Noel Rosentall bol úspešný obchodník. Pracoval v Kohn Industries and Financial management, veľkej nadnárodnej korporácii sídliacej v USA.
Kohn Industries and Financial management sa sústreďovala na mnohé odvetvia – poľnohospodárstvo, cestovný ruch, finančné poradenstvo, bankovníctvo, strojárenská výroba, zbrojný priemysel, preprava a logistika, reklama, chemický a petrochemický priemysel, poisťovníctvo, farmaceutický priemysel. Táto veľká spoločnosť založená židovskou skupinou finančníkov, na ktorej čele bol veľavážený Ronald Kohn, mávala aj mnoho akcii v cenných papieroch a podielové vlastníctvo v predaji a výrobe textílii, energetike a vo filmovom priemysle, takže dosť značne ovplyvňovala veľkú časť americkej spoločnosti prostredníctvom kultúry a kinematografie.
Noel Rosentall pracoval vo vrchnom manažmente spoločnosti. Jeho tiež židovský pôvod mu zaistil vstupenku do tejto vysokej spoločnosti v Kohn Industries and Faniancial management. Jeho kariérny rast nezávisel len od jeho identity, ale aj od jeho umu a prešibanosti tak typickej pre žida. Bol ženatý s Miriam, rodenou Bazovskou, neterou generálneho riaditeľa pre divíziu Kohn Industries v New Yorku, pána Hershela Friedmana, ktorý bol bratom jej matky. Vďaka tomuto sňatku patril aj do spoločenského klubu Kohn Industries Society club, kde sa schádzala smotánka z korporácie.
Noel nemal až tak typické semitské črty. Jeho pôvod sa dal zaradiť ku Chasidom a Chazarom. Bol to biely muž nižšieho vzrastu, šľachovitý s čiernymi vlasmi učesanými do zadu. Oči mal šedo-hnedé a chodieval vždy dôkladne oholený. Mal záľubu v drahých oblekoch. Často nosieval tmavošedé semišové saka a nohavice. Rád nosieval hnedé lakovky, ktorých vlastni niekoľko desiatok párov. Biela košeľa pod oblekom musela vždy vyžarovať s viazankou pohrávajúc sa niektorou krikľavou farbou. Do saka si na ľavú časť hrude vždy zvykol pripnúť kvetinové pierko v tmavočervenej farbe.
Aj dnes sa vyfintil. Dnes mali vo firme poradu a potrebuje oslniť. Noel je človek, ktorý za svoju najväčšiu prioritu v živote považuje osobný prospech a kariérny rast.
Život zasvätil lobingu a poradenstvu. Svojho obchodného ducha považoval za Boží dar, vďaka ktorému môže viesť úspešný život. Jeho výnimočnou schopnosťou bolo vždy presvedčiť klientov alebo druhú stranu k dohodám, z ktorých dokázal vždy vytĺcť čo najviac pre firmu. Preto bol v Kohn Industries veľmi uznávaný zamestnanec.
Včasne ráno o deviatej opúšťal svoj dvojpodlažný apartmán v Manhattane. Pobozkal svoju ženu Miriam. S úsmevom nastúpil do výťahu. Mal sa prečo tešiť. Jeho žena čaká dieťa.
Vyšiel z vysokého bytového komplexu, pred ktorým ho už čakal šofér aj s limuzínou.
„New York Times!“ kričal pouličný predavač dennej tlače. „Nezamestnanosť dosiahla najvyšší vrchol! Mnohé firmy musia prepúšťať!“
Noel dal pouličnému predavačovi novín niklák a vzal si jeden výtlačok.
„Ďakujem pane,“ povedal mladý holobriadok. Predajca tlače mohol mať okolo pätnásť rokov.
Noel si poopravil oblek a nasadol do limuzíny. Mladík predávajúci noviny ďalej hlásal: „Prezidentov prelomový prejav! Jeho slova si môžete prečítať v New York Times!“
Šofér zavrel zadné dvere limuzíny hneď potom, čo Noel do nej nasadal. Nakoniec nastúpil, naštartoval auto a s piskotom pneumatík vyrazili do newyoských ulíc.
Premávka nebola hustá. Noelová limuzína prechádzala zašpinenými ulicami mesta, kde okrem špinavých starých aut sa potulovali rôzni ľudia. Niektorí žobrali, iní sa len tak pofľakovali. Ameriku postihovala hospodárska kríza už štvrtý rok. Z tejto depresie sa však krajina pomaly spamätávala.
Noel preto dobre vedel prečo je potrebné v oblasti biznisu byť bezohľadný a nevyspytateľný. Aj to mu narozdiel od zvyšku amerického obyvateľstva zaistilo bohatý a bezstarostný život.
Keď pozrel cez okno svojej limuzíny a videl fronty nezamestnaných ako postávajú pred niektorou budovou charity, aby si vzali misu polievky a kus chleba, poďakoval sa v tichosti Bohu za osud, aký zdieľal so svojou ženou. Zdalo sa, že kríza také spoločnosti ako je Kohn Industries minula len o vlások, oproti zvyšku americkej spoločnosti.
Noel odvrátil pohľad od okna a prihovoril sa k svojmu šoférovi. „Ralf, zapni rádio a nalaď správy, chcem mať prehľad o dianí.“
„Áno, pane,“ prikývol šofér, zapol luxusné rádio značky Motorola a naladil tam ranné správy. Medzitým si Noel otvoril noviny a prečítal si titulku prvej strany: „Prekvapivé prevzatie moci v Nemecku – Briti a Francúzi blahoželajú strane, ktorá sa ujala vlády. Taliani posielajú najúprimnejšie pozdravy.“
Zahučali sirény. Noel sa znovu pozrel cez okno. Oproti prefrčalo policajné auto a za nim hasiči, neďaleko sa totiž zrazil nákladiak s taxíkom. Noel sa potom započúval do správ vysielaných z rádia: „Vítame vás pri prehľade najnovších správ – V Pensylvánii pokračovali štrajky baníkov už druhý týždeň. V mnohých prípadoch musela zasahovať polícia. Miestne úrady hovoria o účasti komunistov do podnecovania štrajkov a vyvolávania nepokojov.
