Mýtus o objektívnej žurnalistike, alebo všetko je len propaganda

Tak, ako je človek zodpovedný za to, čím kŕmi svoje telo, tak je zodpovedný aj za potravu svojej mysle, za informácie, ktoré sa k nemu dostávajú, s ktorými ďalej pracuje, a na základe výstupov z kritického procesu ich posudzovania dochádza ku záverom, ktoré ho ďalej ovplyvňujú. Dochádza ku svojej vlastnej prezentácii reality. Vytvára si vlastnú predstavu o fungovaní sveta okolo neho. Nakoľko nie je fyzicky možné byť osobne pri všetkých dejoch, ktoré sa podrobujú skúmaniu, je človek odkázaný len na informácie, ktoré sú už od začiatku sprostredkované. A len na základe nestrannej konfrontácie so všetkými ostatnými prezentáciami skúmaných dejov, alebo inak povedané subjektívnymi hodnoteniami reality je možné priblížiť sa ku pravdepodobne skutočnému stavu vecí.

Všeobecne uznaný hlavný zdroj informácií pre väčšinu populácie sú dnes médiá. Tlač, televízia, rozhlas, elektronické médiá. Dnešný stredný prúd (teda ten najmasívnejší) informačného toku všeobecne pracuje s diskurzom, že jestvuje takzvane profesionálna žurnalistika. Presnejšie, že existuje zdroj informácií, ktorý je možné považovať za nestranný, objektívny, vyvážený a je ho možné považovať za kvalitný základ, na ktorom je možné stavať ďalšie tématické diskurzy bez obáv, že sa kritický hodnotiteľ skutočnosti pohol vo svojich úvahách, či dokonca záveroch nesprávnym smerom. Na viditeľnej, pozorovateľnej úrovni prebieha snaha o jasné vymedzenie hraníc medzi médiami, ktoré je možné zaradiť do skupiny objektívnych, takzvane pravdivých, postavených na základe faktov a argumentov a všetkých ostatných, ktorí do tejto skupiny nespadajú. Používajú sa označenia ako alternatívne, konšpiračné, propagandistické, falošné médiá.

Existuje objektívna, profesionálna žurnalistika? Existujú objektívne médiá? Alebo je schopnosť človeka reprodukovať informácie neskreslene len utópiou?

Pred časom som diskutoval s jedným známym. Počas rozpravy sme sa dostali do bodu, kedy sa naše názory začali diametrálne odlišovať. Dospelo to až do bodu, kedy druhá strana v rozčúlení odmietla ďalej pokračovať v rozhovore a začala spochybňovať moje zdroje informácií. Posledné snahy o záchranu plodného rozhovoru skončili vetou „Ak čítaš periodikum AB a podobne, tak sa nemáme o čom rozprávať.“ Z tejto jedinej vety je zrejmé, k čomu tu došlo. Jedna strana názorového stretu totiž podľahla ilúzii o neomylnosti jej zdrojov informácií. Ten človek vedome učinil rozhodnutie, že bude úplne ignorovať argumentačnú rovinu všetkých iných informácií, ktoré on apriori nepovažoval za relevantné, tých, ktoré umelo vytvorený diskurz zaradil do zóny tých nedôveryhodných. V tomto momente si je potrebné povedať, kde sa tento diskurz berie, kto, alebo čo mu opakovane udeľuje status platnosti a akceptácie. Z hľadiska použitých nástrojov je výsledok dosiahnutý objemom a frekvenciou opakovania samotného tohto diskurzu. Teda nie je postavený na základe reálnych podkladov, ale len a len výlučne na základe spoločenskej dohody, ktorá bola prijatá pod nátlakom, v nevedomí, obyčajným totálnym zmätením kritického úsudku. Jednoducho povedané, jedna strana konfliktu, pod tlakom strachu z konfrontácie, uzurpovala si moc byť diktátorom.

V praktickej rovine je ovládnutie informačného poľa a určovanie relevantnosti zdrojov postavené na jednoduchej až primitívnej schéme. Ako v každej ľudskej činnosti, aj tu je určujúci princíp silnejšieho, presnejšie povedané bezohľadnejšieho. Hlavný mediálny prúd má nepopierateľne monopolnú povahu. Drvivú väčšinu všetkých médií, a to nielen na Slovensku, ovláda niekoľko jednotlivcov, prípadne finančných skupín. Títo vlastníci sledujú výlučne vlastné zámery, ich prvoradou snahou je ovplyvňovanie verejnej mienky požadovaným smerom. V praxi to potom vyzerá tak, že si kúpite päť rôznych časopisov a vo všetkých sa dočítate to isté, ten istý svetonázor, tie isté témy, tie isté známe osoby, ktoré prešli filtrom názorovej nezávadnosti. Keď si dáte trošku práce, zistíte, že všetky tie noviny majú jedného majiteľa. Zapnete si vašu obľúbenú televíznu stanicu a napokon zistíte, že aj tú vlastní ten istý človek. Ľudská myseľ v ideálnom prípade verifikuje svoje poznatky porovnávaním rôznych zdrojov, avšak v tomto prípade je človek oklamaný ilúziou rôznorodosti nezávislých zdrojov. V skutočnosti tak človek prijíma informácie len z jedného jediného zdroja. Jeho postoj ku informácii teda v skutočnosti nie je postavený na kritickom skúmaní, ale výlučne na viere. Reálne a bez pochýb je teda v prípade takéhoto prijímateľa schopnosť objektívneho posudzovania deformovaná v závislosti od stupňa deformácie informačného poľa s ktorým pracuje.

