Frankovia vytiahli proti Mojmírovi. Vsadili na podporu jeho synovca, údeľneho Nitrianskeho kniežaťa Rastislava. Keďže Nitrianski Slovieni mali ešte v pamäti porážku, ktorú im uštedril Mojmír a vyhnal ich knieža Pribinu, nebolo ťažké, aby ich Rastislav poštval proti Mojmírovi.
Nitrianci však zabudli na to, že Frankovia sa od ich bývalého kniežaťa otočili chrbtom, a podporili vtedy Mojmíra. A kto si mohol pamätať alebo vedieť, že to boli práve Frankovia, kto v neustálej snahe podlými intrigami rozoštvávali Mojmíra proti Pribinovi? Rovnako teraz tak štvali Rastislava proti Mojmírovi. A Slovieni ho nasledovali. Už nepomáhalo, že sa znovu Mojmír obracal na volchvov, aby zastavil šírenie franského moru v podobe kríža, nie len vo Velehrade, ale aj v Nitre.
Staré rany sa v Nitre otvorili. Otvoril ich Rastislav. Pripomenul Nitriancom vojnový tribút platený Velehradu. Pripomenul povinné krstenie, ktoré si mohli Slovieni vykúpiť iba vysokými poplatkami a ukázal prstom na Mojmíra, ktorý poplatky nezaviedol, ale franskí kňazi. Ľudia Rastislavovi uverili. Privysoké dane a desiatky pre kňazov, všetko čo Nitriansky ľud ožobračovalo, všetko to okrádanie prišil Rastislav na krk svojmu strýkovi vo Velehrade a Frankovia si mädlili ruky.
„Dosť bolo Mojmírovho vykorisťovania! Dosť bolo područia Velehradu!“ volali Slovieni.
„Za Rastislavom! Na Velehrad!“
Nitra za obdobie bez nepokojov, od smrti Cisára Ľudovíta Pobožného a bratovražednej franskej vojny spred šiestich rokov, dlho nekrvácala. Preto sa s Rastislavom cítila byť aj vojenský silná.
Znovu od doby, čo Mojmír vyhnal Pribinu, potiahla Nitrava do vojny. Vtedy Rastislavovi prisľúbili Frankovia podporu. Ľudovít Nemec vytiahol na výpravu, ku ktorej sa pridal aj markgróf Radboth a spojili sa s Rastislavom. Takto spolu vyrazili proti Velehradu. Mojmír márne hľadal spojencov. Karma si ho dostihla, keď rovnaká zrada, aká zastihla Pribinu, zastihla aj jeho.
Vyslal poslov k Českým kniežatám požiadať o pomoc. Tie sa mu však obrátili chrbtom. Velehrad nemal žiadnych spojencov a na neho pochodoval Rastislav s podporou Ľudovíta Nemca. Mojmír zúril. Nepočítal s tým, že sa České rody od neho odvrátia. Nepripravil sa na možnosť odvrátiť zradu. Bolo však jasné prečo České kniežatá zradili.
Necelí rok pred tým ako Rastislav povstal proti Mojmírovi, sa štrnásť predstaviteľov Českých rodov vydalo do Východofranskej ríše, kde sa dali pokrstiť. Čo ich vtedy viedlo, bola vypočítavosť. Ako vždy, Frankovia im sľúbili hory doly, aby prijali krst a pristúpili na ich požiadavky. Zradili svoju vieru a zápovedia Bohov. Predali sa za zlatú mincu. Postavenie a privilégia, dostatočná odmena za zradu a dostatočné poučenie pre Mojmíra, že všetko sa raz vráti, tak ako keď vyhnal Pribinu.
Maravienské armády boli porážané silným Rastislavovým postupom, až sa ocitol spolu s Východofranským kráľom pred bránami Velehradu. Mojmír sa však začal brániť zubami nechtami.
