BOL TISO VRAHOM?

Žijú na Slovensku určité sily, ktorým len ťažko možno pririeknuť prívlastok „slovenské“, a ktoré ešte stále dostávajú „skadesi“ peniaze, aby ničili a devastovali aj tak biedne historické povedomie Slovákov, najmä najmladšej generácie. Ich činy, to je premyslený plán, ako zdiskreditovať v podstate tabuizované obdobie slovenských dejín v rokoch 1938 – 1947, ktoré dominantne poznačila existencia Slovenského štátu, vyhláseného Snemom 14. marca 1939, a ukončila justičná vražda jeho prezidenta, kňaza dr. Jozefa Tisa / Tisu, keď ho Benešom inštruovaný „národný súd“ odsúdil na trest smrti obesením 18. apríla 1947. Tento kňaz a prezident bol v konečnom dôsledku jedinou hlavou niektorého zo štátov, ktorého takto hanebne usmrtili po skončení druhej svetovej vojny. O intenzívnom úsilí oných neslovenských síl ničiť všetko slovenské svedčí viacero faktov: premenovanie ulice vo Varíne na základe rozhodnutia Správneho súdu, uvedenie knihy plnej žlče „Slovenský štát v nás“ v polovici januára  v priestoroch SAV, a teraz neuveriteľne masívna reklama divadelnej hry „Hitlerov prezident“, ktorá sa zrodila v hlavách dvoch ladies, zámorskej Madeline Vadkertiovej (keďže ide o cudzinu, smie sa jej priezvisko ohýbať), ktorá napísala dielo „Slovutný pán prezident“ a domorodej Ľuby Lesnej, asistentky poslanca KDH Jána Horeckého(!), a ktorú práve dnes uvedú v Divadle P. O. Hviezdoslava. V tom divadle, ktoré sa len nedávno prezentovalo hlavou Ľudovíta Štúra „na podnose“ na spôsob Jána Krstiteľa. Dnes, na sviatok Zvestovania Pána a zároveň výročný deň známej bratislavskej akcie z roku 1988, ktorú vtedajší režim rozohnal „vodou a mečom“, a dnes je to pamätný deň zápasu za ľudské práva. A práve: ľudské práva! Majú ich popri živých aj mŕtvi?  Už samotný názov hry „Hitlerovej prezident“ a sprievodný slogan na obrovských bilbordoch: „Kňaz. Martýr? Vrah!“ a iný reklamný „vzorec“: „Kňaz. Zločinec. Vojnový zločinec. Hitlerov vojnový prezident. Jozef Tiso“ – sú na míle vzdialené od reality. Jednoducho nič z toho nie je pravda. Resp. nech DPOH a spol. vytiahnu a predložia dôkazový materiál – napr. rozsudok, že Dr. Jozef Tiso spáchal čo i len jeden trestný čin vraždy, nakoľko tvrdia, že je „vrah“. Ďalej nech predložia dôkazový materiál, že Dr. J. Tiso bol nejakým vojenským tribunálom menovite zaradený do zoznamu vojnových zločincov, nakoľko Norimberský súdny tribunál v roku 1946 odmietol žiadosť zástupcu ČSR podať na Dr. Jozefa Tisu akúkoľvek žalobu na vojnového zločinca, pre nedostatok dôkazového materiálu.

Podľa nášho zákonodarstva, Trestný zákonník § 373: Ohováranie. (1) Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1, a) a spôsobí ním značnú škodu, b) z osobitného motívu, c) verejne, alebo d) v podnikaní závažnejším spôsobom konania. (3) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1, a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu, alebo b) a spôsobí inému stratu zamestnania, úpadok podniku alebo rozvod manželstva.

Jednou z „vymoženosti“ prezidenta je „rozhodovať o živote a smrti“, predovšetkým udeliť milosť. Porovnajme dr. Tisa / Tisu s ostatnými „našimi“ prezidentmi. Za prvej ČSR (1918–1938) na trest smrti odsúdili 433 ľudí, vykonaných bolo len 21 poprav, ostatným 412  udelil milosť T. G. Masaryk. Počas funkčného obdobia prezidenta E. Beneša od mája 1945 do februára 1948 odsúdili tzv. „mimoriadne ľudové súdy“ na trest smrti 738 ľudí, z toho 66 žien. Kto sa opovážil kritizovať politiku E. Beneša, nemal šancu prežiť. Beneš ani jednu milosť neudelil! Počas komunistických prezidentov – Gottwalda, Zápotockého a Novotného a Husáka v rokoch 1948 – 1990 popravili dovedna 456 ľudí; teda „demokrat“ Beneš dal za tri roky popraviť o 282 ľudí viac ako komunisti za 42 rokov. Gustáv Husák (1975-1990) udelil najviac milosti: 11 327.

