Naše dejinné topkurvítko

Píšem o tom preto, lebo nás to priamo a jasne neučili na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Čo teda za povinnosť aj mali, lebo to patrí do dedičstva nášho národa aj našej viery. Kto ich od tejto povinnosti dišpenzoval, neviem. Pravda je taká, že so svetlom sú v cirkevnom košiari prítomné aj tiene. Tým zákonite väčšie, čím je svetlo intenzívnejšie.

Kto pochoval dielo našich vierozvestov, to bol asi najväčší tieň v našich dejinách. Volal sa Viching, a bol katolíckym pomocným biskupom v Nitre. Vedel to hrať na obidve strany. Aj na tú cirkevnú aj na tú moc výkonnú so Svätoplukom v čele. Pomstil sa arcb.Metodovi, že ho na čas odstavil,  a obvinil ho “presvätým udaním”, možno aj v veľkými úplatkami  u samotného pápeža. Nejaké vieroučné smietky našiel, ale svoje brvno nenávisti ani neregistroval. O žiadnom pokání z toho som sa nedočítal. Asi ani žiadne nebolo.Tisícročná arcinenávisť až za hrob. Vykotená asi z najhnusnejšej čiernej diery.

Čiže tisíc rokov sme konkrétne tento top zločin odporúčali s evanjeliom celému národu a celým našim dejinám ako vzor starostlivosti o kresťanské stádo? Nie je lepšie byť niekde v nejakej okrajovej Galilei, keď je stádo až takto zabijacky infikované?

To, že sme si museli pod lavicou doštudovať, čo dramatické sa tam vlastne stalo, to je konkrétne vyčíňanie polokresťantva na tomto území. Heretická ortopraxia a ex offo? Nedopovedanie príbehu, zamlčanie veľmi nepríjemných skutočností a z toho vyplývajúca infantilita kresťanského stáda. Vraj nebudeme si špiniť do vlastného hniezda…Mieroví pracovníci všetkých čias toto vedia a tieto zahaľovačky aj intenzívne ako organizované skupiny aj páchajú. A následok, ktorý im nie a nie docvaknúť? Čím sú tieto blchy a kliešte v kožuchoch oviec nenápadnejšie, vítanejšie a usalašenejšie, tým viac sa ovce trasú. Nevedia ani prečo. A presne o to niekomu v pozadí vlastne ide. To ružová mafia robila už vtedy a stále tieto triky zdokonaľuje…

“Nevedomosť katolíkov je najväčší nepriateľ cirkvi” povedali už sv. pápež Pius X.

Tisíc rokov cirkevní maenstreamoví lídri  tieto veci “pravoverne” tutlali. Že arcibiskup Metod bol mienkotvornými autoritami onálepkovaný ako neposlušný zradca latinskej tradície, bludár a novotár. Aj ten jeho brat Cyril. Aj ich učeníci… Bolo ich treba príkladne aj úkladne gestapácky, čiže čo najskôr, zlynčovať.

Od tohoto umelo vykonštruovaného nebezpečenstva “byzantských vlkov” naše kresťanské a národné stádo  ten “najpravovernejší” Viching  bol nejakými divnými nebesami zoslaný,  aby nás včas, razantne a asi navždy “uchránil”… Tieto bájky sa tu tisíc rokov tisícorako opakovali, až sa tu domestikovali, a vykonali dielo národnej skazy, lebo mnohým tie lži vošli pod kožu, a z krvného obehu niektorým aj do prezbožnej genetiky.

V skutočnosti nejaký nemecký chrapúň kôli prašivím túžbam po svojej ešte prašivejšej sebaoslave surovo z tejto krajiny vyštval tých najstatočnejších medzi kňazmi, ktorých nosila táto zem. Bolo ich asi 200.

Po hanebnom týraní vo väzení, v zime a vetre ich odpratal holých a došikanovaných za Dunaj ako čierne a vraj nezvratne dovšivavené ovce. Niektorých z nich predali do otroctva v Benátkach, iných dali vraj aj zabiť, možno aj sv. Gorazda. Hovädá. To, že to boli svätci bolo dovolené oficiálne a nahlas hovoriť verejne aj v samotnej katolíckej cirkvi až po tisíc rokoch. Keď to dokonale stíchlo. Až keď tá obrovská hanba poriadne vyhnila.

S ich rehabilitáciou začal až statočný banskobystrický biskup Š.Moyzes, pridal sa pápež Lev XIII. a korunu tomu dal sv. pápež Ján Pavol II, ktorí ich vyhlásil za patrónov Európy. Metodov hrob a pamiatka na nich bola stáročia mnohorako a trápne poututlávaná. Stopy skoro dokonale zahladené. Najmä o Metodovom nástupcovi biskupovi Gorazdovi, o tom vieme jedno veľké historické skoronič.

O žiadnom kazítku v ich misii u nás nebola ani jedna otázka z 80 skúšok na vtedajšej teologickej fakulte – CMBF do roku 1990. Osobná a podivuhodná skúsenosť. Ani jedna z otázok o 1. Slovenskom štáte a prezidentovi Jozefovi Tisovi. Ukážka to ale “sakra  prehlbokej úcty” k našin dejinám, však ?…

Naše vyše tisícročné dejinné kurvítko par excellance. Skúste nájsť väčšie.