Vo Velehrade vybudoval silnú obranu. Opevnenia boli takmer nepreniknuteľné. Rastislav sa rozhodol mesto obliehať. Krvavé boje o Velehrad boli tak kruté, že padlo veľa mužov a obrancovia tak bránili mesto, že obliehanie sa predĺžilo o devätnásť dní. Velehrad musel vzdorovať päťtisícovému Rastislavovmu vojsku, spolu s trojtisícovou franskou armádou, zatiaľ čo Velehrad bránilo len nejakých takmer tritisíc vojakov.
V dvadsiaty deň, zavčas rána, po daždivej noci potiahli útočníci opäť do boja, tentoraz s takmer všetkou silou, čo mali. Maravienskí lukostrelci z hradieb a veží kropili Rastislavových vojakov šípmi. Bojovníci sa kryli štítmi. Mnohí pod krupobitím lukostreľby padli. No pokračovali vpred. Premočené odevy, zablatené krpce a pevné krúžkové zbroje ich zaťažovali. Nevládali v rozbahnenom poli sa poriadne hýbať, čo bolo jednou z príčin ich strát. Únava bola tiež zradná.
Mnohí nevládali ani nad hlavu dvihnúť štít. Našťastie ich šípy zabili okamžite a netrpeli.
Kým Nitrianci postupovali so všetkou silou, Ľudovít Nemec znovu zvolil typickú franskú taktiku. Vyčkával. Spolu s Radbothom sledovali s úsmevom na tvárach ako Slovania opäť krvácajú za ich záujmy. Hrdo sedeli na koňoch a z vojnového ťaženia si skôr spravili divadlo pre seba a svoje družiny. Z diaľky sa kochali ako sú blatisté polia pred Velehradom posiate mŕtvymi Nitrancami. Za únavné dni plné vojnových útrap sa aj priekopy pod obrannými valmi naplnili hnijúcimi telami mŕtvych vojakov. To, čo nestíhali pojať zdochlinožravce, sa často stávalo korisťou franských pešiakov. Väčšinou to boli jediné skutky, kedy riskovali Frankovia životy v dobe obliehania, keď si chceli privlastniť po padlých niektoré cennosti, vrátane zbraní, obuvi, či brnení. Nedbali ani na svojich franských padlých. Tých tiež obrali o veci na bojisku, keď boli mŕtvi. Takže väčšinou na bojových poliach hnili niekedy aj takmer nahé tela. V blízkosti zákopov sa už k padlým neodvažovalo toľko franských hyen. Radšej si chceli počkať kým bude Velehrad dobytý. Nitrianci sa presunuli pod jednú z brán s baranidlom a začali búšiť do brány.
Mojmírovci začali cez palisády z medených kotlov na nich vylievať vriacu smolu a olej. Čierna lepkavá žeravina sa mnohým prisala na kožu a prežierala sa až ku kostiam. Revali a hádzali sa z borovicového mostíka do dohneda zakalenej hnilobou znečistenej vody v zákopoch plných, padlých spolubojovníkov. Vriaci olej spôsoboval niektorým vojakom také ťažké popáleniny a zranenia, že sa niektorým vyzliekala koža z tvári. Znetvorení muži sa v agónii váľali po zemi a popálenými rukami si prikrývali svoje zohavené tváre. Mnohých sa pokúšali odtiaľ zachrániť celkom oslepených, s roztečenými očami po tvárach. Miesto nich už mávali iba prázdne očné jamky. Vlasy, pery, očné viečka, či nosy, všetko spálené. Koža na rukách aj nohách, niekedy aj s mäsom, sa vyzliekala rovno z kostí. Ak týchto chudákov dostal niekto do bezpečia, zmrzačení už viac nemohli bojovať. Nemohli už ani žiť. Čakalo ich už iba pomalé a bolestivé umieranie, pokiaľ ich nedorazil nejaký šíp vystrelený z mojmírovského luku, alebo balvan zhodený z hradieb.
K baranidlu však velitelia hnali ďalších, aby stále silil nátlak na obrancov pri bráne.
