Orwelovský newspeak, alebo mýtus o slobode médií

Úvaha k Svetovému dňu slobody tlače – Uniformita informácií a názorov, bulvarizácia, ohlupovanie, manipulácia, propaganda, prekrúcanie faktov, vymývanie mozgov, dezinformácie, ovplyvňovanie, klamanie, selekcia informácií, nálepkovanie, očierňovanie, dokonca mediálne poľovačky a spoločenská likvidácia nepohodlných ľudí alebo cielená diskreditácia subjektov, odklon, mediálne kampane, teória o konšpiračných teóriách, negatívnosť, agresivita, šírenie strachu, vojnové štvanie, prekrúcanie, zamlčiavanie … a mnoho iných javov vystihujú aktuálny stav fungovania médií a systému hlavného prúdu. Už len akademici a teória žurnalistiky a médií zotrvávajú vo svojich ideáloch a fatamorgánach o slobode tlače, hoci všetko sa javí práve naopak. Veď v praxi je agresor „mierotvorca“, fašista je „majdanovský demokrat“, závislosť sa vydáva za „slobodu“, manipulácia za „pravdu“… orwellovský Newspeak je našou každodennou realitou! Toto však nie je pluralita názorov, o ktorú by mali politici, novinári aj verejnosť bojovať. Lenže práve v mene stavovských výsad mediálnej a novinárskej „slobody“ to nemôžeme ani kritizovať. A čo keď nijaká novinárska, ani mediálna sloboda neexistuje?!

Sme len ovce a konzumenti

Zvykli sme si na obmedzovanie, na výnimky potvrdzujúce pravidlo a nielen zo zákona, stali sme sa konzumentmi, vrátane informácií, ktoré nám systém demokraticky uľahčuje chápať v „súvislostiach“, čiže nás manipuluje a my mu veríme, že je to pre dobro spoločnosti, opäť nás systém núti „slobodne“ si zvykať na démona súhlasu. Ed Herman, emeritný profesor Whartonskej školy Pennsylvánskej Univerzity je spolu s Noamom Chomskym spoluautorom prelomovej knihy „Výroba súhlasu“ (Manufacturing Consent) otvorene analyzujú „model propagandy“, ktorej sme vystavovaní. Ak si uvedomíme, že odborníci odhalili minimálne päť systémových filtrov, cez ktoré k nám preosievajú majitelia a šéfovia médií správy a informácie, môžeme si len predstaviť aké malé torzo objektívnej reality sa dostane ku nám.  Pozrime sa na jeden filter v praxi, a to priamo v kolíske „slobody a demokracie“. Počas volieb v roku 2000 New York Times vysvetlili, prečo je „OK“, že kandidát na prezidenta Ralph Nader sa nebude zúčastňovať na celonárodných diskusiách a prečo je jeho kandidatúra vraj irelevantná. Mienkotvorné noviny uviedli, že zvyšné dve strany ponúkajú verejnosti „dostatočný výber“.  Len pripomeniem, že Nader sa staval proti vysokému vojenskému rozpočtu a proti rastúcim korporatívnym vplyvom a zrejme preto ho systém nepripustil do diskusie. Neviem, kto by veril, že demokracia je výber medzi „A“ a „B“, ktoré sa navonok aj tak podobajú ako vajce vajcu, teda záprdku.

Nová, „nežná“ mediálna totalita

Napriek tomu je niekoľko intelektuálov a analytikov mimo hlavný prúd, ktorí majú odvahu kritizovať stav „newspeaku“ alebo mainstreamu.  Médiá často používajú kľúčové slová aj ich manipulatívne goebbelsovsky stokrát opakujú. Takým termínom je aj „terorizmus“. Noam Chomsky – americký emeritný profesor lingvistiky, erudovaný filozof, politológ, aktivista, mediálny analytik a kritik amerického spôsobu života i nadnárodných korporácií,  neoliberalizmu a ekonomickej globalizácie –  však upozornil, že v skutočnosti existujú dva pojmy: jedným je “terorizmus”, druhým “protiterorizmus”. V  Diyarbakirskom prejave (marec 2002) Chomsky uvádza: „Ak sa pozriete napríklad do príručiek armády Spojených Štátov, zistíte, že definujú “terotizmus” a “protiterorizmus”. A čo je na týchto definíciách zaujímavé je to, že sú prakticky identické. Ukazuje sa, že terorizmus je približne to isté ako protiterorizmus. Hlavným rozdielom medzi nimi je to, kto je pôvodcom teroristického násilia. Ak je to niekto, koho nemáme radi, je to terorizmus. Ak je to niekto, koho radi máme, vrátane nás samých, je to protiterorizmus“. Takže väčšina informácií prichádzajúca k priemernému človeku, ktorý nemá dostatok času na surfovanie po internete a overovanie si faktov (majú to robiť novinári) je prefiltrovaná nielen mediálnymi a redakčnými sitami, ale aj rôznymi záujmami.

