Kto zasieva a organizuje “plazivú fašizáciu” krajiny a vo svete ? Časť XI.

Ešte nemôžem ukončiť tento siahodlhý článok, pretože cítim potrebu k problematike „plazivej fašizácie“ v krajine a vo svete pripomenúť niektoré dôležité fakty a súvislosti. Na demokratickom Západe, do ktorého sa šťastne začlenilo aj Slovensko, sme presvedčení, že žijeme v demokratickom právnom štáte, že máme dostatok slobody a v tomto smere akoby sme dosiahli vrchol dejinného vývoja ľudskej spoločnosti.  Žijeme v blahobyte a snívame o tom, že rast blahobytu bude nekonečný, pretože sme našli spôsob, ako ďalej. A politické elity nás presvedčujú, že ďalej sa môžeme dostať len vtedy, ak všetci svorne budeme rešpektovať cestu európskej integrácie. Náš predseda vlády SR a ostatní politici o tom otvorene hovoria.

Musíme sa všetci zjednotiť pod krídlami starostlivej  „Matka Európy“ – Európskej únie. Dnes ešte veľká väčšina z nás ani netuší, kto má nad nami absolútnu moc a že potrebuje, aby do života obyvateľstva vstúpil nový štátny útvar – super štát so sídlom v Bruseli. Politické elity nenechávajú nič na náhodu a preto do života svojich spoločnosti zavádzajú také politické opatrenia, ktoré majú usmerniť myslenie ľudí, ich postoje, ich vyjadrovanie, ich konanie a to všetko pod hrozbou postihov či trestov.  V celom priestore demokratického Západu štátne administratívy pracujú na preskupovaní silových štruktúr pre potreby boja proti extrémizmu.

Politické elity dostali povinnosť pochopiť, že v oblasti základných ľudských práv a slobôd a v oblasti politických práv je potrebné  zasiahnuť a prijímať reštrikčné opatrenia. Podľa našej Ústavy sa zaručuje sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Dôležité je to, že každý má právo  verejne prejavovať svoje ( ! ) zmýšľanie. V rámci politických práv Ústava zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie. Ústava umožňuje, aby človek mohol vyjadrovať svoje názory rôznym spôsobom, teda podľa jeho rozhodnutia, schopnosti a možnosti, ktoré má k dispozícií. Dôležité je to, že Ústava zaručuje, aby si každý z nás mohol slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie a to bez ohľadu na hranice štátu.

Ale ak máme vraj veľa extrémistov a málo z nich bolo odhalených ( pochytaných ), potom to skôr  môže svedčiť o tom, že vládna moc nemá záujem rešpektovať v plnom znení Ústavu SR, pretože boj proti extrémizmu si v každom prípade vyžaduje určiť, stanoviť vo vzťahu ku ktorým ideám  ( myšlienkam )  nesmie byť deklarovaná iná idea, iný názor, iný návrh a podobne.  Kto potom má právo v rozpore s Ústavou rozhodovať o tom, že slobodné indivíduum, ktoré má svoje zmýšľanie, svoje názory a slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey, že všetky tieto kroky indivíduá sú  extrémne, nebezpečné a podnecujú iných ?  Túto úlohu  si z nepochopiteľných príčin začala privlastňovať vládna moc, ktorá si z našich daní  buduje tzv. odborníkov na boj proti extrémizmu.

V demokratickom právnom štáte nesmú sa v štruktúrach orgánov štátnej moci a správy zavádzať také inštitúcie či inštitúty, ktoré sú určené pre kontrolu myslenia obyvateľov a pre obmedzovanie niektorých základných ľudských práv a slobody spojených so slobodou prejavu. Ak som uviedol, že boj proti extrémizmu je nezmysel, mal som na myslí aj to, že vládna moc, aby uhájila myšlienku extrémizmu, si vymyslela  spojenie medzi právom indivíduá verejne prejavovať svoje zmýšľanie a násilím iných ľudí  voči ľuďom iného vierovyznania, pôvodu, sexuálnej orientácie, politického presvedčenia.  Toto spojenie  medzi osobou, ktorá slobodne prejavuje svoje zmýšľanie a ďalšou osobou ( osobami ), ktorá  pácha násilie, bolo charakterizované ako podnecujúce k páchaniu násilia.  Čo je zarážajúce na tomto spojení ?

Motív násilného činu nie je totožný s osobou, ktorá sa násilia dopustí. Pritom za normálnych okolnosti motív sa skúma u tej istej fyzickej osoby, ktorá sa násilia dopustila. Toto rozdvojenie motívu a činu nie je náhodné, nevyplýva z nepozornosti tvorcov boja proti extrémizmu, ale bude mať svoje praktické dôsledky. Aké ? Každý zo svojho rozumu si môže ujasniť, že tých, čo potenciálne môžu konať násilie na iných ľuďoch z rôznych dôvodov, môže byť  nepatrné množstvo. Ale tých, čo môžu napríklad verejne  a úprimne prezentovať svoje zmýšľanie, napríklad na internete ( či iným spôsobom ), tých môže byť pomerne veľké množstvo jednotlivcov.  A o to práve ide !