„O hrivnu striebra, že dnes prerazia!“ stavil sa Radboth. Kráľ sa na neho škaredo pozrel. „A keď neprerazia?! Budeš rovnaké stávky uzatvárať aj na našich vojakov?“
„To že pochybuješ, najvznešenejší kráľ…“ uškrnul sa markgróf. „…môžem chápať, že nedôverujete statočnosti a odhodlaniu Slovanov.“
„Ako dobre poznáš Nitrianskych bojovníkov?“ spýtal sa kráľ.
„Veľmi dobre. Videl som ich barbarskú zúrivosť v bitke pri Srieme. I keď bojovali tvrdo, predsa sme ich porazili.“
„Veľa našich vtedy padlo?“
„Veľa…“ odvetil Radboth. „…Pre Slovana je vojna obyčajnou hrou.“
„Vojna je skôr hrou pre teba ak uzatváraš stávky, markgróf,“ napomenul ho Ľudovít. „Vtedy ti veľa mužov padlo pod Sriemom, pretože si sa najskôr hral! Mne je jedno koľko Slovanov padne, no ak mi stratíme jedného Bavora, Fríza, či Sasa, je to aj svetská strata. Stojí nás peniaze! A na bojaschopných žoldnierov z cudziny nemáme! Hral si sa aj s peniazmi z kráľovskej pokladnice!? Nezaplatil som ti vtedy ťaženie na Ratimira preto, aby si sa hral!“
„Kráľ môj, nemal som v úmysle sa hrať, ale získať pre teba víťazný triumf proti Ratimirovi. Len si spomeň koho som pre teba získal. Pribinu!“ obhajoval sa Radboth.
„Cenný zisk. To musím uznať! No mal by si robiť menej prešľapov a brať vojnu viac vážne než ako hru, inak sa katova sekera pohraje s tvojou hlavou na šiji,“ upozornil markgrófa Ľudovít. Chvíľu sledoval boj. Po prehodnotení situácie sa zamyslel a pred markgrófom prehlásil. „A čo keby sme zvýšili stávku? Ak dnes prerazia, k hrivne striebra ti dám desať ingotov zlata.“
Radboth sa tejto ponuke potešil. Uvedomoval si však, že v tom je nejaký háčik, preto sa nesmelo spýtal. „A keď neprerazia, môj kráľ?“
Kráľ Ľudovít najprv ukázal rukou smerom na Nitrianske šíky, ktoré sa snažia prebiť cez hradby Velehradu a rozbiť bránu. Skúsený stratég aj z diaľky spozoroval, že ich morálka začína upadať.
Muži pod hradbami chaoticky pobehovali, alebo vriacim olejom a smolou zmrzačení sa zvíjali v bolestiach. Odseknuté údy a tela mŕtvych bojovníkov pribúdali. Zem sa farbila krvou. Slovieni zvažovali ústup, na čo kráľ Ľudovít s podlým úsmevom skonštatoval. „Spomínal som ti, že sa katova sekera pohraje s tvojou hlavou na krku? Keď dnes neprerazia, budeš o hlavu kratší.“
Radboth nervózne preglgol, keď sa zahľadel na ďaleký boj.
„Prekliaty Rastic, mor na teba ak neprerazíš!“ v tichosti hundral popod nos. Situácia vyzerala beznádejne.
Tomu nechcel nečinne prizerať Rastislav. Stal sa z neho hnedookí silný mladý muž, s divokým pohľadom, mierne kučeravými hnedými vlasmi a strniskom na brade, ktorý pozoroval priebeh boja spoza svahu za jeho šíkmi. Odetý v lesklej šupinovej zbroji, nespokojne pozoroval situáciu na bojisku. Aj zástupy jeho veľmožov ho obkolesovali zo všetkých strán v plnej zbroji. Zaťal zuby, vytasil meč a zavelil. „Takto to nenecháme! Mirigoj a Mstirád, so stotinou mužov za mnou! Ak má zase nejaký Slovien padnúť v boji, tak nech nie zbytočne! Obranu Velehradu musíme preraziť!“
V momente vyliezol spoza svahu a hnal sa vpred. „Huráááá! Sláva Nitravé!“
Muži spozorujúc jeho zanietenie, ho nasledovali. „Večná Sláva! Hurááá!“
Nie len stotina mužov, ale celé šíky sa rozbehli k hradbám. Nedbali na spŕšku šípov, hoci štíty nad ich hlavami, ich nie vždy ochránili. Vrhali sa do boja, akoby netúžili po inom, než umrieť zbraňou nepriateľa. Rastislav a jeho verní, Mirigoj a Mstirád krútili lanami, ktoré pred tým držali v rukách, než vyrazili. Háky pripevnené na koncoch lián prehodili cez palisády velehradského opevnenia a trhnutím v pevnom uchopení rúk, ich poriadne ukotvili. Stáli tesne pred zákopmi napustenými s krvavými hrotmi, na ktorých už niekoľko dni hnili napichnuté tela ich spolubojovníkov.