Spoločnosť Kohn Industries získala dodávateľské práva na distribúciu a predaj ťažných a vrtných zariadení pre spoločnosť Standart Oil, v oblasti ťažby ropy, čo jej môže vyniesť čistý zisk devätnásť miliónov ročne – prízvukoval generálny riaditeľ pre divíziu v New Yorku, Hershel Friedman…“
To aj vďaka mne. Pousmial sa Noel. Dnes budú odmeny. Rádio ďalej vyhrávalo: „A teraz správy zo zahraničia – Po viac ako mesiac trvajúcich povolebných sporoch medzi víťaznými stranami v Nemecku, sa vlády ujali…“
„Ralf, môžeš to vypnúť,“ prikázal šoférovi Noel. Nateraz ho zahraničie nezaujímalo, chcel iba počuť najnovšie správy ohľadne ich spoločnosti. Chcel sa utvrdiť v ďalšom svojom úspechu.
Noelova limuzína zaparkovala pred vysokým mrakodrapom, kde sídlila spoločnosť Kohn Industries and Financial management. Noelov šofér vystúpil z auta a roztvoril dáždnik. Začalo totiž snežiť.
Pristúpil k zadným dverám a vyprevadil Noela Rosentalla dnu do budovy. „Ďakujem, Ralf.“
Šofér sa uklonil a mlčky sa vrátil do limuzíny.
Noel ďalej prechádzal veľkou halou budovy s koženou brašnov v rukách, smerom k recepcii. Recepčná hneď oznámila. „Dobré ráno, pán Rosentall, na porade vás už očakávajú. Pán Friedman dnes normálne žiaril. Bude to niečo veľké.“
„Veruže bude, slečna Tellerová,“ pousmial sa Noel. „Dnes sa mi podarilo s firmou preraziť. Oznámte na štyridsiate siedme poschodie, že už som tu.“
Tellerová zdvihla telefón a začala volať, kým Noel už vstupoval do preplneného výťahu.
Štyridsiate siedme bolo dosť vysoko. Asi niekoľko minút sa musel tlačiť vo výťahu s rôznymi drobnými úradníkmi a vyššími biznismenmi, ktorým nevedel vôbec prísť na meno. To však vedel pretrpieť, cesta hore zvykne byť dlha a úmorná a Rosentall o tom vedel svoje.
Nakoniec dorazil na veľkú firemnú poradu. Ocitol sa v miestnosti plnej veľkého manažmentu spoločnosti Kohn Industries and Financial management. Z okien bol cez roztvorené žalúzie nádherný výhľad na mesto New York. V strede zasadali za veľký čerešňový stôl, na ktorom boli mnohé podklady a ako osvieženie si vážení páni spoločnosti mohli naliať minerálku. Pre tých, čo sa potrebovali vzpružiť, bola v kúte malá kuchynka s varnou kanvicou, kde si mohli uvariť kávu. Na konci čerešňového stola zvykol zasadať pán Friedman, ktorý sa usadil hneď potom, čo podal Noelovy ruku a požiadal ho o prednášku v jeho práci. Rosentall sa postavil naproti Friedmanovi na druhý koniec miestnosti k stojanu s veľkou prezentačnou tabuľou a začal rozprávať.
Prednáška bola zdĺhavá a poučná. Páni usadení za stolom napínali uši aj oči. Niektorí si ani z kávy nesrkli, aby im dačo neušlo. Miestnosťou stúpal cigaretový dym.
„A vďaka získaným právam na distribúciu a predaj ťažných a vrtných zariadení pre spoločnosť Standart Oil môžeme vykazovať čistý zisk devätnásť miliónov dolárov ročne. V tejto príležitosti sa nám naskytuje osloviť aj ďalších klientov ako dodávateľov a subdodávateľov pre naše zariadenia dokonca aj na Blízkom Východe. Ak sa nám podarí uzavrieť dohody aj s British Petrolom, raz môžeme priniesť spoločnosti dohromady tridsaťsedem miliónov dolárov ročne…“ zakončil svoju prednášku Rosentall. Osadenstvo v miestnosti nadšene zatlieskalo. Pán Friedman si potiahol z dútnika a spokojne sa pousmial. Noel pochopil, čo tento pokojný úsmev na tvári tohto zavalitého muža s vysokým čelom znamenalo. Možno povýšenie, možno miesto zástupcu riaditeľa spoločnosti pre divíziu v New Yorku. Teraz je možno tá pravá chvíľa. Noel pristúpil k pánovi Friedmanovi a familiárne sa mu prihovoril. „Hershel, môžeme na slovíčko? Keby si tak zvážil ešte ten post zástupcu generálneho riaditeľa, rád by som…“
„Teraz nie, Noel,“ prerušil ho generálny riaditeľ. „Bude o tom reč, keď ťa zavolám k sebe do kancelárie. Očakávam teraz množstvo telefonátov.“
Hershel Friedman opustil miestnosť. Noel začal byť sklamaný. Generálny riaditeľ vyzeral nadšene z jeho prezentácie, tak nerozumel, prečo ho odmietol.
Nuž… trepalo ďalej pracovať. Noela čakalo mnoho práce. Opustil miestnosť a nasmeroval si to na ďalšie poschodie do svojej pracovne. Musel skontrolovať ešte niekoľko zmlúv, ktoré pre spoločnosť uzatvoril.
Pracoval tak do obeda, kým nevstúpila do miestnosti Jenny, jeho mladá sekretárka. „Pán Noel… teda… Rosentall, volali mi z kancelárie pána Friedmana. Máte sa tam dostaviť.“
Noel sa usmial. Možno jeho modlitby boli vyslyšané a čaká ho veľké povýšenie. Pobozkal Jenny od radosti na líce, až sa začervenala a poďakoval jej za tieto správy. Upaľoval k výťahu. Až teraz sa mnoho zamestnancov ponáhľalo na obedňajšiu prestávku, tak sa musel cez nich predrať. Znovu nasadol do preplneného výťahu a nechal sa vyviesť až na najvyššie poschodie v budove.
