Pre stredovek bolo charakteristické, že sa neobišiel bez honu na čarodejnice. Pre našu modernú „demokratickú“ dobu je charakteristický hon na občanov a politikov, ktorí nesmú celkom verejne a razantne prejavovať svoje vlastenecké cítenie, národné uvedomenie, bojovať za posilnenie či ochranu štátnej suverenity. Hon na národne orientovaných občanov a politikov nie je žiadnym náhodným javom, ktorý sa vymyká možnosti pochopiť jeho prejavy, ktoré v podmienkach SR ku koncu roka 2024 a na začiatku roka 2025 nadobudli charakter hystérie, organizovanej s podporou mediálnych skupín a stranou opozície. Otázka, ktorú si každý občan SR môže v tejto hysterickej atmosfére položiť, je veľmi jednoduchá. Táto otázka znie:
Prečo súčasná opozícia zúrivo „šteká“ na predsedu vlády SR Róberta Fica ?
Odpoveď na položenú otázku existuje, je zložitejšia, ale dá sa celkom jasne, na rozdiel od mnohých zákonodarcov, pochopiť. Odpoveď treba hľadať v problematike, ktorá bola politický nastolená na riešenie po rozdelení Čechov a Slovákov na dva samostatné štáty. Od roku 1993 si Slovenská republika začala hľadať a upevňovať svoje medzinárodné postavenie ako suverénna krajina. A hneď v začiatkoch sa pod vedením národných vodcov SR zamerala na intenzívne úsilie v jednom jedinom smere – o účasť na európskom integračnom procese a o účasť na transatlantickom spojenectve. Z uvedeného dôvodu bola na riešenie nastolená problematika rozširovania EÚ a rozširovania Severoatlantickej Aliancie v smere na východ Európy.
V prípade rozširovania EÚ išlo o prístupové rokovania Slovenskej republiky s Európskou úniou, ktoré spočívali v politických rokovaniach, v činnosti Pracovnej skupiny na vysokej úrovni pod vedením zástupcu EÚ a hlavného vyjednávača za SR Jána Figeľa v roku 1999 a v realizácií úloh spojených s negociačným procesom. Celý tento proces začal nástupom vlády Mikuláša Dzurindu na jeseň 1998 a za prezidenta SR Rudolfa Schustera od druhej polovice 1999. Zaujímavosťou je, že Pracovná skupina na vysokej úrovni si v júni 1999 vytvorila Spoločnú podskupinu pre jadrovú energiu, ktorá si okrem iného stanovila plán na vytvorenie podmienok na skoršie uzatvorenie dvoch blokov jadrovej elektrárne V – 1 v Jaslovských Bohuniciach. Už v septembri 1999 vláda SR pod vedením Mikuláša Dzurindu prijala rozhodnutie o uzatvorení dvoch blokov v rokoch 2006 a 2008. V každom prípade išlo o politické rozhodnutie, pretože odstavenie dvoch blokov bolo jednou z podmienok pozvania Slovenskej republiky na rozhovory o vstupe do Únie. Z môjho pohľadu to bolo zo strany európskej pätnástky obyčajné vydieranie a zo strany vlády SR išlo o obyčajnú sabotáž. Len doplním, že výstavba jadrovej elektrárne sa začala za socializmu v roku 1972 a bloky jadrovej elektrárne boli do energetickej siete pripojené v rokoch 1978 a 1980.
Slovenská republika predložila svoju žiadosť o členstvo v EÚ na rokovaní Európskej rady v Cannes vo Francúzsku ešte v júni 1995. Podľa Európskej rady , ktorá zasadala v Kodani v júni 1993, každá asociovaná krajina, ktorá požiada o členstvo v EÚ, musí splniť určité politické a ekonomické kritéria. Za vlády Vladimíra Mečiara Slovenská republika vraj neplnila stanovené politické kritéria a preto nemohla EÚ otvoriť prístupové rokovania. Až v decembri 1999, teda praktický za jeden jediný rok činnosti vlády SR pod vedením Mikuláša Dzurindu, Európska rada v Helsinkách prijala rozhodnutie začať rokovania o vstupe do EÚ, pretože si Slovenská republika plnila kodanské politické kritéria. Koncom roka 2002 Európska rada v Kodani potvrdila ukončenie rokovaní o členstve so Slovenskom a s ďalšími deviatimi krajinami. Prístupové rokovania sa viedli v rokoch 2000, 2001 a 2002, v priebehu ktorých bolo postupne uzatvorených 31 kapitol.
Zaujímavé je sledovať ďalšie kroky EÚ vo veci rozširovania členstva. Samotný podpis Zmluvy o pristúpení k Európskej únií sa uskutočnil dňa 16. apríla 2003 v Aténach počas gréckeho predsedníctva. Ešte predtým 9. apríla 2003 Európsky parlament schválil vstup kandidátskych krajín do EÚ. Rada ministrov zahraničných vecí EÚ schválila vstup dňa 14. apríla 2003. Následne sa začal proces ratifikácie, ktorý mal byť ukončený tak, aby sa SR a ostatní kandidáti mohli stať novými členskými štátmi EÚ od 1. mája 2004.