„Kryte nás paľbou!“ zvolal Mirigoj, blonďaví bohatier s vlasmi po plecia a hustými fúzmi. Strelci napli tetivy a vybehli spomedzi štítonosičov, aby spustili paľbu.
Obrancov zasypala spŕška Nitrianskych šípov, až padali po desiatkach. Po niekoľkých minútach, akoby sa zázrakom obrátilo všetko v Rastislavov prospech. Ten to so svojou družinou rýchlo využili. Zapreli sa o lana a odrazili sa od okraja zákopu. Nohy vystavili vpred a krpcami pristáli na drevených valoch.
Ďalší muži zo stotiny tiež prehodili cez hradby lana a začali liezť. Rastislav sa s Mirigojom pomaly prehupli cez naostrené a bridlicou potreté čierne špice palisád. Neváhali a rýchlo tasili zbrane.
Mirigoj bleskovo mečom jednému z obrancov odsekol hlavu. Rastislav tiež nemal zľutovania a prvému mužovi uťal ruku. Kýpeť mu prudko začal krvácať a mojmirovec zastonal od bolesti. Rastislav ho zdrapil za krúžkovú košeľu a prudko ho prehodil cez palisády do zákopu, kde chudáka usmrtilo nabodnutie na jeden z kolov. Do cesty sa postupne postavil ďalší. Rastislav odvrátil štítom útok a rýchlo zasiahol. Mužovi prebodol srdce.
Na hradby sa dostali ďalšie desiatky Rastislavových bojovníkov a ľúty boj započal. Stínali sa údy a sekali hlavy. Dunenie ostrí sekier a mečov o štíty nepriateľov prehlušovalo hlasné utrpenie junákov umierajúcich v ťažkých bojoch. Rastislav na znamenie mávol rukou a muži bežali za ním k bráne, ktorú sa márne snažili prelomiť baranidlom. Do cesty sa mladému horkokrvnému Rastislavovi postavili ďalší dvaja protivníci v šupinových pancieroch. Prvému Rastislav rozsekol vrch jeho lebky, aj s helmou. Mozog sa mu rozletel po mostnici a z rany vyšľahol krvavý gejzír. Muž bol na mieste mŕtvy. Ďalší sa pokúsil Rastislava sťať, no ten bol jeho úskočným manévrom odzbrojený. List maravienskej bojovej sekery skrútil Rastislav svojou zbraňou a strhol z ruky. Muž sa zrazu pred hnedovlasým bojovníkom ocitol bezbranný. Rastislav mečom rozrezal brucho a čreva z neho viseli až po kolena. Muž sa chytil za brucho a kľačmo klesol pred Rastislavom. Ten ho skopol z mostnice. Velehradčan ťahajúc svoje čreva za sebou sa plazil bahnom, až nakoniec skonal.
Nitrianci sa prebíjali až k strážam pri bráne. Rastislav po jednom mŕtvom ukoristil kopiju a vrhol ju do jedného z obrancov brány. Kopija sa mu zabodla rovno do srdca a odvrhla ho k zemi. Na Rastislava sa vrhal ďalší protivník s mečom. Mojmírov synovec okamžite zovrel ten svoj meč a odrazil protivníkov útok. Nakoniec dva raz sekol a Maravien padol mŕtvy.