Zaklopal na sekretariát generálneho riaditeľa a vstúpil. Asistentka generálneho riaditeľa ho hneď oslovila. „Ah, pán Rosentall, hneď vás oznámim,“ zdvihla telefón a oznámila, že je tu Noel. Cez slúchadlo sa ozval praskavý zvuk. „Nech vojde.“
„Môžete vstúpiť, pán Rosentall,“ oznámila štíhla bruneta. Noel sa jej až uklonil. „Ďakujem, Margaret.“
Vošiel do obrovskej kancelárie generálneho riaditeľa s veľkým výhľadom na mesto cez okna, ktoré boli omnoho väčšie ako v prezentačnej miestnosti. Miestnosť bola vybavená veľkým mahagónovým kancelárskym stolom s dvoma čalúnenými kreslami okolo neho, so zelenou lampou na ňom. Pod stolom sa rozprestieral purpurový koberec. Steny boli prekryte skriňami z rovnakého dreva a knižnicami s veľkým množstvom kníh. Bol tam aj konferenčný kútik a barová skriňa. Vedľa stola hral minigolf pán Friedman. Nerušene udrel golfovou policou do loptičky, ktorá sa odkotúľala rovno do malej jamky, po malej zelenej dráhe. Friedman sa pritom tváril, akoby tu Noel ani nebol. Potom sa otočil smerom k nemu. „Ah, Noel…“ ukázal rukou ku konferenčnému kútiku, s mahagónovým konferenčným stolíkom a drahými koženými kreslami. Bola to rovnaká súprava ako stôl, bar, knižnice a ostatné nábytky v kancelárii.
To bude niečo veľké! Prebleslo hlavou Noelovi, keď sa mal posadiť do kútika. Vo firme bolo zvykom, že ak išlo o povýšenie, pozval si generálny riaditeľ dotyčného do konferenčného kútika.
Noel sa usadil do luxusného, pohodlného gauča a Friedman zašiel k barovej skrini, z ktorej vyťahoval drahý značkový koňak a poháre naň. Posadil sa k Noelovi a nalial jemu aj sebe. Potom mu ponúkol z drahých cigár. „Cigary, Noel?“
Rosentall neváhal a natiahol sa za dreveným púzdrom, z ktorého si potiahol jeden dútnik. Spolu si zapálili a štrngli si. Hershel sa rozhovoril. „Noel, budem k tebe priamy. S tvojou prácou som veľmi spokojný. Dnešná prezentácia ma naozaj uchvátila.“
„Takže moja kariéra vyzerá sľubne…“ ozval sa Noel. Pán generálny riaditeľ na neho mierne zagánil. Noelovi začalo dochádzať, že o svojom kariérnom ohodnotení začal zhurta. Friedman však pokojným tónom odvetil. „Ale no ták, Noel. K tomu sa ešte dostaneme. Trpezlivosť ruže prináša. Aby sa nepovedalo, že máš takéto ohodnotenie len preto, že si ženatý s mojou neterou, odmením ťa ďalšou úlohou. Si naozaj šikovný a schopný pracovník tejto firmy. Máš obchodného ducha a vieš sa obracať pri tých najťažších jednaniach, tak tvoja nová úloha bude mať aj množstvo benefitov.“
„Počúvam, Hershel,“ napil sa Noel koňaku.
„Hneď po porade mi telefonoval sám pán Kohn. Vraj potrebuje veľmi perspektívneho človeka, naozaj schopného profíka, čo sa týka jeho práce… Odporučil som mu teba.“
„Sám pán Ronald Kohn?!“ zajasal od radosti Noel. Friedman mu prikývol. „Áno, áno, sám majiteľ tohto podniku. Hneď som si spomenul na teba a odporučil som ťa ako človeka, ktorý je pre prácu, čo vyžaduje najlepších. Čo potrebuje, sa týka akýchsi zahraničných jednaní a ja som presvedčený, že ty si na túto úlohu ako stvorený. Pán Kohn si nakoniec vyžiadal s tebou schôdzku. V piatok organizuje vo svojej rezidencii večierok a odkázal, že bude rád ak sa ho tiež zúčastníš. Pozvánku ti vraj prepošle cez mňa v priebehu týždňa.“
„Ale veď to je úžasné, Hershel,“ potešil sa Rosentall. „Pre mňa to znamená veľké príležitosti. Aké sú tie benefity?“
„Mnoho zahraničných ciest hradených firmou. Desať percentné provízie z uzatvorených zmlúv a samozrejme hradené pobyty v luxusných hoteloch a penziónoch budú na špičkovej úrovni. Cestovanie biznis triedami a samozrejme dvojnásobný plat toho, čo zarábaš dnes. Budeš pracovať priamo pre pána Kohna. Noel, čaká ťa rozprávkový život aj s tvojou ženou, ak teda na ponuke samozrejme trváš,“ usmial sa Hershel.
„Odmietnuť takúto príležitosť?“ Noel dopil svoj koňak a dofajčil cigaru. „Hm… Človek by musel potratiť rozum, ak by ju odmietol.“
Hershel Friedman sa zdvihol z kresla. „Nuž. Myslím, že si bol oboznámený o všetkom. Som rád, že ťa Kohnova ponuka oslovila. Viac sa dozvieš v piatok na večierku, tak nezabudni prísť. Môžeš priviesť aj Miriam. Pán Kohn sa bude tešiť.“
„Určite prídem, Hershel,“ oznámil Noel, zdvihol sa z kresla a podal Friedmanovi ruku. „Ďakujem za všetko, dovidenia.“
Hershel Friedman pristúpil k dverám a vyprevadil Noela z kancelárie.
V piatok sa konal večierok na rezidencii pána Ronalda Kohna. Dorazila samá New Yorska smotánka. Veľká luxusná víla bola vybudovaná pri južnom pobreží Long Islandu neďaleko od Brooklynu, čiže cesta Rosentallovcom potrvala dlhšie.
Aj napriek tomu vyrazili bez akýchkoľvek problémov. Miriam Rosentallová sa iba potešila, keď jej muž po návrate z práce oznámil, že si ho pán Kohn osobne pozval.
Miriam totiž už dlho nebola na nejakom bohatšom večierku, kde by sa mohla schádzať so smotánkou. Už jej to chýbalo. Jej muž býval neustále zaneprázdnený prácou a ona, ešte mladá židovská dievčina, sa ešte rada zabávala. Preto túto správu od svojho manžela, hneď nadšene prijala.
Ich limuzína sa dostavila pred obrovskú vílu. Ralf manželom Rosentallovcom pohotovo otvoril dvere. Prvý vystúpil Noel, potom jeho žena, mladá štíhla a drobná ryšavka s kučeravými vlasmi. Mala vystúpené lícne kosti, veľké modré oči, viac vzdialené od seba, medzi ktorými vyčnieval guľatý ploský nos. Jej úsmev s plnými perami bol výnimočný. Oblečené mala zelené spoločenské šaty, aké sa v tej dobe nosili, cez ktoré mala prehodený norkový kožuch. Hlavu jej zdobila čelenka s pávími perami. Noel Rosentall bol oblečený klasicky ako vyžadovali vtedajšie spoločenské normy, v čiernom smokingu, pod ktorým žiarila biela košeľa s motýlikom pod krkom. Každý muž na večierku bol tak oblečený, kým šaty ich partneriek vyhrávali rôznymi farbami.
