POD PIESKOM – recenzia

Žáner vojnovej drámy postupne stráca dych. Tvorcovia síce obmieňajú lokality, hľadajú autentické príbehy a nové tváre. Investujú astronomické čiastky do dokonalých počítačových efektov a bombastických scén. Ale aký je výsledok? Spokojnosť je priamo úmerná schopnosti myslieť kriticky. Niekomu určite postačí mix nepretržitej krvavej akcie s citovým vydieraním a hepyendom. Takýto spravidla komerčne úspešný vzorec sa samozrejme nezaobíde bez účelového kastingu, pretože nad všetkým pozorne bdie bystré oko politickej korektnosti. Prostému konzumentovi obvykle nevadí, že sa tým manévrovacia plocha dramaticky zmenšila. Na úkor vlastného názoru len zabíja čas. Pre slobodomyseľných a podmnožinu večne nespokojných hundrošov, bude koprodukčný film “Pod pieskom”, zaujímavou výzvou.

Jednu z trecích plôch medzi Dánmi a Nemcami už solídnym spôsobom prerozprávala mierne špekulatívna osemdielna sága s názvom “1864”. Historických nespravodlivostí je však medzi príbuznými germánskymi národmi viac. Dánsky historici považujú za najväčší vojnový zločin v dejinách svojho štátu, zneužitie nemeckých detí na odmínovanie pláží po druhej svetovej katastrofe. Film režiséra Martina Zandvlieda dal látke vskutku odvážnu tvár. Vytiahol zo zabudnutej skrine kostlivca, s ktorým sa mnohí budú ťažko vyrovnávať.

Nebýva zvykom, že práve nemeckí vojaci, zvyčajne vykresľovaný ako beštie zodpovedné za všetok marazmus oboch vojen, majú tváre nedospelých chlapcov. Ešte si zrejme nestihli ani vystreliť a už poznajú každú vrásku na čele premotivovaného dozorcu, ktorí ich prebral v zajateckom tábore. O hlade a smäde sa neustále hrabú v mokrom piesku a je len otázkou času, kedy sa výbušné slová úsečných rozkazov zmenia na vybuchujúce míny. Preto sa môže ľahko stať, že vám začnú byť sympatickí. Vraj sa “osloboditelia” k svojim zajatcom správali humánnejšie, ako mocnosti OSI. Niektoré scény tejto teórii príliš nefandia. Vo vojne sa ľudia ocitajú z rôznych dôvodov, na rôznych stranách barikády. Často osud býva krutý a neľútostný. Z človeka zahnaného do kúta urobí besnú zver a z tvrdého kameňa naopak vyžmýka hlboko zakopanú ľudskosť. Ak môžem podčiarknuť jedinú myšlienku, ktorá sa príbehom vinie ako neviditeľná niť a predsa má obrovskú hodnotu, tak je to určite hľadanie spravodlivosti. Tá má rôzne podoby. Úprimný úsmev, chlieb šmarený o zem, alebo aj pochod zamínovanou plážou.

S pribúdajúcimi minútami sa hrany zbrusujú. Roland Moller v úlohe seržanta Rasmussena podal fantastický herecký výkon. V návaloch hnevu jeho tvrdosť bolela aj mňa, ale bolo len otázkou času, kedy podľahne odzbrojujúcemu pohľadu a priamosti nemeckého zajatca Sebastiana (Louis Hofmann). Netreba byť znalcom severskej kinematografie, aby pozorné oko spoznalo typický rys, všadeprítomnú chladnú jednoliatu atmosféru. Zrazu za ohlušujúceho dunenia doslova exploduje, ako mladý život pred vašimi očami. Prečo všetko pôsobí tak prirodzene a autenticky? Lebo dokonalá kamera. Lebo príjemná hudba. Potom tam miestami chcete, alebo radšej nechcete byť s nimi.

Niekedy remeselná zručnosť a štipka otvorenej mysle postačí a srdce unavených vykrádaním a propagandistickým blúznením pookreje. Na film len tak nezabudnem. Chvíľu som si dával pozor kam šliapem a premýšľam, prečo to v iných filmoch bolo tak trochu ináč…

Pod Pieskom (orig. Under Sandet)
Nemecko/Dánsko
104 minút

PS: Text vyšiel v prvom čísle časopisu reconquista – www.reconquista.sk