Ostatných pobili Rastislavovi muži. Mstirád odhodil závoru a ďalších päť vojakov roztvorilo mohutné vráta. Muži prebíjajúc sa cez opevnenia z vonka, vtrhli do Velehradu.
Keď Radboth spozoroval Rastislavov prielom, vydýchol si, že sa situácia obrátila v jeho prospech a nepríde o hlavu. Kráľ sa pousmial. „Hm. Máš šťastie, Radboth. Dnes ti ešte hlava na krku ostane a si o hrivnu striebra a desať ingotov zlata bohatší,“ potom sa obrátil na franské vojska za svojím chrbtom a zavelil. „Vpred! V mene Krista Boha, vpred!“
„V mene Krista Boha, dopredu! Hurá!“ zrúkli franské šíky a vrhli sa smerom na Velehrad. Veľké zástupy bavorských, frízských a alemanských vojakov pod velením Ľudovíta Nemca, sa rútili smerom k velehradským opevneniam. Obrancovia začali urýchlene opúšťať bojové postavenia a ustupovali z hradieb. Po Rastislavových vojakoch sa začali bránou pretĺkať aj Frankovia. Ako vždy, franské vojska sa vrhali do boja najčastejšie až vtedy, keď zistili, že víťazstvo, ktoré im vybojujú iní, je na ich strane. Rastislav pohnal svojich mužov. „Na Mojmíra!“
„Hurá! Hurá! Hurá!“ v besnom reve volali Rastislavove vojska a hnali sa mestom k Mojmírovmu sídlu. Cestou porážali každého nepriateľa, čo sa im postavil do cesty. Frankovia, tí nedbali ani na bezbranných. Ženy, deti, aj starých. Mnoho mojmírovcov sa pri Rastislavovom postupe mestom dávalo na útek. Mnohých však zastihli dobyvatelia a bez najmenšieho boja ich prebodávali, alebo stínali. Po údoch a telách, ulice zaplňovali potratené nože, sekery, či meče. Porazené maravienské vojska ich strácali, alebo zahadzovali pri zbesilom úteku. Mnoho zmrzačených Maravienov sa snažilo dostať do bezpečia. Nie jeden stratil niektorý úd. Mnohí sa plazili do bezpečia s obomi uťatými nohami, alebo sa na obidve odseknuté ruky z ďaleka bezmocne dívali tí, čo ich stratili .
Ďalší volal s krvavým kýpťom preseknutým až od pleca. „Moja ruka! Kde mám ruku!?“
Veľa utrpenia bolo počuť z bojiska pri bráne a Frankovia šetrili málokoho. Kým Rastislavovi muži museli s velehradskými obrancami bojovať na život a na smrť, Frankovia prevažne len dorážali ranených, bezbranných a zmrzačených, čo ešte žili.
Nárek Mojmírových bojovníkov doliehal od brány a hradieb, ďaleko k Velehradskému palácu.
Mojmír stál na mostnici a pozoroval ako v diaľke zbĺkli požiare a ohne zachvacovali predmestia. Už vedel, že sa jeho koniec blíži.
„Knieža, nepriateľ prelomil našu obranu a postupuje k palácu!“ oznámil jeden z palácových stráži.
Mojmír sa k bohatierovi v krúžkovej zbroji a zdobenej helme s čiernym chocholom obrátil s požiadavkou. „Zavolaj mi vladyku Bystrana!“
Muž prikývol a utekal po Bystrana. Mojmír sa ešte chvíľu opieral o palisády a nakoniec sa vrátil dnu, do paláca. Prechádzal miestnosťami, cez ktoré v divokom huriavku pobehovali ozbrojení Maravieni, až smerom do trónnej sály, kde ďaľší muži v tichosti čakali na ďalšie rozkazy. V trónnej sále bolo počuť kroky. Azda už prichádza vladyka Bystran, pomyslel si Mojmír. Odopol si opasok s mečom zasunutým v pošve vykladanej drahokamami. Na nej boli v koži vypaľované svastické znamenia. Pošvu s mečom držal v oboch rukách a s povzdychom si ho prezeral. Meč kedysi patril Pribinovi, kým si ho Mojmír neprivlastnil. Pomaly začal ľutovať svoje skutky proti Nitrianskemu kniežaťu. Teraz prišla odplata z Nitry a strestať ho prišiel za hriechy voči predkom jeho vlastný synovec.