Teraz je dôležité si všimnúť kroky, ktoré sa udiali v rámci Slovenskej republiky. Prezident SR vyhlásil až na 16. a 17.mája 2003 referendum o vstupe SR do EÚ s následujúcou otázkou: „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie ?“ Plebiscitu sa zúčastnilo 2 176 990 občanov, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 52,15 % všetkých zapísaných v zoznamoch na hlasovanie. Za vstup Slovenska do EÚ sa vyjadrilo 92,46 % zúčastnených voličov, proti bolo 6,20 %. Národná rada SR vyslovila súhlas s už vopred podpísanou Zmluvou o pristúpení k EÚ 1. júla 2003. Z prítomných 140 poslancov za vyslovenie súhlasu hlasovalo 129, 10 poslancov bolo proti a jeden poslanec nehlasoval. Prezident Slovenskej republiky slávnostne podpísal ratifikačnú listinu k Prístupovej zmluve k Európskej únií 26. augusta 2003. Ratifikačné listiny boli 9. októbra 2003 odovzdané talianskej vláde – depozitárovi Rímskych zmlúv.
V prípade rozširovania Severoatlantickej Aliancie Slovenská republika bola v apríli 1999 na Washingtonskom summite uznaná ako kandidátska krajina na členstvo v NATO. Na summite NATO v Prahe v novembri 2002 bola SR pozvaná k začatiu prístupových rokovaní o vstupe do NATO. Dve kola prístupových rokovaní sa uskutočnili už v decembri 2002. Už 26. marca 2003 bol podpísaný Protokol k Severoatlantickej zmluve o pristúpení Slovenskej republiky veľvyslancami členských štátov NATO v Bruseli a hneď 27. marca 2003 vláda SR jednomyseľne schválila pristúpenie SR k Severoatlantickej zmluve. Dňa 10. apríla 2003 NR SR vyjadrila súhlas s pristúpením SR k Severoatlantickej zmluve. Potom dňa 15. apríla 2003 podpísal prístupovú listinu k Severoatlantickej zmluve prezident SR Rudolf Schuster.
Čo je potrebné dodať v prípade rozširovania EÚ ? Úmyselne som si dovolil uviesť akýsi časový prehľad toho, čo pod vedením vlády SR bolo realizované. Ako si čitateľ mohol všimnúť, vládna moc na Slovensku aj na čele s ústavnými činiteľmi sa aktívne pripravovala na členstvo Slovenskej republiky v EÚ a až po ukončení prístupových rokovaní v roku 2002 a podpísaní Zmluvy o pristúpení k EÚ bolo vyhlásené referendum k členstvu SR v EÚ. Teraz neriešim, či referendum bolo potrebné vyhlásiť skôr a s akou otázkou. Vládna moc aj na čele s prezidentom SR už do termínu referenda splnili všetky potrebné podmienky na vstup do náročného politického, hospodárskeho a právneho priestoru Únie.
Po referende o súhlase s členstvom SR v EÚ ostala už iba úloha pre Národnú radu SR, ktorá 1. júla 2003 vyslovila súhlas s už podpísanou Zmluvou o pristúpení k EÚ dňa 16. apríla 2003. Z uvedených súvislosti mi vyplýva, že aj v prípade, že výsledok referenda by nebol platný, tak otázku členstva Slovenskej republiky v EÚ by Národná rada SR už nedokázala sabotovať. Rovnako som presvedčený, že ani prezident SR Rudolf Schuster by si nedovolil odmietnuť dať svoj podpis na ratifikačnú listinu k Prístupovej zmluve k Európskej únií, pretože bol jedným z tých zástupcov SR, ktorí túto Zmluvu podpísali v Aténach dňa 16. apríla 2003. Referendum k členstvu SR v EÚ bolo v podstate len formálna záležitosť, ktorá po prístupových rokovaniach mala iba akože legalizovať celé dovtedajšie prístupové rokovania a prípravu na členstvo SR v EÚ.
Moja domnienka o význame referenda môže čitateľa zavádzať. Lenže v skutočnosti v súvislosti s celým procesom prístupových rokovaní existuje celkom reálny fakt, ktorý moju domnienku podporuje a ktorý zároveň ukáže, že vládna moc pod vedením predsedu vlády SR a ústavných činiteľov nepostupovala zodpovedne, pretože úmysle a zámerne prekročila svoje právomoci v prospech cudzej moci. Dovolím si poznamenať, že referendum k členstvu SR v EÚ nikdy nepatrilo medzi politické kritéria na členstvo v EÚ. Existovalo niečo dôležitejšie, čo bolo potrebné zo strany vládnej moci splniť tak, aby sa to schválilo a aby sa to nemuselo riešiť rozhodnutím občanov v referende. Čo to bolo ?
Prioritou vládnej moci na čele s Mikulášom Dzurindom bolo zabezpečiť, aby bola novelizovaná Ústava Slovenskej republiky v prospech záujmov Európskej únie. Novelou Ústavy SR mal byť vytvorený ústavný rámec pre prijatie a schválenie Zmluvy o pristúpení k EÚ. Z tohto dôvodu v Národnej rade SR bol dňa 23. februára 2001 schválený ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v ktorom sa úmyselne zmenil vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva a vytvoril sa priestor na vstúp SR do EÚ a NATO. V jednoduchej ľudskej reči je možné konštatovať, že poslanci NR SR si bez vedomia a súhlasu občanov SR ako základu štátnej moci dovolili svojvoľne rozhodnúť, že nad životmi a existenciou slovenského národa už neexistuje výlučne zvrchovaná vnútroštátna tvorba vôle, ale prednosť má nad-štátna tvorba vôle, spojená s činnosťou Európskych spoločenstiev a Európskej únie.
