XII.

V rámci vnútornej a zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov je potrebné konečne sa začať celkom zodpovedne zaoberať otázkou vzťahu národného a globálneho. Už v tejto dobe je situácia vo svete mimoriadne nebezpečná a teda aktuálna na riešenie. Existuje dostatok dôkazov, že globalisti sú odhodlaní podrobiť celé ľudstvo bezprecendentnej tyranií prostredníctvom svojho Veľkého resetu, pandemických opatrení, Agendy 21, Agendy 2030, Zelenej dohody, Nového svetového poriadku či digitálnych zručnosti a podobne. Začala vznikať situácia, že vo vzťahu národného a globálneho národné sa začalo celkom ľahko podrobovať globálnemu – globálnym silám, ktorých vo svete nie je veľa, ale majú veľa finančných zdrojov, súkromné mediálne skupiny na svojej strane a čo je najhoršie, do osidiel svojej moci a vplyvu zatiahli politických predstaviteľov národných štátov, vychovali si mnoho personálu v rámci svojich nadácií, ktoré pre záujmy globálneho sformovali na celkom slušnej úrovni personálny a obsahový život rôznych neziskových organizácií.

Podľa Andreja Fursova pre súčasný svet je to najdôležitejšie a najnebezpečnejšie – sociálna katastrofa, ktorú vodcovia svetových kapitalistických systémov zorganizovali, aby priviedli kapitalizmus do nového, postkapitalistického štádia. Na konferencií v Santa Fe Complexity Institute (USA) si globalisti stanovili ciele, ktoré chcú dosiahnuť za 10 – 15 rokov:

1. Zrušenie súkromného a osobného vlastníctva.

2. Univerzálny základný príjem pre tých, ktorí prijali „nový normál“.

3. Zrušenie hotovosti, ich nahradenie digitálnou menou. (Digitálna mena nie sú peniaze, ale prostriedok sociálnej kontroly.)

4. Systém ratingov uhľovodíkov pre štáty a korporácie.

5. Prísna sociálna kontrola (kamery na uliciach, digitalizácia).

6. Prideľovanie spotrebovaných potravín, energie a prírodných zdrojov.

7. Patenty na semenársky fond a obmedzenie možnosti konzumácie potravinových produktov vlastnej výroby.

8. Útok na chov dobytka. Presun veľkej časti populácie buď na umelé bielkovinové potraviny alebo na vegetariánske. (Koniec farmárstvu a vysokokvalitným bielkovinovým potravinám.)

9. Kontrola nad pôrodnosťou. (Toto je depopulácia.)

10. Povinné očkovanie. (Vakcinačné pasy).

11. Výrazné obmedzenie alternatívnych foriem liečby.

12. Stieranie (a neskoršie zrušenie) rodových rozdielov.

Podľa Fursova ultraglobalisti sa snažia nielen vytvoriť postkapitalizmus, ktorý by im vyhovoval v globálnom meradle, ale po prvé, reštartovať históriu v podobe, v akej sa vyvíjala od neolitickej revolúcie, teda za posledných 10.-12. tisíc rokov a nasmerovať ho k inštitucionalizovanému neobarbarizmu, futuroarchaizmu a po druhé, dostať pod kontrolu (socio-)biologickú evolúciu, vrátiť ju späť a premeniť väčšinu populácie planéty na spoločenské zvieratá bez kvalít, bez identity…

Proti takejto budúcnosti, ako si to predstavujú a plánujú globalisti, a teda predovšetkým minoritná trieda kapitalistov aj s jej prisluhovačmi a s ich poňatím globalizácie, je treba viesť organizovaný odpor, v ktorom má rozhodujúcu úlohu tak vládna moc národného spoločenstva a pod jej vedením aj strana občianstva. Lenže nič takého sa v programoch politických strán, v ich politickom konaní a v koaličných zámeroch a v programovom vyhlásení vlády SR, ani nespomína a ani nevyskytuje.

Vzťah národného a globálneho praktický všetky politické strany a ich predstavitelia chápu deformovaným spôsobom a berú, že národnoštátne záujmy a záujmy vlastného obyvateľstva sa majú presadzovať v rámci globálnych politík a z tohto dôvodu na nadnárodnej, globálnej úrovni. Naši politici v tom vidia základný predpoklad toho, aby ich zahraniční „partneri“ mohli pokladať za dôveryhodných partnerov. Podriaďovanie sa záujmom globálnej politiky na úkor národného berú ako múdry a rozumný prístup k riešeniu rôznych problémov, ktorý je založený na požiadavke jednoty (s globalistami). Je to najhrubší prejav veľkej hlúposti politikov, ktorí sa naviac oháňajú tvrdeniami, že presadzujú záujmy obyvateľstva národnej spoločnosti.

Azda všetci si myslíme, že k tomu, aby sa robila zodpovedná politika, je potrebná naša účasť vo voľbách a potom na základe výsledkov volieb sa bude robiť politika podľa záujmov občanov – voličov. Zrejme je to ďaleko od pravdy, pretože naši predstavitelia vládnej moci už nemajú žiadnu spôsobilosť rozhodovať o dôležitých otázkach života a fungovania našej národnej spoločnosti samostatne a bez zásadného vplyvu nadnárodných globálnych síl. Jednou takouto nadnárodnou silou je napríklad Klub Bilderberg, ktorý bol založený z iniciatívy rodiny Rockefellerovcov v roku 1954, keď sa v luxusnom hoteli Bilderberg zišlo na svojom prvom stretnutí 130 svetových magnátov a bavili sa o tom, ako bude vypadať svet v nasledujúcich rokoch. A o rok neskôr sa svetoví magnáti dohodli na zjednotení Európy.

Ďalšou nadnárodnou silou, ktorá sa prezentuje vo svete, je „Rímsky klub“. Ide o medzinárodnú mimovládnu organizáciu, ktorá bola založená v roku 1968. Podľa vlastných vyhlásení združuje najautoritatívnejších predstaviteľov politickej, finančnej, kultúrnej a vedeckej elity rôznych krajín sveta. Rímsky klub deklaroval, že jeho cieľom je riešiť globálne problémy, ktoré ohrozujú blahobyt a dokonca existenciu ľudstva. Ako napríklad znečistenie životného prostredia, zmena klímy, rast populácie, ničenie biodiverzity, vyčerpanie prírodných zdrojov, nedostatok potravín a iné. Že globálne problémy vyvoláva prežitý systém ekonomického kapitalizmu, o tom sa nesmie nič hovoriť a ani riešiť, nieto sa ešte usilovať o akési dôsledné reformy.

1. augusta 2024 „Rímsky klub“ , medzinárodná verejná organizácia, a „Rada pre ľudskú budúcnosť“ , nezávislý think tank, zverejnili správu o okrúhlom stole, ktorý usporiadali v júli. Dokument s názvom „Okrúhly stôl o budúcnosti ľudstva: Globálna výzva k akcii, keď ľudstvo čelí viacerým krízam”, vykresľuje pochmúrny obraz budúcnosti. Podľa ich názoru do konca 21. storočia ľudská civilizácia prestane existovať v dôsledku klimatických zmien, preľudnenia, nových pandémií a iných hrozieb. Aké sú podľa nich megarizika ?

1. Ide o existenčné rizika: globálne prehratie, globálna otrava, zbrane hromadného ničenia.

2. Ide o krízu zdrojov: nedostatok zdrojov, potravinová neistota, ekologický kolaps a vyhynutie.

3. Ľudské vplyvy: pandemická choroba, preľudnenie, nekontrolovateľné technológie, minimálna informácia.

A aké riešenia navrhujú ?

1. Vytvorenie Parlamentného zhromaždenia OSN je pokusom o vytvorenie svetovej vlády, ktorá narúša suverenitu jednotlivých štátov.

2. “Rada systému Zeme” s právomocou prijímať záväzné zákony je v skutočnosti nadnárodným orgánom s obrovskými právomocami.

3. Reforma Bezpečnostnej rady OSN so zrušením práva veta narúša existujúcu rovnováhu síl.

4. Nový systém financovania OSN vedie k zvýšeniu vplyvu nadnárodných štruktúr.

5. Návrhy na úplný zákaz jadrových zbraní prinášajú vážne riziká, najmä pre Rusko:

– Strata strategickej parity s USA a NATO;

– Ohrozenie národnej bezpečnosti bez jadrového odstrašenia;

– Narušenie vojenskej rovnováhy vzhľadom na prevahu NATO v konvenčných zbraniach.

6. Prudké zníženie využívania fosílnych palív spôsobí vážnu ranu ekonomikám mnohých krajín vrátane Ruska:

– Výrazný pokles HDP a príjmov z exportu;

– zvýšená nezamestnanosť v ropnom a plynárenskom sektore a súvisiacich odvetviach;

– Potreba rozsiahlej a nákladnej reštrukturalizácie energetického systému;

– Riziko energetickej krízy a poklesu životnej úrovne obyvateľstva.

7. Myšlienka “Globálnej komisie pravdy”, ktorú navrhol Julian Cribb, spoluzakladateľ Rady pre budúcnosť ľudstva, evokuje asociácie s ” ministerstvom pravdy ” z dystopických diel.

8. Systémová mena Zeme je návrhom na vytvorenie jednotnej globálnej meny, ktorá povedie k strate ekonomickej suverenity jednotlivých krajín a zvýšeniu vplyvu globálnych finančných inštitúcií.

9. Dobrovoľný plán depopulácie Juliana Cribba vyvoláva vážne etické otázky a povedie k demografickým problémom, najmä v rozvinutých krajinách, ktoré už čelia starnutiu populácie.

10. Nový potravinový systém si vyžiada radikálne zmeny v poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle, čo povedie k nestabilite v týchto sektoroch a možným problémom potravinovej bezpečnosti počas prechodného obdobia.

11. Obehové globálne hospodárstvo je myšlienka, ktorá si vyžaduje úplnú revíziu existujúcich ekonomických modelov. Zatiaľ čo cieľ zníženia odpadu je chvályhodný, rýchly prechod na takýto systém by spôsobil vážne ekonomické narušenie a nezamestnanosť v tradičných priemyselných odvetviach.

Akýmsi riadiacim centrom globálnej moci sa stalo Svetové ekonomické fórum (WEF), založené v roku 1971 Klausom Schwabom, ktoré sa pokladá za neziskovú organizáciu. WEF sa vraj neviaže na žiadne politické, stranícke a národné záujmy, pretože sa usiluje o zlepšenie stavu sveta. Členstvo v Svetovom ekonomickom fóre je iba na pozvanie a zahŕňa významných jednotlivcov ako sú bankári, diplomati, priemyselníci a politici s dôrazom na spoluprácu medzi elitným inštitúciámi v bankovníctve, výrobe a vláde. Spočiatku bolo Svetové ekonomické fórum známe ako Európske manažerské fórum – nezisková nadácia. WEF sa rozšírilo s primárneho dôrazu na obchod smerom k tomu, aby sa stalo hráčom v medzinárodných geopolitických záležitostiach. WEF sa postupne etablovalo na stretnutia globálnej elity, kde sa prijímajú rozhodnutia a dohody.

Svetové ekonomické fórum sa v súčasnosti pokladá za Medzinárodnú organizáciu pre spoluprácu verejného a súkromného sektora. „Davoský manifest“ podrobne popisuje princípy tzv. kapitalizmu zainteresovaných strán v súlade s Agendou udržateľného rozvoja OSN (Agenda 2030). Model tohto kapitalizmu, ktorý navrhol práve zakladateľ WEF Klaus Schwab, stavia súkromné spoločnosti do pozície správcov spoločnosti a je vraj najlepšou odpoveďou na dnešné sociálne a environmentálne výzvy. Cieľom fóra je teda „demonštrovať podnikanie v globálnom verejnom záujme“. Zabúda sa na to, že globálne rozhodovanie nevolených predstaviteľov predstavuje značne riziko a môže výrazne poškodiť samosprávu.

Veľmi často zmieňovaným cieľom WEF je transhumanizmus, zlučenie človeka a stroja. Klaus Schwab otvorene vyjadril svoju túžbu integrovať fyzické a biologické identity s novými technológiami. Budúcnosť má patriť technológiam, ktoré zahrňajú rozsiahle digitálne monitorovanie, správu riadenú umelou inteligenciou a rámec pre biometrické overovanie, ktoré v súhrne predstavujú riziko pre autonómiu jednotlivcov a ich ľudské a spoločenské práva. Svetové ekonomické fórum spoluprácuje v rámci dohodnutého partnérstva práve s OSN, so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO), s farmaceotickým Kartelom, aby ovplyvnilo prístupy k očkovaniu, digitálne zdravotné certifikáty a pripravenosť na budúce pandémie. Aká veľká dôležitosť sa prikladá tejto Medzinárodnej organizácií pre spoluprácu verejného a súkromného sektora, vyplýva z toho, že po Klausovi Schwabovi vedenie WEF prevzal z BlackRocku Larry Fink a že do vedenia bol dosadený André Hoffmann, ktorý je členom Rímskeho klubu a Bilderbergu.

