Nie som škarokuk, naopak, považujem sa za objektívneho pozorovateľa a reálneho riešiteľa problémov. Ako je možné z môjho veku poľahky zistiť, nemusím hľadať dokumenty z obdobia po druhej svetovej vojne. Na vlastnej koži som zažil vývoj spoločnosti od roku 1945 až po dnešné časy. Zásadný poznatok je, že ak sa štát dostane do akýchkoľvek problémov, prví v poradí postihnutých sú jeho občania. To je paradox, lebo štát si občania zriadili práve kvôli spokojnému životu. Aby nemuseli riešiť komplexné problémy spoločnosti. Aby štát uzatváral medzinárodné zmluvy, zabezpečil výživu, zdravotnú starostlivosť, obranu a pod. Za žiadnu krízu občan nie je zodpovedný. Nikto z vládnych kruhov sa občana nepýta či súhlasí s vyhlásením vojny, s mobilizáciou, s prídelom potravín na lístky, s menou peňazí, s odobratím osobného majetku, domov, bytov, pôdy, dobytka, so znehodnotením peňazí.
To bolo, ale neprestalo. Veď ani teraz sa nás nikto nepýtal či súhlasíme s bezbrehým rozpredaním spoločného majetku, so zrušením fungujúcich inštitúcii, s privatizáciou lekárni, lekárskych ordinácii, vodárni, pekárni, hromadnej medzimestskej dopravy, či už železničnej, alebo autobusovej. Nikto sa nás nepýtal či súhlasíme s predajom jedinej rafinérie, elektrární, výrobní liekov či cukru.
Odpoveď je jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Skrýva sa za jediným slovom – POLITICI. Boli a sú to politici. Boli a sú to politické strany. Cestou politických strán sa k moci dostali Hitler aj Stalin, Dzurinda aj Matovič, … . Boli to lídri a nominanti politických strán čo si po druhej svetovej vojne podelili štáty a začlenili ich do záujmových blokov. Nikto sa občanov nepýtal či súhlasia.
Ako strana získa moc? Jednoducho. Dnes ľahšie ako kedykoľvek pred tým – manipuláciou s faktami. Prostredníctvom manipulácie dokáže zručný manipulátor presvedčiť Afričana aby si kúpil kožuch, Nemca, že potrebuje cudzie územie, Ruského mužíka, že bude vládnuť, ale aj Slováka, že štát je zlý vlastník.
Ak je takých manipulátorov túžiacich po moci či bohatstve na jednej kope viacej, nájdu si vlastný predmet manipulácie, prípadne vlastnú cestu k rovnakému cieľu. Stačí založiť politickú stranu, nasadnúť na bicykel, pohľadať ďalších bicyklistov, zmanipulovať ich vidinou zisku povedzme ministerstva, pozemku, lesa, či inej „trafiky“ a šliapaním od dedinky k dedinke, od mesta k mestu a širokým sľubovaním chimér, napríklad zdvojnásobením platu, či nájomným bytom, získať dostatok veriacich. Ak sa takáto partička dostane k médiám, dokážu zázraky. Víťazi presadnú z bicyklov do limuzín, najlepšie opancierovaných. Vedia prečo. Jediné čo si z predvolebných hrátok zachovajú je masmediálna manipulácia. Používajú už overené rozhlasové či televízne stanice, preverených redaktorov a zabehnuté formáty.
Každý manipulátor vie, že klamal, že sľuby na ktoré voličov ulovil sú podvody. Vie to on a vedia to aj jeho kolegovia vo vláde. Neboja sa, snáď s počiatku, ale rýchlo sa presvedčia, že im nič nehrozí. Veď za chrbtom majú silu parlamentnej koalície a tá svojou väčšinou a rokmi predchádzajúcej parlamentnej „demokracie“ už prijala zákony beztrestnosti. Podľa vlastného výberu si vymenovali sebe naklonených policajných prezidentov, prokurátorov aj sudcov. Môžu štyri roky devastovať štát, okrádať občanov, podporovať svojich pastierov a ešte budú mať dosť pre seba a svojich blízkych. Vyhovárajú sa, za neúspech vinia predchádzajúce vlády, uzatvárajú a porušujú dohody, vedú tlačovky a verejné diskusie. Sú to eskamotéri moci a podvodov. Rok pred koncom vládnutie objavujú nové a recyklujú staré cukríčky.
Situácia je vážna, ak nie priam zúfalá. Všetko, čo vyzbíjal Víťazný február, všetko čo získal štát menovou reformou, všetko, čo politici ukradli v kostoloch a kláštoroch, všetko, čo generácie zaplatili pracovitosťou a striedmou životnou úrovňou, politici rozkradli. Teraz kradnú sociálnu budúcnosť. Bez finančnej podpory zo strany EU štát riadený garnitúrou delegovanej moci nenakŕmi ani kravy. Pritom vedia, že každá pomoc z EU je pôžička, ktorú nesplatí ten, kto ju podpísal, ale pracujúci občan.
Aby takéto delegovanie moci fungovalo, musí fungovať volebný systém, koalično-opozičný systém a umne regulované kvórum pri referende. Kým na počet potrebných voličských hlasov pre kandidáta do NRSR žiadne kvórum nie je, na odvolanie už zvoleného poslanca nie je ani zákon. Občan nemôže odvolať ani iného ústavného činiteľa. Paradoxne, tento systém sa volá „Parlamentná demokracia“.
Aby sa systém udržal je potrebné klamať o minulosti, rozbiť a znehodnotiť rodinu, zatlačiť obyvateľstvo do chudoby, zobrať nám rozhodovacie právo nakladania s financiami a systémom vzdelávania našich potomkov pozbaviť schopnosti logicky myslieť. Chlieb aj hry dostane každý, ak bude poslušný. Kontrolu si občan zaplatí a štát riadený politikmi ju zabezpečí.
Nie je najvyšší čas hľadať a čo najskôr nájsť iný ako politický systém vládnutia? Nie je najvyšší čas zobrať moc klamárom a dať príležitosť národohospodárom, skutočným odborníkom na problematiku, ktorá im je zverená? Pre začiatok by určite pomohli odborné diskusie k tejto štát zachraňujúcej téme a funkčný zákon o referende.