Schválený ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. vytvoril ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení k EÚ, ktorý je vymedzený v článku 7 ods. 2 Ústavy SR: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstva a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykonáva zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“
Práve uvedené znenie článku 7 ods. 2 Ústavy SR je po negociačnom procese najdôležitejším krokom, ktorý bolo potrebné zo strany vládnej moci urobiť. Ak bol schválený ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., tak bolo potrebné, aby bol potvrdený referendom, čo vtedajšia vládna moc odignorovala. Nakoniec, práve v článku 7 ods. 1 Ústavy SR sa okrem iného píše: „O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom.“ Z môjho pohľadu je celkom jasné, že práve ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, mal byť predmetom referenda. Občania SR mali rozhodnúť o tom, či si prajú, aby o ich životoch a osudoch bolo rozhodované na základe vnútroštátnej tvorby zákonov (vôle) alebo v prvom rade či predovšetkým na základe akejsi nadnárodnej tvorby zákonov, predpisov, smerníc a nariadení, ktoré sú prijímané na nadnárodnej úrovni európskej nadštátnej štruktúry.
Z uvedeného vyplýva, že prijatie ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. a jeho platnosť bez potvrdenia v referende, bolo krokom, ktorý súvisí s otázkou vlastizrady. Vlastizrada je už otázkou zločinu proti základom štátu, proti jeho suverenite, ústavnému zriadenie, proti jeho samostatnosti a zvrchovanosti. Ja si nekladiem za cieľ v tomto článku problém vlastizrady rozoberať. Tvorbu zákonov, smerníc, nariadení a pokynov priamo z akejkoľvek nadnárodnej úrovne ako praktický nadriadeného práva pokladám za niečo, čo štátnu suverenitu Slovenskej republiky odsunulo na druhú priečku štátnej moci a čo zásadným spôsobom zmenilo podmienky politického boja a občianskych a politických práv občanov a všetkých tých politických síl, ktoré sa majú, môžu a chcú zúčastňovať politickej súťaže. Ja som zástancom takej štátnej zvrchovanosti – suverenity ako vlastnosti štátnej moci, ktorá je vo vzťahu k ostatným štátom nezávislá a rovnoprávna a na svojom území najvyššia a výlučná ! V čom spočíva problém, že politici ani do dnešných dní nevedia pochopiť, čo znamená štátna suverenita ? Z môjho pohľadu práve takémuto poňatiu štátnej suverenity mala byť dohodnutá EÚ ako medzinárodná organizácia suvénnych a rovnoprávnych štátov. Za takúto spoločnú medzinárodnú organizáciu bolo potrebné sa usilovať na základe spoločných dohôd a nie nanútených politických podmienok a ich plnenia.
Procesom rozširovania EÚ a rozširovania Severoatlantickej Aliancie sa veľmi veľká časť vnútornej a zahraničnej politiky členských štátov dostala pod vplyv a moc nadnárodnej ideológie, ktorú EÚ a NATO v svojej činnosti praktizovali a praktizujú a ktorá je vlastne v rozpore s medzinárodným právom. O tomto rozpore sa však nikdy nehovorilo a nehovorí. Dôsledky vplyvu nadnárodnej ideológie na politický život členských štátov sú katastrofálne, pretože už v polovici minulého desaťročia vyústili do politiky vojenského ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií formou priamej finančnej a vojenskej pomoci Ukrajine v záujme podpory vedenia zástupnej vojny proti RF.
Politika zo strany EÚ a NATO sa viedla a vedie ako organizovaná nenávisť proti Ruskej federácií či ruskej civilizácií. V tomto smere mi to pripomína obdobie tzv. slovenského štátu, keď Nemecko-slovenská ochranná zmluva z 23. marca 1939 zaväzovala slovenskú vládu viesť svoju zahraničnú politiku v úplnej zhode s nemeckou vládou. V našej dobe sa zase od predstaviteľov vlád členských štátov vyžaduje viesť zahraničnú politiku v úplnej zhode s politikou EÚ a NATO. Dá sa teda tvrdiť, že od času nástupu k moci vlády Mikuláša Dzurindu sa postupne Slovenská republika vzdávala svojej suverenity, pretože sme chceli silou mocou patriť k Západu a teda pod vplyv a moc západného kapitalizmu, pretože pod jeho krídlami sa nám bude žiť čo najlepšie a čo najdôstojnejšie a predovšetkým v stabilných mierových podmienkach, pretože z propagandy vyplývalo, že EÚ je mierovým projektom, rovnako ako samotné NATO.
Neuvedomovali sme si, že Západ má na vzniku napríklad druhej svetovej vojny veľmi veľký podiel a že vojnou boli riešené aj problémy spojené s ekonomickým systémom kapitalizmu. A predovšetkým bolo potrebné zničiť ZSSR a všetkých Slovanov. Západný kapitalizmus zjednotím národov Európy pod Brusel v podobe EÚ a NATO opäť v nacistickej a fašistickej podobe ožil a okrem projektu vybudovania veľkej európskej ríše sa rozhodol využiť historickú situáciu k opätovnému vojenskému ťaženiu na východ proti Rusku.
V tomto prípade akoby platila od nemeckého filozofa Fridricha Nietzscheho idea večného návratu, ktorou vysvetľuje svoju predstavu prekonávania rozporu budúcnosti a minulosti. Podľa Nietzscheho akýkoľvek vývoj je len opakovaním toho, čo už raz bolo. Minulosť sa prelieva do potenciálnej budúcnosti a budúcnosť nadobúda pevnosť a nezvratnosť minulosti. Večný návrat tak znamená, že všetko, čo prežívame, čo nejaký spôsobom existuje, tu už bolo a celkom iste sa bude opakovať – všetko nízke s rovnakou nevyhnutnosťou, ako aj veľké udalosti svetovej i ľudskej histórie.