Medzi najdôležitejšie politické organizácie na svete patrí „Rada pre zahraničné vzťahy“ (CFR), ktorá je „dieťaťom“ rodiny Rockefellerovcov a bola naplnením myšlienky vytvorenia inštitútu pre riadenie zahraničnej politiky. Zakladajúcim prezidentom CFR bol John Davis, osobný právnik JP Morgana, financovanie pochádzalo od bankarského klanu, ktorý tvorili J.D. Rockefeller, J.P. Morgan, Jacob Schiff, Otto Khan a Paul Warburg. V dnešnej dobe sa financovanie CFR realizuje cez rôzne vplyvné nadácie, ktoré sú oslobodené od dane financované bankami. CFR má rozvetvenú sieť pridružených organizácií, ktoré sú označované ako Výbory pre zahraničné vzťahy. CFR sa pokladá za zdrojovú organizáciu, ktorá riadi väčšinu ostatných mocenských globalistických organizácií. CFR má vraj okolo 4 500 členov a treba vedieť vyhodnocovať, čo CFE hovorí a propaguje cez svojich členov, čím sa v skutočnosti jej členovia zaoberajú v svojich profesných, korporatných či akademických pozíciach.

Konečným cieľom CFR nie je nič menšieho, než vytvorenie súkromnej svetovej vlády systematickou eróziou štruktúr a politík národných štátov. Dôležité je si uvedomiť, že bez demokratickej kontroly uvedené množstvo členov disponujúce veľkou mocou môže pokojne svoj politický, ekonomický, finančný, vojenský či mediálny vplyv rozpriestrieť nad celým národmi vo svete. Koncil sám o sebe nikdy nekoná pod vlastným menom. Skôr tak činia pod vlastným menom individuální členovia zo svojich vlastných postov predsedov, generálnych riaditeľov a prezidentov hlavných korporácií, finančných inštúcií, medzinárodných multilaterálnych inštitúcií, médií, kľučových vládnych postov, funkcií na univerzitách, v ozbrojených zložkách a odborových organizáciách, pričom to nedávajú do súvislosti s centrálou CFR a jej plánovaním a koordináciou.

Čo nám doteraz organizované globálne sily – minoritná trieda západných kapitalistov aj so svojimi rôznymi prisluhovačmi – nimi organizovaná a presadzovaná globálna politika cez rôzne nadnárodné štruktúry a organizácie, napríklad v našej samotnej Európe, priniesli zaujímavého a podnetného ? V Európe sa pod dohľadom globálnych síl na čele s Európskou komisiou úspešne realizuje projekt „vykosťovania“ národných štátov. V súčasnej dobe členské štáty EÚ predstavujú len akýsi súbor národných štátov len podľa svojich názvov, formálne označovaných ako demokratických a právnych štátov, ktoré zásluhou svojich politických vodcov (elit) boli postupne postavené na rovnakých základných globálnych predpokladoch a dobrovoľne donútených k rešpektovaniu nevolenej a vyššej autority.

Iba tri príklady z praxe: a) presadzovanie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu , b) konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou dotiahnutá do štádia vojenského ťaženia Západu proti Ruskej federácií, založeného na vedení zástupnej vojny Ukrajiny s Ruskou federáciou, c) dobrovoľné odovzdanie zákonodárnej moci na úrovni štátnej moci v prospech vyššej, nadnárodej autority a z toho vyplývajúce všetky problémy a politiky, ktoré národné vlády sú povinné priamo realizovať alebo implementovať.

Takže dostávame sa až k samotnej Európskej únií, ktorá predstavuje už celkom názornú ukážku toho, ako vlastne globálna vláda funguje v Európe a ako sa môže či má rozšíriť na celú planétu, aj keď samotná inštitucionálna stránka globálnej moci nebude musieť vykazovať žiadne podobné črty s inšitucionálnou schémou Európskej únie. Európska únia je príkladom v kladení hlavných pilierov globálnej vlády. Ako sa ukazuje, pokiaľ ide o celú našu planétu, tak musia existovať aspoň tri hlavné piliere globálnej vlády. Sú to: 1. Digitálne peniaze. 2. Digitálna identita. 3. Klimatické opatrenia. Globálna vláda bude predstavovať úplnú kontrolu nad každým aspektom života každého jednotlivca – každej ľudskej bytosti na planéte. A keď sa tak stane, bude to výsledkom v prvom rade samotných občanov – voličov a ich účasti vo voľbách, pretože v prvom rade nás začali zrádzať nami volení zástupcovia ľudu. Keď sa im ako občania nepostavíme na odpor, tak definitívne skončíme za určitú dobu v okovách politiky globálneho.

Dovolím si uviesť niekoľko poznámok ku každému z pilierov svetovej vlády.

Najprv k digitálnym peniazom. Uvedomujem si, že v súčasnosti je svet v procese zavádzania digitálnej meny centrálnou bankou každej dotknutej krajiny. Ide teda o digitálnu menu centrálnej banky, v skrátke CBDC. Úplné digitálne peniaze umožňujú dohľad nad každou transakciou. A tento dohľad sa potom spája s potrebou programovateľnosti meny, čo už znamená, že pôjde o kontrolu každej transakcie, pričom kontrola má byť spojená s obmedzením toho, na čo budú môcť bežní ľudia minúť svoje peniaze. V našom priestore, priestore EÚ, pôjde o digitalizovanú verziu eura vydávanú našou centrálnou bankou, čo znamená, že digitálne peniaze budú v službách štátnej moci. To znamená, že ľudia, ktorí peniaze vydávajú, by mali moc kontrolovať, ako sa míňajú.

Nepokladám to za konšpiráciu, keď si to spojím so slovámi, ktoré vyriekol šéf Medzinárodnej zúčtovacej banky: „Kľúčový rozdiel (s CBDC) je v tom, že centrálna banka by mala absolútnu kontrolu nad pravidlami a predpismi, ktoré určia používanie tohto výrazu zodpovednosti centrálnej banky, a mala by technológiu na jeho presadzovanie.” Článok v Telegraphe ešte z júna 2021 bol rovnako úprimný: „Digitálna hotovosť by mohla byť naprogramovaná tak, aby zabezpečila, že sa míňa iba na základné veci alebo tovar, ktorý zamestnávateľ alebo vláda považuje za rozumný“. Ukazuje sa teda, že digitálne peniaze môžu podliehať nielen štátnej, ale aj korporátnej kontrole.

Tlak na digitálnu menu zapadá do vojny EÚ a teda aj každej vládnej moci členského štátu proti hotovosti. Náramne mi to pripomína vojnu proti terorizmu, ktorá sa začala v tomto storočí, pretože aj vojna proti hotovosti je občianskej verejnosti predkladaná ako prostriedok boja proti teroristom, drogovým dilerom, daňovým podvodníkom či dokonca ako boj proti choroboplodným zárodkom Covid – 19. Zavedenie digitálnej meny centrálnej banky bude znamenať odstránenie všetkých slobôd. Európska centrálna banka pracuje na digitálnom eure už viac ako päť rokov. Šefka ECB dokonca oznámila, že digitálne euro sa stane realitou už od októbra 2025.

Teraz k digitálnej identite.

Ešte z roku 2023 pochádza informácia, že Európsky parlament a členské štáty dosiahli dohodu o povinnom zavedení digitálneho identifikátora Billa Gatesa, ktorý má zabudované funkcie určené na vylúčenie ľudí z účasti v spoločnosti, ak nebudú dodržiavať globalistickú agendu. Bolo prijaté Nariadenie o európskej digitánej identite, ktoré vraj prinesie revolúciu v digitálnej identite tým, že umožní vytvorenie univerzálnej dôveryhodnej a vraj bezpečnej európskej peňaženky digitálnej identity. Z februára 2024 pochádza informácia, že Európsky parlament schválil „Európsku peňaženku digitálnej identity“, čím položil základy pre čínsky systém sociálneho kreditu. Predpokladá sa, že na spustenie projektu „Európskej peňaženky digitálnej identity“ majú byť členské štáty EÚ pripravené v roku 2027. Slovenská republika sa nachádza v pilotnej fáze projektu, ktorú MV SR odštartovalo v apríli tohto roku (2025). Je možné predpokladať, že vláda SR tento projekt zastaví a že nebude nakoniec spustený ? A je potrebné rovnako položiť otázku, či vládna moc sa postarala o to, aby občania SR boli o projekte dôsledne informovaní a hlavne, či súhlasia s jeho realizáciou.

Cieľom Európskej únie je, aby digitálne nastavenie používalo do roku 2030 až 80 % obyvateľstva v takmer každej oblasti života – od cestovania cez sociálne médiá, prihlasovanie na internete, návštevy lekára až po verejnú dopravu. Človek digitálnu peňaženku bude potrebovať všade. V súčasnosti sa v rámci EÚ realizujú štyri pilotné projekty, ktoré skúmajú, ako môže digitálna peňaženka poskytnúť riešenia v týchto 11 oblastiach: prístup k službám verejnej správy, otvorenie bankového účtu, registrácia SIM karty, mobilný vodičský preukaz, podpísovanie zmlúv, požadovanie lekárskych predpisov, cestovanie, organizačné digitálne identity, platby, certifikácia vzdelania, prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia.

Dnes si ešte neuvedomujeme, že spojenie digitálnej identity s digitálnymi menami centrálnych bank predstavuje globálny tlak na zavedenie dystopického systému kontroly. Vládou vydavané doklady totožnosti sa majú nahradiť digitálnym ID, ktoré má byť postavené na nemenných biometrických údajoch každej ľudskej bytosti: odtlačky prstov, štruktúra tváre, vzorka duhovky. Ľudské telo sa tak stane heslom. Digitálna identita a digitálna mena centrálnej banky musia byť integrované a to práve kvôli finančnému systému, ktorý nemôže existovať bez biometrickej digitálnej identity. Čo z toho vyplýva ? Pôjde o nástroj, prostredníctvom ktorého sa každá ľudská bytosť začlení do systému programovateľnej kontroly, v rámci ktorej je prístup každého do spoločnosti a k vlastným peniazom podmienený, povoľovaný či odmietnutý na základe poslušnosti. Chceme sa dožiť takého nového globálneho finančného systému, keďže zavedenie digitálnej identity a digitálnej meny centrálnej banky je predzvesťou konca hotovosti ?

Rozhodnutia o digitálnych identifikačných preukazoch, nazývaných aj ako elektronické identifikačné doklady sa majú priebežne a plošne prijímať vo všetkých členských štátoch OSN. Národné vlády nehovoria so svojimi občanmi o tom, k čomu majú slúžiť digitálne preukazy totožnosti. Treba si postaviť otázku: načo nám je digitálny preukaz totožnosti, aby nám umožnil prístup k všetkému potrebnému, čo človek potrebuje a čo plánuje k zrealizovaniu ? Bez tohto preukazu nemôžeme byť skutočnými ľudskými bytosťami a skutočnými občanmi ? Digitálny preukaz totožnosti môže byť celkom ľahko nástrojom k úplnému zotročeniu človeka a ľudí, pretože je vydaný – udelený – iba vtedy, ak sa plne splnia podmienky elektronického preukazu totožnosti a prepojeného QR kódu. Elektronický preukaz totožnosti vyžaduje úplné dodržiavanie predpisov, úplnú poslúšnosť a podriadenosť. Iba potom nechá človeka prejsť, kúpiťsi čo chce, cestovať, kam chce a podobne.

Oficiálne sa tvrdí, že v dnešnej digitálnej dobe sú QR kódy nenahraditeľnými a užitočnými pomocníkmi. Berie sa, že pomocou QR kódu môžeme jednoducho a bezpečne zaplatiť za služby a tovar v mnohých obchodoch a aplikáciách, pomocou QR kódu si môžeme stiahnuť aplikácie či získať rýchlejší prístup k mnohým webovým stránkam. Funkciu skenovanie QR kódu na mobilnom zariadení môžeme využiť aj v prípade, že chceme získať podrobné informácie o produktoch a zľavách, o prebiehajúcich podujatiach či len potrebujete vedieť, kde sa práve nachádza zásielka objednaného tovaru.