Ak teda človek spraví rozhodnutie a dobrovoľne sa vzdá polovice informačných vstupov, akú hodnotu má potom výstup kritického myslenia ku tej ktorej udalosti? Je to akoby ste v knihe čítali každý druhý riadok, alebo verili tomu, že susedný národ v skutočnosti neexistuje a to len preto, že nerozumiete jeho reči. Človek, ktorý je presvedčený o tom, že odmietnutím iného zdroja informácií, takého, ktorý neladí s jeho osobným náhľadom, sa vyhol manipulácii, sa v skutočnosti stáva synonymom pre názorovú nesvojprávnosť. Výsledok tejto situácie potom platí pre všetky zúčastnené strany, ktoré konajú rovnakým spôsobom. Vždy dôjde ku absolútne rovnakému informačnému hendikepu. Pri posudzovaní toho, či je niektorá strana tá lepšia, nie sú podstatné naše sympatie, ani naše ideové preferencie, izolácia kritického myslenia nie je viazaná na žiadnu stranu, v prípade splnenia predpokladov je univerzálna.

Existuje len propaganda

Je potrebné pripustiť si základnú skutočnosť. Ak nepočítame vedeckú oblasť (samozrejme aj to je možné spochybniť), objektívna žurnalistika neexistuje. Existuje len propaganda, protežovanie jednej reprezentácie pravdy pred druhou. Dnešný svet, vrátane toho mediálneho, je rozdelený na dva tábory (s jemným prelínaním a odchýlkami) – nazvime ich tábor liberálnych globalistov a tábor logických tradicionalistov (pre účely tohto textu nie je podstatné pomenovanie týchto táborov a ani ich ideové smerovanie). Tieto dve strany spolu vedú neustále neúprosný súboj, súboj dvoch propagánd.

Propaganda funguje jednoducho, ide len o to vyzdvihnúť pozitíva tej- ktorej strany, ignorovať jej negatíva a zároveň pošpiniť stranu druhú. O nič viac nejde. A robia to všetci, kompletne a bez výnimky. Ak si niekto myslí, že po prečítaní nejakého článku, či pozretí videozáznamu sa dozvedel pravdu, len preto, že sa mu táto páči, podlieha falošnej nádeji. Možnosť priblíženia sa ku objektivite vzniká až v momente toho najkritickejšieho porovnávania a skúmania všetkých reprodukcií a reprezentácií informácií osvietenou mysľou. Ak sa tak nedeje, prijímateľ sa stáva len manipulovaným objektom, a nie nositeľom pulzujúceho názoru, pravdepodobnej pravdy.

Odtiaľto je už veľmi krátka cesta ku nenávisti a nevyhnutnej kataklizme. Pretože ak nepočujeme, nemôžeme chápať. Je jedným z najväčších poslaní ľudského ducha vymaniť sa z kolotoča manipulácie. Všetko vedomé, spoločenské zlo, ktoré ľudský druh v dejinách postihlo, vyrástlo z manipulácie. Z potreby človeka mať neotrasiteľnú istotu. Nekončiaca množina ľudských zlyhaní vynárajúca sa z neschopnosti kritického uvažovania bez ohľadu na svoje vlastné predpoklady. Všetky médiá pracujú s rovnakými nástrojmi. Zamlčiavanie, zdôrazňovanie, ohýbanie, klamstvo, strach, to sú nástroje, ktoré používajú všetci zúčastnení, a to predovšetkým na vedomej, ale zároveň aj nevedomej úrovni. Nikto nie je celkom imúnny voči vkladaniu svojho svetonázoru do správy, ktorú šíri. A je to prirodzené, pretože človek nie je robot, nevie sa odosobniť od emócií a od svojich snov a túžob. Stačí výkričník na konci vety, jej samotná skladba, vhodne zvolená fotografia, nenápadné podsunutie požadovaného záveru, a informácia dostane presne takú podobu, ktorú ste jej chceli udeliť. Tento stav sa javí ako patový, ale nádejou je skutočnosť, že keď človek dokáže informáciu požadovaným spôsobom zakódovať, potom ju človek dokáže aj dekódovať.

Dnes už nie je možné tak ako kedysi vyhovárať sa na ostatných, „veď oni mi to povedali“. Áno, boli doby, kedy nebol priestor na kritické posudzovanie, ale len slepé prijímanie. Dnes je však situácia iná. Je možné hľadať, posudzovať, porovnávať a vyvodzovať. Ale nenechajme sa zlákať predstavou vždy dokonalého dešifrovania skutočnosti, náš pohľad je zatiaľ až príliš prepojený s naším priestorom a časom. Tak ako všetko, niektoré procesy musia dozrieť.

Je možné spraviť chybu, dôjsť ku nesprávnemu úsudku, avšak úlohou človeka nie je a ani to nie je v jeho súčasných schopnostiach, vždy a za každých okolností dospieť ku absolútne pravdivému tvrdeniu. Úlohou človeka je hľadať a posúvať hranice svojho poznania. A to platí vo všetkých sférach ľudskej existencie.

Zbavme sa teda ilúzie o objektívnej žurnalistike, ilúzie o tom, že niekto nás chce nestranne informovať, že nám chce niekto povedať pravdu. My sami buďme žurnalistami, novinármi a hlavne kritikmi. Tak ako druhých, tak aj seba.

Nekonzumujme, vyhľadávajme, posudzujme, rozmýšľajme.