Počas nášho života máloktoré odvetvie urobilo toľko technologických skokov ako zdravotníctvo. Napríklad biochemické výsledky z telesných tekutín súviseli za našej mladosti s prácnymi a zdĺhavými rutinami. Dnes nám sestrička elegantne odoberie vzorku do malej skúmavky a výsledok môže mať o niekoľko minút z automatického prístroja, ktorý má na stole. Základom mnohých metodík, ktoré takéto rýchle a automatické merania umožňujú, je polarografia. Vedná špecializácia, pri ktorej zrode bol náš rodák Dionýz Ilkovič – spolupracovník vynálezcu prvej a základnej metodiky – Jaroslava Heyrovského, ktorý za tento objav v roku 1959 dostal Nobelovu cenu.
Narodil sa 18. 1. 1907 v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po tom, čo s vyznamenaním zmaturoval na reálnom gymnáziu v Prešove, poslali ho rodičia študovať do Prahy. Začal na ČVUT, na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej, ale už v nasledujúcom školskom roku sa zapísal na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Jeden z jeho kolegov, J. Smoler spomína, že si na laboratórnych prácach svedomite a úhľadne písal protokoly, jediný z krúžku po slovensky. Na fakulte študoval v rokoch 1925 – 1929, kde absolvoval chémiu ako hlavný predmet spolu s vedľajšími predmetmi fyzikou a matematikou.
Po skončení štúdia v októbri 1930, nastúpil za asistenta na Fyzikálno-chemický ústav Karlovej univerzity, ktorý viedol profesor Heyrovský. Tam už ako študent vstúpil do povedomia a tak keď sa dočasne uvoľnilo miesto asistenta na jeden rok, bol naň prijatý. Platnosť jeho zmluvy vypršala 31. 3. 1932, ale zanietený D. Ilkovič neprerušil kontakty s ústavom a ďalej tu pôsobil ako nehonorovaný asistent. V najbližších rokoch si na živobytie zarábal učiteľskou činnosťou na rozličných pražských stredných školách. V roku 1932 získal doktorát prírodných vied za prácu „Polarizácia ortuťovej kvapkovej elektródy pri elektrolytickom rozklade vody“.
Polarografia je elektrochemický proces, v ktorom hlavnými dejmi sú prenosy iónov v testovanom roztoku medzi dvoma elektródami. Ortuťová kvapková elektróda a celý spôsob, ako galvanometrom merať tok prúdu na nej, je geniálnym vynálezom Jaroslava Heyrovského. Veľmi dlho experimentoval s rôznymi spôsobmi, no všetky používané elektródy sa elektrolýzou menili a menili sa aj ich fyzikálno-chemické vlastnosti. Až dovtedy, kým nedostal nápad použiť ako elektródu ortuťovú kvapku. Ortuť je nielen vodivá a dobre rozpúšťa mnohé kovy, ale zároveň je tekutá a tak môže ľahko udržiavať svoj tvar, aj pri nepretržitom toku iónov na jej povrchu.
Ilkovičovým príspevkom k rozvoju tejto metódy je presný matematický popis toho, čo sa na povrchu elektródy deje. Vyjadril to rovnicou, ktorá nesie jeho meno, stala sa jedným z hlavných teoretických pilierov polarografickej metódy a dodnes je to najcitovanejší vedecký výsledok slovenského autora. Popri tejto rovnici je pre polarografiu dôležitá aj Heyrovského-Ilkovičova rovnica, ktorú sformulovali spolu a popisuje priebeh limitného difúzneho prúdu v reverzibilných redox systémoch.
Na obrázku nižšie je spoločná fotografia z Heyrovského pracoviska. Prof. Heyrovský je sediaci v strede, Ilkovič je celkom vpravo.
V školskom roku 1937 – 1938 Ilkovič absolvoval študijný pobyt vo Fyzikálno-chemickom ústave parížskej univerzity u prof. R. Auduberta. Tu sa venoval štúdiu ultrafialového žiarenia pomocou fotoelektrických počítačov a zakrátko si v tejto vedeckej téme vychoval nasledovníkov. Zdalo sa, že keď sa Ilkovič pustí do niektorej vedeckej oblasti, zakrátko ju o kus posunie dopredu.
Nastal však osudový rok 1938 a Československo sa muselo rozdeliť. Znamenalo to aj prepustenie Ilkoviča z Karlovej univerzity a jeho nútený návrat na Slovensko, kde sa mal stať stredoškolským profesorom v Bardejove. Ilkovič však požiadal o odklad, aby sa mohol na Prirodovedeckej fakulte KU, aj na Heyrovského naliehanie, habilitovať na docenta. Habilitačnú prednášku mal predniesť 17. 11. 1939, no nekonala sa, pretože presne v ten deň dal ríšsky protektor kvôli študentským protestom zatvoriť české vysoké školy. Ilkovič sa habilitoval až po vojne.
Napriek tomu, že ešte nebol formálne habilitovaný, dostal ponuku zo Slovenskej vysokej školy technickej na post profesora technickej fyziky, pretože jeho predchodca profesor Josef Sahánek solidarizoval s osudom tisícok Čechov, ktorí boli nútení opustiť Slovensko a vrátil sa do Brna.
V Bratislave sa v priebehu vojny a aj neskôr po nej až do svojej smrti, stal Ilkovič hlavnou vedeckou postavou slovenskej fyziky. Vybudoval niekoľko vysokoškolských katedier, vedecké pracoviská SAV a napísal prvú modernú učebnicu fyziky pre vysoké školy.
Fyzici, ktorých vychoval a spolupracovníci o ňom hovorili, že bol náročný a veľmi metodický. Netrpel nejasné vyjadrovanie a zakladal si na presne definovaných pojmoch. Jeho prednášky mali vždy jasnú a premyslenú koncepciu, boli úplné, ale bez balastu a ich príprave venoval veľa času vrátane vlastnoručne zhotovených pomôcok, ktorými demonštroval vysvetľované javy. Bol dokladom, že dobrý učiteľ môže pre svojich žiakov urobiť veľmi veľa aj bez nadbytku peňazí a bez ohľadu na celkovú atmosféru v spoločnosti.
Nebol to však len suchý patrón. Zaujímal sa o kultúru, prírodu aj šport. Jeho dcéry potvrdili, že im venoval celé víkendy a nikdy doma nerozprával o práci. Venoval sa športovému lietaniu na vetroňoch i malých lietadlách a vedel hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch, medzi nimi boli husle, harmonika, cimbal, balalajka, mandolína.
Zomrel 3. 8. 1980 v Bratislave.
Zdroje:
https://www.kniha.cz/vzdelani-pribuzni/
https://kf-lin.elf.stuba.sk/Ilkovic-storocnica/Dionyz_Ilkovic.html
https://cs.wikipedia.org/wiki/Jaroslav_Heyrovsk%C3%BD
https://www.equark.sk/index.php?cl=scientist&iid=31
https://www.osobnosti.sk/osobnost/dionyz-ilkovic-1005
Predchádzajúce články o rodákoch:
Jozef Dekret Matejovie – muž, ktorý sadil stromy
Matej Hrebenda – slepý milovník kníh
Adam František Kollár – slovenský Sokrates
Aurel Stodola – Einsteinov učiteľ
———————————————————————
Písané pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)