Násilníkov vieme odsúdiť aj podľa doteraz platných zákonov, ale vládnej moci treba kontrolovať tých, čo sú slobodní, nie sú násilní a slobodu slová pokladajú za príliš dôležitú v demokratickom právnom štáte, aby ju nesmeli využívať v prospech všetkých. Ministerka spravodlivosti ako „prvá dáma“ v tejto krajine pácha nespravodlivosť, pretože sa rozhodla trestať tých, čo využívajú slobodu danú Ústavou, aby si aspoň povedali svoje, keď to nemôžu presadiť a povedať iným spôsobom, respektíve, keď nemôžu vstúpiť do arény, v ktorej je možné si myšlienky a názory vyjasňovať. Ministerka spravodlivosti  rozdvojením motívu a činu našla spôsob, ako vyrábať extrémistov a zvyšovať  ich počty, pretože podľa jej úsudku v tomto smere Slovensko zaostáva.

Vyjadril som názor, že štát nemá právo zasahovať do prejavov slobody slová, myslenia, svedomia, do toho, aké informácie a idey človek prijíma.  Kto má teda toto právo ? Toto právo má iba jedná bez štruktúrna inštitúcia demokratického právneho štátu a tou je ARENA slobodnej súťaže politických síl v krajine.  Nemám žiadne pochybnosti, že k politickým silám  patrí a má patriť aj samotná občianka verejnosť, pretože má právo ovplyvňovať prácu svojich volených zástupcov a ich politické programy ( ciele ), má právo sa miešať do politických procesov, hodnotiť ich, kritizovať, navrhovať riešenia.

Vstup do ARENY slobodnej súťaže politických síl si vyžaduje, aby každý účastník prichádzal s tým, že bude prezentovať svoje názory ( zmýšľanie ) na rôzne problémy a úlohy. ARENA má byť miestom, kde sa prezentujú  rôzne teórie, idey, myšlienky, návrhy, predstavy, podnety a podobne. Iba tieto „duchovné produkty“ majú priestor v ARENE prezentovať sa a uchádzať sa o pozornosť a dôveru. Niektoré „duchovné produkty“ zákonite zahynú a práve o to aj ide. Majú hynúť „duchovné produkty“ a nie ich nositelia ( ľudia ) !!! Slobodná súťaž politických síl si vyžaduje udržať slobodu myslenia, svedomia, prejavu, prijímania a rozširovania idey a informácií plne zachovanú.

ARENA  slobodnej súťaže politických síl  je akýmsi  „duchovným trhoviskom“ rôznych myšlienkových nápadov indivíduí či rôznych politických skupín. A iba v ARENE je možné zistiť, koľko ďalších  záujemcov je ochotných „kúpiť“ si  nápad niekoho a ďalej tento nápad, ideu podporovať. Boj proti extrémizmu významne zužuje priestor pre vstup do ARENY, pretože už vopred sa má posudzovať a rozhodovať, kto do nej nepatrí. Ak je niekto označený ako extrémista, nemôže vstúpiť do ARENY ani ako „predávajúci“, ani ako „kupujúci“. Bojovníci proti extrémizmu na čele s ministerkou spravodlivosti si zabudli všimnúť dva veľmi dôležité články našej Ústavy.

V článku 31 je uvedené toto znenie: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd  a jej výklad a používanie musia ( ! ) umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti“. Treba iba konštatovať, že boj proti extrémizmu z úrovne vládnej moci porušil toto ustanovenie Ústavy a slobodná súťaž politických síl  najmä z úrovne občianskej verejnosti bola narušená. Príslušné štátne orgány začali pracovať na tom, ako narúšať  článok 24, ods. 1 základných ľudských práv a slobody a článok 26, ods. 1, ods. 2 a ods. 3 politických práv.  Toto narúšanie má súvislosť s článkom 32 Ústavy, ktorý umožňuje občanom – dáva im právo – postaviť sa na odpor  proti každému, kto by odstraňoval  poriadok základných ľudských práv a slobôd, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

Na ochranu pred obviňovaním je však možné využiť aj príslušné ustanovenia článku 19 našej Ústavy. Najmä ods. 1 a ods. 3 článku 19  sú o tom, že občan má právo na zachovanie svojej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrany mená či právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Ustanovenia článku 19 našej Ústavy sa naša vládna moc rozhodla porušovať bez mihnutia oka. Špeciálne sa porušovaniu Ústavy venuje Ministerstvo vnútra SR, pretože  našlo aj dôvod, prečo je to potrebné. Ako som už pripomenul, vládna moc pod vedením EÚ zistila, že na Slovensku funguje „nebezpečná“ ruská propaganda, ktorá ohrozuje našu demokraciu. Ruská propaganda vraj šíri také nálady medzi verejnosťou, ktoré spochybňujú naše členstvo v EÚ, zahranično-politickú orientáciu Slovenska k NATO a EÚ, nálady, ktoré odmietajú demokraciu, šíria nenávisť k ústavným činiteľom či podporujú tých, čo uznávajú proruské  geopolitické videnie sveta.

Z dôvodov silného vplyvu „nebezpečnej“ ruskej propagandy Ministerstvo vnútra SR musí nejakým spôsobom zasiahnuť a ochraňovať  našu  demokraciu. Preto bolo zriadené  Národné bezpečnostné analytické centrum ( NBAC ), ktoré realizuje projekt EMICVEC – Efektívne monitorovanie, odhaľovanie, objasňovanie prejavov násilného extrémizmu v kyberpriestore. Zriadením NBAC bolo definitívne potvrdené, že zo strany vládnej moci a jej príslušného ministerstva definitívne došlo k „útoku“  na politické práva občanov, ktoré sú stanovené v Ústave SR. Pod článkom 26, ods.1, ods.2 a ods.3. Podľa Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory, prejavovať svoje zmýšľanie a môže slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie. Ústava SR cenzúru zakazuje. Preto existencia analytického centra je protiústavná !

( pokračovanie v časti XII. )

Dušan Hirjak