Rovnako si neuvedomujeme, že vojna je pre západný kapitalizmus vnútorne vlastná, pretože kapitalizmus spočíva na konkurencií v privlastňovaní ľudských zdrojov. Povaha kapitalizmu a zmysel jeho existencie sú v ich konfiškácií ľudstvu a tým aj v jeho ovládaní. Ako je vidieť, ani z globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu sa naša súčasná opozícia a mnohí občania nepoučili a preto s nadšením sa zúčastňujú organizovaných demonštrácií proti vláde SR, proti predsedovi vlády SR Róbertovi Ficovi, proti Ruskej federácií, chcú brániť Európsku úniu a NATO, pretože Slovenská republika je Európa.
Účastníci demonštrácií sa dajú manipulovať opozičnými poslancami a organizátormi občianskeho združenia „Mier pre Ukrajinu“, ktorí verejne sa predvádzajú, že politickým procesom odohrávajúcim sa v Európe a vo svete vôbec nerozumejú. Ich sladká nevedomosť a intelektuálna zaostalosť ich vedie k tomu, že Západ chce vojenský zničiť Ruská federácia a samotný Západ pod vedením Američanov a Európskej únie s nacistickými koreňmi chcú zabezpečiť skutočný mier. Dlhoročná politika organizovania nenávisti k Rusku sa teraz v plnej nahote preukazuje aj na mnohých námestiach v mestách na Slovensku. Ruská federácia, ktorá nijakým spôsobom si nedovolila zasahovať do štátnej suverenity Slovenskej republiky, ktorá si nijakým spôsobom nemohla prisvojiť veľkú časť štátnej suverenity, ktorá na rozdiel od Bruselu neukladá občanom SR žiadne zákony, nariadenia, smernice, finančné požiadavky, vojenské požiadavky a podobne, tak napriek tomu si naši spoluobčania dovolia vykrikovať, že dosť bolo Ruska !
Vrátim sa teda k tomu, kde je skrytý problém, že súčasná opozícia a s ňou malá časť indoktrinovaného občianstva zúrivo „šteká“ na predsedu vlády SR Róberta Fica ?
To, čo teraz zažíva samotný predseda vlády SR a s ním chtiac či nechtiac musí zažívať aj celá naša spoločnosť, súvisí s minulosťou a s rozhodnutím niekoľkých politikov – volených zástupcov občanov, ktorí v spojení s určitým verejným či skrytým vplyvom politických predstaviteľov Západu na čele s USA, NATO a EÚ sa na základe svojich osobných ambícií, politického presvedčenia (naivného či skutočného) a ochoty prisluhovať ľuďom a štruktúram s vyšším postavením a mocou rozhodli (ako záhradníci) bez vedomia a spolupráce s občanmi SR zasadiť koreň takého plodu, z ktorého „vyrastie“ účasť Slovenskej republiky na európskom integračnom procese a účasť na transatlantickom spojenectve.
K tomuto politickému „záhradníctvu“ nebolo potrebné podľa niekoľkých politikov v žiadnom prípade prizvať občanov SR do verejných diskusií a rozhodovania. A keď už vyrástol z takejto politiky zrelý plod, tak sa výsledok práce „záhradníka“ dal občanom posúdiť, či súhlasia, aby bol daný na vonkajší trh, na ktorom môžeme len zarobiť a bude nám lepšie. Po rokoch sa jasne ukazuje, že európsky integračný proces a účasť na transatlantickom spojenectve mali za úlohu len výrazne oslabiť národné štáty po všetkých stránkach a naopak – výrazne posilniť moc a zdroje západného kapitalizmu a jeho nadnárodných štruktúr EÚ a NATO.
Vodcovia národov Európy boli za dlhé roky zdegradovaní do pozície, že musia plniť to, na čom sa predstavitelia globálnej moci dohodnú. Z formálnej stránky vodcom národov bola v Bruseli prisúdená aj funkcia zákonodarcov a to práve preto, aby sa týmto svojim postavením doslova odstrihli od možného a potrebného vplyvu národnej zákonodárnej moci, ktorej ostali právomoci na úrovni regionálneho zastúpenia (vyššieho územného celku). A zároveň od možného a potrebného vplyvu a účasti na rozhodovaní zo strany občanov. Z morálneho hľadiska sú vodcovia národov Európy v konflikte záujmov, pretože v Bruseli sú v pozícií zákonodarcov a doma predstaviteľmi výkonnej moci, takže sú vlastne odbremenení od verejného zdôvodňovania mnohých politik vládnej moci pred občanmi, pretože Brusel…
Pán Róbert Fico, keď v roku 2006 prevzal moc po „záhradníckej vláde“ Mikuláša Dzurindu, iba vedome nadviazal na politiku, ktorá bola v dobe samostatnosti slovenského národa nastolená. Sloboda samostatného slovenského národa a jeho plnej štátnej suverenity sa Mikulášom Dzurindom skončila a Ficova vláda všetku politiku súvisiacu s členstvom v EÚ a v NATO prevzala bez akýchkoľvek problémov. Čitateľ si iste spomenie, že z pána Róberta Fica sa stal tvrdý zástanca európskeho integračného procesu a transatlantického spojenectva. Sú známe jeho vyjadrenia, že Slovensko má byť v jadre EÚ spoločne s Nemeckom a Francúzskom, sú známe jeho vyhlásenia o nespochybniteľnosti členstva Slovenskej republiky v EÚ a v NATO, sú známe mnohé Memoranda ústavných činiteľov SR, ktorými sa hlásia k tomu, že Slovensko je a bude zodpovedným členom EÚ a NATO.