Tvrdí sa, že prinajmenšom na Západe praktický všetci občania majú personalizovaný QR kód. Ten obsahuje oveľa viac ako len zdravotné údaje ešte z obdobia, keď bol nápomocný pri udržiavaní obyvateľstva národných štátov strachom z „pandémie“ koronavíusu. Platby je čoraz častejšie možné uskutočňovať iba prostredníctvom správy s QR kódom cez mobilný telefón. Reštaurácie nám už nemusia dávať písané menu. Musíme naskenovať QR kód na svojom smartfóne. Všetko je to vraj pre našu bezpečnosť. Nedotýkame sa papiera infikovaného vírusom. V múzeách, parkoch, kamkoľvek ideme a chcete si prečítať informácie súvisiace s tým, čo sledujeme, musíme naskenovať QR kód. To isté platí pre hotovosť – na niektorých miestach už hotovosť nie je akceptovaná. Oficiálny dôvod: Papierové peniaze a mince môžu byť infikované vírusom. Riešením sú digitálne peniaze, ktoré sa majú platiť prostredníctvom QR kódu. Ľudia do toho idú. Je to také celkom príjemné, stačí potiahnuť QR kód pred platobným zariadením. Peniaze sa okamžite odpočítajú z nášho elektronického bankového účtu. Čo si (väčšina) ľudí neuvedomuje, je, že zakaždým, keď naskenujeme QR kód, je zaregistrovaný v našom personalizovanom QR kóde. Inými slovami, môžeme byť vysledovaní, nech sme kdekoľvek.

Ak sa nebudeme správať podľa hodnôt “systému”, môžu nám vypnúť tok peňazí. Môžu donekonečna zablokovať naše peniaze alebo ich jednoducho vybrať z nášho účtu. Sme úplne vydaní na milosť a nemilosť – zotročenie. Ak sa ešte nestalo, tak čoskoro, s oxidom grafénu v našom tele, budeme manipulovateľní s nebezpečnými 5G ultrakrátkymi vlnami. Skôr či neskôr bude QR kód v našom tele, vzdialene dostupný umelou inteligenciou (AI) alebo robotmi. Čo to všetko znamená a čo s s týmto stavom a načrtnutou neblahou perspektívou dá robiť ? Musíme uniknúť blížiacemu sa jednotnému svetovému poriadku – a následnej tyranii, zotročeniu a dehumanizácii.

Je dôležité ešte pripomenúť, že v októbri 2023 Rozvojový program OSN uverejnil svoje usmernenie pre návrh a používanie digitálnych identít. Bol uverejnený článok s názvom „Efektívne riadenie systémov digitálnej právnej identifikácie s cieľom zabezpečiť začlenenie a dodržiavanie ľudských práv“, ktorý vypracovala skupina expertov z Rozvojového programu. Podľa nich pre vlády je čoraz dôležitejšia robustná digitálna verejná infraštruktúra, najmä pokiaľ ide o poskytovanie rozsiahlých a efektívnych verejných služieb. Podľa expertov pre verejný sektor nie je dôležitá diskusia, či prijať digitálne technológie, ale to, ktoré z nich prijať a ako zabezpečiť bezproblémovú a efektívnu integráciu. Technológie a riadenie preto musia napredovať v tandéme.

Bol vypracovaný „Modelový rámec riadenia systému digitálnej právnej identity“, ktorý zahrňa prvky určené na riadenie zodpovednosti inštitúcií a systémov. Je to vraj dôležité pre vládne orgány a partnerov občianskej spoločnosti. Ide o tieto prvky: rovnosť a nediskriminácia, zodpovednosť a právny štát, právny a regulačný rámec, schopné inštitúcie, ochrana údajov a súkromia, uživateľská hodnota, verejné obstarávanie a boj proti korupcií, účasť a prístup k informáciám. Tento plán je teda navrhnutý tak, aby pomohol rýchlemu zavedeniu systémov digitálnej právnej identifikácie na celom svete. Cieľom tohto rámca je načrtnúť normatívny model zákonov, politík a inštitucionálnych opatrení, ktoré pomôžu k tomu, aby systém digitálnej právnej identifikácie bol inkluzívny a rešpektoval práva jednotlivcov.

Teraz ku klimatickým opatreniam.

Problematika klimatických zmien je už roky v popredí globalistickej agendy. A napriek tomu naši zástupcovia občanov, nech sa sformujú na základe akýchkoľvek „demokratických“ volieb, ešte vôbec nezistili, že ide o plánovaný a organizovaný podvod. Ako napísal jeden pán v svojom článku, je to trojský kôň antiľudského technokráta. Akosi všetky národné vlády sa zhodli na tom, že zmena klímy je veľkým a naliehavým problémom, ktorý sa môže riešiť iba na úrovni globálnej spolupráce, globálnej koordinácie. V duchu tejto potreby sa potom organizujú rôzne samity a na nich sa prijímajú rôzne dokumenty, ktoré majú zaviazať národné štáty k určitým politikám , vraj v záujme celej planéty.

Spomeniem napríklad Parížsku dohodu, ktorá bola uzatvorená v decembri 2015 a pokladá sa za právne záväznú medzinárodnú zmluvu o zmene klímy. Ďalej napríklad išlo o samit v Glasgowe a prijatie Glasgowského klimatického paktu. Arvind Ashta, vedec pôsobiaci vo výbore Únie európskych federalistov vo Francuzsku, uviedol v článku „Štáty nebudú schopné riešiť globálne krízy, ako je zmena klímy, pokia sa nevzdajú svojej suverenity“ svoje stanoviska k tomu, aká naliehavá je potreba riešiť problematiku zmeny klímy.

Doslova nás všetkých straší z toho, keď budeme nečinní a k tomuto strašeniu si akoby celkom náhodou našiel aj „dobrý“ príklad z obdobia organizovanej „pandémie“ koronavírusu. Podľa autora článku pandémia skutočne existovala a preto podľa informácií WHO už v roku 2020 zabila najmenej tri milióny ľudí. Tieto úmrtia, ktoré sa predpokladajú aj v ďalších rokoch, sa pripisujú na vrub tomu, že sa oneskorila realizácia kľúčových ciľov WHO – rozšírenie univerzálnej zdravotnej starostlivosti, vytvorenie lepšej ochrany pred núdzovými situáciami v oblasti zdravia a vytvorenie lepšieho zdravia a pohody pre miliardu ľudí do roku 2023. Hlavná prekážka pre WHO spočíva v tom, že WHO môže stanoviť ciele, ale nemá právomoc ich dosiahnuť. Podľa autora článku existuje riešenie. Pokiaľ sa suverenita neprenesie, medzinárodné organizácie, ktorým bola pridelená zodpovednosť za riešenie globálnych kríz, nikdy nebudú mať legitimitu.

Pre nás v Európe je dôležité, čo v otázkach klímy vystrája samotná EÚ na čele s Európskou komisiou. Európska zelená dohoda predstavuje rozsiahly plán EÚ s cieľom dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050 a na základe toho sú stanovené hlavné ciele a opatrenia v mnohých oblastiach politíky EÚ. Politika Zelenej dohody je založená na masovom šírení klimatických klamstiev, ktorých pôvod nájdeme v už spomínanom Rímskom klube, kde prišli na to, že znečistenie, globálne otepľovanie, nedostatok vody, hladomor a podobne predstavujú spoločného nepriateľa, proti ktorému sa treba zjednotiť. Záver z Rímskeho klubu bol celkom jasný: všetky nebezpečenstva sú spôsobované ľudskými zásahmi do prírodných procesov a je možné ich prekonať iba zmenou postojov a chovania. Takže skutočným nepriateľom je ľudstvo samo.

A tak sa nemôžeme diviť, že ešte v roku 2022 bol schválený plán EÚ „Fit For 55“, ktorý zahrňa zníženie emísií v celej EÚ o 55 percent. Táto legislatíva je súčasťou plánu zmeniť správanie Európanov prostredníctvom vyšších daní a cien, pretože obsahuje opatrenia, ktoré výrazne rozšírujú systém obchodovania s uhlíkom v rámci EÚ – ETS 2. Čo to vlastne je ETS 2 ? EÚ od roku 2027 plánuje rozšíriť svoj systém obchodovania s emisiami (ETS) spustením ETS 2. Zatiaľ čo ETS 1 sa pôvodne zameriavalo na ťažký priemysel a elektrárne, ETS 2 bude mať priamy dopad na všetko obyvateľstvo členských štátov EÚ a ich každodenný život.

Pod ruškom „záchrany klímy“ bude EU postupne zdražovať benzín, naftu a plyn na vykurovanie.. Každým rokom bude uhlíková daň vyššia: cieľom bude donutit čo nejviac ľudí prejsť na elektromobilitu a tepelné čerpadla a draho renovovať domy. Po domoch bude nasledovať letectvo, poľnohospodárstvo, spotrebný tovar. Osobná sloboda sa bude ďalej zmenšovať ekonomickým nátlakom, maskovaným ako starostlivosť o životné prostredie. V skutočnosti ETS 2 nemá s ochranou životného prostredia vôbec nič spoločného, rovnako ako celý ničivý Green Deal. Pôjde o ekonomicku kontrolu, prerozdeľovanie bohatstva a konsolidaci moci medzi bankami, velkými korporáciami, vládami a Evropskou komisiou. Kto z toho všetkého má a bude mať prospech ?

Banky, investičné fondy, nadnárodné korporacie, štátne pokladne a Evropská komisia. Finanční giganti ako Goldman Sachs a Deutsche Bank už teraz zarábajú miliardy na obchodovaní s certifikátmi CO₂. Vlády hromadia obrovské príjmy z aukcií emisných povoleniek. Velké korporace, ktoré dostávajú bezplatné povolenky alebo majú prebytečné certifikáty, ich mezitým môžu predávať so ziskom – a to všetko pri ekologickom omladzovaní svojho verejného obrazu. Klimatická zmena nesmie byť nikdy použitá ako výhovorka pre ekonomické otroctvo. Lenže problémom je to, že politickí predstavitelia Slovenskej republiky doteraz sa podieľali na schváľovaní všetkých nezmyslov, ktoré súvisia s Európskou zelenou dohodou.

Neviem vôbec pochopiť, ako je možné z obyvateľstva SR urobiť hlupákov, aby verili tomu, že CO₂ produkovaný človekom a jeho činnosťou spôsobuje globálne otepľovanie, aby verili tomu, že ak samotná Európa produkuje iba 9 % CO₂, tak je potrebné, aby sa zaviazala k presadzovaniu politiky „čistej nuly“. Je normálne, aby firmy a občania platili za dýchanie uhlíkové povolenky, aby národným štátom bruselskí mandaríni diktovali, akým spôsobom majú produkovať elektrickú energiu, aby sa kvôli uhlíku a dusíku obmedzovalo hnojenie a chov hospodárskych zvierat, aby sa určovala povinná rekonštrukcia starších budov, aby do roku 2033 zodpovedali energetickej kategórií A-G, aby sa realizovali projekty o 15 minútových mestách, aby sa úplne zrušili auta na fosílne paliva, aby klimatická politika súvisela s výmenou obyvateľstva, so zavádzaním sociálnych kreditov či samotnou depopuláciou obyvateľstva ?

Politiku klimatického alarmizmu globalisti využívajú ako príčinu všetkých možných kríz. Podľa globalistov je čas považovať klimatickú a prírodnú krízu za jednu nedeliteľnú globálnu zdravotnú krízu. Rovnako sa tvrdí, že svetové dodávky potravín sú v dôsledku zmeny klímy neisté. Vyžaduje sa ochota prepojiť klimatickú a obchodnú politiku. Svetová banka si myslí, že je potrebné využívať potenciál vzdelávania v boji proti zmene klímy. MMF chce zaviesť celosvetové uhlíkové dane. A čerešníčkou na torte je, že sa plánuje, ako môžu digitálne meny centrálnych bank spotrebovať menej energie ako existujúce platobné systémy.

V dnešnej dobe sme sa dostali do štádia, že globálna elita plánuje zaviesť takmer trvalý „globálny výnimočný stav“ premenovaním zmeny klímy na „krízu verejného zdravia“. Pozrime sa na toto stanovisko WHO: „Údaje WHO naznačujú, že 2 miliardy ľudí nemajú bezpečnú pitnú vodu a 600 miliónov trpí chorobami prenášanými potravinami ročne, pričom deti mladšie ako 5 rokov znášajú 30 % úmrtí prenášaných potravinami. Klimatické stresory zvyšujú riziko chorôb prenášaných vodou a potravinami. V roku 2020 čelilo hladu 770 miliónov ľudí, najmä v Afrike a Ázii. Zmena klímy ovplyvňuje dostupnosť, kvalitu a rozmanitosť potravín a zhoršuje potravinovú a výživovú krízu. Zmeny teploty a zrážok zvyšujú šírenie chorôb prenášaných vektormi. Bez preventívnych opatrení môže počet úmrtí na takéto choroby, ktoré v súčasnosti prevyšujú 700 000 ročne, stúpnuť. Zmena klímy vyvoláva okamžité problémy s duševným zdravím, ako je úzkosť a posttraumatický stres, ako aj dlhodobé poruchy v dôsledku faktorov, ako je vysídlenie a narušená sociálna súdržnosť“.

