Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť III.

Politika strašenia Ruskom nemôže z princípu patriť medzi akési základné dobra spoločnosti demokratického Západu, pretože nemôže patriť medzi základné ľudské ciele a potreby a preto nezapadá do predstavy o racionálnych plánoch nášho života. Do takýchto plánov skôr patrí politika mieru a mierovej spolupráce, o ktorej však demokratický Západ teraz veľmi ( či vôbec ) nesníva.

Politika strašenia Ruskom nemôže byť takou politickou koncepciou, ktorú môžeme nazvať, že je spravodlivá, pretože núti obyvateľov Európy, aby porozumeli tomu, že je pre všetkých výhodná. Táto politická koncepcia je už koncepciou prípravy na vojnu s Ruskom a to je veľmi nebezpečné. Táto politika je vraj výhodná pre záujmy USA a európske elity na šírenie princípu atlanticizmu. Tragédiou je, že národné vlády členských krajín EÚ zakomponovali politiku strašenia Ruskom do svojich plánov o dobrom živote spoločnosti.

Toto zakomponovanie so sebou prináša zaujímavý negatívny jav týkajúci sa politickej kultúry demokratickej spoločnosti.  Okrem toho, že v spoločnosti uznávame akýsi rozumný pluralizmus, zároveň sa začal Európou šíriť politický idiotizmus, ktorý nekompromisne od verejnosti vyžaduje zjednotenie sa na špecifickej doktríne strašenia Ruskom. Za normálnych okolnosti tento idiotizmus nemôže byť prijatý občanmi Európy, pretože tých je možné a potrebné pokladať za dostatočne rozumné a racionálne bytosti. Potreba zmeniť európsku verejnú mienku si preto vyžiadala špecifický prístup a rozhodnutia politikov.  V rámci existujúcich štruktúr politickej moci na národnej a nadnárodnej úrovni sa zakladajú špeciálne inštitúcie pre šírenie prozápadnej propagandy či pre boj proti proruskej propagande. Zároveň si politika strašenia Ruskom vyžaduje, aby vládna moc sa čím ďalej tým viac venovala represívnym krokom a opatreniam.

Čo to znamená? V politickej praxi demokratickej spoločnosti sa začala ( či pokračuje ) deformácia v poňatí politickej spravodlivosti. Hoci každý z nás môže mať svoje predstavy o politickej spravodlivosti, zásadná vždy bude jedna otázka: pod politickú spravodlivosť patria všetci občania krajiny a takáto koncepcia spravodlivosti nikdy nesmie robiť     rozdiely ( zvýhodňovanie či represívne opatrenia ) na základe toho, či občan má v láske Američanov alebo Rusov. Vláda každej demokratickej krajiny má presadzovať takú politickú  spravodlivosť, aby žiadna skupina občanov nebola ňou zvýhodňovaná, respektíve potláčaná. V praxi to znamená, že ak vláda SR sa hlási k proeurópskej a proatlantickej orientácií  Slovenska a za partnerov pokladá USA, EÚ a NATO, tak to neznamená, že má mať povinnosť občanov s pozitívnou orientáciou k Rusku určitým spôsobom ignorovať a organizáciu štátnej moci postupne prispôsobovať k prijímaniu represívnych opatrení.

Podľa Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na nové volebné obdobie sme si splnili úlohu potvrdiť mocným tohto sveta proeurópsku a proatlantickú orientáciu Slovenska. Veľmi zaujímavé v tomto smere je tvrdenie, že zahraničná a európska politika je podriadená záujmom štátu ( zrejme nášho ) a slúži občanom ( zrejme Slovenska ). Našimi hlavnými partnermi budú aj naďalej EÚ a NATO. Vláda bude podporovať rozvoj transatlantických vzťahov ako základný pilier zaručenia bezpečnosti Slovenska. V rámci NATO bude vláda presadzovať prioritu kolektívnej obrany a odstrašovania. Tým sa vlastne potvrdil  kurz podielu Slovenska na ďalšom presadzovaní konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom.  Naša vláda je  znepokojená nestabilitou na východ od Slovenska a pritom nikoho z vládnych predstaviteľov ani nenapadne priznať si, že ukrajinská kríza je výsledok politiky Západu. Za tejto situácie máme veriť tomu, že transatlantické vzťahy sú pre Slovensko zárukou našej bezpečnosti. Rovnako máme veriť tomu, že politika presadzovania kolektívnej obrany   a odstrašenia na východnom krídle NATO má  niečo spoločného so záujmami nášho štátu a má slúžiť občanom. V prvom rade slúži k vojenskej kolonizácií Európy Američanmi a k príprave na vojnu s Ruskom.    