Ralf medzitým odišiel odparkovať limuzínu, keď manželský pár vstúpil do rezidencie. Tam ich čakal muž zo služobníctva, ktorý si vyžiadal pozvánku. Noel vytiahol obálku a podal ju mužovi do rúk. Akonáhle si ju prečítal, uvítal hostí. „Vitajte v rezidencii pána Kohna, pán a pani Rosentallovci. Prosím tadiaľto,“ ukázal rukou v smere, kde sa konal večierok.
Vošli do obrovskej siene, kde sa tancovalo a zabávalo. Na pódiu hosťom vyhrávala Jazzová kapela, zložená z hudobníkov čiernej pleti, ktorí boli zase všetci odetí v bielych smokingoch. Miriam bola nadšená. Biznismeni tam rozprávali o obchodoch, zazobanci sa naparovali a bohaté dámy klebetili, rozoberali módne trendy, alebo sa vrteli na parketoch so svojimi partnermi v rytme jazzovej hudby.
Len čo ich obsluha vyprevadila k rezervovanému stolu, nestihli si ani sadnúť a naproti k ním kráčal pán Friedman s dobre stavaným starším pánom. Muž mal šedivé, dobre upravené vlasy a tenké tmavé fúziky pod orlím, pre žida typickým nosom. Oblečený bol v lesklom striebro-čiernom smokingu a pod pazuchou si držal pravou rukou zastrčenú zlatom a šperkami vykladanú vychádzkovú paličku. Aby dal najavo svoju dôležitosť, cez plecia mal prehodený hodvábny plášť purpurovej farby.
Noel onemel od úžasu, keď uvidel váženého pána kráčať hneď vedľa Hershela Friedmana. Už sa dovtípil o koho ide. Jeho nemý úžas prerušil až čašník, ktorý priniesol na tácke prípitok. „Šampanské, pane?“
„Áno ďakujem,“ odvetil Noel a vzal si dva poháre, jeden ponúkol svojej manželke. Tá medzitým sa ponúkla jednohubkami ponúkanými ďalším sluhom.
Pán Friedman pristúpil s váženým mužom k Rosentallovcom. Miriam okamžite s úsmevom objala Hershela. „Strýko, ako som rada, že ťa tu vidím!“
„Aj mňa teší, Miriam zlatko, že ste sa dostavili,“ usmial sa Hershel a potom podal ruku Noelovi. „Rád ťa tu vidím, Noel. Dovoľ, aby som ti predstavil váženého pána Ronalda Kohna,“ gestom ich obidvoch predstavil. „Pán Kohn, toto je pán Noel Rosentall
Ronald Kohn poriadnym stiskom tiež podal ruku Noelovi. „Rád vás spoznávam, pán Rosentall. Tu Hershel mi rozprával aký ste šikovný a chytrý muž. Vraj lepšieho za dvadsaťpäť rokov, čo u mňa pracuje, ani nepoznal.“
„Ďakujem, pane, snažím sa byť pre firmu čo najprospešnejší,“ začervenal sa Noel. „Potešenie je aj na mojej strane.“
Potom sa pán Kohn zoznámil aj s pani Rosentallovou a ako skutočný džentlmen jej pobozkal ruku.
„Miesta pri stole som vám osobne rezervoval hneď pri našich,“ povedal pán Kohn. „Prosím, posaďte sa. Povečeráme spolu a potom sa pozhovárame.“
„Dúfam, že to nebude len o práci,“ usmiala sa Miriam. „Vy úspešní muži, veľmi radí rozprávate len o obchode. Aj môj manžel neustále žije obchodom.“
„Nemajte obavy, pani Rosentallová, tiež som z obchodu unavený a môj život tiež nieje len moja firma a biznis. Rád by som sa teraz bavil o živote,“ ubezpečil pani Rosentallovú pán Kohn.
Spolu si posadali za jeden stôl. Služobníctvo prinieslo hlavný chod. Zapili to aperitívom, okrem pána Kohna, a začali jesť. Popritom sa bavili o všeličom. Miriam Rosentallová rozprávala o najnovšej móde, pán Kohn rozprával ako sa jeho rodina odsťahovala do USA a založila si malú firmu, z ktorej vyrástol korporátny gigant. Noel všetkým porozprával svoje zážitky z čias, keď ešte študoval na Harvarde a Hershel Friedman, ako inak, vyťahoval staré anekdoty. Výborne sa pritom bavili.
Nasledoval dezert a zapitie digestívom. Jazzová kapela vyzývala hosti na parket. Každý sa odreagoval svojím spôsobom. Pán Friedman si zasadol medzi známych, pani Rosentallová sa spustila s manželkami ďalších finančných žralokov do klebiet a pán Kohn si zavolal Noela na terasu.
Vyšli von a obidvoch ofúkal teplý prímorský vánok. Mesačný jas sa odrážal od pobrežných vĺn v blízkosti rezidencie. Na Long Islande bolo pri morí omnoho teplejšie ako v Manhattane v tomto zimnom období.
„Máte tu teplo, pán Kohn…“ prihovoril sa Noel. „Nie ako u nás v Manhattene. Tam sú mínusové mrazy.“
„Viem,“ usmial sa Ronald. „Tu pri morí býva vždy teplo. Preto som si zvolil toto miesto k životu. Neďaleko prúdi totiž teplý Golfský prúd.“
„Ak dovolíte, pán Kohn, tu som si dovolil k vám menší darček,“ povedal Noel a vytiahol spod saka škatuľku s cigarami. Pán Kohn však dar zdvorilo odmietol. „Ach nie, pán Rosentall, to ste nemuseli. Zbytočne ste si robili starosti. Ja totiž aj tak nefajčím a ani nepijem. Tieto košer zábavky považujem za prízemné koníčky gójov.“
Noel sa začervenal, prešiel ním nepríjemný pocit, že pána Kohna týmto darom asi urazil. Pán Kohn si však dobrú náladu nenechal pokaziť. „Ale aby som vás neurazil, prijmem ten dar. Ak niekedy ešte zavítate do mojej rezidencie, ponúknem vás z tých cigár,“ a vzal Noelov darček do rúk a vložil si ho pod sako.
