Na Facebooku (ktorý je pre mňa asi hlavným zdrojom informácií a politickom a spoločenskom dianí) som si všimol status blogera Denníka N Michala Pataráka. Ide o jeho reakciu na zamyslenie emeritného pápeža Benedikta XVI. k dôvodom sexuálnym škandálov v Cirkvi. Podľa Benedikta je vraj dôvodom sexuálna revolúcia.
Ja som text emeritného pápeža nečítal, ale napriek tomu text pána Pataráka obsahuje niečo, na čo reagovať viem, pretože prezrádza čosi o svojom vnímaní kresťanstva a viery. Jednak pán Patarák píše: “my katolíci nemáme dvoch pápežov, ale len jedného”, čiže z toho sa dá vyvodiť, že sa sám považuje za katolíka. Ale problém nastáva v jednej z ďalších viet, kde Patarák píše: “Môžeme za rozviazanie kresťanskej morálky viniť sexuálnu revolúciu. Aj mnohí kresťania chcú byť sexuálne slobodní (ak hovoríme o slobode v pravom zmysle slova, čím ja myslím uvoľnenie z neurotických pút morálnej teológie, ktorá vytrvalo a špehúnsky vysielala svoje neviditeľné dróny do spální kresťanov i nekresťanov).” A ďalej pokračuje rozvedením svojho názoru.
Pre mňa je však zaujímavé pristaviť sa už pri týchto slovách. Muž, ktorý o sebe tvrdí, že je katolíkom, nazýva túžbu byť sexuálne slobodný slobodou “v pravom zmysle slova”! A ďalej popisuje, že ide o akési vymanenie sa z “pút” teológie. Voči rétorike Cirkvi je možné mať námietky, avšak musím nazvať selektívnou slepotou, keď niekto na jednej strane búši do “neurotických pút” morálnej teológie, na druhú stranu vidí pravú slobodu v tom, keď si niekto vytvorí puto k nejakému sexuálnemu návyku. Od neveriaceho by som toto ešte bral, u katolíka môžem potom iba konštatovať, že nie je zorientovaný v základných veciach.
Predsa kresťanstvo nabáda človeka, aby sa oslobodil od všetkých “pút”, ktoré ho príliš zväzujú s hmotným svetom, bez rozlišovania, či je to majetok, prístup k sexualite, mocichtivosť alebo niečo iné. Nie, aby si spomedzi nich vyčlenil, že sexualita spôsoby na pripútanie človeka k svetu nemá. Samozrejme, že má a vieme to všetci a aj súčasné škandály okolo konania niektorých kňazov to ukazujú.
Že môže isté pochopenie teológie poviesť človeka aj k neuróze, psychickým problémom, strate sebavedomia a podobne, s tým súhlasím. Ale to je už hlavne vec rétoriky, aby tieto veci vedela Cirkev svojim členom čo najlepšie vysvetliť. V rámci kresťanstva nie je možné argumentovať spôsobom – i keď nevravím, že to Patarák robí – že, keď dvaja s tým súhlasia a ani jeden z nich nie je dieťa, je to v poriadku. Nie je to v poriadku, lebo Bohu ide o to, aby sme boli zameraní v prvom rade na Neho. Nie, aby večné otázky zatienila sexualita a nejaké jej liberálne poňatie.
Pokiaľ takíto ľudia vysvetľujú svojmu okoliu veci spojené s kresťanstvom, ide naozaj o veľmi smutný úkaz. Ja sa tiež nepovažujem za úžasného kresťana, ani katolíka, ale v základných veciach, dovolím si povedať, prehľad mám. Nenávisť či odpor voči cirkevnej rétorike nemôže stáť nad odmietnutím hriešnosti a skazenosti, ktorá sa ukrýva aj v tzv. slobodnej sexualite.
(Pokiaľ som ale názor M. Pataráka nejako dezinterpretoval, budem rád, keď ma na to niekto upozorní.)