Pán Róbert Fico pokračoval a pokračuje v šľapajach Mikuláša Dzurindu a stal sa jeho poctivým „študentom“, čo celkom jasne preukázal v čase prípravy a schválenia Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únií a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Bez problémov podpísal Lisabonskú zmluvu a ani ho nenapadlo, podobne ako M. Dzurindu, dať zásadnú inštitucionálnu úpravu v prospech posilnenia postavenia a moci Európskej únie potvrdiť celonárodným referendom. Práve naopak, trval na tom, aby Národná rada SR Lisabonskú zmluvu ratifikovala, pretože ak sa tak nestane, tak ako predseda vlády SR podá demisiu, čo by znamenalo pád vlády SR. Nemám teraz v úmysle robiť nejakú analýzu Lisabonskej zmluvy, iba veľmi stručne pripomeniem, že národní lídri svojimi podpismi dali Európskej únií ústavnú formu nadnárodného európskeho štátu.
Tak Mikuláš Dzurinda ako aj Róbert Fico, rovnako ako prezidenti Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič nikdy nemali k dispozícií žiadne vyjadrenia či súhlas slovenského národa, že ten veľmi túži po vysoko centralizovanej európskej federácií. Všetci menovaní sa spoločne pričinili o to, aby bola organizovaná federácia zhora nadol – skladajúca sa z mnohých národov a štátov Európy -postupne formovala bez ich slobodného súhlasu a vedomia. Súhlas ústavných činiteľov SR bol založený iba na osobných politických preferenciách, respektíve na slabých poznávacích schopnostiach a viere v úspešný mierový projekt. Všetky stabilné štáty sú založené na takých spoločenstvách, kde ľudia hovoria spoločným jazykom a navzájom sa identifikujú ako jeden národ – “my”. V EÚ však nie sú žiadni Európania ani “demos“, s výnimkou štatistických. Lisabonská zmluva založila právne celkom novú Európsku úniu. Ide o Úniu v ústavnej forme nadnárodného európskeho štátu. Lisabonská zmluva dala tejto novej Únii štátnu ústavu, ktorá je svojimi právnymi účinkami totožná s Ústavou EÚ, ktorú francúzski a holandskí voliči odmietli v roku 2005. A tak sa vymyslela finta a dve zmluvy – Zmluva o Európskej únií a Zmluva o fungovaní Európskej únie sa de facto stali novou ústavou EÚ. Lisabonskou zmluvou právne nová EÚ sa stala oddelenou a nadradenou svojim členským štátom. Lisabonská zmluva oprávňuje konať EÚ ako štát voči iným štátom, pričom sa potvrdila zásada prednosti právnych predpisov novej Únie pred právnymi predpismi jej členských štátov.
Lisabonskou zmluvou sa EÚ neponechala ako európske spoločenstvo či medzinárodná organizácia, pretože získala právnu subjektivitu a nezávislú existenciu, aby mohla fungovať ako štát (nadnárodný) vo vzťahu k iným štátom a vo vzťahu k svojim vlastným občanom. Z občanov národných štátov si Lisabonská zmluva urobila občanov nadnárodnej európskej federácie. Z môjho pohľadu až teraz, po nadobudnutí Lisabonskej zmluvy, dáva zmysel prvá veta článku 7 ods. 1 Ústavy SR: „Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi.“ Osobne si neviem predstaviť, že by som ako vodca národa súhlasil vstúpiť a existovať v štátnom zväzku, v ktorom jeden štát (štátne teleso) je nadriadené všetkým ostatným národným štátom, pretože sú jeho členmi – „deťmi umelého rodiča“ s rozhodujúcimi právomocami.
V tom všetkom, čo som doteraz uviedol, sa skrýva problém, prečo opozícia zúrivo „šteká“ na predsedu vlády SR. Dnes je 14. januára 2025, mimochodom nový rok pre Rusínov, a stále sa potvrdzuje, že sme ako Slovenská republika verným členom EÚ a Severoatlantickej Aliancie a že naša pozícia je taká, že toto členstvo je nespochybniteľné. Naši politici aj na čele s ústavnými činiteľmi a v súčinnosti s ex prezidentskou suitou si otázku vernosti a nespochybniteľnosti neustále vykladajú, že to platí za každých okolnosti, aj keď sa z úrovne EÚ a NATO pripravujú a presadzujú politiky, ktoré sú pre národné spoločenstva zlé a ktoré doslova ohrozujú mierové podmienky života v Európe a vo svete. Deklarovaním našej vernosti EÚ a NATO a potvrdzovaním, že svoj podriadený vzťah k EÚ a NATO nespochybňujeme, len sa zosmiešňujeme a strápňujeme , zbavujeme svoj slovenský národ hrdosti, dôstojnosti a skutočnej štátnej suverenity. Tým potvrdzujeme našu oddanosť nadnárodným politicko-vojenským štruktúram a ich nadnárodnej ideológií, čo je v rozpore s Ústavou SR.
Výrazom celej tej našej poddanosti politike a moci nadnárodných štruktúr je to, že sa vyžaduje od predstaviteľov vládnej moci, aby sa vôbec nepokúšali robiť politiku na vlastnú päsť. Podľa vyjadrenia bývalého vyjednávača v rámci prístupových rokovaní s EÚ za SR Jána Figeľa inštitúcie EÚ sa nesmú posudzovať kritický ! Zrejme práve táto požiadavka súvisí s jeho politickou praxou, pretože sa vyznal z toho, že najdôležitejšie bolo získanie a udržanie dôvery od európskej pätnástky. Absencia kritického racionalizmu v podmienkach činnosti EÚ a NATO je zjavná a jej výsledkom je práve to, že sa musia presadzovať záujmy západného kapitálu, minoritnej triedy kapitalistov s jej prisluhovačmi.