Noelovi odľahlo, potom už začal byť pán Kohn vážnejší. „Ale k veci. Viete prečo som vás sem zavolal?“
„Len kvôli večierku určite nie, pán Kohn,“ pokýval hlavou Noel. Kohn pozrel Noelovi do očí. „Dejú sa veľké veci a ja som o tom presvedčený, že ste tým správnym človekom, ktorý môže splniť svoju úlohu počas týchto prebiehajúcich udalosti.“
Veľký magnát sa na chvíľu zamlčal. Oprel sa dlaňami o zábradlie terasy, až zbeleli hánky. „Pán Noel, sledujete, čo sa deje na starom kontinente?“
„Áno, v novinách o tom veľa píšu a veľa počúvam o tom rádio,“ odpovedal Noel. Pán Kohn zostril na neho pohľad ako dravý vták na svoju korisť. „V Európe sa radikálne mení politická klíma. Ako iste viete, liberalizmus a sociálnu demokraciu začali nové politické smery odsúvať na smetisko dejín. V Európe vzniká nová politická sila. Dal som si vypracovať správu a tie prognózy sú jasné. Do niekoľkých rokov vznikne v Európe nový blok. Túto moc začnú formovať Poliaci, Bulhari, Maďari, Rumuni a Taliansko s Nemcami. Aj západné mocnosti si začínajú uvedomovať silný potenciál týchto štátov, ak iste viete ako to využiť…“
„Pokiaľ mi je známe, tak Francúzi a Briti tento blok rozhodne neodignoruju,“ prikývol Noel. „Britské zbrojovky začali rokovať s Talianmi o tom, že im odpredajú licencie na výrobu svojich tovarov.“
„Áno, dokonca British Petrol sa začali usilovať o znovuzískanie ropných polí na Kaukaze, o ktoré prišli po poslednom znárodnení tamojším režimom,“ doplnil pán Kohn.
„Žiadate ma aby som sa ujal práve toho?“ spýtal sa Noel. „Ak ide o uzatvorenie zmlúv o dodávkach vrtných zariadení pre British Petrol, lepšieho človeka na to ste si nemohli vybrať, pán Kohn.“
„Ale nie, pán Rosentall,“ usmial sa pán Kohn. „British Petrol je malá výzva pre vás v tom, prečo som vás oslovil. Aj keď v značnej miere vaša práca bude mať veľa spoločného s ruskými záujmami, ktoré nás tiež znepokojujú.“
Noel len ticho počúval. Neodvážil sa položiť pánovi Kohnovi ďalšie otázky, nechcel pred starým biznismenom vyznieť ako nechápavý hlupák. Ronald sa otočil od zábradlia a položil svoje mocné ruky na Noelove ramena. „Existuje vplyvná osobnosť, ktorá má silný potenciál formovať túto novú moc medzi spomenutými Európskymi národmi. Uvedomujú si to aj Briti a Francúzi, pre ktorých nový blok a celkovo celá Európa môžu predstavovať silnú protiváhu voči Rusom. Vaším cieľom bude sa s touto osobnosťou stretnúť a vyjednávať s ním v záujmoch našej spoločnosti.“
„Stačí len naznačiť. Aké dohody máte namysli pán Kohn?“ vyzvedal mladý muž s obchodníckym talentom. Kohn spustil ruky z Noelovych pliec. „Naša spoločnosť sa zaoberala aj poskytovaniu úverov rôznym štátom. Väčšinou išlo a prefíkaný obchodný ťah, keď sme štátom sprostredkovali výhodné pôžičky na investície, ktoré vliali väčšinou do našich produktov a služieb. To nám umožnilo, nielen návrat investovaných peňazí a zisk na úrokoch, ale aj zisky z kúpy a zaplatenia našich produktov a služieb.“
„Tomu samozrejme rozumiem,“ súhlasil Rosentall. „Nová politika v Európe znamená mnoho investičných možnosti.“
„Nie len to…“ ozrejmil pán Kohn. „Poskytneme výhodné úvery, poskytneme licencie na výrobu rádií, do rozvoja strojárstva, investície pre chemický a petrochemický priemysel a vojenský komplex. Samozrejme, je treba po poslednej kríze dopomôcť naším partnerom sa postaviť na nohy. Preto sa nestačí len držať našej starej obchodnej stratégie. V Európe vybudujeme sieť nadácii, ktoré budú týmto politickým lídrom znášať zlaté vajcia pre rozvoj ich štátu. Nenávratne!“
„Neurazte sa pán Kohn…“ namietal Noel. „Nehovorím, že vytvoriť takéto nadácie na podporu nových politických garnitúr v Európe bude likvidačné, ale tieto investície sa nemusia do budúcnosti vyplatiť, pokiaľ sú nenávratné.“
„Ach, drahý pán Rosentall, vážim si vašu múdrosť v tejto oblasti…“ zasmial sa vážený pán Ronald Kohn. „… ale ste ešte mladý aby ste pochopili, že zisk nebol jediným cieľom mojej rodiny, odkedy založila našu spoločnosť,“ založil si ruky za chrbát a otočil sa smerom k moru, kde pozoroval nočný príboj. „Peniaze sú len prostriedok k dosiahnutiu ambícii, ktoré sa snažíme naplniť po celé generácie. My nemusíme len na vývoji udalosti v Európe zarábať, mi máme šancu zasahovať do jej vývoja. Písať históriu starého kontinentu. Ovplyvňovať jej osud a osudy jej obyvateľov.“
„Už to chápem,“ preglgol pán Rosentall. „Ako však môžem ja tieto ambície dosiahnuť, keďže som len obyčajný obchodník?“
Pán Kohn sa znovu otočil k Noelovi. „Váš obchodnícky talent vás nepredurčuje iba na hrabanie peňazí. Ale som rád, že to chápete. Ste bystrý človek, pán Rosentall, preto sa na vás spolieham. Nie len v záujme našej spoločnosti, ale v záujme vyšších cieľov!“
„Takže…“ spýtal sa neisto Noel. Pán Kohn sa zaškeril, až mu v ústach zažiarili zuby. „Nuž… asi o tri dni odcestujete do Európy a stretnete sa s touto významnou osobnosťou novej Európskej politiky, ktorá má vplývať na budúcnosť starého kontinentu a možno aj celého sveta. Pamätajte, v záujme vyšších cieľov!“
„Rozumiem, pán Kohn. Dúfam, že vás nesklamem,“ uistil váženého pána Noel. Kohn spravil niekoľko krokov ku vchodu dnu a povedal. „Ja tomu verím, pán Rosentall. Teraz sa poďte zabávať. Večierok ešte neskončil.“
Spolu sa vrátili z terasy. Znovu hlučne hrala hudba a parket bol plný. K Noelovy pribehla Miriam a chytila ho za ruku, aby ho zatiahla do tanca. Noel sa ani trochu nebránil. Vbehli na parket a začali tancovať. Pani Rosentallová si ani nevšimla, že jej manžel je zamyslený viac ako inokedy, keď máva veľa práce.