V bratilavskom seminári nám o tom ružovučkí členovia mierového združenia Pacem in terris nepovedali preto nič asi aj preto, lebo sami boli až na výnimky namočení až po uši v antikresťanskom ochotníckom divadle tej doby. Boli s mocnými tohoto sveta až v príliš veľkom prímerí . A boli v tom budúcim kňazom aj “vzorným” príkladom.

Bojovníkov, povyhadzovaných anticirkevnými tajomníkmi z oficiálnej pastorácie, ktorí poznali miesto výslnia všetky druhy vetrov, dažďov a odkvapov, tých oni nemali moc v láske. Robili im výčitky svedomia iba preto, že vôbec žili, a aplikovali vieru celkom inak. Akoby úplne dve rozdielne náboženstvá z celkom inými bohmi. Píšem o členoch jednej a tej istej cirkvi.

Zamlčali sa nám však trestuhodne podstatné informácie boja dobra a zla, ktoré sa deje aj vo vnútri cirkvi. Počas celých jej dejín. Nielen u našich vierozvestoch, ale aj mnohých iných, poctivo prežitých osudoch v každom storočí. Deje sa tak predstavte si aj dnes.

Napr. o totálnom rozprášení ct. Márie Wardovej a prvých jezuitiek v 17 st. nesvätým pápežom Urbanom VIII. O sadistickom upálení sv. Jany z Arku v 15 st. podlým biskupom Couchonom. Ukrutnej štvanici a odprataní sv. Jána Zlatoústeho v 5 st. patriarchom arcib.Teofilom a jeho spolumafiánmi vrajbiskupmi. O trojnásobnom exkomunikovaní vynikajúceho exegétu Órigena z 3.st. jeho bývalými žiakmi a kolegami, aj nafúkaným cézaropapistom Justiniánom na zmanipulovanej biskupskej synode v 553 r., ktorá drzo exkomunikovala aj právoplatného pápeža.  Origena si trúfol rehabilitovať ako majstrovského exegétu až pápež Benedikt XVI. v r. 2006, čo si málokto všimol. Dovtedy to bol na hornej akademickej palube všetkým známy poloidiot, vraj vykastrovanec a akoby prašivý bludár… Všetky tie obvinenia po 1700 rokov boli iba sprosté osočenia.

Títo na duchu asi už fatálne postihnutí kariéristi medzi klerikmi Vám nepovedia o žiadnych vichingovčinách, čiže o sakrálnej trestnej činnosti, nikdy a nič. Ani o Judášovi. Asi s nimi až priveľmi z “kresťanskej” lásky sympatizujú. Pri upozornení na nejaké vážne  judášstvo, či aplikovaný cynizmus v priamom prenose, odporúčajú ticho, pokoru a nekonečné milosrdenstvo. Pri predložení dôkazu alebo požadovaní dokázania nejakého deliktu, ktorý bol vymyslený, dávajú hlavu do piesku a majú ju tam pevne zastrčenú… Páchateľov krivej prísahy na istom cirkevnom súde vítajú ako svedkov Jeho a tuším aj ako dobrodincov, čo je už ekleziálny novotvar.

Toto alebo iné pododné hrôzy a kriminálnosti totiž normálny človek od nadriadených či spolusamodliacich kolegov fakt nečaká. A ak je ich priamym svedkom, tak to fatálne nepoučenie o podpásovkách rôzneho druhu nás má iba vydesiť, iba onemieť a máme ich nevidieť a iba o nich mlčať? A riešiť ich utekaním a ukázaním chrbáta?! Pápež František nám ako jednu z novôt toto hanebné mlčanie ale vôbec neprikazuje, skôr naopak.

Občas sa stane, že pravdu zabijú. Aj o tom je pravá viera. Ale aj o tom, že tá pravda stane zmŕtvych. Aj to ku tomu príbehu patrí, že tí, čo sa zastali tej pravdy, budú mať podiel na sláve toho vzkriesenia. Asi to bude platiť aj pri menších pravdičkách. A tí, ktorí pomáhali spoluosočovať a nepríjemné reálie spolututlať, tí budú mať podiel na tieňoch toho vzkriesenia. Na dejinnej hanbe s participáciou osobnej účasti na spoluukrižovaní právd, ktoré ako ľudstvo objavujeme postupne.

To, že o tom nechcú ani v matke cirkvi mnohí ani počuť, a že tieto veci môže otvorene písať niekto iba z posledného miesta na okraji cirkvi, to je dôkaz, ako asi to s tou Pravdou a jej deťmi pravdičkami myslíme vážne. Je to totiž jeden z lakmusových papierikov, ktorý ukazuje, ako nám vraj v Pravdu veriacich na nej ozaj  záleží. Či na kresťanských hodnotách, či viac  na ich bezcharakternom  falzifikovani. Tým druhým totiž na seba pre bedlivých prezrádzame, ako sme sa zamilovaním do novozákonného kaifášizmu prifarili až do antikresťanskeho obludária.