Mnoho ľudí si kladie otázku, prečo sa NATO nezbaví problémového Turecka, ktoré si robí posvojom a záujmy aliancie ignoruje. Tieto emócie násobí aj fakt, že podľa všetkého sa v Tureckom arzenáli naozaj objavia budúci mesiac protilietadlové raketové systémy stredného a veľkého dosahu S 400. Už len súčasný stav, kedy tureckí vojaci de facto vojaci NATO dostávajú odborný výcvik na obsluhu protilietadlového systému v Moskve od ruskej armády je paradoxom. O to viac znepokojujúco smerom na západ pôsobí „mávnutie rukou“ v reakcii na vyhrážu USA o nedodaní supermoderných F35 kde Erdogan naznačil, že nie je vylúčené ani to, že armáda krajiny polmesiaca kúpi ruské Su-57.
Turecko, ako čierna ovca rodiny Severoatlandickej aliancie má za posledné roky a to najmä po udalostiach v Sýrii čoraz bližšie k strategickému nepriateľovi NATO Rusku. Turecko si uvedomilo po roku 2015, že jeho záujmy v Sýrii sú diametrálne odlišné od záujmov USA a západu, teda spojencov, ktorí začali podporovať Kurdov na severe Sýrie a ktorí sú dlhodobo tŕňom v oku práve Turkom. Preto v rámci plnenia svojich záujmov začala Ankara budovať kontakty s Moskvou. Hlavnému mestu išlo v prvom rade o podporu a stabilizáciu vládnuceho režimu Baas, pre ktorý v tom čase predstavoval hrozbu aj kurdský sever. Dnes je situácia pokročilejšia a vzťahy zašli tak ďaleko, že turecká armáda spolupracuje s ruskou a sýrskou na zabezpečení poslednej bašty džihádu na severe Sýrie v oblasti Idlibu. Rebélia voči hodnotovému ukotveniu NATO (rozumej spolupráca s tými, ktorých meno sa nevyslovuje 🙂 ) zo strany tureckého prezidenta spustila obchodnú vojnu medzi tureckou lírou a americkým dolárom, z ktorej vyšiel prirodzene ako víťaz americký dolár … síce, aj keď turecká ekonomika spadla do recesie, tak krajina polmesiaca nekapitulovala, naopak začala hladať v rukáve esá a pomaly ich vyťahovať na stôl.
(sféry vplyvu Turecka)
Jeden bonmot hovorí, že „Turecko je malý hráč na to, aby mohlo hrať svoje hry no dosť veľký na to, aby kazilo hry ostatným” , čo v tomto prípade platí dvojnásobne, a tak teraz Recep Tayyip Erdogan má v rukách moc posilniť jednu, alebo druhú stranu na blízkom východe a tým tak určit geopolitické smerovanie najmä v oblasti Sýrie a Kaukazu. Výrazne prozápadné smerovanie znamená, že Kaukaz a to najmä Gruzínsko, ako dlhodobý cieľ severoatlantických jastrabov, ktoré by sa stalo nástrojom na destabilizáciu citlivého územia na hranici s Ruskom – konkrétne s problematickou autonómnou republikou v rámci Ruskej federácie Čečenskom ale aj Dagestánom, Ingušskom, alebo s Osetskom. Práve menované oblasti sú po skúsenostiach z minulosti potenciálnym ohniskom etnického a náboženského konfliktu, ktorý by ruskú armádu výrazne zamestnal a predstavoval by príčinu navyšovania dlhodobo znižovaných výdavkov na zbrojenie, naviac z geopolitického hľadiska prijatie Gruzínska do NATO by bolo len ďalším obklúčením a tlakom na Moskvu. Aktuálny pohľad na Sýriu predostiera pri súčasnom usporiadaní síl možnosť výraznejšej angažovanosti Iránu a posilňovanie tak svojich pozícií v rámci tohto priestoru so strategickým prístupom ku Stredozemnému moru a Izraelu v opačnom prípade, ak by Turecko začalo kopírovať záujmy západu, no hlavne Spojených štátov, nastal by výrazný tlak na Irán, Rusko a libanonský Hizballáh, čo by nedávalo priestor na ďalšiu expanziu týchto síl. Preto je obzvlášť citlivá bezpečnostná otázkaa najmä najväčšieho spojenca USA v tejto oblasti Izraelu.
Na základe popísaných skutočností je pre západ až príliš dôležité, aby Turecko bolo v čo najväčšej možnej miere naklonené na „našu“ stranu a preto, mu budú podobné prehrešky ako nákupy zbraňových systémov od strategických nepriateľov skôr tolerované ako trestané.