Pred vlakovou stanicou Gare du Nord v Paríži zastavil taxík, z ktorého vystúpil pán Rosentall. Asi pred dvoma hodinami pricestoval z USA a mal sa na stanici stretnúť s človekom, ktorý ho bude na cestách sprevádzať.
Všetko ostatné mu vysvetlil Hershel Friedman. Oboznámil ho s tým, ako a kam by mala cesta prebiehať. Mal cestovať Orient Expresom krížom cez Európu.
Noelovy z čierneho Citroénu pomohol vyložiť batožinu taxikár, potom sa presunuli na nádražie. Chvíľu sa motal medzi davmi, až zazrel muža čo držal ceduľku „Monseur Rozzendall“.
Muž bol počerný, mal hustú bradu, dlhy krivý nos, na ktorom mal nasadené okrúhle okuliare a kučeravé čierne vlasy. Stál tam v ošúchanom kabáte s pleteným zeleným šálom okolo krku. Hlavu mu tienil starý klobúk. Nebol to však nijaký žobrák, na tuláka bol ešte dosť udržiavaný. Patril skôr k tým skromnejším židom. Hershel mu už o ňom hovoril.
Noel pristúpil k čakajúcemu židovi a podal mu ruku. „Dobrý deň. Som pán Rosentall, vy budete asi pán Sangrel.“
Žid sa zahľadel na pána Rosentalla. „Tiež ma teší, pán Rosentall,“ a bližšie sa predstavil. „Sangrel, Dávid Sangrel, k vaším službám.“
„Moje meno máte napísane špatne,“ ukázal Noel na ceduľku. Dávid pozrel na ceduľku a potom ju zastrčil za chrbát. „Ospravedlňujem sa, pán Rosentall, netušil som ako sa vaše meno presne píše.“
„To je v poriadku,“ usmial sa Noel. „Takže aký je plán cesty?“
„Všetko vám vysvetlím vo vlaku, za chvíľu pristavia rušeň,“ ozrejmil Dávid stručne plán cesty. „Lístky som už zakúpil, pocestujeme ešte za hranice Francúzka. Dúfam, že sa vám cesta bude páčiť.“
„Pokiaľ budem mať na ceste tak dobrú spoločnosť ako s vami, tak nedbám,“ Noel vystavil Dávidovi kompliment. Od Hershela počul, že Sangrel má komplimenty rád.
Onedlho pristavili rušeň. Dlhý luxusný vlak sa pomaly zaplnil. Dávid s Noelom nastupovali medzi prvými, hoci mali miesta rezervované. Mali to byť priestranné nocľažné kupé, s vlastnými toaletami. V iných vlakoch takéto vymoženosti nebývali.
Len čo sa vlak zaplnil, vlakvedúci zapískal na píšťalu tak, až ľudí zaboleli ušné bubienky a vlak sa pohol. Z komínu sa spustil hustý dym a stroj opúšťal konečnú stanicu Gare du Nord.
Po niekoľkých hodinách cesty zašli Noel s Sangrelom na večeru do reštauračného vozňa. Krajina sa cez okno menila nevydaným tempom. Než sa zotmelo, vlak križoval trasu cez doliny pod špicatými horami. Služobníctvo prinieslo večeru a s chuťou sa do nej pustili. Popíjali pritom šampanské a najviac si pochutil Dávid Sangrel. Niekedy hltal Francúzke zemiaky až tak, že mu hrče ostávali na jeho chudých lícach. Noel sa večere takmer ani nedotkol. Nieže by bol hladný, ale pri rozhovore s Dávidom veľa premýšľal.
„Je to naozaj úžasný človek – charizmatický…“ hovoril Dávid o mužovi s ktorým sa mali stretnúť. „Predstavte si aký je zásadový, pán Rosentall. Má silný vzťah k umeniu. K jeho smole ho na umeleckú akadémiu nevzali, ale napísal už jedno knižné dielo a miluje klasickú hudbu. V armáde skončil síce s hodnosťou desiatnika, no v politickom živote sa dokázal vyšplhať vysoko. Nefajčí, je abstinent a vegetarián. Zásadový to chlap!“
Noel sa strhol z premýšľania a odvrátil pohľad od okna reštauračného okna, cez ktoré už hľadel iba do tmy. Krajinu nebolo už vôbec vidno. Veľké horské masívy zahalila noc. S vidličkou si vzal sústo svojej večere a zjedol ho, potom zapil šampanským. Pozrel na neustále rozprávajúceho Sangrela a položil mu neistú otázku. „Pán Sangrel, poznáte pána Kohna dobre?“
„Áno, samozrejme.“
„Keď ma poveril zúčastniť sa tejto schôdzky, hovoril niečo o vyšších cieľoch. Vraj nejde len o biznis. Povedal, že ide o vyššie ciele. Viete vôbec čo to znamená?“
Sangrel chvíľu mlčal. Reštauračným vozňom zneli rôzne nálady cestujúcich.
„Áno…“ odkašľal si Dávid. „Vyzeráte na veľmi bystrého človeka, pán Rosentall, tak vám niečo o tých vyšších cieľoch poviem.“
Noel spozornel ako nikdy predtým.
„Ide o vybudovanie Šalamúnovho chrámu,“ povedal Sangrel. Noel sa pri myšlienke vybudovania akéhosi chrámu usmial. Toto sú tie vyššie ciele?
„Aby ste pochopili, pán Rosentall, vybudovanie Šalamúnovho chrámu je obrazné pomenovanie dosiahnutia nášho poslania,“ povedal Dávid. „Poslania, ktoré si náš ľud stanovil už pred stáročiami, spečatením zmluvy na hore Sinaj už samotným Mojžišom.“
„To znie zvláštne,“ odvetil Noel. Sangrel akoby s nadšením očakával, že k tejto reakcii dôjde, rozprával ďalej. „Poslanie je najvyššou prioritou potvrdenia našej vyvolenosti, pán Rosentall.“
„Hm, potvrdenie našej vyvolenosti…“ pousmial sa Noel. Sangrel nahodil sprisahanecký pohľad. „Presne tak, pán Rosentall. Znie to síce neuveriteľne, ale je to tak. Nás osud predurčuje vytvoriť globálnu prediktúru, v ktorej sa bude celé ľudstvo podriaďovať jednej vôli.“
„Aha a pán Kohn bude akože tým neobmedzeným pánom sveta?“ spýtal sa Rosentall.