V programovom vyhlásení je potrebné si všimnúť  deklarovanie vzťahu vlády SR k trom dôležitým „subjektom“: k verejnosti, k mimovládnej bezpečnostnej komunite a k masmédiám. Vzťah vládnej moci k verejnosti je deklarovaný na úsilí iba ( ! ) informovať verejnosť o výzvach a riešeniach zachovávania bezpečnosti SR. Na inom základe vládna moc deklaruje svoj vzťah k ostatným dvom menovaným „subjektom“. Tento vzťah je založený na spolupráci. Nie je to žiadna náhoda, pretože komunity na Slovensku nemajú svoj pôvod či základ svojej moci ( poslania ) vo verejnosti, ale sú to komunity vybudované pre potreby upevňovania transatlantických vzťahov a podporované inštitúciami a organizáciami nadnárodného  či národného charakteru.

Vláda SR v svojom vyhlásení týmto spôsobom jasne dala najavo, aby sa v rámci proeurópskej a proatlantickej orientácie Slovenska vôbec nepočítalo s tým, že jej politika bude založená na určitých demokratických procedúrach, ktoré verejnosť postavia na prvé a najdôležitejšie miesto skupiny partnerov, s ktorými je potrebné spolupracovať a spolurozhodovať. Naša vládna moc zrejme vychádza pri určovaní svojich vzťahov k subjektom v SR z poznania, že pokiaľ verejnosť sa nie veľmi zaujíma o to, čo obsahuje zahraničná  a európska politika a v zásade neprotestuje proti spôsobom vedenia politiky, tak nie je čo riešiť a akýsi základný rámec informácií bude úplne postačovať.

Verejnosť sa ešte vôbec nedopracovala k poznaniu, že v oblasti zahraničnej a európskej politiky je potrebné začať presadzovať takú politiku, ktorá bude skutočne v záujme štátu a jeho obyvateľstva. Slovensko je pod silným poručníctvom USA a EÚ. Naši politickí predstavitelia sa iba prispôsobujú politike nadnárodných mocenských záujmov, nemajú v svojej odbornej a morálnej výbave žiadne predpoklady vykonávať svoje poslanie čestne, statočne a zodpovedne, teda tak, aby sa nepodriaďovali záujmom, ktoré Slovensko a jeho obyvatelia nemajú. Inak povedané, podieľame sa na politike, ktorá sa točí iba okolo jedného univerzálneho princípu: unipolárneho videnia sveta. A tento princíp si vyžaduje, aby Slovensko sa podriadilo záujmom USA. A čo robia USA, tak k tomu si dovolím uviesť citát z článku Paula Craiga Robertsa, niekedajšieho asistenta tajomníka MF v Reaganovej administratíve USA  „Voľby to nevyriešia, Amerika potrebuje ozbrojenú revolúciu“, ktorý bol uverejnený dňa 5.6.2016 na serveri Zvedavec.