A tak aj na Slovensku sú si predstavitelia vládnej moci jednoznačne presvedčení, že európsku integráciu a politiku mieru musíme obhajovať a podporovať, hoci otázky mierovej politiky sa vôbec neriešia a európska integrácia dopadla tak, ako som to opísal v tomto článku vyššie. Podľa predstaviteľov vládnej moci európska integrácia nemá alternatívu, hoci celková politická prax v rámci EÚ viedla k tomu , že suverenita slovenského národa existuje len v rámci vazalského pomeru k Bruselu. Predpokladám, že aj pri tých neustálych oslavných salvách na úspech nášho členstva v EÚ a NATO náš predseda vlády SR začal chápať, že v rámci fungovania EÚ sú určité politiky vo veľkom neporiadku a že nie je možné sa takým nadnárodným štruktúram ako je EÚ a NATO len prispôsobovať a mlčať.
To podstatné, v čom sa zatiaľ predseda vlády SR zmenil v pozitívnom slová zmysle, sa týka jeho rozhodnutia začať robiť aj vlastnú politiku, nie iba sa prispôsobovať, čo platí aj pre oblasť zahraničnej politiky. Začínam tušiť, že predseda vlády SR si uvedomuje, že obe nadnárodné mocenské štruktúry nefungujú tým spôsobom, akoby mali a preto je na každom národnom vodcovi, aby sa mohlo rozvinúť kritické myslenie a s ním aj potreba hľadať nové prístupy v politikách. Veď samostatnosť slovenskej politickej reprezentácie spočíva iba v tom, že sa jej ponechala voľba zvoliť si také prostriedky, ktorými môže čo najúčinnejšie plniť požiadavky EÚ a NATO. S týmto tvrdením je potom spojená otázka, či môže mať naša vládna moc väčšie ambície a vlastnú iniciatívu v otázkach, v ktorých zlyháva politika EÚ a NATO.
Vypadá to tak, že aj keď predseda vlády SR je jednoznačne orientovaný na nespochybniteľnosť členstva Slovenskej republiky v EÚ a NATO, v určitom čase prijal morálne rozhodnutie vypovedať absolútnu poslušnosť k uvedeným nadnárodným štruktúram. Výsledok morálneho rozhodnutia sa potom začína celkom jasne prejavovať v reálnej politike a pre predstaviteľov západných štruktúr je potom národný vodca problematickým. Za neposlušnosť hon na predsedu vlády SR Róberta Fica aj po atentáte ďalej pokračuje. Vo vzťahu k EÚ a NATO ani taký národný vodca ako Róbert Fico nesmie mať slobodu slová a názoru či nebodaj robiť politiku na štyri svetové strany. Musí byť iba sluhom bruselských mandarínov – tak politických ako aj vojenských -, musí svoj národ posilňovať v nenávisti k Ruskej federácií a podporovať nespochybniteľné právo Američanov na svetový trón a ich nadvládu nad svetom, nesmie preukázateľne hájiť národné záujmy či nebodaj kritizovať vodcu ukrajinského národa Zelenského – Kazisveta.
A tak opozícia zúrivo „šteká“ na predsedu vlády SR a túži sa jeho a celej koaličnej vlády čo najskôr zbaviť, pretože pod jeho vedením je prekážkou nastolenia oveľa dramatickejších zmien v duchu politik EÚ a NATO. Akosi sa aj na našej politickej scéne udomácnilo, že aj malé prehrešky proti nadnárodnej politike „demokratického“ Západu sa musia trestať a nositelia prehreškov sa určitým spôsobom prenasledujú. Vo Francúzsku prenasledovanou političkou je Marine Le Penová z politickej strany Národné zhromaždenie. V Spojenom kráľovstve Mary Elizabeth Trussová bola predsedníčkou vlády a v tejto funkcií vydržala ani nie dva mesiace – od 6. septembra do 25. októbra 2022. V Nemecku je prenasledovaná politická strana Alternatíva pre Nemecko. Keď zomrel Le Penovej otec, zakladateľ strany, tak v Paríži jeho smrť oslavovali na námestí Republiky ohňostrojom. V Rumunsku kvôli národne orientovaného kandidáta na prezidenta bolo potrebné voľby anulovať a zatiaľ nie je možné predpokladať, aký bude výsledok, ak sa zorganizuje nový pokus.
Predsedovi vlády SR je možné už na základe toho, čo som v tomto článku pripomenul, mnoho vyčítať. Jeho veľkým problémom je, že v rozhodujúcich chvíľach, keď sa majú prijímať zásadné opatrenia, nikdy nehľadal a nehľadá podporu v sfére občianstva a v jeho zdravých koreňov. Jeho problémom je, že na základe jeho neochvejnej viery v skutočné ľudské poslanie takých nadnárodných štruktúr ako je EÚ a NATO, nikdy nedokázal pochopiť, že vzťah národného a globálneho sa nedá a nesmie riešiť na úkor národného. Rozumný obyčajný človek si stavia sám pre seba otázku, ako môžem vôbec milovať NATO, keď fakty dokazujú, že je to zločinná organizácia, pretože je pod mocou Američanov a ich svetovládnej politiky. Nadnárodným štruktúram z princípu nie je možné slepo dôverovať a veriť v ich ľudskosť.
