Kedysi kolovala medzi ľuďmi poučka, ktorá mala byť návodom na bezpečné prežitie v časoch, keď bolo niekedy nebezpečné nielen hovoriť, ale dokonca aj myslieť:
Nemysli. Keď myslíš, tak nepíš. Keď píšeš, tak sa nepodpisuj. A keď sa podpíšeš, tak sa nečuduj.
Bola v tom ľudová múdrosť, strach, opatrnosť aj jemný vzdor. Človek síce vedel, že niečo nie je v poriadku, no zároveň vedel, že úprimnosť môže byť drahým luxusom. Preto si radšej zahryzol do jazyka, papier odložil do zásuvky a podpis si nechal na pohľadnicu z dovolenky.
Dnes žijeme v slobodnejších časoch. Myslieť môžeme, písať môžeme a podpisovať sa môžeme takmer pod čokoľvek.
A práve v tom môže byť problém.
Nie preto, že by sloboda myslenia či slova bola zlá. Naopak. Problém nastáva vtedy, keď človek začne považovať každú svoju myšlienku za múdru, každú napísanú vetu za pravdivú a každý podpis za dôkaz vlastnej neomylnosti.
Kedysi sa ľudia báli podpísať pod to, čo si mysleli.
Dnes sa niektorí bez váhania podpisujú aj pod to, nad čím vôbec nepremýšľali.
Rozum je pritom úžasný nástroj. Dokáže vypočítať náklady, odhadnúť zisk, vytvoriť stratégiu, napísať zákon, pripraviť zmluvu, zostaviť volebnú kampaň či presvedčivú tlačovú správu.
Rozum nám vie povedať, ako niečo urobiť.
Nie vždy nám však povie, či to vôbec máme urobiť.
Na túto otázku tu bývalo svedomie.
Svedomie je zvláštny orgán. Na röntgene ho nevidno, v laboratóriu ho nezmerajú a v daňovom priznaní sa nedá uplatniť ako odpočítateľná položka. Napriek tomu sa ozýva práve vtedy, keď sa človek chystá urobiť niečo, o čom vnútorne vie, že to nie je správne.
Najskôr iba potichu zašepká.
Potom sa pripomenie.
A keď ho človek dostatočne dlho ignoruje, prestane ho počuť.
To však neznamená, že zmizlo. Iba ho prekričali záujmy, výhody, ambície, strach alebo túžba po uznaní.
Moderný človek má navyše jednu veľkú výhodu. Keď chce urobiť niečo, čo nie je celkom mravné, nemusí si to priznať. Stačí, keď tomu dá vhodný názov.
Klamstvo sa premenuje na komunikačnú stratégiu.
Manipulácia sa označí za prácu s verejnou mienkou.
Rozkrádanie sa nazve optimalizáciou zdrojov.
Zlyhanie sa premení na nepredvídateľnú výzvu.
A keď sa výsledok nedá obhájiť ani tak, vytvorí sa pracovná skupina, ktorá preskúma, prečo sa vlastne nič nedá preskúmať.
Človek si môže dokonca nájsť odborníka, ktorý mu vysvetlí, že jeho konanie je ekonomicky nevyhnutné. Právnik potvrdí, že nie je výslovne zakázané. Komunikačný poradca pripraví vetu, že všetko bolo urobené transparentne. A napokon príde hovorca, ktorý oznámi, že dotyčný vyvodil politickú zodpovednosť tým, že o nej začal intenzívne premýšľať.
Všetko teda vyzerá byť v poriadku.
Iba svedomie stojí niekde bokom a nerozumie, prečo ho nikto nepozval na rokovanie.
Najväčším problémom dneška totiž nemusí byť nedostatok inteligencie. Možno je ním práve inteligencia odpojená od vnútorného mravného kompasu.
Aj inteligentný človek dokáže vytvoriť nespravodlivý systém.
Aj vzdelaný človek dokáže presvedčivo klamať.
Aj schopný manažér dokáže úspešne riadiť niečo, čo by vôbec nemalo existovať.
Aj šikovný politik môže pripraviť opatrenie, ktoré je dokonale vypočítané, odborne zdôvodnené a ľudsky nespravodlivé.
Dejiny nás opakovane učia, že veľké zlo nevzniká iba z nevedomosti. Niekedy vzniká aj z veľmi precízneho plánovania, perfektnej administratívy a dôsledného plnenia úloh.
Každý urobí iba svoju malú časť.
Jeden rozhodne.
Druhý napíše.
Tretí podpíše.
Štvrtý vykoná.
A piaty vysvetlí verejnosti, že všetci iba postupovali podľa platných predpisov.
Nakoniec sa všetci čudujú, ako sa mohlo stať niečo, za čo údajne nikto osobne nezodpovedá.
Možno by preto stará poučka mala dostať novú podobu.
Nie:
Nemysli.
Ale:
Keď myslíš, prizvi k tomu aj svedomie.
Nie:
Keď myslíš, tak nepíš.
Ale:
Keď píšeš, prečítaj si vlastné slová aj očami človeka, ktorého sa môžu dotknúť.
Nie:
Keď píšeš, tak sa nepodpisuj.
Ale:
Keď sa podpisuješ, uvedom si, že podpis nie je ozdoba. Je to stopa tvojho charakteru.
A nie:
Keď sa podpíšeš, tak sa nečuduj.
Ale:
Keď príde dôsledok, neskrývaj sa za systém, kanceláriu, kolektívne rozhodnutie ani vyššiu moc.
Dospelosť človeka sa totiž nezačína tým, že dokáže obhájiť svoje rozhodnutie. Začína sa tým, že si ešte pred rozhodnutím položí otázku, či je jeho zámer v súlade s tým, čo vnútorne považuje za správne.
Nie všetko, čo je možné, je aj správne.
Nie všetko, čo je zákonné, je spravodlivé.
Nie všetko, čo je výhodné, je čestné.
A nie všetko, čo prináša úspech, prináša aj pokoj.
Človek často cíti nesúlad ešte predtým, ako začne konať. Je to tiché vnútorné upozornenie, že cesta, na ktorú sa chystá vykročiť, síce môže viesť k vytúženému výsledku, ale zároveň ho môže vzdialiť od seba samého.
Vtedy ešte nemusí nič písať.
Nemusí nič podpisovať.
Nemusí sa neskôr čudovať.
Stačí, keď sa na chvíľu zastaví.
Možno práve toto zastavenie dnes spoločnosti chýba najviac. Všetko sa musí urobiť rýchlo, okamžite, efektívne a najlepšie ešte predtým, ako niekto stihne položiť nepríjemnú otázku.
Máme rýchle správy, rýchle rozhodnutia, rýchle súdy, rýchle odsúdenia aj rýchle ospravedlnenia.
Iba svedomie býva pomalšie.
Neponáhľa sa, pretože vie, že dôsledky niektorých rozhodnutí trvajú oveľa dlhšie než tlačová konferencia.
Možno teda nepotrebujeme menej myslieť.
Potrebujeme myslieť celým človekom.
Nielen hlavou, ktorá počíta výhody.
Ale aj srdcom, ktoré vníma druhých.
A svedomím, ktoré sa pýta, či by sme sa pod svoje konanie dokázali podpísať aj vtedy, keby sa o ňom dozvedel celý svet.
Lebo keď sa myšlienka narodí bez mravnosti, písanie je už iba jej administratívnym spracovaním.
Podpis je poslednou zastávkou pred následkami.
A čudovanie?
To je často iba oneskorené stretnutie človeka s pravdou, ktorú poznal už na samom začiatku.
.JPG)
.jpg)
