Ale aj v prípade, že vojaci i partizáni sa nevyhli povstaniu, to ešte neznamenalo, že aj všetci chceli bojovať. Naopak, mnohí z nich sa vyhýbali boju. Mnoho dôstojníkov, vojakov i ozbrojených civilistov sa zdržiavalo v zázemí, kým na bojiskách chýbali ľudia. Podľa A. Asmolova, sovietskeho poradcu v Hlavnom štábu partizánskych oddielov, z 56 000 príslušníkov povstaleckej armády bojovalo na fronte len 12 000- 15 000.
Mnohí povstalci sa nielen sa vyhýbali bojovej línii, ale ak sa v nej ocitli, aj utekali z nej. Napr. 2. septembra pri Štrbe začali utekať bez výstrelu, len čo počuli, že „Nemci sa valia.“ 9. septembra po boji pri Partizánskom časť povstalcov utiekla až k Prievidzi, iní až k Žarnovici. 12. septembra po prestrelke pri Kraľovanoch sa rozutekala skupina kpt. Gondu a skupina kpt. Jobáka. Náčelník štábu 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, V. Chrapko, 21. septembra o bojoch v Turci hlásil: „Slovenskí vojaci pri nepatrnom tlaku zahadzujú zbrane, rozutekávajú sa…“ 6. októbra popredný povstalecký činiteľ a zároveň predseda Komunistickej strany Slovenska, K. Šmidke, hlásil svojmu komunistickému nadriadenému G. Dimitrovovi do Moskvy, že slovenská armáda je úplne neschopná boja a rozutekáva sa pri prvom dotyku s nepriateľom. Podobne 22. októbra Asmolov a zástupca veliteľa Hlavného štábu partizánskych oddielov, R. Slánsky, o niektorých partizánskych jednotkách, ktoré zo značnej miery pozostávali z dobrovoľníkov, sa vyjadrili: „Veľmi slabo pôsobia brigády Voľanského a Bielika, pri nepatrnej zrážke sa rozutekávajú.“ Slabú bojovú morálku mnohých účastníkov povstania vo svojom poslednom rozkaze z 27. októbra označil za hlavnú príčinu porážky povstania aj druhý veliteľ povstaleckej armády, R. Viest.
Túto morálku Viest, prvý povstalecký veliteľ J. Golian a náčelníkom štábu povstaleckej armády J. Nosko sa snažili pozdvihnúť častými rozkazmi o treste smrti pre vojakov a ich veliteľov v prípade ústupu, opustenia zbrane alebo zdráhania sa bojovať: 1. septembra, 2. septembra, 13. septembra, 20. septembra, 21. septembra, 24. septembra, 28. septembra, 8. októbra a 13. októbra. Aspoň 7 vojakov aj bolo zastrelených. Takéto nariadenia by nemali význam, ak povstanie by bolo národným. V takom prípade jeho účastníci by mali vysokú bojovú morálku a nebol by dôvod nútiť ich do boja vydávaním takýchto rozkazov.
Podľa neskoršieho oficiálneho tvrdenia však príčinou porážky povstania nebola jeho nenárodná povaha, ale početná a najmä technická prevaha nemeckého vojska. Tá však nejestvovala: ani v počte, ani v technike. Po celý čas povstania povstalci mali početnú prevahu. Napr. 12. septembra na Slovensku sa nachádzalo 22 000 nemeckých vojakov, z ktorých proti povstaniu bolo nasadených 10 000, ďalších 6 000 zaisťovalo ich tyl a 6 000 na nachádzalo na východnom Slovensku. V tom čase povstalecká armáda mala mať okolo 47 000 vojakov. Partizánov na Slovensku bolo okolo 17 000. Z nich asi dve tretiny sa nachádzali na povstaleckom území. Početná prevaha povstalcov v tom čase bola teda takmer v pomere 4: 1. Najviac nemeckých vojakov nasadených priamo proti povstaniu bolo v druhej polovici októbra- do 25 000. V polovici októbra povstalecká armáda mohla mať do 60 000 vojakov, počet partizánov bol asi taký, ako v septembri.
Čo sa týka techniky, najúčinnejšou zbraňou v tom čase bolo letectvo. Spočiatku v ňom mali prevahu nemecké letectvo, no od polovice septembra povstalecké letectvo. Celkove povstalecké letectvo uskutočnilo dvakrát viac bojových a operačných letov ako nemecké letectvo. Na začiatku októbra nemecké jednotky mali 33 diel, 9 protitankových diel, 24 mínometov, 48 tankov a samohybných diel. Počet povstaleckých diel a tankov v tom čase sa udáva s istými odchýlkami: 35- 41 delostreleckých batérií, 14- 18 tankov, 40 mínometov a 1- 2 pancierové vlaky, každý s 3- 4 delami. Batérie mali obvykle tri delá. V tankoch teda prevahu malo nemecké vojsko, v delostrelectve povstalci. No bol tu ešte jeden dôležitý činiteľ, ktorý výrazne obmedzoval útočníka, najmä v používaní tankov: hornaté a zalesnené územie stredného Slovenska. Podľa oficiálneho vyjadrenia Goliana tento terén dával povstalcom mnohonásobne väčšiu výhodu, než akú malo nemecké vojsko materiálnou prevahou (podľa jeho názoru).