Vymývanie mozgov

Vytratilo sa nielen neutrálne spravodajstvo, ale aj samotný žurnalistický žáner správy, ktoré nahradili komentáre či hybridné propagandistické experimenty a tie pôsobia ako predvolený program na vymývačke mozgov. Už aj legislatíva slúži nie profesionálom (žurnalistom) a ochrane verejného záujmu (nehovorím o demokracii), ale majiteľom (vydavateľom) médií, ktorí sú zodpovední za obsah a môžu ho tak aj legálne diktovať.  Neviem, kde boli novinári, keď sa táto zmena urobila s vydavateľmi. Sme svedkami aj objektmi transformácie médií z kontrolórov politiky na výrobcov a realizátorov politiky. Zo strážneho psa demokracie sa stal nebezpečný predátor. Pri ňom sa novinári stávajú mediálnymi presstitútkami, veď vonku je x- násobok viac novinárov ako miest v médiách. V podstate sa vzdelanie už ani nevyžaduje, česť výnimkám. Stačí ukázať a vyceriť zuby a ťukať do počítača zadanie, no najmä spracovanie témy a vydať sa na lov, alebo premaľovávať fasády. A tak vplyv médií na spoločnosť zosilnel, ale nezosilnela aj občianska či verejná kontrola, ani sebaobrana. Stali sme sa pasívnymi konzumentmi. Raz som diskutoval na verejnosti s istou dámou, ktorá tvrdila opak toho, čo som poznal. Keď som sa jej opýtal, prečo to tvrdí, odpovedala: „Veď to hovorili v Markíze!“   A tak jediným ako-tak slobodným médiom ostal internet, ktorý je však už zavalený informáciami, a tak sa ľudia musia naučiť schopnosti vyhľadávať kľúčové informácie a robiť vlastné závery. Ostávajú ešte blogy a Facebook, ale aj tam už zasiahla všemocná autocenzúra, čiže tzv. slovník politickej korektnosti na citlivé témy, napríklad na migráciu.

Mediálni maséri a mediálne podniky

Jednou z funkcií elektronických médií je aj zábava. Lenže v televíznom éteri prevláda lacný brak, akčné trháky s x-vraždami a brutálnymi scénami nás znecitlivejú k úcte k životu.  Z médií sa stávajú „maséri“ verejnej mienky, ale nie preto, aby naprávali skreslené obrazy a videnie, nie preto, aby spoločnosť kultivovali, zušľachťovali, ale aby ľudí utužovali a  udržiavali zhrbených v hlavnom prúde propagandy. Pomáha k tomu aj prerastanie ekonomickej, mediálnej a politickej moci so selekciou vhodných a nevhodných: tém, subjektov, myšlienkových prúdov, osobností… Chomsky to definoval ako štádium, kedy sa mediálna propaganda dostala do systémovej zaujatosti. Tzv. stabilizačná funkcia masových médií sa zvrhla do propagandy hlavného prúdu a odôvodňuje sa pôsobením proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi. Žiaľ, je ním aj všetko alternatívne, nezávislé, národné, konzervatívne, principiálne, náboženské… teda všetko, čo tento systém spochybňuje, kritizuje alebo ohrozuje v jeho moci, vrátane moci nad nami. Už v roku 1998 Chomsky v knihe  Manufacturing Consent: Politická ekonómia masmédií kritizoval model propagandy súkromných ​​médií, ktoré fungujú ako podniky so záujmom o predaj výrobku čitateľovi alebo divákovi. V prvom semestri na žurnbalistike nám pripomenuli jednu z prvých poučiek novín, pochádzajúcu z Anglicka: Noviny sú komerčná inzercia, kde sa voľný priestor vyplní nejakými správami…

Mediálny monopol

Novodobým ohrozovateľom slobody v médiách je koncentrácia ich vlastníctva a rezignácia politiky ochraňovať verejný záujem striktnou reguláciou tzv. krížového vlastníctva médií, čo je vlastne monopolizácia. A tak sa „sloboda médií“ zúžila iba na slobodu od priamych vplyvov politiky. Je to prirodzené, lebo  politiku už dávno nerobia politici, ale oligarchovia a spolu s nimi (často v previazanosti) aj médiá. Tie vytvárajú reťazce, dokonca nadnárodné a tak kontrolujú uniformitu hlavných mediálnych výstupov. Mediálne korporácie tak vytvárajú informačné „skreslenie“ na úrovni škuľavého leva Clerenca. Ani Slovensko  nie je výnimka, práve naopak. Finančné skupiny a oligarchovia spolu s nadnárodnými korporáciami ovládajú a kontrolujú drvivú väčšinu mediálneho trhu. Aj na Slovensku poznáme termín “flak”, opisujúci to, čo  Chomsky a Herman vidia ako snahu zdiskreditovať organizácie či jednotlivcov, ktorí nesúhlasia či spochybňujú priaznivý pohľad na systém alebo aktuálnu moc .