Čo je zaujímavého na všetkých možných zdôvodneniach súvisiacich s politikou klimatického alarmizmu, vrátane napríklad uvedeného stanoviska WHO ? Že v skutočnosti globalisti na čele s minoritnou triedou západných kapitalistov v prvom rade aj s ich prisluhovačmi nemôžu dopustiť, aby sme si ako ľudské bytosti, ako občania svojich národných štátov niečo zle mysleli o tom, že samotný ekonomický systém kapitalizmu aj s jeho politickým systémom je vo veľkej kríze, že samotné poňatie kapitalistickej globalizácie a jej presadzovanie a vystrájanie v rámci našej planéty spôsobuje mnohým miliónom ľudí nesmierne škody a utrpenie. Pod pláštikom prijímania klimatických opatrení a potreby záchrany planéty, vrátane zdravia ľudí, sa nesmie dopustiť, aby sa vo svete, či už na Západe, alebo všade inde, mohlo uvažovať o tom, že šťástná budúcnosť ľudstva môže byť spojená aj mimo sféry koristníckeho kapitalizmu. Napríklad s nastolením ekonomickej demokracie, ako to v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ píše americký filozof David Schweickard.

Skutočná politika, realizovaná v podmienkach národných štátov, má byť vytunelovaná a nahradená akousi korporatno – technokratickou skupinou, ktorá sa stane „nestrannou skupinou medzinárodných expertov na klimatické zmeny“, ktorá bude menovaná OSN a ktorá v záujme záchrany planéty bude dávať všetkým národom usmernenia, odporučania či jednoducho bude diktovať vládam, čo majú robiť. Týmto spôsobom bude možné „zabiť jednou ranou dve muchy“ – zabezpečiť totálnu kontrolu a moc nad obyvateľmi planéty a nedovoliť, aby okrem kapitalizmu zainteresovaných strán existovala nejaká iná myšlienka, filozofia či idea hľadania lepšieho sveta.

Ak by sa mali politiky národných vlád a štátov „preliať“ do „nestranných skupín medzinárodných expertov“, tak potom by to znamenalo, že národné vlády a národné štáty sa dokážu pod starostlivým dohľadom globalistov vlastným úsilím postupne zbaviť zákonodarnej moci potrebnej v prospech svojho národného spoločenstva. Na Slovensku sa tento proces začal vo februári 2001, keď pod vedením Mikuláša Dzurindu bola Ústava SR novelizovaná tak, aby nadštátna tvorba vôle mala prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle. Z uvedeného vyplýva jedno pozitívne poučenie do budúcnosti: je potrebné čo najskôr zabezpečiť, aby reformá politického systému obsahovala výrazné posilnenie zákonodarnej moci, ktorá zase vo veľkej miere je spojená s otázkou kvalitného výberu kandidátov na poslancov – zástupcov občanov.

Dostávame sa tak naspäť k už vyslovenej otázke, ako bude potrebné riešiť vzťah národného a globálneho. Tým, že už dlhé roky členské štáty aj na čele so svojimi predstaviteľmi bez veľkých ťažkosti a s čistým svedomím dávajú prednosť globálnemu a teda nadnárodnému, dostala sa celá EÚ do veľkých problémov a kríz. Britský novinár Thomas Fazi ešte v septembri minulého roku v rámci otvorenia prezentácie svojej štúdie s názvom: „Tichý prevrat: Uchopenie moci Európskou komisiou“ vyhlásil toto: „Nadnárodná integrácia – proces neustáleho a exponencionálneho rozšírovania kompetencií a právomoci EÚ – je základom praktický všetkých problémov, ktorým teraz v Európe čelíme“. Britský novinár upozornil na skutočnosť, ako EÚ odoberá kompetencie národným štátom, pričom k tomu využíva svoju vlastnú metódu „skrytej integrácie“, na základe ktorej v čase krízy presadí presun právomoci zabalený do nablýskaných núdzových opatrení.

Keďže ide o metódu, na ktorú sa dali nachytať aj predstavitelia vládnej moci na Slovensku, je potrebné si pripomenúť, ako sa to udialo s využitím momentov verejného (zorganizovaného) strachu, ktoré umožnili Európskej komisií podniknúť ďalšie kroky na ceste k nadnárodnému štátu. Britský novinár Fazi skúmal tri momenty (krízy) verejného strachu, ktoré umožnili Európskej komisií podniknúť ďalšie kroky k nadnárodnému štátu. Prvou krízou bola európska dlhová kríza, ktorá trvala od roku 2009 do polovice roka 2010. Európska dlhová kríza otvorila EÚ dvere k tomu, aby sa po prvýkrát stala suverénnym subjektom so schopnosťou zaviesť rozpočtové pravidlá na záchranu ekonomík, ktoré majú najväčšie problémy v rámci eurozóny. Ak sa nemýlim, tak následne v júli 2011 bola zmluvou založená medzinárodná finančná inštitúcia s názvom „Európsky mechanizmus pre stabilitu“, na základe ktorej Slovenská republika vložila do spoločného fondu príspevok vo výške 5 768 000 000,- eur.

Druhá kríza súvisela s organizovaním globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, aby si členské štáty zvykli na myšlienku spoločného zadlžovania sa na európskej úrovni, pretože sa to dovtedy stretávalo so silným odporom tzv. šetrných členských štátov. Strašenie Covidom prispelo k tomu, že sa podarilo dohodnúť vypožičanie si finančných zdrojov na boj proti vyhlásenej pandémií. Vypožičané prostriedky na pomoc proti pandémii vo výške 800 miliárd eur z balíka “Next Generation EU“ už slúžia na iný účel: sú mocným nástrojom na ďalšie ovplyvňovanie a vydieranie krajín, ktoré sa odmietajú podriadiť ideologickej línii Bruselu alebo plniť jeho príkazy.

Strašenie „pandémiou“ koronavírusu tiež umožnilo Európskej komisií zaviesť centralizovaný režim obstarávania vakcín a presvedčiť krajiny EÚ, aby umožnili Komisii nakupovať vakcíny v ich mene, pričom tvrdili, že blok má lepšiu vyjednávaciu silu ako jednotlivé členské štáty. Ukázalo sa, že to bolo “obrovské plytvanie peniazmi“, poznamenal Fazi. EÚ nakúpila viac ako desať dávok vakcín pre každého jednotlivého občana za oveľa vyššiu cenu, ako je priemerná svetová cena, len aby neskôr vyhodila nadbytočné vakcíny v hodnote niekoľkých miliárd eur.

Tretia kríza súvisí s vojnou na Ukrajine, ktorá podľa britského novinára priniesla pre elitu EÚ mnoho príležitosti, na ktoré sa mohla vrhnúť. Fazi si všimol, že Európska komisia vytvorila všetky sankčné režimy proti Ruskej federácií a že šéfka Európskej komisie v tichosti sa etablovala ako líderka bloku v otázkach zahraničnej politiky, obrany a bezpečnosti – kompetencií, ktoré boli predtým vyhradené pre členské štáty.

Vyššie – na začiatku bodu XII. – som uviedol, že vzťah národného a globálneho praktický všetky politické strany a ich predstavitelia chápu deformovaným spôsobom a berú, že národnoštátne záujmy a záujmy vlastného obyvateľstva sa majú presadzovať v rámci globálnych politík a z tohto dôvodu na nadnárodnej, globálnej úrovni. Naši politici v tom vidia základný predpoklad toho, aby ich zahraniční „partneri“ mohli pokladať za dôveryhodných partnerov. Podriaďovanie sa záujmom globálnej politiky na úkor národného berú ako múdry a rozumný prístup k riešeniu rôznych problémov, ktorý je založený na požiadavke jednoty (s globalistami).

To, čo som doteraz naznačil v bode XII, ukazuje, že zo strany národných vodcov – predstaviteľov vládnej moci, nie je možné robiť politiku ústretovosti vo vzťahu k tým globálnym silám, ktoré sa presadzujú na úrovni OSN, EÚ, WHO, Rímskeho klubu, Svetového ekonomického fóra – WEF, MMF, SB, Klubu Bilderberg a podobne. A špeciálne v tomto globálnom orchestri vyniká miliardár Bill Gates so svojimi zločineckými praktikami „ochrany“ ľudstva. Proti takýmto silám je potrebné viesť z úrovne vládnej moci a strany občianstva organizovaný odpor, ktorý je možný rôznym spôsobom:

1. Ukončiť členstvo Slovenskej republiky v takých medzinárodných organizáciach, v ktorých je jasná tendencia posilnenia globálnej moci na úkor národnej a štátnej suverenity. Príkladom môže byť Svetová zdravotnícka organizácia – WHO.

2. Pozorne sledovať činnosť Svetového ekonomického fóra v Davose, analyzovať prijaté dokumenty a na základe toho sa vedieť jasne vymedziť k všetkým návrhom, ktoré sú založené na plánoch a zámeroch oslabiť záujmy a suverenitu národného spoločenstva a podporovať depopuláciu ľudstva či zmeny v poňatí človeka a jeho postavenia v rámci sveta umelej inteligencie.

3. Pozorne sledovať organizovanie klimatických konferencií o klimatických zmenách. Zo strany vládnej moci sa jasne vymedziť proti organizovaniu politiky klimatického alarmizmu a z tejto pozície nepodporovať žiadne presuny štátnej suverenity na „nestrannú skupinu medzinárodných expertov na klimatické zmeny“.

4. Európska únia najprv pomáhala pripraviť a zorganizovať strašenie obyvateľstva členských štátov „pandémiou“ koronavírusu, nasledne presadzovala opatrenia k tomu, aby sa napáchali čo najväčšie hospodárske a sociálne škody, vraj zásluhou pandémie koronavírusu, až nakoniec musel byť vypracovaný Nex Generation EÚ (Nástroj na obnovu EÚ) ako nástroj obnovy vraj po zničujúcej pandémií koronavírusu (Covid-19) vo výške viac ako 800,- miliárd eur. Kľučovým prvkom nástroja sa stal „Mechanizmus na podporu obnovy a odolnosti“ na poskytovanie grantov a úverov na podporu reforiem a investícií v členských štátoch v sume 723,8 miliárdy eur. Pre Slovenskú republiku predstavuje celkový počet pridelených grantov sumu 6,4 miliárdy eur.

NGEU ako súbor opatrení v celkovej výške 750 miliárd eur na obdobie rokov 2021 až 2027 predstavuje financovanie nad rámec štandardného rozpočtu EÚ, ktorý je vo výške 1074 miliárd na sedem rokov, ktorý bol prijatý na základe členských štátov z júla 2020. Najväčším programom v rámci NGEU je RRF – Nástroj EÚ na podporu obnovy a odolnosti, pre ktorý bolo a je určených 672 miliárd eur. Uvolnenie zdrojov z RRF je podmienené predstavením projektov – Plánov obnovy – každého členského štátu.

NGEU nemôže fungovať bez dodatočných finančných zdrojov. Podľa INESS – „Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz“ – sa príjmy EÚ majú natrvalo zvýšiť z 1,2% na 1,4% európskeho hrubého národného dôchodku a dočasne na 2%. Dočasne však znamená minimálne do roku 2058. Zdrojom týchto dodatočných príjmov má byť séria nových daní, ktoré sa postupne majú v EÚ spustiť. V skutočnosti NGEU nie je nástrojom na záchranu pandémiou koronavírusu poškodeného hospodárstva, ale politikmi poškodeného hospodárstva. Európska komisia stanovila jednú veľkosť pre každý členský štát, pretože 37% prostriedkov NGFU musí byť použitých na zelené projekty a 21% na digitálne projekty.

Podľa INESS oficiálne sa berie, že naraz – uprostred krízového obdobia – je dostatok zdrojov na rozsiahle reformy a investície. V skutočnosti dostatok je len iluzorný, pretože NGEU predstavuje bremeno pre túto a budúce generácie občanov, daňovníkov a podnikateľov. Politici NGEU považujú za unikatnú príležitosť na zmenu, za dôležitý prejav solidarity či za záchranné koleso. V INESS prevláda skôr skepsa. NGEU považujú v lepšom prípade za gigantické plytvanie, v horšom prípade za dejinný moment, ktorý definitívne nasmeruje EÚ k osudu chorľavého kolosu na hlinených nohách, v ktorom rast životnej úrovne bude zaostávať za inými časťami sveta a ekonomické problémy sa budú prehlbovať. Takýto názor vyplýva z toho, že s projektom NGEU je spojených celý rad obáv a problémov.

Brožúra INESSu vydaná z 1/2021 naznačuje celkom jasne, prečo sa treba bať „Plánov obnovy a odolnosti“. V brožúre je uvedených, prečo Inštitút NGEU neteší a k tomu sa uvádza desať dôvodov. Prvé tri dôvody sa pokladajú za politické dôvody a hovoria o zmene charakteru EÚ. Zorganizovaná kríza praktický od začiatku roka 2020 sa stala príležitosťou k určitým zmenám a to v prospech EÚ, nie náročných štátov.