Za Jozefa Tisa (1939-1945), v čase, keď v Protektoráte Čechy a Morava „byly popraveny na základě rozsudku, nebo bez soudu zabity statisíce lidí, přesné číslo lze stěží určit“, nebol na Slovensku vykonaný ani jediný rozsudok smrti.  V rámci výnimiek zachránil tisíce Židov. Pritom on ako jediný zo všetkých prezidentov bol popravený.

Je to možno málo známy fakt, ale ako napísal Ján Litecký Šveda, „počas existencie prvej Slovenskej republiky nebol nikto popravený, za politické delikty sa v base sedelo v priemere šesť týždňov“. Mučenie, vyháňanie, vraždy a popravy prišli až po vojne. „Prezident Jozef Tiso nepodpísal ani jeden rozsudok smrti“, svedčí Eva Kristínová. „Tiso sledoval svoju zásadu chrániť slovenské životy, ako sa len dalo, a najmä po celý čas trvania Slovenskej republiky nepripustil, aby bol vykonaný čo len jeden rozsudok smrti.“ Pravda, podľa iných (Milan Getting v Plus sedem dní) sú to klamstvá, ak niekto tvrdí, že „v slovákštáte nebol vynesený rozsudok smrti“. Vynesený rozsudok smrti je však niečo iné ako vykonaný. Na otázku, či bol niekto odsúdený na trest smrti, znie odpoveď: bol. Stalo sa tak v dôsledku nemeckého intervenovania proti výške trestov pre vedúce osobnosti povstania – Vavro Šrobár bol odsúdený na doživotné väzenie, a ďalší: Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Ivan Štefánik, Peter Zaťko a Jozef Šoltýs, na dlhoročné väzenie. Nemci považovali takýto rozsudok bratislavského Krajského súdu zo dňa dvadsiateho druhého decembra 1944 „za urážku nemeckej brannej moci“ a požadovali pre Šrobára a ďalších trest smrti. Na otázku, či bol niekto popravený počas existencie prvej Slovenskej republiky, znie odpoveď: nebol. V prípade Vavra Šrobára dal Jozef Tiso súhlas na vykonanie trestu smrti až po tom, keď ho uistili, že ešte dvadsiateho tretieho októbra Šrobár s niekoľkými vedúcimi povstania odletel k Sovietom. Tiso sa zasadzoval za ochranu životov hlavných organizátorov SNP napriek tomu, že ostro odsudzoval povstanie proti vlastnému štátu. V Šrobárovi, Ursínym videl viac politických protivníkov, ktorých názory a politické ciele nemožno síce akceptovať, lebo vedú k zmenšeniu, okliešteniu práv slovenského národa, ale za to vari zmariť ich životy? „Tisov postoj bol diametrálne kontrastujúci s Benešovým a komunisticko-daxnerovským počínaním pri procese s ním“, napísal Gejza Medrický. Aj podľa Iva Samsona k Benešovým „celoválečným krédům patřil slogan, který zaznamenali očití svědkové: Tiso musí viset!“

Na tom, že dr. Tiso zachránil mnoho nevinných životov, sa zhoduje viacero svedkov. „Koncom decembra 1944 malo byť na banskobystrickom námestí popravených pre výstrahu desať účastníkov povstania, bol som jedným z nich. Na žiadosť Dr. Balka zakročil Tiso opäť u Höffleho a docielil, že poprava bola odvolaná,“ uviedol Václav Vaško v českom Katolickom týdeníku 26. augusta 1990. V relácii Pošta pre teba v Slovenskej televízii 20. októbra 2011 uviedol osobné svedectvo Ján Budzák z Lendaku o tom, ako Jozef Tiso pred transportom do Osvienčimu zachránil piateho januára 1945 osemsto detí z ozdravovne v Dolnom Smokovci.

Čiernou škvrnou na celých slovenských dejinách je neľudský osud nevinných obetí rasových represálií, najmä Židov (židov), za čo nesú príslušní predstavitelia Slovenského štátu zodpovednosť. Ivan Kamenec má pravdu: „Ich ospravedlňovanie, že všetko robili v dobrej viere a v prospech národa, je z historického i morálneho hľadiska neprijateľné.“ Veď koho už len ospravedlňuje, že zo Slovenska boli nedobrovoľne vyvážaní Židia rovnako ako z okolitých štátov (zvykne sa uvádzať, že zo Slovenska išlo o päťdesiatsedem až šesťdesiatsedemtisíc ľudí, z Maďarska šesťstotisíc, a tak ďalej)? Ivan Kamenec tvrdí, že „Slovensko bolo jedinou nacistami neokupovanou krajinou, ktorá vyviezla Židov do koncentračných táborov“, pritom sa tak dialo pod priamym nemeckým nátlakom. Je poľahčujúcou okolnosťou, že Slováci na počet obyvateľov zachránili najviac Židov? Čo si však zasluhuje pozornosť. A keď sa vláda dozvedela o ich skutočnom osude, že s vysťahovaním sa prestalo? Po povstaní sa pokračovalo, a hoci to už bola „vec“ Nemcov, nemal na protest napríklad odstúpiť prezident? Kto dá na tieto otázky odpoveď?