Médiá bojujúce proti slobodnému uvažovaniu

Takto sa dostávame v našej pitve k „manufaktúre médií“, ktoré  doslova bojujú proti nášmu slobodnému uvažovaniu. V rovnomennej knihe Noam Chomsky uvádza desať znepokojujúcich dôvodov k zamysleniu sa občanov nad médiami. Okrem iného vyčíta médiám, že hlavné médiá pôsobia ako „elitné“. Ja to vnímam obrazne ako šéfkuchárov s informáciami, ktorí píšu kuchárske knihy, podľa ktorých majú všetci vo svete variť informácie a udržiavať rovnaký obraz sveta. Darí sa to aj vďaka stále sa prehlbujúcej a spomínanej koncentrácii médií, čo politici a demokratické mechanizmy neustrážili, lebo nijaký populistický politik nepôjde nikdy nijakým  spôsobom do stretu s médiami, ktoré považuje za siedmu veľmoc. Na Slovensku, na rozdiel od Rakúska, napríklad štát nepodporuje alternatívne alebo tzv. non-profit (neziskové) printové médiá vychádzajúce bez inzercie. Aby sme neostali len pri jednom zdroji, aj austrálsky sociológ Alex Carey upozorňuje na nárast korporátnej moci a vplyvu firemnej propagandy, ktorou sa korporácie obrňujú proti demokracii! Podľa neho by bolo od médií čestné, keby transparentne povedali, koho záujmy zastupujú. Len deti a pravdoláskari si namýšľajú, že sú to občania a číra pravda. A sme na skok od odvetvia public relations (v skutočnosti „PR priemyslu“), ktoré sa sústreďuje na ovplyvňovanie politiky a volieb a tým určuje, kto bude mať formálnu moc. Podľa kritikov aj toto paradoxne podkopáva demokraciu. Je smutné, že na Slovensku sa ako prekážka k slobode v médiách pridáva aj samotný štát cez nefungujúce súdne rozhodnutia, veď oprava nepravdivých údajov poškodzujúca občana alebo právnickú osobu je v priemere niekoľko rokov! Druhou prekážkou je efektívnejšia legislatíva, absencia nezávislých stavovských organizácií, vplyv peňazí a klientelizmu. Dokonca aj verejnoprávne elektronické médiá na Slovensku sa zásadne neodlišujú od mainstreamu.

Sloboda rozhodovania neexistuje

Ďalšou nášľapnou mínou pre slobodu médií, ale aj našu je priemysel a jeho reklamné kampane. Veď ich hlavnou úlohou je vypestovať si neinformovaným spotrebiteľov, ktorí urobia iracionálne rozhodnutia. O nijakej slobode rozhodovania ani vo voľbách, ani pri kúpe tovarov nemôžme hovoriť, rovnako ako o slobodnej vôli, čo už vyvrátili najnovšie vedecké výskumy, pretože ľudské vedomie ovláda podvedomie aj vtedy, keď si myslíme, že sa rozhodujeme racionálne. Rovnaké science-fiction je ústavná a ľudsko-právna téza, že sa rodíme rovní, na ktorú nadväzuje politická rozprávka, že sme si rovní aj pred zákonom. K tejto utópii potom systém ešte prilepí aj fatamorgánu  o „slobode médií“ a naivné duše majú predstavu, že na zemi je demokratický a spravodlivý raj. V skutočnosti ide o trvalý, premyslený a priemyselný proces „riadenia myslenia“, aby sa zabránilo nevedomým masám zasahovať do vecí verejných mimo melioráciu hlavného politického, záujmového a mediálneho prúdu, čiže finančných a mocenských elít. Veď prvou modernou propagandistickou agentúrou bolo v skutočnosti britské Ministerstvo informácií pred vyše sto rokmi, ktoré tajne definovalo svoju úlohu ako „nasmerovať myslenie väčšiny sveta” – v prvom rade mobilizovaním amerických progresívnych intelektuálov, politikov a neskôr aj celej verejnosti, aby podporili Britániu počas I. svetovej vojny, čo sa aj stalo (1917).

Smutný záver

Čo dodať na záver tohto osvetľovania pravdy o „mediálnej slobode“? Môžeme len súhlasiť s významnými kritikmi korporátnych médií a globalizácie, že občania demokratických spoločností by mali absolvovať kurz intelektuálnej sebaobrany (mediálna výchova), aby sa uchránili od manipulácie a kontroly svojho správania a položili nové základy pre zmysluplnú demokraciu. Pretože súčasné média hlavného prúdu k nej určite už neprispievajú. A tak podobne ako 1. máj si formálne môžeme pripomenúť aj Svetový deň slobody tlače. Veď keď nejaký nemecký satirik skritizuje tureckého prezidenta, ktorý má na kilometre ďaleko od dodržiavania nielen novinárskej slobody, ale aj občianskych a ľudských práv, tak ho nemecká vláda pokorne vydá súdom na stíhanie. A alibisticky kancelárka dodá, že sa v demokracii spolieha na slobodu súdov! Na záver si aspoň zaspievajme refrén duetu Janka Lehotského s Marikou Gombitovou: „Ak tomu veríš, s tou nádejou choď spať!… Aj keď by som rád, ale ja už dávno rozprávke o slobode médií neverím. A vy?

Rafael Rafaj

autor vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave, aktuálne je predseda a analytik INŠTITÚTU NÁRODNEJ POLITIKY