Prvý problém sa týka t. z. skokovej centralizácie, čiže prenosu národných kompetencií do rúk Európskej komisie. A čo sa začalo z iniciatívy Európskej komisie plánovať ? EÚ chystá vlastné dane, dlh, a vyplácanie peňazí bude podmieňovať kontrolou nad hospodárskou politikou členských štátov, ktorým bude stanovovať hospodárske priority a schvaľovať ciele.

Druhý problém bol nazvaný ako trvalo dočasný charakter. Netreba veriť tomu, že zmeny, ktoré prináša NGEU, sú dočasné, pretože splacanie požičaných zdrojov má trvať do roku 2058. NGEU otvára Pandorinu skrinku. Zväčšovanie rozpočtu EÚ, zavádzanie nových daní, zvyšovanie európskeho dlhu sa stanú primárnou odpoveďou na každú budúcu krízu. A do roku 2058 ich určite ešte bude viacero.

Tretí problém sa týka falošného zaštítenia sa pandémiou. NGEU bol a je komunikovaný ako reakcia na pandémiu Covid-19 a túto tézu prijali aj médiá a väčšina občanov. Je to nezmysel, pretože hlavným ekonomickým problémom pandémie je výpadok prevádzkových príjmov, nedostatok prostriedkov na mzdy, odmeny, platby energií či nájomného. NGEU sa však tvári, že problémom je nedostatok investičného kapitálu a financovanie prevádzkových nákladov z NGEU je vyslovene zakázané. Podľa Inštitútu NGEU je skôr pokračovaním eurovalu a je len predĺženou reakciou na krízu 2010. Nereaguje na dopady pandémie, ale na dopady neschopnosti národných politikov reformovať. O eurovale som sa už zmienil vyššie, keď som uviedol, že v júli 2011 bola zmluvou založená medzinárodná finančná inštitúcia s názvom „Európsky mechanizmus pre stabilitu“, na základe ktorej Slovenská republika vložila do spoločného fondu príspevok vo výške 5 768 000 000,- eur.

Ďalšie problémy, ktoré sú vymenované v brožurke INESS, iba stručne vymenujem. V brožurke sa tvrdí, že:

a) jedna veľkosť všetkým členským štátom nesvedčí, pretože ciele boli prijaté bez diskusie a s ignorovaním zásadných rozdielov medzi krajinami, čo svedčí o tom, že NGEU nie je nástrojom na záchranu pandémiou poškodeného hospodárstva, ale je skôr fondom na budovanie zelených a digitálnych projektov,

b) boli stanovené nerealistické objemy peňazí na efektívne čerpanie, čo sa môže doložiť prípadmi Slovenskej republiky, nakoľko za roky 2014 až 2020 miera čerpania z eurofondov bola niečo cez 30% a odňatých bolo 120 mil. eur.

c) došlo k nárastu byrokratického aparátu, ktorý sa venuje neproduktívnej ale dobre odmenej činnosti, ktorý bude posudzovať a následne kontrolovať plány, projekty a ich plnenie, účtovať prostriedky, vypracovávať správy, auditovať, prípadne sa súdiť, pričom množstvo podnikateľov preorientuje svoje preferencie z uspokojovania zákazníkov na uspokojovanie úradníkov a ich požiadaviek, pretože európske zdroje sa pre nich stanú dôležitejším zdrojom tržieb ako ich zákazníci,

d) dôjde k väčšej izolovanosti EÚ od svetových trhov, pretože veľká časť zamýšľaných nových daní (uhlíková, digitálna, transakčná, poplatok za prístup na trh…) má potenciál izolovať EÚ od globálnych trhov a podporuje predstavu, že nové dane zaplatia zahraničné spoločnosti,

e) zaznamenáva sa nárast centrálneho plánovania v ekonomikách členských štátov, pretože o smerovaní kapitálu budú menej rozhodovať zákazníci a viac úradníci, čo znamená, že NGEU tak de facto predstavuje presun plánovania investičných výdavkov jednotlivých členských štátov do rúk európskej byrokracie, čo povedie k tomu, že Európskej komisii šikovne podarí výrazne posilniť postavenie Únie,

f) bude dochádzať k znižovaniu motivácie k skutočným reformám, pretože na skutočné reformy iba výnimočne treba zásadné finančné výdavky (s výnimkou zavedenia II. piliera), pretože s reformami sú spojené problémy, ktoré sú v prvom rade procesné, kompetenčné či regulačné, čím sa bude udržiavať nesúlad medzi požiadavkami NGEU na obsah individuálnych reformných plánov a skutočnými problémami členských štátov,

g) budú sa postupne ukazovať negatívne efekty nových daní, pretože náklady NGEU má do významnej miery splácať príjem z minimálne sedmičky nových daní a daňových opatrení. Pripomíname, že kým NGEU má mať trvanie 7 rokov, tak nové dane ho budú splácať minimálne do roku 2058. Ak sa NGEU stane permanentným nástrojom, bude treba ďalšie (násobne vyššie) dane na jeho trvalé financovanie.

A na záver autor brožúry Martin Vlachynský uviedol stručný prehľad o tom, aké dane sa pripravujú na zavedenie do praxe. Má ísť o tieto dane: daň z plastov, uhlíkové clo, digitálna daň, príjmy zo systému obchodovania s emisiami (ETS), európska daň z finančných transakcií, finančný príspevok spojený s korporátnym sektorom – poplatok za prístup na trh, spoločný korporátny daňový základ.

Ako je možné uzatvoriť problematiku načrtnutú v tomto bode č. 4 ? Je treba zdôrazniť, že Slovenská republika na čele so svojimi predstaviteľmi sa celkom ľahko prispôsobila zámerom Európskej komisie, čo viedlo k tomu, že bez problémov prijala na konci roka 2020 „Plán obnovy a odolnosti Slovenskej republiky“. Už v prvej vete je celkom jasne potvrdené, prečo je potrebný plán obnovy. Táto prvá veta znie: „Plán obnovy a odolnosti je spoločnou reakciou krajín EÚ na silný pokles ekonomiky v dôsledku pandémie nového koronavírusu“. Lenže o niekoľko viet ďalej sa v pláne obnovy uvádza, že hlavnou výzvou je reštartovať proces dobiehania vyspelých krajín EÚ. Záväzkom vlády SR je zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva z terajšieho 74% HDP na obyvateľa na 92% priemeru EÚ v roku 2030. Zdá sa mi, že tvorcovia dokumentu sa buď pozabudli, že NGEU je plánované na roky 2021 až 2027 alebo už vtedy vedeli, že z dočasného trvania sa postupne prejde na trvalé zmeny, pretože splacanie požičaných zdrojov má trvať prinajmenej do roku 2058 !

Z vyššie uvedených súvislosti je možné sa usilovať o presadenie týchto politických rozhodnutí:

1. Mimoriadnu pozornosť je potrebné venovať „Agende 2030 pre udržateľný rozvoj“. Slovenská republika sa k implementácií Agendy 2030 prihlásila v dokumente „Východiska implementácie Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj“, schválenom uznesením vlády SR č. 95/2016. V náväznosti na uvedený dokument vláda SR postupne schválila ďalšie dôležité dokumenty: Koncepciu implementácie Agendy 2030 v medzinárodnom prostredí (január 2017), Návrh postupu vnútroštátnej implementácie Agendy 2030 (júl 2017), Národné priority implementácie Agendy 2030 (jún 2018), Správu o dosiahnutých výsledkoch v národných prioritách implementácie Agendy 2030 (september 2020), Vízia a stratégia rozvoja 2030 – Slovensko 2030 (január 2021), Druhá správa o dosiahnutých výsledkoch v národných prioritách implementácie Agendy 2030 (jún 2022).

Na základe uvedených a ďalších dokumentov bude potrebné prehodnotiť doterajší postup implementácie Agendy 2030 v podmienkach Slovenskej republiky a na základe dôkladnej analýzy a jej celospoločenského posúdenia rozhodnuť buď o pokračovaní v implementácií Agendy 2030 v intenciách nových poznatkov a skúsenosti alebo o jej ukončení zo strany Slovenskej republiky.

2. Pripraviť dôkladnú analýzu projektu NGEU a jeho najdôležitejšieho Nástroja EÚ na podporu obnovy a odolnosti (RRF), pre ktorý bolo a je určených 672 miliárd eur, pričom použitie zdrojov z RRF je podmienené predstavením projektov – Plánov obnovy – každého členského štátu. Plán obnovy a odolnosti Slovenskej republiky predložiť na celospoločenskú diskusiu a na základe toho potom prijať aj za účasti občanov rozhodnutie o tom, v akých reformných krokoch bude projekt pokračovať, respektíve rozhodnúť o ukončení účasti SR v projekte.

3. Ako som zdôraznil v časti XII. tohto dokumentu, ukazuje sa, pokiaľ ide o celú našu planétu, že musia existovať aspoň tri hlavné piliere globálnej vlády. Sú to: 1. Digitálne peniaze. 2. Digitálna identita. 3. Klimatické opatrenia. Poznámky k uvedeným pilierom svetovej vlády som uviedol vyššie. Globálna vláda bude predstavovať úplnú kontrolu nad každým aspektom života každého jednotlivca – každej ľudskej bytosti na planéte. Európska únia je príkladom v kladení hlavných pilierov globálnej vlády a z tohto dôvodu, keďže SR je členom Európskej únie, je dôležité začať konať v prospech obyvateľstva nášho národného spoločenstva.

Najdôležitejšou úlohou každej novonastupenej vládnej moci na Slovensku je to, aby zabezpečila, že: a) občania budú dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení vo všetkých otázkach, týkajúcich sa uvedených troch hlavných pilierov globálnej vlády a za b) občania dostanú príležitosť priamo rozhodnúť o tom, aby politiky EÚ a vlády SR týkajúce sa troch pilierov, boli ďalej bez problémov presadzované a realizované alebo aby na národnej úrovni bola ich implementácia úplne zastavená a teda odmietnutá. Moja osobná pozícia je celkom jasná: občania nesmú dopustiť, aby naša vládna moc podporovala a realizovala tie politiky, ktoré tvoria piliere svetovej vlády !!!

XIII.

Predmetom vízie politického dobra má byť aj Súdna moc v Slovenskej republike – sústava súdneho systému Slovenskej republiky, ktorý tvoria všeobecné súdy a Ústavný súd, rovnako aj prokuratúra a verejný ochranca práv. Je zaujímavé, že v rokoch 2020 až 2023 v čase, keď vládna moc organizovala globálnu politiku strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, zlýhali Ústavný súd, prokuratúra ako aj verejný ochranca práv, keďže sa vôbec nezaoberali otázkami porušovania základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb zo strany štátnej moci a ňou riadených inštitúcií. Predpokladám, že bude potrebné:

1. Zrušiť Špecializovaný trestný súd ako na podmienky Slovenskej republiky úplne zbytočný súdny orgán. Ak sa nemýlim, tak ustanovenie tohto súdneho orgánu má osobne na svedomí práve pán Róbert Fico.

2. Zvážiť potrebu ustanovenia „Inštitútu pre posudzovanie spravodlivosti v súdnictve“ ako nestranného subjektu. Predpokladám, že samotný „Inštitút…“ má mať za jednú z dôležitých úloh rozvíjať účinnú spoluprácu s inštitúciou „Ústredie občanov pre správu vecí verejných“.

3. Zabezpečiť:

3.1. Analýzu slovenského modelu správy súdnictva, v ktorom kľučovými aktérmi v správe súdnictva sú minister spravodlivosti, predsedovia súdov, Súdna rada Slovenskej republiky ako verzia najvyššej sudcovskej rady a sudcovské rady na jednotlivých súdoch, pričom ide o model správy súdov cez Najvyššiu správu súdnictva.

3.2. Analýzu t. z. súdnej mapy, ktorá bola predstavená ako najväčšia reforma v oblasti súdnictva v Slovenskej republike a začala platiť od 1.júna 2023.

4. Na základe spracovaných analýz, uvedených v bodoch 3.1. a 3.2., pripraviť také legislatívne návrhy, ktoré umožnia, aby sa spravodlivosť v súdnictve dostala cez právo na spravodlivý proces, procesné záruky a povinnosti súdu na kvalitatívne vyššiu úroveň.

5. Potrebujeme poučenie z krízového vývoja v spoločnosti v rokoch 2020 až 2023, vyvolaného globálnou politikou „pandémie“ koronavírusu a na základe poučenia aj vyvodenie kriminálnej, politickej a morálnej zodpovednosti na všetkých riadiacich stupňoch štátnej moci. Túto problemtiku súčasná vládna moc pod vedením pána Róberta Fica nemá za svoju prioritu a právomoci udelené poslancovi MUDr. Kotlárovi vôbec tejto potrebe nezodpovedajú.

XIV.