Rozumný obyčajný človek si stavia otázku, prečo doteraz, a najmä pri príležitosti osláv 80. výročia SNP , predseda vlády SR verejne neodhalil pred občanmi SR skutočnú pravdu o tom, prečo sa na Ukrajine vedie vojna, v prospech koho a proti komu a prečo nikdy pri rozhovoroch v médiách sa ostro neohradí na neustále propagačné vyjadrenia, že Rusko je agresor. Za vojenské ťaženie západného kapitálu pod vedením západných politikov na východ proti Ruskej federácií si EÚ a NATO vrátane Američanov zaslúžia nielen veľkú kritiku, ale aj odpor obyvateľstva národných štátov Európy proti takejto politike. My, obyčajní ľudia a občania Slovenskej republiky vieme, že Američania potrebovali rozvrátiť vzťahy medzi EÚ a Ruskou federáciou, oslabiť celú Európu tak, aby mohli z toho profitovať v prospech svojho amerického poňatia kapitalizmu, jeho oživenia a posilnenia na úkor národov – členských štátov EÚ, ktorých práve bruselskí mandaríni svojou politikov zrádzajú. Je zaujímavé, že nikto politikov členských štátov EÚ a NATO nechce otvorene a kritický proti politike amerického impéria v Európe vystúpiť. Politici nemôžu pochopiť, že medzinárodné právo z úrovne EÚ a NATO sa jednoducho nedá rešpektovať, pretože obe nadnárodné mocnosti boli skonštruované pre potreby západného kapitalizmu na čele s USA.
A toto všetko národní vodcovia sú podľa Bruselu povinní trpieť, držať hubu a krok. Rozvrat Európy počas druhej svetovej vojny pomohol Američanov oživiť ich poňatie kapitalizmu a práve tomuto svojmu kapitalizmu, jeho rastu a v prospech svetovej moci iniciatívne ustanovili a zabezpečili fungovanie rôznych nadnárodných inštitúcií rôzneho charakteru. Pre politikov národných štátov v Európe je veľmi ťažko pochopiť, že nadnárodná ideológia EÚ a NATO nemá nič spoločného s medzinárodným právom a že s týmto právom nemá nič spoločného ani politika sankcií, ktorá je doslova výmyslom a nástrojom minoritnej triedy západných kapitalistov. Jednoducho, treba trestať neposlušných a neprispôsobivých a teda tých, ktorí nemajú v úcte západný kapitál, jeho predstaviteľov a ich politiky. A od sankcií nie je ďaleko k rôznym iným praktikám, ktoré sa môžu používať proti neposlušným.
Z týchto dôvodov chápem, že nie je jednoduché v uvedených „čertových spolkoch“ prejaviť zásadný morálny postoj, ktorý súvisí so životom národa. Uvedená politická ambivalencia u politikov či národných vodcov vôbec je potom dôsledkom podmienok, v ktorých sa politická činnosť deje a je zároveň jedným z výsledkov, že akýsi jeden umelo sformovaný štát, ktorému národní vodcovia bez súhlasu svojich občanov dali ústavnú formu nadnárodného federálneho štátu, si uplatňuje právo vládnuť nad obyvateľstvom Európy.
V týchto dňoch a týždňoch je treba, aby rozumní občania Slovenskej republiky, nech sú mnohí z nich organizovaní v rôznych platformách a iniciatívach, ktoré sa zaoberajú otázkami zvyšovania národného povedomia a posilňovania štátnej suverenity Slovenskej republiky, aby sa krokom, ktoré robí vláda SR pod vedením jej predsedu Róberta Fica v prospech národa, dostalo výraznej a otvorenej celospoločenskej podpory. Mrzí má, že v samotnej Bratislave, kde žije množstvo ľudí, ktorí pochádzajú z rodín na rôznych územiach Slovenskej republiky, sa na námestiach, rovnako ako v rôznych iných krajských či okresných mestách, bez hanby predvádzajú prívrženci takých politických strán ako Progresívne Slovensko, KDH, SaS, Slovensko a Za ľudí. Ani jeden predstaviteľ týchto politických strán, v skutočnosti záujmových spolkov, si nezaslúži, aby im rozumní občania venovali pozornosť v médiách alebo na námestiach.
Nech rozumní občania aj pod vedením svojich komunálnych politikov sa stretnú na verejných zhromaždenia a nech sa rozprávajú o tom, ako môžu a v ktorých krokoch podporiť súčasnú vládnu moc na čele s Róbertom Ficom. To, že patríme ( za akých podmienok ? ) k Západu, neznamená, že máme povinnosť nenávidieť nás samotných, Slovanov, aj na čele s Ruskou federáciou. Našou občianskou povinnosťou je brojiť proti politike vojenského ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií a žiadať, aby Američania, NATO a EÚ zahájili mierový ústup zo svojej konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou.
Máme sa usilovať povedať celkom nahlas, že mier v Európe a vo svete sa dá ochrániť či ustrážiť iba za podmienky, že Ukrajina bude definitívne denacifikovaná a demilitarizovaná. Ak Ukrajina ostane pod Koloniálnou správou USA, ktoré budú ďalej podporovať kyjevskú diktatúru a bude v područí NATO a EÚ, mier v Európe nedokážeme ochrániť, pretože vojenské ťaženie Západu proti Ruskej federácií neustane až do definitívneho konca – niektorá strana globálneho konfliktu bude musieť kapitulovať, len už nie mierovou cestou, ale vojenskou porážkou.
My, občania SR, by sme už mali niečo celkom konkrétneho povedať aj na adresu médií na území SR, ktoré celkom otvorene šíria iba západný naratív o tom, o čom je vojenský konflikt na Ukrajine, a o čom je politika USA, NATO a EÚ vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií. Média svojim dominantným postavením vo vzťahu k občanom SR negatívne ovplyvňujú celý verejný priestor, pretože vedome poškodzujú diverzitu zdrojov a názorov. V tomto prípade je možné požadovať od vlády SR, aby proti médiám zakročila v zmysle Medzinárodného paktu o občianskych a politických slobodách a k nemu prijatej Všeobecnej pripomienky č. 34. V bode 40 a) Všeobecnej pripomienky č. 34 sa uvádza, že štát nemá mať monopolnú kontrolu nad médiami, má podporovať pluralitu médií.
