O príčinách kolapsu socializmu a o možnom návrate ľudstva na cestu ku komunistickej spoločnosti.
Terminológia:
Socializmus: Bez-podielové spoluvlastníctvo a užívanie toho, čo nie je v osobnom vlastníctve či spoločnosťou priznanom, osobnom užívaní. Spoločnosť sa tak bráni tomu, aby človek mohol pomocou vlastníctva, vykorisťovať iného človeka.
Kapitalizmus: Spoločenské zriadenie, v ktorom človek môže pomocou kapitálu vykorisťovať iného človeka. Virtuálna forma otrokárskej spoločnosti.
Neokolonializmus: Stav, keď krajina nie je kolonizovaná, ale jej obyvateľstvo, nerastné bohatstvo a suroviny sú zdrojom vykorisťovania, predovšetkým medzinárodným kapitálom.
Komunizmus: Zatiaľ idea o rozumnej, mierovej spoločnosti. Idea, ktorej autorom je Platnom zo 4. storočia pred n.l.
Pragmatický opis reality
Popíšem historickú pravdu, o ktorej sa, pre neschopnosť spoločenských vied, kritického a dialektického myslenia a ochrane privilegovanej triedy nepíše.
Socializmus nezlikvidoval Gorbačov a spol, ale makroekonomické učenie. Dnešná ekonomika je dvojpólová ľudská činnosť ako reálna ekonomika a jej virtuálny obraz, finančné zobrazenie. V priestore medzi podnikom (korporáciami) a svetom ten obraz tvorí makroekonomické učenie, prostredníctvom obrázkov – peňazí. Makroekonómia by mala verne zobrazovať reálnu ekonomiku tak, aby realita a jej obraz podliehali zákonu „o jednote a boji protikladov“. Len tak sa môže spoločnosť správať rozumne a dosiahnuť vo svete spravodlivosť a mier.
Makroekonómia však toho schopná nie je, a preto poskytuje spoločenskému mysleniu len falošné (skreslené) zobrazenie reálnej ekonomiky, v zmysle zákona „o premene kvantity na kvalitu a obrátene“, teda tak, že sa čoraz viac realita a jej obraz, vzájomne vzdiaľujú!!! Prečo? To popíšem na záver, lebo to hovorím zatiaľ len ja, a preto sa pozrieme na historickú skúsenosť do ZSSR, kde prebehli dva, úplne protichodné mega-experimenty.
V rokoch 1930-35 prebiehala v ZSSR bohatá a rozporu plná diskusia o tom či spoločnosť sa má ovládať cez peňažno-tovarové (cenové a trhové) alebo naturálne (vecné) ukazovatele, teda zrozumiteľné zobrazenie reality. Rozhodlo sa, že rozhodujúce budú naturálne ukazovatele a ZSSR bude predstavovať jednotný národohospodársky komplex na spôsob korporácii, ovládaný takmer, na princípoch blízkych, mikroekonómii (bez ziskovej ekonomiky). Peňažno-tovarové ukazovatele vrátane zisku, (makroekonomické) dostali obmedzený, skôr informačný charakter. Tak v päťročných plánoch sa postupne stanovovali záväzné, vecné ukazovatele pod prísnou straníckou kontrolou. V roku 1953 celospoločenských ukazovateľov bolo okolo 9000. Teda žiaden trh ani prehnaný záujem o zisky.
V roku 1957 ukazovateľov už bolo menej ako 2000 a minimálna záväznosť. Zároveň sa rozpadal (atomizoval) jednotný národohospodársky komplex a nadvládu nad spoločnosťou preberalo makroekonomické učenie a honba korporácii za ziskom. Tento živelný vývoj bol nakoniec uzákonený v podobe Kosigin – Libermanovej reformy, v roku 1965. To bol oficiálny začiatok skoncovania s národohospodárskym komplexom a tým aj socializmom. Jeho oficiálne zavŕšenie priniesla perestrojka.
Tieto dva obrovské protichodné spoločenské experimenty (1935-57 a 1957-1989) jasne ukázali nezmyselnosť a škodlivosť makroekonomického učenia, inými slovami ideológie, teda určite nie vedy!!!
Tento antagonistický (prehlbujúci sa) rozpor medzi vecným a finančným riadením spoločnosti, ktorý neguje rozumné hospodárenie spoločnosti opísali takto:
Karol Marx v Kapitále ako kľúčový problém, ktorý riešil, ale nevyriešil: „TOVAR – cena – hieroglyf“
J. V. Stalin v „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“: >>>…Na vybudovanie komunistickej spoločnosti je potrebné odstrániť tovarovú výrobu a tovarovo-peňažné vzťahy (a nahradiť ich priamou výmenou produktov). Pokiaľ existujú tovary a peniaze, nemôže byť ani reči o žiadnom komunizme.<<< N. A. Andreeva. Budúcnosť patrí socializmu. Leningrad, 2018, s. 519-520.
ČSSR po kríze 1968 sa snažila zjednotiť reálnu ekonomiku s peňažno-tovarovými ukazovateľmi prostredníctvom „Zdokonalenej sústavy plánovitého riadenia národného hospodárstva“, cez výkonové normy. Súlad sa síce nedosiahol, ale značne sa tým spomalil nárast protirečenia.
Prečo je tomu tak?
Objektívnu hodnotu (virtuálny obraz) produkcie spoločnosť pozná i, keď si to neuvedomuje, pod názvom „Úplne vlastné náklady na produkt“. Toto, nie sú len „Úplne vlastné náklady na produkt“ pre firmu, ale aj pre celú spoločnosť a zároveň, aj jediné príjmy spoločnosti, za prácu a dodávky, ktoré spoločnosť dodala firme. Do toho patrí aj vklad majiteľa firmy či už prostredníctvom práce alebo kapitálu.