V tomto dokumente som už uviedol, že moc politických strán je potrebné obmedziť, pretože celý vývoj spoločnosti po roku 1989 sa uberá, čo sa týka politického systému, zlým smerom. Slušnú politiku pre ľudí a s ľuďmi nahradil len neskrotný politický biznis a to za akukoľvek cenu. Občania nášho národného spoločenstva nie sú skutočnými vlastníkmi svojho štátu, pretože ten si pre svoje potreby vždy dokáže scudziť určitá skupina politických strán a hnutí. V rámci vízie politického dobra bude potrebné urobiť veľa systémových zmien, aby sa Slovenská republika stala skutočne demokratickým (vláda ľudu) a právnym (dodržiavanie zákonov) štátom.

Poučenie z doterajšieho vývoja našej spoločnosti je také, že reforma politického systému v rámci SR nemôže byť založená na iniciatíve výlučne iba politických strán a hnutí, pretože tie sú vždy v konflikte záujmov. Obrazne napísané, politické strany nedokážu prekročiť svoj tieň, pretože ich záujmy sú späté s požiadavkou, aby boli jediným subjektom, kto má, môže a smie rozhodovať ako bude politický sytém fungovať. Politické strany predstavujú v skutočnosti z veľkej časti len podnikateľské subjekty, ktorých má za povinnosť na základe vraj demokratických volieb živiť štát a ktoré majú za svoju nepísanú povinnosť pomáhať presadiť sa v rámci tých svojich súkromných záujmov.

Čo teda potrebujeme robiť ? Musíme sa priučiť, ako to robí v Európe nejaký iný štát. Ako model kvalitne fungujúceho štátu si môže Slovenská republika za príklad zobrať Švajčiarsko, ktoré má naopak veľmi efektívnu štátnu správu. O priamej demokracii a podieľaní sa občanov na správe krajiny už ani nehovoriac. V žiadnej inej krajine na svete neexistuje na národnej úrovni také priame rozhodovanie celého národa. Je to skutočne vzor štátu s najsilnejšími samosprávnymi prvkami tohto demokratického spôsobu vládnutia. Vo Švajčiarsku občan rozhoduje o miestnej, kantonálnej aj celoštátnej politike. Suverénni švajčiarski občania sú teda skutočnými vlastníkmi svojho štátu. Príklad Švajčiarska môže teda v mnohom slúžiť inšpiratívne pre budovanie demokratického Slovenska.

Ak sa v čl. 2 Ústavy SR deklaruje, že “štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo”, tak vládna moc by to mala rešpektovať aj počas štyroch rokov výkonu svojho mandátu. Počas štyroch rokov takto strácajú občania de facto svoje právo vykonávať štátnu moc, majú ju podľa práva. Z pohľadu kontroly výkonu moci to nemožno nazvať funkčnou demokraciou. Iba zapájanie občanov do rozhodovacích procesov, napríklad referendom, možno vidieť ako cestu k skutočnej demokracii.

Verím, že naše národné spoločenstvo by si po tých dlhých rokoch politického experimentovania, konečne zaslúžilo lepší model politického systému. Slovenská republika by mala postupne nastúpiť cestu, akou osvedčene kráča práve Švajčiarsko. Občania by mali byť zvrchovanými správcami svojho štátu a to práve cez nástroje priamej demokracie. Nateraz som presvedčený, že práve novo ustanovená politická strana „Právo na pravdu“ sa môže iniciatívne ujať naznačenej myšlienky a dokázať využiť poznatky z politického systému Švajčiarska v prospech celej našej národnej spoločnosti tým, že pod jej vedením sa k postupnej realizácií pripraví „Vízia politického dobra v podmienkach Slovenskej republiky“. Čo bude potrebné urobiť ?

1. Zorganizovať študijný pobyt funkcionárov a členov politickej strany „Právo na pravdu“ vo Švajčiarsku k zoznameniu sa s fungujúcim politickým systémom.

2. Je potrebná reforma zákonodarného zboru – Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá bude mať za úlohu riešiť nový spôsob navrhovania za kandidátov na poslancov, nový spôsob výberu kandidátov za poslancov a zmenu postavenia poslancov NR SR a to práve podľa švajčiarského modelu. Predpokladám, že bude potrebné:

2.1. Novým zákonom o voľbách do NR SR stanoviť nový spôsob navrhovania za kandidátov na poslancov (kandídátky), nový spôsob výberu kandidátov za poslancov (voľby), zrušiť volebné kvórum pre ziskanie mandátu vo voľbách, určiť politickým stranám také postavenie, aby nebolo možné organizovať cez parlament a vládu politický biznis.

2.2. Novelizovať Ústavu SR v časti Piata hlava – Zákonodarná moc:

2.2.1. Podľa § 73 ods. 1 Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky. Predpokladám, že počet poslancov bude potrebné posudzovať a určiť na základe toho, koľko nový zákon o voľbách do NR SR určí volebných obvodov a spôsob výberu kandidátov za poslancov. Ak by mali byť volebné obvody určené podľa počtu okresov (79) a z každého okresu by mandát ziskali dvaja kandidáti, tak NR SR bude mať 158 poslancov. Viem si predstaviť aj to, že NR SR môže mať iba 100 poslancov.

2.2.2. Treba zmeniť postavenie poslancov NR SR, ktorí sú platení za mandát, čo znamená, že vystupujú v pozíciach profesionálnych politikov. Pozícia profesionálneho politika podľa môjho názoru vyplýva z § 82 ods. 1, ktorý znie: Národná rada Slovenskej republiky zasadá stále. Členovia parlamentu vo Švajčiarsku totiž nie sú platení za mandát, sú len odškodňovaní za parlamentnú činnosť (parlament zasadá štyrikrát ročne na trojtýždňovom verejnom rokovaní) podľa pevného tarifu. Poslanci teda ostávajú v pôvodnom zamestnaní a tým majú ako neprofesionálni politici oveľa bližšie k problémom občanov, keďže ostali jednými z nich.

Z môjho pohľadu nemôže existovať žiadny problém v tom, aby nebolo možné postavenie poslancov NR SR upraviť do pozície neprofesionálnych politikov. Zmena postavenia poslancov NR SR z profesionálnych na neprofesionálnych politikov povedie k zmene v zasadnutiach NR SR, čo znamená, že bude potrebné novelizovať Ústavu SR a § 82 ods. 1, v ktorom sa určí, koľko zasadnutí NR SR sa uskutoční a v akých intervaloch. Z uvedeného vyplýva, že bude potrebné novelizovať aj zákon o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Predpokladám, že so zmenou postavenia poslancov NR SR bude zrušená aj pozícia asistenta poslanca. Predpokladám, že v novom volebnom zákone bude zakomponované ustanovenie o odvolateľnosti poslanca.

3. Nový zákon o voľbách do NR SR má mať ustanovenia, podľa ktorých nebude možné, aby si v poslaneckom zákonodarnom zbore vytvárali politické strany a zástupcovia občanov vôbec dohodnutú vládnu koalíciu a nanútenú opozíciu. Rovnako nebude možné, aby si vládna koalícia ustanovila pre riadenie štátu a zákonodarného zboru t. z. Koaličnú radu.

4. V Švajčiarsku politické strany nedostávajú žiadne príspevky z štátneho rozpočtu. U nás na Slovensku si poslanci NR SR bez akýchkoľvek problémov určili, že zo štátneho rozpočtu politickým stranam, ktoré sa dostali do parlamentu a ďalším politickým stranám, ktoré ziskali určité percento voličských hlasov , budú vyplacané tieto príspevky:

a) príspevok za každý voličský hlas vo výške 1% z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa voľby do NR SR konajú,

b) príspevok na činnosť ziskáva politická strana, ktorej vznikol nárok na príspevok za hlasy, teda všetky strany so ziskom nad tri percentá,

c) príspevok za mandáty sa týka politických strán, ktoré sa dostali do parlamentu, pričom za prvých dvadsať mandátov získa strana za mandát príspevok vo výške tridsaťnásobku priemernej mesačnej mzdy a za každý ďalší mandát získa strana dvadsaťnásobok priemernej mzdy.

Dovolím si uviesť, že za roky 2020 až 2021 sa v prospech politických strán zo štátneho rozpočtu prerozdelilo 50,6 milióna eur. Politická strana OĽANO, ktorá si priznáva, že jej členskú základňu v Slovenskej republike tvorí okolo 60, slovom šesťdesiat členov, dostala zo štátneho rozpočtu 13,5 milióna eur. Na základe uvedených faktov si dovoľujem vysloviť názor, že štátna moc si vydržiava politické strany, hoci v Ústave SR je celkom jasne uvedený článok 29 ods. 4, ktorý znie: Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.

Z uvedených súvislosti mi vyplýva tento môj návrh: príspevky politickým stranám zo štátneho rozpočtu zrušiť.

5. Bude potrebná novelizácia samotnej Ústavy SR, v rámci ktorej sa doplní o ustanovenia o nástrojoch priamej demokracie s využitím určených druhov inštitútu v rámci organizovania referenda. Samotné referendum bude potrebné chápať v dvoch významoch: 1. ako obligatórne referendum a 2. fakultatívne referendum.

1. Obligatórne referendum má určiť, v ktorých prípadoch je vláda SR povinná bez nátlaku verejnosti vyhlásiť referendum ako podmienku k platnosti vyhlášky, nariadenia, zákona. Tak napríklad prijatie nových zákonov o voľbách do NR SR, o voľbe prezidenta SR, o voľbách do Európskeho parlamentu vládna moc bude mať povinnosť predložiť návrhy do referenda. Do obligatórneho referenda majú patriť aj: otázky vojny a mieru, čiastočná či celková revízia Ústavy SR, niektoré medzinárodné zmluvy a členstvo v medzinárodných organizáciach, prijatie naliehavých celospoločenských opatrení, prijatie zákona o organizácií činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy, reforma orgánov miestnej štátnej správy a samosprávy.

Fakultatívne referendum bude predstavovať nástroj na strane občanov SR a ich občianskych iniciatív. Občania ako navrhovateľ referenda budú musieť splniť kvantitatívnu podmienku prijatia návrhu na referendum, ktorou bude počet podpísaných žiadateľov na petičných hárkoch. Pre podmienky Slovenskej republiky doporučujem počet voličov – navrhovateľov 50,- tisíc.

V prípade fakultatívneho referenda mimoriadne dôležitú úlohu má (môže) zohrať novoustanovené „Ústredie občanov pre správu vecí verejných“. Zákon má umožňovať, aby navrhovateľom referenda boli: a) samotní občania aj s uzákoneným počtom navrhovateľov na petičných harkoch a za b) „Národné kolégium občanov pre správu vecí verejných“ ako riadiaci a výkonný orgán (tieňová vláda) „Ústredia občanov pre správu vecí verejných“ na základe rozhodnutia „Kongresu reprezentantov občianskych iniciatív, spolkov, združení, strán a sympatizantov“ ako najvyššieho orgánu.

Špecifickým prípadom fakultatívneho referenda ako nástroja na strane občanov Slovenskej republiky budú otázky a problémy, ktoré sú výsledkom politických rozhodnutí inštitúcií Európskej únie pre rôzne oblasti všeobecných podmienok života a fungovania členských štátov. Občania každého národného štátu majú právo na politický odpor proti rozhodnutiam bruselských mandarínov, ktorými poškodzujú ich skutočné záujmy a potreby, podriaďujú život obyvateľstva totalitným praktikám a ktorí si z členov každého vládneho kabinetu urobili iba poslušných panákov, ktorí chodia na zasadania do Bruselu a majú tak možnosť konšpirovať proti vlastným občanom a zákonodarnomu zboru.

Treba si všimať, ako sa správa Európska únia, ak sa zmenila z medzinárodnej organizácie na nadštátnu nadnárodnú moc, ktoré chce vo všetkom dirigovať život a fungovanie národných spoločenstiev a ktorá má ambície dokončiť integráciu Európskej únie do štádia centralizovanej ríše.

Občania SR potrebujú sledovať, čo sa deje v rámci EÚ a jej rôznych politík a bude výhodné, ak k politikám EÚ sa budú môcť vyjadrovať zástupcovia občanov v rámci „Kongresu reprezentantov občianskych iniciatív, spolkov, združení, strán a sympatizantov“ a „Národného kolégia občanov pre správu vecí verejných“. Akým politikám zo strany EÚ je treba venovať pozornosť ?

Tu dávam určitý prehľad:

1. Ako EÚ postupne odoberá kompetencie národným štátom.

2. Ako sa EÚ zapojila s USA a NATO do vojenského ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií a všestranne podporuje Ukrajinu vo vedení zástupnej vojny.

3. EÚ prijala extrémne škodlivý migračný pakt, ktorý ničí Európu, pričom členský štát, ktorý odmietne migrantov, bude finančne pokutovaný.

4. Zelená dohoda, ktorú EÚ schválila a realizuje, v skutočnosti ničí v Európe priemysel a poľnohospodárstvo na základe falošnej teorie o klimatických zmenách spôsobených človekom.