„Volal si ma, môj knieža?“ do miestnosti vstúpil urastený dlhovlasý mladý muž v doprovode ďalších dvoch vojakov. Nemohlo mu byť ani tridsať. Oči mal svetlomodré a v plameňoch pochodní trónnej siene, sa leskli. Mojmír toho muža oslovil. „Konečne si tu, Bystran!“
Dal mu do rúk opasok s mečom. „Toto je meč, ktorý patril právoplatnému kniežaťu Nitravy. Žiadam ťa, aby si ho uschoval.“
„Ale, knieža…“ namietol váhavo Bystran. „Nie! Chcem stáť pri tebe v poslednom boji!“
„Ja ťa prosím ako priateľa!“ odvetil Mojmír. „Uchovaj ten meč! Dokáž svoju vernosť tým, že nedovolíš, aby sa dostal do cudzích rúk! Každú chvíľu tu bude Rastislav, aj so svojimi vojakmi!“
„Rozumiem!“ Bystran prikývol. Mojmír mu ešte dal niekoľko rád. „Pod palácom vedie, tajná podzemná chodba, ktorú dal vybudovať ešte môj dedo. Ňou unikni a nespustí z toho meča oči.“
„Prečo neutečieš s nami, knieža?“ spýtal sa jeden z vojakov. Mojmír sklonil zrak. „Keby som utiekol z Velehradu, nemal by som sa už kam schovať. Rastislav chce mňa. Ak ma nedostane, nikdy sa nezastaví a skôr či neskôr, ma dostane živého alebo mŕtveho. A so mnou aj vás. Už za mňa dnes mnoho mužov položilo život. Tak nech sa zachránite aspoň vy, aj s pokladom, ktorý vám zverujem.“
Bystran si znovu premeral v rukách Pribinov meč. Mojmír mu položil ruku na rameno. „Ak by som padol, ukry tento meč navždy. Je to posledná vec čo mi zostala. Velehrad som už stratil.“
A ak prežiješ, knieža?“ položil otázku Bystran. Mojmír mu rázne odpovedal. „Vezmi meč a vyhľadaj ma. Niečo mi napovedá, že tento meč ešte v mojom živote skríži cesty so mnou a jeho pôvodným majiteľom.“
Dvere sa rozleteli a cez ne dnu vtrhol ďalší vojak s neistým hlasom. „Knieža! Rastislav aj s vojskom sú už pred palácom a prebíjajú sa dnu!“
Mojmír sa obrátil na Bystrana a ostatných mužov. „Choďte, skôr než bude neskoro!“
„Sláva ti, ó knieža Mojmír! Nech ťa Bohovia ochraňujú!“ odvetil Bystran a so skupinou bojovníkov opustil trónnu sálu. Mojmír mlčky kývol hlavou na odzdravenie Bystrana a jeho družiny, až nedokázal zadržiavať slzy. Otočil sa a hľadel na svoj prestol. Vracal sa v spomienkach na svoju vládu. Koľko prosperity priniesol Veľkoslovienskej dŕžave a na odčinenie hriechu spáchanému voči Nitrave, akoby to nestačilo. Jeho najbližší spojenci sa mu zavďačili zradou. České kniežatá mu neodpovedali, keď volal o pomoc. Vlastný synovec z jeho rodu proti nemu povstal. Už vedel ako sa vtedy cítil Pribina. To bola vďaka, že nakoniec sa znovu obrátil na cestu predkov, aby zastavil vykorenenie védického poznania v krajine.
Niekoľko okamihov, čo palác opustili Bystran aj so zvyškom mužov cez tajné tunely, sa poslední maravienskí ozbrojenci stiahli k Mojmírovi do trónnej sály a zabarikádovali všetky vchody. Ozval sa rachot v sieni. Potom druhý úder do dverí. Vojaci volali. „Prebíjajú sa do sály, knieža Mojmír!“
„Držte obranu!“ vyzval ich veliteľ. Vojaci sa zapierali do dverí, aby ich nikto nevyrazil.
