Ocitol som sa v budove spoločenskovedných ústavov SAV na Klemensovej ulici v Bratislave 16. januára podvečer v spoločnosti s autormi knihy Slovenský štát v nás (a na moje prekvapenie aj herečky Magdy Vášaryovej). Zaujala ma téma diskusného podujatia: Reflexie Slovenského štátu v politike, kultúre a pamäti po roku 1945. Hlavné slovo mal moderátor Jaroslav Valent, vedecký ašpirant Historického ústava SAV a spomedzi ostatných autorov knihy – Norberta Kmeťa zo SAV a Tamary Janecovej z Trnavskej univerzity – autor štyroch zo šiestich kapitol docent Anton Hruboň z Katedry bezpečnostných štúdií Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Táto katedra bola spoluorganizátorom akcie vedno s Ústavom politických vied SAV. Čoskoro sa ukázalo, že diskusia i kniha sú jednostranné, všetko, čo sa udialo na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 bolo zlé, fašistické, ľudácke, holokaustovské. A totálne negatívnymi postavami neboli len predstavitelia Slovenského štátu, ale i tí spomedzi 5-tisíc emigrantov po skončení vojny, ktorí v zahraničí obhajovali myšlienku obnovenia štátu. Politici ako Ferdinand Ďurčanský, Karol Sidor, Jozef Kirschbaum či Matúš Černák, aktívni v Slovenskom oslobodzovacom výbore a Slovenskej národnej rade v zahraničí, ktoré spolu s ďalšími spolkami v 70. rokoch zjednotil Štefan Roman do Svetového kongresu Slovákov. O Romanovi však ani slovo. A historici – klamári(?) na čele s Milanom Ďuricom a Františkom Vnukom. Priznám sa, že takúto jednostranne „pravdivú“ diskusiu som ešte nezažil, v 50. rokoch 20. storočia som chodil do základnej školy. Všetko bolo odsúdeniahodné. Ako keby všetci Slováci verne slúžili „fašizmu“. Pritom fašizmus bol talianskym veľdielom, podobne ako nacizmus nemeckým výtvorom a mnoho historikov i najmladšej generácie nepovažuje Slovenský štát 1939-1945 za fašistický, nanajvýš za totalitný.
Po hodine jednostrannej pravdy som sa prihlásil do diskusie a predstavil som pravdivý príbeh môjho starého otca, ktorý v roku 1942 absolvoval cestu zo zemplínskej Čičavy za ministrom vnútra Machom do Bratislavy, aby protestoval proti prenasledovaniu Židov a Cigánov. Keďže bol vládnym komisárom za Hlinkovu stranu, chcel som tým povedať, že minimálne on sa nesprával ako „fašista“. Hovoril som aj o mojej skúsenosti po tom, čo sa po 1. januári 1993 dostal na slovenskú tisíckorunáčku Andrej Hlinka. V súčasnosti „voľne plávajúci“ Peter Weiss, vtedy šéf SDĽ, pri mojom odvolávaní z funkcie viceguvernéra NBS (1994) hovoril o mojej nekompetentnosti, lebo sa na našu bankovku dostal „fašista Hlinka“. Opýtal som sa ho, či sme tam mali dať Saddama Husajna? Pritom kladiem otázku: keby bol Hlinka „fašista“, vyšiel by v bratislavských Židovských novinách po jeho smrti nekrológ plný úcty? A podpísali by sa všetci ružomberskí Židia pod žiadosť o jeho prepustenie z väzenia? A pripomenul som aj video Bez 14. marca z roku 2017, v ktorom som sa zamyslel, či by osud Židov na Slovensku bol lepší, keby Slovenský snem v ten deň nevyhlásil samostatný štát. Či by nebol dokonca horší, lebo by na záchranu prenasledovaných Židov nemal kto dávať výnimky. Nebol s tým spokojný prítomný historik Ivan Kamenec: „Prečo musel prezident poskytovať výnimky, ak ten štát nebol fašistický?“ Nuž preto, že západná Európa a najmä Amerika „sponzorovali“ Hitlera rovnako, ako predtým boľševikov i Mussoliniho. A slovenská suverenita bola vtedy obmedzená ešte väčšmi, ako je dnes.