5. EÚ spoločne so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v otázkach vírusov, pandémie a vakcín podporujú prevzatie plnej moci nad jednotlivými krajinami vo svete, vrátane 27 členských štátov EÚ.

6. EÚ nebráni zámerom elít v Davose, Švajčiarskej banke pre medzinárodné platby a ďalších globálnych finančných organizácií zrušiť hotovosť – základnú záruku našej ľudskej slobody a zaviesť digitálne euro.

7. EÚ sa stala baštou opozície voči boju proti glorifikácií nacizmu. EÚ praktizuje politiku boja proti dezinformáciám, ktorý vedie proti nežiaducím názorom a konkurenčným médiám.

8. Presadzuje sa politika digitálnej identity EÚ, ktorá bude predstavovať posledný krok k úplnemu zotročeniu.

9. Už máme skúsenosti z toho, akú politiku presadzuje EÚ vo vzťahu k Ukrajine a k Ruskej federácií. Boli sme svedkami presadzovania globálnej poliiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, na základe ktorej trend v potrebe organizovania (vyhlásenia) pandémie ďalej pokračuje.

10. Prijatie zákona o digitálnych službách (DSA) ukladá poskytovateľom digitálnych služieb povinnosť zakročiť proti nelegálnemu obsahu, ktorý musí byť okamžite zmazaný.

11. Veľa sa hovorí o tom, čo je to digitálne ID, CBDC, chytré mesto, systém sociálnych kreditov či 15 minútové mesto.

12. EÚ sa už od roku 2017 zaoberá povinnou implantáciou čipov, pričom Európsky parlament už zverejnil štúdiu o povinných čipových implantantoch.

13. Moc musí vychádzať z ľudu, ale EÚ si sama deklaruje, že právo EÚ je nadriadené právu členských štátov, čo v plnej miere podporuje Súdny dvor EÚ.

14. Zavádzanie balíka opatrení Fir fot 55, ktorého cieľom je zniženie emísie skleníkových plynov do roku 2030 aspoň o 55%, sa cititeľne dotkne aj každej domácnosti.

15. Našu suverenitu sme odovzdali do Bruselu a tak Slovensko už nemá možnosť systém ETS 2 zastaviť a preto občan dopady systému pocíti prostredníctvom cien energií, dopravy a inflácie.

16. EÚ ničí svoj poľnohospodársky priemysel tým, že už v roku 2024 šefka Európskej komisie podpisala dohodu o vytvorení najväčšej zóny voľného obchodu na svete pre krajiny EÚ a spoločný juhoamerický trh Mercosur, ktorý je obchodným a hospodárskym združením v Južnej Amerike a ktorého zakladateľmi sú Argentína, Brazília, Paraguay a Uruguay.

17. Podľa nariadenia EÚ chované zvierata treba vakcinovať už aj z preventívnych dôvodov a nie iba v nudzových prípadoch, takže ľudia budú konzumovať mäso iba z naočkovaných zvierat.

18. Zásluhou Bruselu naši poľnohospodári nemajú rovnaké podmienky na podnikanie ako ich priami trhoví konkurenti zo západnej časti EÚ, čo znamená, že práve toto dokumentuje neokoloniálny status Slovenskej republiky, a naviac, Slovensko nesmie zaviesť ochranné opatrenia svojho trhu, pretože by bolo za takýto postup potrestané.

19. Veľký biznis sa vytvára okolo nariadenia EÚ o ESG, ktoré predstavuje aspekt životného prostredia, sociálnych vplyvov a riadenia a vedenia podniku. Pravidla pre certifikát ESG sú jednoduché: všetko musí byť v súlade so sociálnymi, environmentálnymi, ľudsko-právnymi a protikorupčnými nariadeniami EÚ. Aktivity vykonávané podnikmi v oblasti ESG majú nielen prispieť k zmierneniu klimatickej zmeny nasmerovaním Európskej únie na cestu zelenej transformácie s konečným cieľom dosiahnuť do roku 2050 klimatickú neutralitu. Zásluhou európskej Zelenej dohody budú musieť všetky firmy aj na Slovensku vykazovať aj správy o spoločenskej zodpovednosti známe ako ESG reporty. Nariadenie ESG má za ciel vytvorit obrovsku sieť úradníkov, ktorí v každej továrne, banke, na farme, či kde inde, zozbierajú všetké dáta o všetkom a o všetkých, a odoslajú ich je na ústredie ESG. Tam se dáta pomocou miliónov (amerických) počítačových algoritmov, a pod dohľadom desaťtisícov dalších bruselských mandarínov vyhodnotia, a každá firma, každá banka, každý jednotlivý výrobok, každá jednotlivá potravina, i každá jedna kWh elektriny dostane individuálny certifikát, či odpovedá novým EU pravidlám ESG.

20. Európska komisia v marci 2025 predstavila plán na vyzbrojenie Európy „ReArm Europe“, v ktorom ide o súbor návrhov využívajúcich všetky dostupné finančné páky s cieľom pomôcť členským štátom rýchlo a výrazne zvýšiť výdavky na obranné spôsobilosti. ReArm Europe má potenciál zmobilizovať takmer 800 miliárd eur pre bezpečnú a odolnú Európu. Plán pozostáva z piatich častí: a) uvoľnenie využivania verejných finančných prostriedkov na úrovni členských štátov, pričom sa predpokladá zvýšenie výdavkov na obranu o 1,5 % HDP, b) nový špecializovaný Nástroj pre bezpečnostné opatrenia pre Európu – SAFE, ktorý členským štátom poskytne úvery na investíácie do obrany vo výške 150 milárd eur, c) využitie potenciálu rozpočtu EÚ – programy politiky súdržnosti na zvýšenie výdavkov na obranu, d) mobilizácia súkromného kapitálu, e) prostredníctvom Európskej investičnej banky.

21. V týchto dňoch prebehlo ďalšie hlasovanie v Európskom parlamente k Zelenej dohode. Bol schválený cieľ znížiť emísie sklenikových plynov o 90 percent do roku 2040 oproti roku 1990. Dôsledkom tohoto rozhodnutia bude ďalší a silnejší tlak na plnenie cieľov Zelenej dohody, na zavádzanie uhlíkových odpustkov, ďalší tlak na ukončenie využívania fosilných palív, pokračujúcu deindustrializáciu Európy.

22. EÚ zavádza nové limity na hotovostné transakcie a pripravuje pôdu pre digitálne euro. Začne platiť celounijný strop na platby v hotovosti 10 000,- eur, pričom jednotlivé členské štáty môžu ísť aj nižšie. Ak bude treba zaplatiť vyššiu sumu ako je stanovený strop, platba musí byť uhradená bezhotovostne.

Moje zhrnutie k uvedenému prehľadu:

Uvedený prehľad o tom, čomu všetkému sa venuje EÚ, aké politiky presadzuje, nie je konečný. Tento stručný prehľad ukazuje, že EÚ nie je žiadna medzinárodná organizácia, ale veľmi silný totalitárny nástroj v rukách minoritnej triedy západných kapitalistov, ktorá aj so svojimi prisluhovačmi neúnavne pracuje na tom, ako si podriadiť obyvateľstvo Európy pod svoju mocenskú vôľu, ako zachrániť dravý kapitalizmus na veky vekov, aby bol vždy v službách západného kapitálu. Stručný prehľad ukazuje, že bruselskí mandaríni majú veľkú snahu a povinnosť všetkých a všetko riadiť a kontrolovať, každému určovať povinnosti. A najabsurdejšou povinnosťou je prinútiť firmy a ľudí, aby si platili za nezmyselnú uhlíkovú stopu.

Veľmi sme sa u nás na Slovensku, po dosiahnutí samostatnosti, ponáhľali dostať do náručia EÚ, byť členmi EÚ, pretože sme si mysleli, že iba život s Matkou Úniou je pre nás najprírodzenejší. Stačí si prečítať iba ten môj stručný prehľad toho, akým politikám sa venuje EÚ, a je možné celkom jasne pochopiť, že so záujmami slovenského národa politika EÚ nemá vôbec nič spoločného. Je však potrebné pochopiť ešte niečo dôležitejšie. Že naši politici ako zástupcovia občanov, ako predstavitelia vládnej moci, ako ústavní činitelia stále konšpirujú proti svojim občanom, proti svojmu obyvateľstvu a v konečnom dôsledku sa iba bezmocne prispôsobujú tomu, čo všetko vzíde z plánov chorého inštitucionálneho mechanizmu EÚ. A je potrebné pochopiť ešte jednu dôležitú vec, azda najdôležitejšiu: nikto nemá žiadne právo zbaviť občana národného štátu, aby sa nesmel a neodvážil postaviť proti takým politikám, ktoré sú škodlivé pre jeho život a pre život celého národného spoločenstva.

Právo na politický odpor proti rozhodnutiam bruselských mandarínov, ktorým sekundujú aj členovia vlády SR, je možné a potrebné uplatňovať práve prostredníctvom fakultatívneho referenda. Predpokladám, že novelou Ústavy SR bude potrebné rozšíriť chápanie referenda. Doterajšia predstava je založená na tom, že referendum sa môže vyhlásiť na základe petície určitého množstva občanov SR. Príprava a zorganizovanie referenda na základe rozhodnutí vládnej moci je najnáročnejšia forma referenda tak po organizačnej ako aj po finančnej stránke. Zákon o ústanovení „Ústredia občanov pre správu vecí verejných“ má umožniť, aby pri nečinnosti vládnej moci sa o prípravu a zorganizovanie fakultatívneho referenda mohlo postarať práve „Ústredie občanov pre správu vecí verejných“ v súčinnosti so Združením miest a obcí Slovenska, ktoré má svoju pôsobnosť v rámci komunálnej politiky a teda v rámci občanov miest a obcí.

Za tejto situácie je možné referendum rozšíriť na dve ďalšie formy: a) v každej obcí a v každom meste samosprávne orgány zvolajú verejné zhromaždenia občanov, na ktorých sa predloží na prerokovanie a schválenie jedna alebo viacej referendových otázok a po otvorenej diskúsií sa prijme uznesenie alebo za b) v každej obcí a v každom meste samospávne orgány zorganizujú miestne referenda s jednou alebo viacerými referendovými otázkami a výsledok sa pod dohľadom poslancov obce a mesta zapíše do zápisnice. V oboch prípadoch sa overené zápisnice predložia „Ústrediu občanov pre správu vecí verejných“, ktoré v súčinnosti so zástupcami ZMOS pripraví „Záverečné vyhodnotenie zorganizovaného fakultatívneho referenda“.

Celý dokument o zorganizovanom referende obidvaja partneri predložia vláde SR na prerokovanie a schválenie. Aj keby sa nikdy nepodarilo zákonom ustanoviť inštitúciu s názvom „Ústredie občanov pre správu vecí verejných“, vždy je potrebné presadiť taký zákon, ktorý umožní referendum rozšíriť o uvedené dve formy: verejné zhromaždenia občanov a miestne referenda. Zákon by mal umožňovať, aby sa zdola, od občanov SR – občanov miest a obcí – zbierali nie iba podpisy na petíciu k vyhláseniu referenda, ale aby priamo boli na úrovni územnej samosprávy zaznamenané návrhy k určitým otázkam, o ktorých bude potrebné rozhodnuť v konečnom dôsledku na úrovni výkonnej a zákonodarnej moci.

Problém reformy politického systému v Slovenskej republike, ktorý som načrtol v tomto svojom príspevku, sa nedá nastoliť na riešenie a priebežne riešiť, pokiaľ sa nepodarí sformovať (zorganizovať) aktívnych jednotlivcov zo strany občanov (občianstva), pretože sa nedá vôbec predpokladať, že politické strany a hnutia, ktoré si zvykli na parlamentný život a robenie politiky podľa doterajších kritérií, budú nadšení s takou reformou, ktorá môže výrazne poškodiť ich celkovému postaveniu v spoločnosti a tým možno aj ukončiť pre niektoré zoskupenia ich politický lukratívny obchod a život na úkor celej spoločnosti.

Podľa Wikipédie Slovenská republika je unitárny štát, zastupiteľská demokracia a parlamentná republika. O orgánoch štátnej moci existuje táto základná predstava: Prezident SR, Vláda SR, Národná rada SR, Súdnictvo. Zaujímavé je tvrdenie, že SR je členom OSN, NATO, EÚ a iných medzinárodných organizácií. Osobne mám veľký problém stotožniť sa s názorom, že EÚ je medzinárodná organizácia. V každom prípade EÚ predstavuje nadnárodnú nadštátnu moc, ktorá ukladá povinnosti členským štátom a postupne stále viac preberá od nich kompetencie. EÚ cez svoje inštitúcie a za aktívnej pomoci predstviteľov výkonnej moci každého členského štátu tvorí, schvaľuje, uzákoňuje politiky globálneho charakteru, ktorých plnenie sa má a musí rešpektovať v podmienkach života každého národného spoločenstva.