„Ale kdeže,“ zasmial sa Dávid. „Pán Kohn? Vystavania Šalamúnovho chrámu sa dožijú možno až potomkovia váženého pána Kohna. My zakladáme len jednú tehlu. Dielo sa už buduje niekoľko stáročí, a nezrodilo sa v hlavách Kohnovho klanu. Kohnov klan sú tiež iba poslušní služobnici veľkého plánu, tak ako aj my.“
„Rotschild? Rockefellerovci?“ hádal Rosentall.
„Hahaha! Vedľa, pán Rosentall,“ znovu sa Dávid zasmial, zapil sústo šampanským a pokračoval v rozprávaní. „Rockefellerovci s klanom Rotschildovcov sú tiež iba súčasťou pyramídy, rovnako ako pán Kohn. Ale pyramídou hýbe niekto iný.“
„Tak potom už vážne netuším, kto môže stáť ešte nad týmito mocnými mužmi, pán Sangrel.“
„No…“ prehodil uvážlivo rukami Dávid. „Ten niekto, alebo skôr niečo, čo stojí nad týmito mocnými, môžeme nazvať Bohom.“
„Boh?“ hlesol Noel. Sangrel potvrdil svoje slova. „Áno, Boh. Znie to neuveriteľne, ale Boh je ten, kto s naším národom spečatil zmluvu. Boh všetko riadi a ovláda. My sme sa mu zaviazali službou pri postavení jeho vlády. Za odmenu môžeme užívať plody jeho veľkolepého plánu. Nám bude patriť bohatstvo sveta, ktoré nám budú odovzdávať gójovia.“
„Povedzme, že začínam veriť vaším slovám, pán Sangrel, že s tým Bohom to myslíte vážne. Čo podľa vás je naša úloha? Čo je tou tehlou, ktorú máme položiť na výstavbu Šalamúnovho chrámu?“ ozval sa trochu pochybným hlasom Noel. Znelo to všetko bláznivo, preto sa snažil aspoň v rozhovore vyznieť, že Dávidovi jeho slova neveril, no v skutočnosti začal nad jeho slovami naozaj premýšľať. Reči o Bohu a jeho zámeroch naozaj začal brať vážne. Sangrel to v jeho očiach okamžite vyčítal. „Zniete skepticky, ale vo vás vidím, že nepopierate svoju úlohu, ktorú som vám vyjavil. Veríte mojím slovám. Veríte v Boha.“
Noel zatajil dych. Dávid ho dokázal rýchlo prečítať. „Oči sú oknom do duše.“
„Zostaňme pri téme, pán Sangrel,“ odvetil Noel. Dávid dojedol svoju večeru. Dopil šampanské a servítkou si utrel ústa. „Dobre… takže pri téme… Pýtali ste sa na vašu úlohu.“
Noel pokýval hlavou. Dávid Sangrel pokračoval ďalej. „Vziať tehlu a položiť ju ako ďalší diel Šalamúnovho chrámu. Tou tehlou je muž, s ktorým máme zjednanú schôdzku.“
„Tá úloha…“ vyzvedal Noel. Sangrel sa spýtal. „Časom sa dozviete.“
„Mne taká odpoveď nestačí.“ naliehal Rosentall.
„Máte rodinu? Ste ženatý?“ spýtal sa Dávid.
„Áno. So ženou čakáme dieťa.“
„Ste ochotný, ich obetovať Bohu?“ odpovedal Sangrel Noelovi otázkou. „Ste ochotný položiť na oltár božieho plánu ich životy?“
Noelovi pri tejto otázke skoro zabehlo. Celý šokovaný sa musel napiť šampanského. Čo sa ma to ten šialenec pýta? Napadlo ho.
„Prestaňte sa tváriť, že vás to šokovalo, pán Rosentall. Ľudia od nepamäti obetovali svojím bohom. Mayovia srdcia svojich nepriateľov, Kelti k posilneniu mocnosti, ktorým sa zaviazali, svoje ľudské obete prenechali ohňu v obradných prútených figurínach. Aj náš národ živil Boha krvou a neváhali sme obetovať aj vlastných. Napríklad Abrahám, keď obetoval svojho syna Izáka.“
„Lenže Boh mu v tom zabránil!“ povedal Noel. Vtom ho Sangrel znovu poučil. „Ale tu ide o princíp. Myslíte si, že keby Boh nezasiahol, že by Abrahám Izáka ušetril? Práve naopak!“
„Stále som sa nedočkal odpovede. A nechápem prečo do toho miešate moju rodinu!“ Noel znervóznel. Ľudia v reštauračnom vozni sa začali za židovskou dvojicou otáčať.
„Upokojte sa, pán Rosentall,“ upokojoval situáciu Dávid. „Vy ste si už vybrali. To je slobodná vôľa ktorú nám dal Boh. Nikomu inému, len nám. Vaša rodina a ďalšie generácie vášho rodu budú žiť v blahu a prosperite. Iný osud postrehne zvyšok ľudstva, dokonca aj veľkej časti židov. Narozdiel od gójov si už oni vybrali. My sme sa rozhodli slúžiť, oni sa rozhodli zase nášho Boha nakŕmiť.“
Nakŕmiť?“ Rosentallovi sa zatajil dych.
„Áno,“ povedal Sangrel. „Každý žid má na výber. Buď sa stane živou energiou, ktorá posilní takú entitu ako je náš Boh, alebo sa rozhodne tak ako sme sa rozhodli my. Oddanej službe Bohu, za ktorú budeme odmenený.“
Noel sa poobzeral po vozni. Za jedným stolom kárala matka svojho syna v roztomilom námorníckom obleku. Vedľa sa dvaja zámožnejší muži rozprávali o obchode. Pri inom stole rozoberali politickú situáciu v Európe. Vrchný vypisoval šek a na konci vozňa zase jeden z čašníkov sa ospravedlňoval mladomanželom, ktorých omylom polial vo chvíli, keď vlakom zatriaslo. S obavami sledoval, či niekto nezachytil ich divný rozhovor.