Po dlhej chvíli však dvere poľavili a do miestnosti vtrhla Rastislavova družina. Mirigoj prebodol prvého obrancu kopijou. Mužovi vyprskla z tela krvavá spŕška. Hneď vedľa Mirigoja, ďalšieho usmrtila sekera do hlavy od jedného Nitrianca. Kúsky mozgu stekali po ostrí. Za Mirigojom vtrhol do miestnosti Mstirád, ktorý vrhol nôž na veliteľa hneď vedľa Mojmíra a zasiahol ho do hrdla. Maravien sa s chrčaním zrútil k zemi. Krv sa mu valila z úst aj nosa. Došlo k poslednej bitke.
Nitrianci sa zúrivo bili. Jeden z Rastislavových mužov bol od mojmírovca ranený do pleca sekerou. Krv vyšľahla a ofŕkala stenu za ním. Ranený Nitravan sa vzchopil, kľakol na kolena a mečom tomu, čo ho zranil, uťal nohu nad kolenom. Muž od bolesti zareval a zrútil sa horeznačky na zem. Následne ho druhý Nitravan bodol kopijou do brucha. Rastislav vletel do miestnosti a mečom začal protivníkov rozsekávať ako majstrovský šermiar.
Prvý muž bol usmrtený hneď prvou ranou, keď mu Rastislav rozťal lebku. Druhému spôsobil smrteľnú ranu krížom cez trup, od pleca až po driek. Cez otvorenú ranu a rozlomené krúžky na jeho zbroji, bolo vidno do jeho krvavých útrob. Posledný tretí sa len tak tak ubránil Rastislavovej čepeli štítom. Vojak v hrôze pred sebou držal štít a nespúšťal ho so sklonenou hlavou. Mojmírov synovec udrel mečom niekoľko raz, až štít pukol a uťal bojovníkovi tri prsty. Muž s revom pustil zbraň a chytil sa za ranu. Rastislav mu vzápätí odsekol hlavu. Počas celého priebehu boja stál Mojmír hrdo vystretý ako skala, so zovretými päsťami a do boja sa nezapájal.
„Odpor je zbytočný!“ zvolal Mstirád. Po ňom pokračoval Mirigoj a vyzval protivníkov. „Vzdajte sa!“
Boj utíchol. Preživší hodili zbrane na zem. Po bitke do miestnosti vstúpili Radboth s kráľom Ľudovítom. Obchádzali mŕtvych, jedného po druhom, bez cti voči ním. Veď to boli iba Slovania, ktorými Nemec odjakživa pohŕdal, aj keď im nesiahal ani po členky. Mojmír oboch Frankov prebodával pohľadom ako keby ich chcel uhranúť.
„Nuž…“ prehovoril kráľ Ľudovít. „Prehral si, knieža Mojmír. Velehrad podlieha novej moci.“
„Nie novej moci, ale tvojej novej bábke, kráľ Ľudovít!“ Mojmír odvetil poukazujúc na svojho synovca. Rastislav sa urážlivo ohradil. „Aby som ti ako prvé nevyrezal jazyk, strýko!“
„Upokoj sa Rastic. Príde aj na tvoje slovo,“ obrátil sa Ľudovít na Rastislava. Obchádzal Mojmíra a premeriaval si ho. „Cirkvi a Východofranskej korune nikto nebude klásť odpor. Robil tak pred tebou Pribina a skúšal si to aj ty. To však znamená jasný ortieľ, Mojmír.“
„Knieža Mojmír!“ zvolal jeden zo zajatých Maravienov. Radboth vytasil dýku a bodol opovážlivého Maraviena pod rebra. Ten klesol k zemi, kde ho jeho vrah nechal pomaly vykrvácať. Potom sa Radboth ostatným povyhrážal. „Ešte niekto z vás znovu otvorí tú svoju pohanskú papuľu, zarežem ho ako prasa!“
Ľudovít Nemec pred porazenými nakoniec prehlásil. „Mojmír už nemá žiaden titul! My, Frankovia z Božej vôle sme boli poverení vám udeliť nové knieža Velehradské a Nitrianske!“
V Maravienoch ešte vreli posledné zvyšky zlosti, žiaľ už nemohli nič spraviť. Tá drzosť! Tá opovážlivosť nemeckých psov nepoznala hraníc! Ako si oni dovolili vyvyšovať sa nad nami, Slovanmi? Ako si oni dovoľujú diktovať, kto nám bude vládnuť a kto nie?! Porazení bohatieri s hanbou sklonili hlavy.
