Zbohom Šurany, nech žije Čína

Strana a štát. Nie. Nepomýlil som sa. Je to vždy najskôr strana a potom štát. Záujmy straníckych lídrov majú absolútnu prednosť pred záujmami občanov a tým aj pred prospechom štátu. Mladšej generácii prezradím a staršej pripomeniem. V časoch keď vládla jediná strana, strana robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie platilo, že na prvom mieste je blaho občana. Strážila ho Komunistická strana československá, na Slovensku aj slovenská. Strážila ho dobre. Skutočne. Sociálne istoty sa s tými dnešnými nedajú porovnávať.

Ale to nie je cieľom tejto úvahy. Mám v úmysle vysvetliť heslo „Strana a štát“. Napriek tomu, že znie nelogicky, je to pravda. Od roku 1948 si strana štát privlastnila. Riadila a vládla v každej mysliteľnej oblasti. Ovládla ekonomické aj silové rezorty, ovládla súdnictvo aj mediálnu scénu. Politických odporcov zlikvidovala v procesoch ktoré sa zapísali do histórie. Svojho najväčšieho ideologického nepriateľa – cirkev decimovala od prvého dňa prevzatia moci z vonku aj z vnútra. Získala a vychovala si vlastnú cirkevnú generáciu a prostredníctvom špeciálne školených agentov sledovala aj tú.

Ostala iba jedna oblasť, ktorá bola pre KSČ nebezpečná – trieda robotníkov, roľníkov a inteligencie. Úmyselne som tieto tri skupiny rozdelil. Robotníci a roľníci tvorili základ členstva strany. Inteligencia mohla byť v členskej základni zastúpená iba v pomere. Nie každý inžinier, doktor, právnik či učiteľ mohol byť aj komunista. Pomer sa sledoval dôsledne. Sledovali ho dokonca aj plošne. Bol to rozhodujúci faktor, lebo inteligencia vedela formulovať myšlienky a tým vedela vplývať na náladu občanov.

Ak sa v niektorej lokalite zmenil pomer, strana zakročila. Stalo sa to napríklad pri budovaní vlastného, slovenského automobilového priemyslu. Pomocné výrobne boli rozosiate po celom Slovensku, ale karosársko-montážny závod mal stáť pri Dunajskej Strede. Lokalitu zvolili kvôli pracovnej sile. Nie každý mohol a chcel pracovať v poľnohospodárstve. Ľudia zo Žitného ostrova a okolia za prácou cestovali BAZka ich mohla zamestnať až sedem tisíc. Vtedy si strana uvedomila, že v Bratislave nie je vhodný pomer. Plány na fabriku ostali, lokalitu zmenili. Ústredný výbor rozhodol a závod postavili na úrodnej pôde v Devínske Novej Vsi. Robotníci do práce cestovali ešte z väčšej diaľky, ale pomer robotníci / inteligencia sa vylepšil.

Strana to už mala overené. Z rovnakých dôvodov vznikol aj petrochemický závod Slovnaft. Zbytočné boli námietky vodohospodárov. Nezabrali odvolávky na zásobáreň pitnej vody. Pomer mal väčšiu váhu ako fenoly a ropné látky. V Bratislave rozkvitalo stredné a vysoké školstvo, výskumné ústavy, vzdelávacie centrá a podobné liahne rozmýšľania, ktoré pomer nepríjemne ovplyvňovali. Strana si bola vedomá ohrozenia preto uprednostnila vlastný záujem pred spoločenským. Preto je voda v podzemí Žitného ostrova do značnej miery a veľkej hĺbky znečistená. Aby čo najväčšie množstvo robotníkov muselo hľadať prácu, strana dbala na zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie aj za cenu hnojenia chemickými prípravkami. To síce zhoršovalo pôdu, ale uvoľnilo robotníkov.

Nakoniec pomer neustrážili. V roku osemdesiatdeväť sa Bratislava spochabila, v krátkom čase sa pridali Košice a následne aj celé Slovensko. Pozadie vynechám, ale svoje tvrdenie opieram o fakt, že zmena neprišla z Brezna či Banskej Bystrice. Faktor pomeru je pravdivý. Vtedy sme vedeli kto za to môže. Nastala podstatná zmena. Jednu stranu nahradil Klondajk strán čo rástli ako huby po daždi. Už nie jedna strana, ale celá plejáda začala dojiť Slovensko ako dojnú kravu. Pre strany to už nie je štát, už to nie je Slovensko a už vôbec to nie je Slovenská republika. Pre úspešných lídrov je to iba Tátokrajina. Majú stratégiu aj cieľ. Čo najľahšie získať parlamentnú väčšinu, čo najrýchlejšie ovládnuť zákonodarnú, výkonnú aj súdnu moc a čo najskôr začať ťažiť. Protivníkov zastrašia, alebo skorumpujú. Rozpredali náš spoločný majetok pôžičkami zadlžili aj nenarodené deti a po každých voľbách nás vyzývajú k trpezlivosti a skromnosti.

Do „zamatovej“ sme aspoň vedeli kto vládne a prečo obetuje naše prírodné bohatstvo. Dnes je síce vinník často známy, ale je nepostihnuteľný. Všetko sa deje ku prospechu malej skupiny súputníkov politikov a ich donorov. To kvôli nim boli postavené montovne, projektované a často iba začaté stavby, vytunelované európske pôžičky. Kvôli nim sa hrajú maškarády na témy výhodnosť, úžitok, dobro, zamestnanosť, benefity, životné prostredie, sloboda. To kvôli nim sa sleduje pomer. Preto školy produkujú psedointeligenciu, štát nepodporuje vedu ani výskum. Podniky nepatria Slovákom a nemajú vlastný vývoj. Nehrozí, že by sa Bratislava, Košice a celé Slovensko spochabilo.

Preto teraz Ficova vláda môže otvoriť nový klejm na Šuranskom nálezisku. Kašle na pôdu aj na vodu. Môže ignorovať petície, fundované argumenty, bezpečnostné riziká. Môže si to dovoliť. Má moc. Dočasne, ale teraz má. Vie, že polícia všetky sťažnosti prešetrí, prokuratúra spochybní a súdy zamietnu. Všetky zložky aparátu budú riešiť, skúmať a overovať tak dlho, kým čínske baterky z Tejtokrajiny uzrú svetlo sveta. Ťažiť, ťažiť, ťažiť za každú cenu. Fico vie, že za znehodnotenú vodu a pôdu Žitného ostrova, v Devínskej novej vsi, v okolí Trnavy ani Žiliny nebol nikto potrestaný. On vie, že pôžičky ktoré si až doposiaľ strany menom štátu zobrali nebudú nikdy zosobnené. On vie, že oligarchovia sú priateľskí a vďační ku každému kto im v dnes už vykradnutej krajine otvorí nový klejm. Minulosť ho naučila, že za veľké zločiny platia vždy len nevinní. „Zbohom Šurany, nech žije Čína“.