Takýto nadštátny systém moci nie je možné ľudský či právne akceptovať a rešpektovať, pretože nikdy nebol na základe požiadavok občanov národných štátov Európy navrhnutý a zmluvne schválený. Ak napríklad v referende sa viac ako 50 % občanov vyjadrilo za členstvo Slovenskej republiky v EÚ, tak to urobilo s vedomím, že ide fakt o medzinárodnú organizáciu. Keďže takýmto spôsobom sa činnosť a politika inštitúcií Európskej únie neuberá, občania majú právo žiadať svojich predstaviteľov o radikálnu úpravu charakteru a poslania Európskej únie na základe úplne nových zmluvných vzťahov, ktorých obsach musí byť vopred známy a daný na celospoločenské posúdenie a rozhodnutie. Z toho vyplýva, že reforma politického systému v podmienkach Slovenskej republiky sa nemôže vyriešiť v prospech nášho národného spoločenstva, pokiaľ sa nepristupí k rozhodnutiu otvoriť celospoločenskú diskusiu o členstve SR v EÚ a podrobne analyzovať jednotlivé politiky, ktorými EÚ pod vedením Európskej komisie presadzuje svoju moc.

Na základe dlhoročných skúsenosti z vládnutia a spravovania našej národnej spoločnosti našich predstaviteľov štátnej moci, môžem bez problémov konštatovať, že v rámci nášho politického systému nemáme k dispozícií také politické inštitúcie, ktoré by bránili tomu, aby zlí, neschopní či iným spôsobom zainteresovaní politici nemohli narobiť úmyselne alebo nevedomky rôzne zásadné chyby a tým spôsobiť národu rôzne škody. V uvode som uviedol niekoľko myšlienok, ktoré vyriekol pán Róbert Fica na adresu potreby reformy politického systému a poňatia demokracie. Za dlhé roky svojej politickej činnosti sa nedokázal dopracovať k správnemu poňatiu demokracie. To však nie je iba jeho problém, ale problém všetkých politikov na Západe. A ako sa v týchto dňoch ukazuje, ani do blízkej budúcnosti nepokladá za potrebné niečo na svojich názoroch o demokracií zmeniť. V jeho reči nenájdeme nič, čo by dosvedčovalo, že v politike a v politickom konaní má záujem spolupracovať s občanmi a od nich a od ich rozhodnutí dostať a mať mandát štátnicky spravovať spoločnosť. Je nevyhnutné, aby sme ako občania a aj ako politici našli v rámci reformy politického systému také inštitúty a inštitúcie, ktoré nám pomôžu zabrániť, aby zlí a neschopní vládcovia mohli národnému spoločenstvu spôsobiť mnoho škôd.

Nesmieme ako občania dopustiť, aby reformu politického systému smela riešiť iba politická scéna na Slovensku, ako to navrhuje pán Róbert Fico. Všetky života schopné politické strany budú totiž v konflikte záujmov, pretože same pre seba si nenavrhnú reformu, ktorá bude od politických strán vyžadovať splniť rôzne objektívne kritéria, na základe ktorých sa bude dať konštatovať, že politická strana predstavuje dostatočne kvalitné politické teleso. Pokiaľ by bola reforma politického systému založená iba na princípe slobodných demokratických volieb, tak taká reforma by bola o ničom. Čitateľ, ktorý sa trpezlivo dokazal dočítať k týmto riadkom, už vie pochopiť, že reforma politického systému sa ma dotknúť mnohých problémov a všetkých foriem štátnej moci.

Je otázka, či v podmienkach Slovenskej republiky sú organizované slobodné demokratické voľby, nakoľko neexistuje právna ochrana občana, ktorý uplatnil svoje hlasovacie právo a jeho hlas bol uznaný za právoplatný, avšak na základe klauzuly o dosiahnutí hranice voliteľnosti do zákonodarného zboru bol volebný hlas scudzený v prospech inej politickej strany. Takáto prax sa opakuje pri každých voľbách do NR SR. V roku 2019 vo voľbách prezidenta SR bola podaná volebná sťažnosť zo strany JUDr. Štefana Harabina. O volebnej sťažnosti nebolo rozhodnuté, ale napriek tomu inaugurácia Zuzany Čaputovej za prezidentku SR bola spustená a uznaná. Toto sú vážne pochybenia, ktoré sa nesmú vyskytovať.

Podľa predsedu vlády SR nemôžeme zostavovať vládu na princípe širokých koalícií, ktoré nie sú schopné fungovať. Táto forma demokracie Slovenskej republike vraj škodí. Som presvedčený, že je potrebné skončiť s politickou praxou, že zostavovanie vlády SR má byť výlučne v rukách určitej skupiny politických strán a že predsedom vlády SR by mal byť predseda tej politickej strany, ktorá zo strany voličov ziskala najviac voličských hlasov. Kritérium víťaznej politickej strany vo voľbách do NR SR nepokladám za argument, na základe ktorého má mať politická strana výlučné právo na zostavenie koalície a vládneho kabinetu. Tento problém má riešiť ústavný zákon o kreovaní vládneho kabinetu, na základe ktorého bude mať každá politická strana zvolená vo voľbách, právo iniciatívne navrhovať kandidáta na ministerské kreslo a na ďalšie dôležité posty v rámci ústredných štátnych orgánov, pričom toto právo nebude výlučné, ale viazané na iniciatívne návrhy nepolitických subjektov.

Podľa predsedu vlády SR dobrá demokracia je, keď vládnete v krajine na základe slobodných demokratických volieb a súčasne rešpektujete určité pravidlá, rešpektujete jeden druhého. Z poňatia demokracie podľa amerického filozofa Davida Schweickarta sa dá ľahko pochopiť, že stotožňovať slobodné demokratické voľby s podstatou demokracie, predstavuje prefíkaný postoj, ktorým sa zakrýva právo vládnuť podľa svojho presvedčenia a svojich vlastných, partajných či globálnych priorít. Pri takomto poňatí demokracie na občana ako voliča sa neberie žiadny ohľad a samotné politické konanie nie je orientované v smere, aby voličstvo bolo suverénne. V podmienkach Slovenskej republiky otázku suverenity voličstva nahrádza programové vyhlásenie vlády SR, na základe ktorého sa presadzuje politické konanie predstaviteľov vládnej moci založené na potrebe kláňať sa bruselským mandarínom (EÚ, NATO) a čo najefektivnejšie konšpirovať proti občanom Slovenskej republiky.

Podľa predsedu vlády SR demokracia by mala byť demokratická súťaž medzi najlepšími o najlepšie myšlienky. Toto je názor, ktorý jasne dokumentuje, že nositeľ myšlienky si pomýlil politiku s vedomostnou súťažou. Keď si zoberieme na vedomie, že o politické posty sa môžu uchádzať iba politické strany, tak potom by sme mali veriť tomu, že strana je zaregistrovaná na MV SR len vtedy, keď dokáže splniť vedomostné kritéria o všetkých možných problémoch a otázkach života národnej spoločnosti ? Ale keď ide o demokratickú súťaž, tak prečo výber najlepších jednotlivcov, aby súťažili o najlepšie myšlienky, nemôže existovať aj mimo politických strán a zo strany občanov, napríklad z každého okresu ? A nie iba to. Súťaž medzi najlepšími o najlepšie myšlienky si víťazná politická strana v koalícií s ďalšími partnermi zvyčajne radikálne obmedzí tým, že rozdelí zákonodarný zbor na „dohodnutú koalíciu“ a „nanútenú opozíciu“ a štátnu moc spravuje na základe nelegitímneho nástroja: Koaličnej zmluvy a Koaličnej rady.

O tom, že sa po voľbách do NR SR zákonodarný zbor zámerne rozdelí na dve proti sebe stojace skupiny, sa verejne veľmi nehovorí a ani nikto nenavrhuje iné riešenie. Lenže predseda vlády SR sa možno nechtiac preriekol, keď zdôraznil, že nemôžeme zostavovať vládu na princípe širokých koalícií, ktoré nie sú schopné fungovať. Jeho záver bol jednoduchý: takáto forma demokracie vraj škodí Slovenskej republike. Toto jeho tvrdenie pokladám za zavadzanie voličov. V skutočnosti dôvod toho, že sa zákonodarný zbor rozdelí na dve proti sebe stojace skupiny je viac či menej skrytý.

Princíp či potreba širokej koalície v jednoduchej reči znamená, že na politickom konaní k určitým záležitostiam riadenia a spravovania štátu sa podieľa viacej politických skupín, viacej rôzne angažovaných skupín, viacej občanov a podobne. Podľa predsedu vlády SR táto forma demokracie škodí SR. V skutočnosti čo najširšia angažovanosť politickej a občianskej verejnosti nevyhovuje tej politickej strane či koaličnému zoskupeniu, ktoré chce presadzovať svoje politické predsavzatia a plány podľa svojich záujmov či záujmov určitých skupín oligarchov a globalistov. Predseda vlády SR svojimi názormi neprekvapuje, len ich nemení. Zamietnuť princíp širokých koalícií či účasť občanov na rozhodovaní v plnej miere uplatnil aj v čase, keď podpísal Lisabonskú zmluvu, ktorá bola podpísaná v decembri 2007 a nadobudla platnosť od 1.decembra 2009, pričom vôbec nebola daná na prerokovanie s občanmi SR a na ich rozhodnutie.

Prečo predseda vlády SR ako šéf politickej strany SMER-SD a celá jeho politická strana nepokladajú za potrebné vytvoriť v spoločnosti všetky potrebné podmienky pre dosiahnutie skutočnej demokracie, napríklad v takej podobe, ako som to uviedol v úvode svojho príspevku ? Ak by malo ísť o súťaž najlepších myšlienok a nápadov, tak prečo potom reformu politického systému SR by mala robiť iba politická scéna na Slovensku a teda iba niekoľko politických strán ? Ak by mal byť predsedom vlády SR najlepší z najlepších, tak prečo sa už doteraz neumožnilo, aby sa menovanie predsedu vlády SR zakladalo na kvalitnom výbere z mnohých kandidátov na predsedu vlády SR, ale iba na akomsi podvode, že je to právo víťaznej politickej strany ? Samotné kritérium ziskania najväčšieho počtu voličských hlasov nemôže byť žiadnym ukazovateľom politickej múdrosti politickej strany a jej predstaviteľov.

Reforma politického systému podľa predstáv predsedu vlády SR by v skutočnosti nebola žiadnou skutočnou reformou, iba ďalším dôležitým krokom v posilnení mať zabetónovanú pozíciu politických síl: na jednej strane „dohodnutú (a silnú) koalíciu) a na strane druhej „nanútenú (a slabú) opozíciu“ ! A čo sa týka občanov Slovenskej republiky, všetko by tiež ostalo po starom, zaužívanom a overenom spôsobe nakladania s tými, od koho pochádza štátna moc. Podľa pragmatizmu predsedu vlády SR sa dá tušiť, že demokratické môžu byť iba voľby do NR SR. To, že by sa občania mali podieľa priamo na výkone štátnej moci, to by už nebolo demokratické, či skôr, takáto demokracia by škodila Slovenskej republike.

Ak tvrdím, že v kapitalizme neexistuje skutočná demokracia, ale polyarchia, tak v plnej miere zastávam názor amerického filozofa Davida Schweickarta. A nejde iba o názor, ktorý z ničoho nevyplýva, ale o názor, ktorý vyplýva zo samotnej podstaty kapitalizmu. Z tohto dôvodu ani socialny demokrat ako pán Róbert Fico sa nemôže správať inak, pretože ekonomický systém kapitalizmu a politická demokracia nejdú k sebe ! Dovolím si k tomuto tvrdeniu využiť citát z knihy „Ošiaľ hákového kríža“, ktorú napísal sovietsky novinár Michail Gus. Ten žil určitý čas v Nemecku a zúčastnil sa aj procesu v Norimbergu. Autor knihy na str. 144 spomína na 27. januára 1932, keď v Priemyselnom klube v Dússeldorfe pred veľkou skupinou zástupcou monopolného kapitálu vystúpil Hitler s prejavom a hovoril o svojich úlohách a cieľoch.

Tu je citát o tom, čo významného povedal Hitler: „Je nezmyselné budovať hospodársky život na produktivite, hodnote osobnosti, a teda praktický na autorite osobnosti, a súčasne v politike odmietať autoritu osobnosti a na jej miesto stávať zákon veľkých čísel, demokraciu…No analógiou politickej demokracie v ekonomickej oblasti je komunizmus.“ Autor knihy ďalej uviedol: „Tento Hitlerov jasný nárok stať sa silnou osobnosťou – v záujme samej ekonomiky – sa stretol s úplným pochopením a súhlasom zhromaždených monopolistických magnátov.“

 

Koniec záverečnej časti III.

 

Dušan Hirjak