Citujem: „ V 21.storočí americká vláda vojnových zločincov zavraždila, zmrzačila a vyhnala milióny ľudí, na základe klamstiev a propagandy Washington zničil sedem krajín celkom či čiastočne, aby obohatil americkú elitu a vyhovel snahe neokonzervatívcov o svetovládu. Američania žijú v propagandou stvorenom svete, v ktorom je brutálny policajný štát maskovaný krásnymi slovami ako „ sloboda a demokracia“. Práve „slobodu a demokraciu“ prináša vojnová mašinéria Washingtonu, spolu so sankciami, bombami, bezletovými zónami, vojakmi a bezpilotnými lietadlami do krajín, ktoré sa opovážia lipnúť na svojej nezávislosti na nadvláde Washingtonu.  Iba dve krajiny so silnou armádou a vyzbrojené jadrovými zbraňami – Rusko a Čína- stoja medzi Washingtonom a jeho cieľom ovládať celý svet… Celá Európa, západný, východný a južný britský Pacifík, ako Austrália a Nový Zeland, Japonsko a ďalšie časti Ázie sú nevoľníckymi štátmi Ríše Washington. Žiadna z týchto údajne „suverénnych“ krajín nemá nezávislý hlas či nezávislú zahraničnú či ekonomickú politiku.“

Z môjho pohľadu obsah zahraničnej a európskej politiky je veľmi sporný. Ak vláda SR bude podľa neho konať, tak bude Slovensku pomáhať čoraz viac a viac zamotávať sa do vojnových plánov Západu s Ruskom. Priorita kolektívnej obrany a odstrašenia je namierená iba na Rusko. Vzťah vlády SR k verejnosti založený na princípe podávania informácií bude plniť aj za podpory masmédií  iba jednu dôležitú úlohu: dohliadať, aby verejnosť Slovenska bola k nastolenej zahraničnej a európskej politike iba lojálna. Čiže môžu existovať politické dôvody pre naplnenie želania nevyslovovať sa k rôznym sporným politickým otázkam. Uvediem k tejto myšlienke aj príklady.

Na Slovensku sa nikto z našich ústavných činiteľov chlapský a čestne nepostavil k vysvetleniu vzniku a existencie ukrajinskej krízy, neodsúdil kyjevskú moc za vedenie občianskej vojny proti svojmu obyvateľstvu, čo je politický precedens, s ktorým by demokratické právne štáty Západu nemali mať problém. A predsa nikto z členských krajín EÚ či samotného Bruselu túto moc neodsúdil. Práve naopak, hľadali sme spôsoby, ako tejto kyjevskej moci, ktorú ustanovili USA za pomoci EÚ  vyjadriť podporu vrátane finančných zdrojov pre  ukrajinskú armádu. Nikto nevyjadril ľútosť a podporu vyše miliónu utečencom z východu Ukrajiny, ktorý našli pomoc na území Ruska. A pritom náš predseda vlády pán Róbert Fico bol v súvislosti s atentátmi dvakrát v Paríži, aby položil veniec či vyjadril sústrasť s obeťami atentátov. Preto ľudia na východe Ukrajiny sa momentálne nedočkajú toho, aby niekto z EÚ odsúdil kyjevskú moc za jej politiku a spravovanie krajiny, hoci o tom aj nahlas uvažovali. Aj naša   verejnosť Slovenska sa aspoň formálne zmierila s takouto politikou klamstvá, pretože nikto z politickej elity Slovensku túto verejnosť nevedie k poznaniu podstaty politických procesov, ktoré sa v našej dobe odohrávajú.

Koľko dobrovoľníkov zo Slovenska z radov politických elít a vládnej moci sa našlo, aby zorganizovali pomoc utečencom z východu Ukrajiny? Nenašiel sa nikto ! Túto úlohu na seba zobrali len aktivisti zorganizovaní ako Pokojní bojovníci, ktorým nikto zo štátnej administratívy nepomáhal. Keď sa v minulom roku spustila migračná vlna do Európy, na svete už raz – dva bola Výzva k ľudskosti, aby sa hľadala pomoc ilegálnym migrantom. Dokonca vláda SR pre určité neziskové organizácie riešila aj finančný príspevok.  V tomto prípade to bolo v poriadku, pretože vláda sa podriadila oficiálnej politike EÚ a tou je v každom prípade to, aby Európa postupne prijala všetkých migrantov.  Na Ukrajine si USA spoločne s EÚ  zvolili  presadzovanie sociálnej zmeny násilnými prostriedkami a nedemokratickým arzenálom, ktorého výsledkom bol aj vznik občianskej vojny a preto vláda SR ako poslušná národná moc nemohla si vo vzťahu k Ukrajine robiť podľa svojho uváženia ( ak vôbec mala aj svoje iné morálne postoje ).

