsa nedáva zmysel ! Napriek tomu EP existuje. Václav Klaus ml.    tvrdí, že EP je iba paródiou na demokraciu, nemá žiadne veľké právomoci, pretože aj tak rozhoduje Európska komisia alebo skôr aparát Bruselu a Berlína. Európsky parlament je v prvom rade výchovnou ustanovizňou, liahňou novodobých šľachticov, ktorí majú ako celok podporovať politiku nositeľov konceptuálnej moci, politiku globalistov a ich moc nad Európou a vo svete.

Inštitucionálny systém EÚ je postavený tak, aby v prvom rade slúžil na plnenie záujmov tých, o ktorých sa nedávno vyjadril aj Andrej Kiska. Citujem: „Len ťažko môžeme diktovať podmienky globálnym spoločnostiam s rozpočtami väčšími ako má Slovensko.“ Predpokladám, že Andrej Kiska to myslel tak, že Slovensko nemôže diktovať podmienky globálnym spoločnostiam. Avšak na rozdiel od SR, EÚ je miestom a pôdou, na ktorej sa politika záujmov presadzuje. Jedným z príkladov môže byť napríklad schválenie a podpísanie dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou, ktorej negatívne dôsledky ešte len sa dostavia neskôr, vrátane oslabenia demokratického charakteru štátu.

Koniec časti I.

Dušan Hirjak