„Nevšímajte si týchto gójov,“ odvetil Dávid Sangrel. „Oni aj tak nerozumejú ničomu, o čom sa zhovárame, aj keby sme sa bavili ich materinskou rečou. Oni totiž nemajú nato vyvinuté chápanie, aby rozumeli fungovaniu sveta a vyššieho bytia rovnako ako my. Mnohí z nich sú už automaticky odsúdení k obetovaniu ich životov nášmu Bohu. V tom spočíva jeho neomylnosť. Keby muža, s ktorým máme schôdzku, prijali na umeleckú akadémiu, nebolo by to udusenie jeho veľkého potenciálu, ktorý môže v budúcnosti využiť? On si ale je svojho osudu vedomý, verí v božiu prozreteľnosť. On je našou tehlou.“
„Také poverčivé,“ zamračil sa Noel.
„Poverčivosť je sladká nevedomosť,“ povedal Sangrel. „Vďaka poverčivosti sa gójovia stávajú naším nástrojom. Viete… veľké potoky krvi dajú Bohu toľko sily, že jeho moc sa stane neotrasiteľnou. Iróniou je, že nám k tomu dopomôžu práve gójovia. História pozná mnoho týchto príkladov. Jedným z nich bola aj inkvizícia v období stredoveku. Kresťania sami, plnili naše ciele tým, že na hraniciach obetovali mnoho duši nášmu Bohu. Nevedomosť je našou zbraňou. Kresťania nám takto nevedome pomáhali k vyšším cieľom. Verili, že sa Ježiš Kristus za nich obetoval. Pravda je však taká, že MY sme obetovali Ježiša Krista. Vtedy sme prvý raz položili nové základy k znovu postaveniu padnutého Šalamúnovho chrámu, ktorého stavba trvá do dnes. Kresťania v nevedomosti začali napĺňať náš plán. Chrám bude čoskoro hotový. Ešte ubehne mnoho generácii, ale čochvíľa už bude stáť. Je len na nás, pán Rosentall, akou snahou prispejeme pri výstavbe.“
Tri dni od rozhovoru v reštauračnom vozni o tom Rosentall mnoho premýšľal. Vyššie ciele sú vyššími cieľmi. Neexistuje iný dôvod prečo ich nenaplniť. Jedinec bol len mravcom v mravenisku zvanom Šalamúnov chrám. Noel a Dávid boli ako včely robotnice. Plnili svoje úlohy. Národy, kmene, národnosti, náboženské skupiny, spoločenstva, miliónové zástupy ľudí boli iba stádom v chotári, ktorého boli pastiermi – poddanými Boha, ktorých zodpovednosťou bolo starať sa o jeho dobytok a viesť ho na bitúnok, aby uspokojili hlad svojho pána.
Hneď potom, čo pricestovali vlakom, sa ubytovali s Dávidom v jednom horskom penzióne. Tri dni si užívali horskú prírodu. Práve končila zimná sezóna. Ľudia na svahoch si užívali posledné chvíle zimnej dovolenky. Noel rád lyžoval, tak voľný čas využíval naplno na horských svahoch. Dávid sa zase opaľoval na zimnom slnku, alebo si zaplával v krytom bazéne.
V tretí deň pobytu malo dôjsť k schôdzke na najbližšej horskej chate sídliacej vysoko v horách nad penziónom.
Noel a Dávid sa vystrojili na dlhú túru. Obliekli sa čo najteplejšie ako mohli, zabalili batohy a vyrazili. Držali sa turistických chodníkov, pri ktorých ich informovali tabule k cieľovej destinácii.
„Horská chata Grond – 1 h 20 min. stúpanie.“
Pokračovali ďalej, pri ďalšej zástavke ich obkolesovali husté borovicové lesy. Zbadali ďalšiu turistickú ceduľu: „Horská chata Grond – 55 min. stúpanie.“
A pokračovali: „Horská chata Grond – 35 min. stúpanie.“
„Už sme skoro tam!“ odvetil unavený Dávid. Noel si sadol na lavičku pri odpočívadle. „Desať minút pauza a pokračujeme.“
Potom vyrazili ďalej. Nakoniec dorazili k veľkej drevenej stavbe pri okrúhlom zamrznutom jazere.
„Konečne!“ vydýchol si Dávid. „Už mám chuť po varenom čaji s rumom.“
„Čo teraz?“ spýtal sa Noel.
„Počkáme, pán Rosentall.“
Sedeli tak polhodinu na terase. Čaj s rumom prišiel v tomto chladnom počasí vhod. Hore bola slabšia viditeľnosť a okrem niekoľkých turistov, ktorí sa radšej vyhrievali pri kozube vnútri horskej chaty, vonku boli iba oni. Dnu však nešli, aby ich pri schôdzke dotyčný muž neprehliadol. Po malej chvíli zbadali ako sa cez turistický chodník k nim blíži menšia skupinka ľudí. Dávid sa postavil, aby lepšie videl.
„To je on, pán Rosentall,“ oznámil. Noel sa otočil a tiež zazrel skupinku ľudí. Boli to samozrejme samí podlízaví ľudia. Takých pätolizačov poznal Noel vo firme mnoho. Neustále poklonkovali výstrednému mužovi v strede skupinky.
Muž okolo ktorého toľko podliezali, zase nebol ani vysoký, ani veľmi príjemného vzhľadu. Človek by čakal niekoho veľkého a pohľadného. Človek, s ktorým sa ale Noel s Dávidom mali stretnúť, bol iný. Mal zvláštny vzhľad. Čierne mastné vlasy vyčesané do strany. Bol čudne oholený. Mal plochý nos, veľké lícne kosti, malé oči ďaleko od seba a vzrastom bol rovnakej výšky ako Noel. Nie veľmi sa usmieval. Snažil sa tváriť skôr vážne, ale sem tam to pôsobilo groteskne. Jediný, kto si to nevšimol, bol jeho sprievod, ktorý si skôr ani nechcel všímať zvláštneho muža nevkusný dojem. Cestou ho bezhranične ospevovali.
Tak toto je ten muž, ktorý má hýbať celou Európou, pomyslel si Noel a pomaly sa zodvihol. Vykročil naproti kontroverzne vyzerajúcemu mužovi uprostred dotieravej skupinky ľudí. Len čo sa k sebe priblížili, ich pohľady sa stretli. Vtedy sa muž usmial a podali si ruky. Noel Rosentall ho oslovil tak ako sa patrilo. „Teší ma, že vás spoznávam, her Hitler!“
.jpg)