Som presvedčený, rovnako ako bola vzácna herečka Eva Kristínová, ktorá sa v mladom veku zapojila do SNP, neskôr sa intenzívne angažovala v Matici slovenskej, že marec 1939 a august 1944 „sú dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť SNP, lebo by nebola armáda a zbrane“ (a bez Národnej banky by Imrich Karvaš nemal čo, teda peniaze, posielať na stredné Slovensko). „A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu“. Ak toto dokážeme s pokojnou hlavou pochopiť, začneme chápať aj logiku našich dejín. Nie, logiku našich dejín nenájdeme a nepochopíme, ak budeme fakty z našej dávnej i nedávnej histórie posudzovať a hodnotiť jednostranne a apriori odmietavo.
Kritériom vzťahu k našej minulosti, ale aj prítomnosti a budúcnosti je odpoveď na otázku: Chceme či nechceme slovenskú štátnosť? Ak ju máme a chceme ju mať, sme ochotní tolerovať chyby a nedostatky, ktoré sú sprievodným znakom každej ľudskej činnosti, aj našich dedov a pradedov. Ak štát nechceme, nájdeme tisíc dôvodov, chýb a nedostatkov, ktorých sa dopúšťali naši predkovia vo všetkých časoch, aj v nešťastných rokoch druhej svetovej vojny. V ktorej sa muselo naučiť Slovensko plávať v studenej vode. Výsledok bol, aký bol: hospodársky zázrak pod Tatrami, rozkvet slovenskej kultúry, za čo Slováci mohli, ale aj negatívne javy, ktoré sa diali pod „sponzorstvom“ nemeckých nacistov. Naše štátne inštitúcie i vysoké školy, platené „slovenskými peniazmi“ (aj keď v súčasnosti v podobe eura), by mali zaujímať oveľa objektívnejšie stanoviská, aké obsahuje kniha Slovenský štát v nás. Napríklad pri spomenutí mena Matúša Černáka, slovenského vyslanca v Berlíne, autori knihy neuviedli, že sa v čase vojny spriatelil s Konradom Adenauerom, budúcim západonemeckým kancelárom, a že Černák bol obeťou atentátu, ktorý na neho spáchali české tajné služby v roku 1955, keď mu poslali balík, ktorý otvoril na mníchovskej pošte, ten vybuchol a zabil okrem Černáka aj dvoch prítomných Nemcov. Neverím, že by to nepoznali, avšak nezapadlo by to do ich konceptu: všetko slovenské je neospravedlniteľne zlé.
Slovensko k svojej štátnosti dozrievalo a aj bez zásahu Hitlera (skryte podporovaného finančníkmi z Wall Street, sú o tom dôkazy) by k nej dospelo. Hitler pôvodne nepočítal so Slovenskom, jeho zámerom bol Protektorát Čechy a Morava a „Veľké Maďarsko“ až po hranice s Poľskom. Až keď sa k führerovi dostala informácia, že Slováci nechcú návrat do „Veľkého Maďarska“, pozval najprv do Berlína Sidora, a keď ten – jediný politik v Európe! – to odmietol (lebo nevedel po nemecky), pozval Tisa, kňaza a politika, ktorý študoval na viedenskom Pázmaneu a vedel perfektne po nemecky. Ten bol dezignovaným predsedom autonómnej vlády a cestu si dal odklepnúť stranou. V Berlíne mu dali pripravený text vyhlásenia slovenskej samostatnosti v slovenčine a možnosť urobiť tak cez berlínsky rozhlas. Tiso odmietol, že to patrí do kompetencie Slovenského snemu. Ten na 14. marca zvolal česko-slovenský prezident Emil Hácha, a snem – nie Tiso – vyhlásil samostatný Slovenský štát. Bolo vtedy lepšie riešenie? Tiso zachraňoval Slovensko, a zaplatil za to životom. Na trest smrti bol odsúdený ako jediný vrcholný predstaviteľ európskeho štátu v čase druhej svetovej vojny. Chcel tak Beneš i slovenské „neslovenské“ živly. Tie tu medzi nami naďalej máme, a dokonca pestujú akýsi nový fenomén, pocit strachu z vlastenectva.
17. 1. 2025.
.jpg)
.jpg)