A ešte jeden príklad. Je známy postoj Róberta Fica, že Slovensko nikdy nepôjde proti takým inštitúciám, ako sú NATO či EÚ. Ja ho môžem doplniť, že už vôbec nie proti USA.  V jeho poňatí členstvo v EÚ a NATO má záväznú prednosť pred rešpektovaním určitých liberálnych práv či demokratických metód.  Čiže nech sa deje čokoľvek, všetko je v poriadku, pretože je to rozhodnutie uvedených inštitúcií. Ak niekedy predseda vlády SR povie niečo na spôsob statočného človeka, tak to má svoje iné pozadie. Napríklad boj proti kvótam je neškodná pozícia, ktorú bolo potrebné pred voľbami rozpracovať, pretože to mohlo potvrdzovať vo verejnosti mienku, že Róbert Fico je jediný politik, ktorý chráni Slovensko. To samé platí, keď sa ohradí proti tomu, aby silné členské krajiny EÚ  strašili Slovensku, že nedostane zdroje zo štrukturálnych fondov. V Bruseli sa schvália sankcie proti Rusku, ale doma sa občas uvažuje o význame spolupráce s Ruskom. Takže predsedu vlády SR môžeme pomenovať ako človeka, ktorý má dve tváre svojho silného pragmatizmu.

Keďže o ukrajinskej kríze ešte nemôžeme očakávať, že sa zo strany demokratického Západu dozvieme pravdu, náš prezident Andrej Kiska sa zúčastnil na Pochode dôstojnosti v Kyjeve, aby aj naďalej mohol šíriť svoje bludy o boji Ukrajiny za smerovanie do Európy. Náš prezident vraj prišiel na Pochod dôstojnosti preto, aby  mohol podporiť ukrajinský ľud, aby sa na jeho území ukončila vojna. Vojna sa mohla už dávno ukončiť, ak by bola vôľa na strane kyjevskej moci, pretože k tomu je potrebné jednostranne stiahnuť vojenské jednotky z východu Ukrajiny a začať politické rokovania. Ak sa vrátim k tomu, že môžu existovať politické dôvody pre naplnenie želania nevyslovovať sa k rôznym sporným politickým otázkam pravdivo, tak má to potom veľkú súvislosť s tým ako sa robí a prezentuje politika krajiny smerom do vnútra či smerom von. Je to politika bez verejnej diskusie, bez verejného zdôvodnenia.

Z hľadiska samotného liberalizmu politici demokratického Západu veľmi nedbajú na to, aby občanov viedli k aktívnemu verejnému životu. Sloboda myslieť si, čo chceme a hovoriť tak, ako myslíme, sú veľmi dôležité pre skúmanie politických zámerov. Znamená to, že verejná diskusia má byť politickou úlohou, ktorá je súčasťou praxe politikov. Politika potrebuje kritické myslenie ako človek kyslík. Lenže dejú sa zaujímavé veci. Občanov politici začali silno podrobovať nadnárodným autoritám a pritom nerobia žiadne opatrenia k tomu, aby občanov prizývali  k účasti na politickej moci. Tento rozpor sa potom vykrýva aktivitami politikov, ktoré súvisia s prijímaním opatrení proti slobode myslenia a slobode prejavu. Politici a ich prisluhovači si vyhradzujú právo pokladať určité názory za extrémne, akoby extrémny názor nepatril do toho istého sveta slobody myslenia a slobody slová.

Dušan Hirjak

Koniec tretej časti