Firma teraz k týmto nákladom na produkt, pripočíta zisk a spoločnosti predá už produkt so sfalšovanou hodnotou, premení ho na „TOVAR – cenu – hieroglyf“.
Tak vzniká:
-
V kapitalizme nadvýroba a v spoločnosti (vrátane majiteľa) nedostatok peňazí na kúpu úplnej produkcie, ktorú vo firme zhotovila. Aby sa pančovaním vzniknutá nadvýroba predala, tak majiteľ firmy, respektíve emisná banka spoločnosti poskytnú úver, nekryté peniaze. Toto je začiatok inflácie meny a exponenciálneho nárastu (ako dvojnásobok zisku) priepasti medzi výrobou a spotrebou a medzi majiteľmi firiem a spoločnosťou.
-
V socializme nedostatok pracovnej sily, nakoľko finančné zobrazenie jej potreby, prevyšuje jej reálnu (normovanú) schopnosť o výšku ziskov.
Do plaču je človeku z toho, že volení zástupcovia spoločnosti, kvôli svojej hlúposti či zištnosti to nielen trpia, ale aj chránia, podporujú a organizujú. …?!
Tak začína nespravodlivosť a nezmieriteľný boj medzi realitou (človekom) a virtuálnym svetom peňazí.
V kapitalizme medzi peniazmi, zastúpenými majiteľmi firiem a ekonomickou realitou (prevažnou časťou spoločnosti). Ekonomika sa subjektivizuje, atomizuje a neguje celospoločenské záujmy, ktoré prezentoval socializmus prostredníctvom bez-podielového spoluvlastníctva výrobného kapitálu.
V korporáciách interne žiadne zisky sa neprodukujú, preto ich konanie interne je cieľavedome a rozumne.
V ZSSR (1935-57) a v ČSSR do roku 1988, politickou diktatúrou sa byrokratický vyprodukované (hlúpe) zisky, prerozdeľovali.
Historická prax v kapitalizme i socializme jasne dokazuje, že pokiaľ sa neodstráni zo spoločenského života nezmyselná makroekonómia, politická diktatúra je jediný liek na jej nezmysly, ktoré v spoločnosti produkuje. Otázkou samozrejme je, k čomu takáto diktatúra smeruje či k rozumnému hospodáreniu alebo k nezmyselným záujmom diktátora.
Toto som si nevymyslel, toto je len pragmatický popis dvoch obrovských experimentov ľudstva, o tom či ľudstvo sa má opierať o realitu alebo o jej (zatiaľ) falošný obraz, ktorý mu poskytuje makroekonómia.
Ako odstrániť tento rozpor, narastajúcu nespravodlivosť a nastoliť mier vo svete.
Ak sa vnútroštátne a postupne vo svete ako celku, ustanoví jednotný národohospodársky komplex (na spôsob korporácii) a nahradí makroekonómia skutočnou ekonomickou vedou, ekonomické procesy sa objektivizujú a potom ani účasť zahraničného kapitálu nebude problémom. Neokolonializmus sa premení na spoluprácu založenú na spravodlivej deľbe spoločnej produkcie.
Zahraničné podniky sa stanú súčasťou národnej korporácie. Štát v mene republiky bude zastupovať Slovenských občanov v podnikoch, a tak sa bude podieľať, spolu so starostlivosťou o verejné služby a infraštruktúru, na výsledkoch a spolurozhodovať v týchto podnikoch. Bez tejto účasti republiky a jej občanov, prostredníctvom štátu, v zahraničných podnikoch, tieto by boli ich majiteľom k ničomu!!!
Nie je to nemožné a takýto návrh vedy, založenej na osvedčenej mikroekonómii, a pevnej mernej ekonomickej jednotke, som spoločnosti predložil už niekoľkokrát. Zatiaľ vždy zbytočne. Prečo? Lebo ak opomeniem zištný záujem v spoločenskom vedomí, ostáva v ňom monoteistické vnímanie ekonomických procesov a z neho plynúca úcta k ZISKU! Treba si ešte uvedomiť, že zisk neznamená viac produkcie, ale len a len zriedenie jej hodnoty. Teda menej produkcie na jednotku meny – infláciu.
Odstránenie zisku zo spoločenského života bude znamenať pri zvýšenej produktivite, pravý opak, revalváciu meny. Viac produkcie na jednotku meny. Znovu to nie je utópia, ale opis reality z ČSR v 1950-tých rokoch. Pri stabilných mzdách sa ceny tri krát upravovali smerom dole. Ak sa vytvorila nadvýroba (reálna nadhodnota), tak ju obdržali tí, ktorí ju dosiahli prácou a nie bezprácne, majitelia firiem. To iste je samozrejmosťou aj z cenotvorby v korporáciách. Ak sa zvýši produktivita, nevznikne vo korporácii viac peňazí, ale klesne cena produktov na sklade!
Toto bude platiť aj pre zahraničný kapitál. Ten sa objektivizuje podľa toho či spôsobí zvýšenie alebo zníženie produktivity. Ak sa produktivita zvýši, tak jeho vklady sa revalvujú, ak zníži tak sa devalvujú. V tom je umenie skutočnej vedy a dialektického myslenia.
Samozrejme tento, dialektický spôsob myslenia a konania si treba natrénovať, lebo školy ani život nás k tomu neviedli.
Andrej Sablič
Michalovce 22.06.2025
.JPG)