Tragický osud slovenských Židov počas druhej svetovej vojny, to, čo sa stalo, bolo podľa Milana Ďuricu „nespravodlivé, protiprávne a nekresťanské“ a núti nás hľadať odpoveď na otázku, prečo sa aj u nás postupovalo tak kruto, ako sa postupovalo aj inde? Prečo od dvadsiateho piateho marca do dvadsiateho októbra 1942 bolo násilne vyvezených do nacistických táborov presne 57 628 židov „na práce“, pričom zo slovenského rozpočtu sa hradili náklady na tento odsun? Ako bolo možné, že radikálne krídlo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na čele s ministerským predsedom Vojtechom Tukom a ministrom vnútra Alexandrom Machom presadilo vyvezenie časti slovenských židov do koncentračných táborov v Poľsku? „Stalo sa tak napriek odporu prezidenta, umiernených členov HSĽS a nesúhlasu väčšiny obyvateľstva,“ dodáva Ivan Mrva v Stručnom prehľade slovenských dejín.

Možno však vinu zvaliť iba na vládu Slovenskej republiky? Aron Grünhut, aktívny funkcionár bratislavskej ortodoxnej židovskej obce, podáva v autentickej knihe Katastrofa slovenských Židov súvislosti tragického osudu slovenských Židov inak, ako sme naučení. Pohľad na pohnuté udalosti tých rokov z pera veľmi dobre informovaného autora vyvracia niektoré vžité schémy o skutočných vinníkoch katastrofy slovenských Židov v časoch vojny. V Nemcami okupovaných krajinách prebiehala likvidácia židovského obyvateľstva postupne a systematicky. Začínala sa zavedením zákonných obmedzení, pokračovala zriaďovaním get a zavedením nútenej práce a končila sa deportáciami a masovou likvidáciou. Na Slovensku boli protižidovské opatrenia upravené Židovským kódexom, vládnym nariadením číslo 198 z roku 1941 s mocou zákona, ktoré prezident Jozef Tiso odmietol podpísať s odôvodnením, že „nechce mať s tým nič spoločné“. Prijatie takéhoto zákona je len ťažko ospravedlniteľné, a to napriek využívanému paragrafu 255 o výnimkách, ktoré pokrsteným židom poskytoval prezident.

Možnosť výnimiek bola určitou osobitosťou v porovnaní s ostatnou Európou. Ich presný počet nie je známy, aj keď o nich jestvujú svedectvá od celkom rozličných osôb. Ide o biskupov Andreja Škrábika a Michala Buzalku, národohospodára Petra Zaťka , poslanca Pavla Čarnogurského – ten hovoril o osemtisíc výnimkách, ktoré zachránili 24.000 osôb (Pravda na nedeľu 26. jún 1991). Dôveryhodné informácie neexistujú aj preto, že pred Národným súdom v Bratislave jeho predseda Igor Daxner nepripustil dokazovať presný počet Jozefom Tisom udelených výnimiek. Škoda pre historické poznanie pravdy.

Iné národy sú so svojou minulosťou „vysporiadané“, ich vládne i opozičné elity majú – na rozdiel od našich – aspoň prehľad o osobnostiach svojich dejín a o ich konaní, ovplyvnenom dobou, v ktorej žili i záujmami, ktoré presadzovali. Zamyslel sa aspoň niekto zo súčasných politikov čo i len nad tým, ako je možné, zo zmobilizovaných asi 400 až 450 tisíc Slovákov, v prvej svetovej vojne zahynulo asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených, pričom celosvetovo zahynulo asi 10 miliónov ľudí; zatiaľ čo počas druhej svetovej vojny zahynulo na celom svete asi 72 mil. ľudí, slovenské straty na bojisku sa odhadujú na 5000 – 10000 mŕtvych.

Nečakajme, že akékoľvek naše kroky v danom právnom systéme, kde sú do konania zapojení všelijakí a kadekým platení prokurátori, advokáti a sudcovia, prinesú okamžité riešenia. Ticho však byť nesmieme, aby za nás nemuseli prehovoriť skaly. V istom zmysle ľudia typu „DPOH“ nám vlastne ponúkajú šancu hľadať a hovoriť pravdu.

25. marca 2025.