„Rastislav, dopustil si sa podlej zrady! Trest ťa aj tak neminie,“ varoval svojho synovca Mojmír.
„Zavri papuľu! Tvoje dni vládnutia sú spočítané,“ vystrčil výhražne ukazovák Rastislav.
„Čo si myslíš? Že za pomoci Frankov budeš vládnuť samostatne?!“ poúčal ho Mojmír. „Nikdy! Ja som to skúsil a hľa, synovec môj, Nemci ma vymenili za teba!“
Rastislav si premeral Mojmíra od hlavy po päty. Zelený plášť Mojmírovi pokrýval boky, pod ktorými vyčnievala lesklá krúžková zbroj. Odhrnul Mojmírovi plášť bokom na mieste, kde mal mať opásanú pošvu s mečom.
„Kde máš meč?“ spýtal sa Rastislav. Mojmír mlčal. Rastislav znovu zopakoval otázku. „Kde máš vladársky meč? Tú slávnu Pribinovu korisť, ktorú si si celé tie leta uchovával u seba?“
„Je na bezpečnom mieste,“ odvetil Mojmír. „Prečo sa pýtaš?“
„Teraz je to moja korisť,“ odpovedal Rastislav. Mojmír ho upozornil. „Už nieje a nikdy nebude.“
Radboth priložil nôž Mojmírovi pod krk. „Veď ja mu rozviažem jazyk, Rastic. Stačí povedať.“
„Nie!“ zrúkol Rastislav. „Poznám svojho strýka. Aj keby si ho mučil, nič z neho nedostaneš! Aj tak… je to len kus ocele!“ mávol rukou. „Čo komu záleží na nejakom meči?! Držali ho v ruke len porazení!“
„Len aby si jedného dňa tiež nepatril medzi nás porazených, Rastislav! Daj na moje slova! Aby si nebol porazený tými, čo ti zaistili môj prestol!“ odprisahal Mojmír. Radboth mu pritlačil nôž k hrdlu. „Mlč!“
Mojmír nazlostene odstrčil Radbothovú ruku s nožom od seba a päsťou zrazil markgrófa k zemi.
Zarinčali zbrane. Všetci do strehu. Radboth si utrel skrvavené pery zápästím. Ako tak ležal na zemi, Mojmír na neho zagánil. „Ešte raz mi priložíš toto chladné železo pod krk, zabijem ťa skôr než ma dokonajú vaši muži, ty čvarga nemecká!“
Potom Mojmír mužne predstúpil pred Ľudovíta Nemca. „Nijaký Nemec nebude nado mnou vykonávať ortieľ! Ak má niekto vykonať spravodlivosť, tak nech je to môj synovec Rastislav!“
„Ako chceš, Velehradské knieža!“ s úsmevom prikývol kráľ Ľudovít. „Nech je po tvojom. Rastislav…“ oslovil nové knieža. „Konaj!“
Rastislav zovrel meč a vykračoval k Mojmírovi, ktorý padol na kolena a sklonil šiju v domnienke, že príde o hlavu. Rastislav sa nad ním postavil a nahlas sa zamyslel. „Tak rýchlo neskončíš, strýko,“ zastrčil svoj meč do pošvy. „Nie! Tvoj ortieľ bude pomalý. V útrpných múkach, horších ako smrť, si budeš spytovať svedomie!”
.jpeg "Kral Hrozic")
.JPG)
.jpg)