V bode 40 b) Všeobecnej pripomienky č. 34, ktorú ešte v roku 2011 schválila Komisia OSN pre ľudské práva, je stanovené, že štát má prijať primerané oparenia na zabránenie nenáležitej mediálnej dominancie alebo sústredenia súkromných mediálnych skupín v monopolistických situáciach, ktoré môžu poškodzovať diverzitu zdrojov a názorov. V médiach je teda potrebné dať priestor ľuďom s rôznymi názormi, nielen predstaviteľom politických strán a hnutí a tzv. jednostranným odborníkom. Je na divákoch a poslucháčoch, aby si z poskytnutých informácií utriedili svoje myslenie a názory podľa svojich preferencií. Diverzita zdrojov a názorov má byť zachovaná a to znamená, že podporovať politiku boja proti dezinformáciám reštrikčnými nástrojmi je organizovaný nezmysel. Diverzitu zdrojov a názorov je potrebné v médiach zabezpečiť a to by mala byť úloha, ku ktorej sa vládna moc má rozhodnúť, pretože zatiaľ mediálne skupinu držia basu západnej propagande.
Na základe čoho som sa rozhodol vyzývať, že predseda vlády SR v tomto období potrebuje podporu rozumných občanov ?
V každej spoločnosti má byť daný priestor, v rámci ktorého je možné najmä vládnu politiku na základe rôznych skúsenosti a poznatkov kritizovať a upravovať – korigovať. Aby to bolo možné, je potrebné rešpektovať, že na kritiku, na vypočutie rôznych názorov má právo každý dospelý jednotlivec. V rámci „demokratického“ Západu sa stalo niečo neuveriteľné. Západ ochorel, pretože sa uzatvoril do seba, pretože podporuje absolutizmus svojich názorov a politik a všetkých politických predstaviteľov zorganizoval do politického „gulagu“, ktorý je živený zjednocujúcou ideou o nespochybniteľnej jednote. Západ na presadzovanie svojich nadnárodných politik nepotrebuje uplatňovať ideu kriticizmu a z tohto dôvodu právo kritizovať a korigovať politiku v rámci štruktúr NATO, EÚ či štátnej administratívy USA neplatí ani pre predstaviteľov členských štátov. Napríklad: konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií zatiaľ nemožno vykoreniť pomocou diskusií a pomocou argumentov.
Politickí predstavitelia Západu nechcú ani počuť či pripustiť, že by sa v svojej politike mali riadiť či akceptovať fallibilitu – počítať s ľudským alebo osobným faktorom a jeho omylnosťou. Pre politikov je veľmi dôležité, aby mali schopnosť a chceli akceptovať fallibilitu, ktorá pre filozofa Karla Raimunda Poppera, predstaviteľa kritického racionalizmu, je akýmsi základom „rekonvalescencie“ metód sociálneho poznania. Všetko, čo sa deje napríklad v takých nadnárodných štruktúrach ako je NATO a EÚ, je výsledkom záujmov, konania a rozhodnutí ľudských individualít. Je to veľmi dôležité, pretože z môjho pohľadu je rozdiel v tom, ako potrebujú presadzovať záujmy a rozhodovať zástupcovia USA, Bruselu, Nemecka, Francúzska či napríklad Slovenskej republiky a Maďarska.
Pre Západ musí byť nespochybniteľná iba jednota všetkých členov a v rámci nej platia rozhodnutia kolektívneho orgánu. Vyčnievať z bruselského „koncentráku“ a v rámci neho otvárať okna pre svieži zdravý vzduch je pre súžitie členských štítov neprípustné. A v tom všetkom, bez priznania si omylnosti a bez idey kriticizmu, sa vytvára úrodná pôda pre útoky na takých predstaviteľov štátu, ktorí si začali uvedomovať, že absolútne podriadenie sa požiadavkám západného kapitálu prináša veľa problémov a ohrození. Vtedy sa akosi zíde, ak existuje dostatok „pohoničov“, ktorí dokážu kontrolovať národných vodcov, aby sa ani trošku neodchýlili od názorov a politik Matky Únie. Tí majú za povinnosť ochraňovať priestor „demokratického“ Západu pred prienikom, aby v rozhodovacích procesov mohla svoje miesto zaujať kritická konfrontácia diferencovaných stanovísk – názorov a predsavzatí. V Slovenskej republike opozícia zúrivo „šteká“ na predsedu vlády SR a organizuje demonštrácie. Už sa nemôže dočkať, kedy bude vládnuť slovenskému národu v úplnej zhode s Bruselom. Reprezentačná vzorka opozície cestovala do Kyjeva, aby sa stretla s regentom a agentom Západu Zelenským, aby spoločne spriadali predstavy o podpore kyjevskej diktatúre a o „pomoci“ Slovenskej republike.
Je čas, aby rozumní občania SR celkom jednoznačne vyjadrili svoju podporu predsedovi vlády SR a tým jeho snahám, ktoré so záujmami slovenského národa súvisia. Národní vodcovia a čoraz viac politikov sa majú dopracovať k pochopeniu, že Slovenská republika, rovnako ako ďalšie členské štáty EÚ a NATO, nemôže donekonečna žiť pod nadvládou Bruselu – bruselských mandarínov a zároveň s nimi hrať v jednej „hudobnej skupine“ iba podľa ich nôt a tak, aby sme ako národ bez reptania sa snažili veselo tancovať.
Dušan Hirjak
.jpg)
.jpg)
