Neviem, či sa v Slovensku a nie len tu, nájde niekto starší ako 50 rokov čo by bez zaváhania, s čistým svedomím vyhlásil, že súčasné sociálne garancie sú lepšia ako tie z jeho mladosti.
Všetko, čo vlády po „Nežnej“ objavujú a snažia sa zabezpečiť už tu bolo. Dokonca podpora rodiny bola v 70. rokoch taká, že kvôli počtu narodených detí získali spontánne prívlastok Husákove deti. Súčasnej demografickej krivke sa nemôže ani snívať o niečom podobnom.
Kto za to môže? Odpoveď je jednoduchá – politici. Aj pred, aj po „Nežnej“ vládli politici. Tak kde sa soudruhom stala chyba? Tým predrevolučným vládla jedna strana preto všetky krivdy padali na hlavy jej Ústrednému výboru. Nebola mrkva – strana; nebolo mäso – strana; meškala výstavba – strana; atď. Každý poznal funkcionárov a funkcionári poznali vinníka. Odstavili ho, potrestali, alebo povýšili. Dosť na tom, že definovali zodpovednú osobu a nahradili ju takou, ktorá nedostatok napravila.
Dnes tiež vládnu politici, tiež sa zodpovedajú strane, ale je tu neprekonateľný principiálny rozdiel. Úspešná strana sa dostane do parlamentu. Aby mohla vládnuť, musí získať silu nadpolovičnej väčšiny, alebo nájsť strany s prijateľným programom, uzatvoriť Koaličnú zmluvu a obchodovať o ministerské kreslá. Čím viacej koaličných strán, tým menej kresiel pre víťaznú stranu. Po ukončení kupeckých dohôd, každá strana dodá svojich ministrov. Vládu vedie predseda, obyčajne kandidát víťaznej strany.
A tu je prvý zádrhel. Všetko funguje iba jedno funkčné obdobie. Žiadna dôležitá zmena, žiadna veľká stavba sa za 4 roky nedá realizovať. Nevraživosť strán, nazývaná slušne politický boj o voliča, je na pôde parlamentu stále hustejšia a stále agresívnejšia. To sa pochopiteľne prenáša do vlády. Vláda prestáva byť funkčný kolektív. Každý minister je solitér a každý bojuje iba o body pre svoju stranu. Minister cez svoj aparát pôsobí v oblasti svojich kompetencii, ale riadi obrovské kolektívy, budované predchádzajúcimi ministrami, delegovanými predchádzajúcimi politickými stranami, ktoré mohli byť v antagonistickom postavení voči tej súčasnej vládnucej koalícii. Výsledok, ministerstvo nefunguje, 4 roky mláti prázdnu slamu.
Druhý zádrhel. Vládu riadi jej predseda, ale minister sa zodpovedá predsedovi svojej strany ktorý ho môže kedykoľvek odolať. Je teda sluhom dvoch pánov. Ak nie je na slovo vzatou osobnosťou, koná podľa záujmov strany. Teda záujem vlády je až na poslednom mieste. Takýto minister je s pohľadu predsedu vlády nepoužiteľný, ale súčasne nenahraditeľný, lebo platí Koaličná zmluva. V súčasnej krehkej parlamentnej väčšine je predseda vlády bez ministerských právomocí. Musí sa podriadiť vôli hoc aj debilného predsedu strany, lebo. ministra dosadzuje a aj zosadzuje práve on.
Tretí zádrhel spočíva v uzatvorených hospodárskych zmluvách. Vlády síce končia po vypršaní funkčného obdobia, ale uzatvorené zmluvy trvajú. Ťažkopádny systém výberových konaní, odvolávaní, súdnych odkladov a doplňovaní, pri každej dôležitej stavbe zaručuje, že ak by aj v prvý deň vlády nový minister vypísal výberové konanie, k začatiu stavby nedôjde. Minister, delegovaný nasledujúcou vládou projekt rád spochybní, pozastaví, zruší, vypíše nový projekt a história sa opakuje. Za už vynaložené náklady nikto nenesie zodpovednosť. Čert sa skrýva vo fakte, že za prijatý projekt sa vyplácajú provízie. Čím viacej, čím drahších, čím zložitejších projektov, tým lepšie. Hroby projektov ležia v celej Tejtokrajine, ich náhrobky nemusím čítať. Spomínať metro, diaľnice, Rázsochy, je drevo vozené do lesa. Sú ich desiatky ak nie stovky.
A posledný zádrhel leží v mínovom poli. Strany, prostredníctvom svojich poslancov a svojich ministrov v predvolebnom období kladú nášľapné míny v podobe najrôznejších, obyčajne ľúbivých sociálnych zákonov, ktoré už v čase prijímania sú nereálne. Nová vláda ich musí rušiť. Tým jednak parlament zahltí, jednak oslabí svoju povesť skôr ako vykoná niečo pozitívne.
Teda kto vládne vláde? Vládne jej každý predseda koaličnej strany tým, že môže z vlastnej vôle Koaličnú zmluvu zrušiť, tým povaliť vládu a vyvolať predčasné voľby.
Riešenie by bolo, ale situácia sa nezmení – oligarchom a stranám vyhovuje. V ideálnom stave, by sa poslanci po zložení prísahy vzdali svojho členstva v politickej strane a stali sa výlučne zamestnancami štátu. To isté, by platilo pre ministrov. Predseda vlády, by bol jediným nadriadeným ministrom a preto plne zodpovedný za správu štátu. Samozrejme, že v takom prípade by parlament nebol rozdelený a mal by všetky predpoklady fungovať ako švajčiarske hodinky.
.JPG)
.jpg)
