O čítaní z oblakov a o premenách foriem Pravdy

My ľudia v hmotnom svete sme zvyknutí na stálosť foriem. A predsa aj tu sa formy menia, i keď len veľmi pomaly. Napríklad zovňajšok človeka je iný, keď je dieťaťom, iný keď dospieva a iný v starobe. Vonkajšie formy sa menia, ale človek zostáva stále rovnaký. Ako príklad nám môže poslúžiť aj voda, ktorej základné kvapalné skupenstvo sa mení raz na plynné a inokedy na tuhé.

Krásnym príkladom premenlivosti foriem sú oblaky. Sylfovia, čiže prírodné vzdušné bytosti, ich ustavične formujú a menia do najrozličnejších podôb. Dakedy až dych berúca nádhera oblakov, vznikajúca radostným tvorením prírodných bytostí, je ich oslavou nádhery a veľkosti jediného, všemohúceho Boha.

To je jeden rozmer ich tvorivosti a druhým rozmerom je, že prostredníctvom vzhľadu oblakov tlmočia svoje posolstvá ľuďom na zemi. Sú to posolstvá, určené nie ich analytickému rozumu, ale ich srdcu a citu. Keby sme boli citovo otvorenejší a naše citové vnímanie by nebolo tak blokované rozumom, mohli by sme svojim srdcom čítať z oblakov posolstvá bytostných.

Ľudia dneška sú však neustále upriamení iba k matérii zeme a nedokážu pozdvihnúť svoj pohľad nahor. Nedokážu ho pozdvihnúť k nebesám a uprieť oči na nádheru oblakov, formovaných vzdušnými sylfami. Nedokážu skrze túto nádheru otvoriť svoje srdce a nechať k sebe prúdiť posolstvá, sprostredkovávané prírodnými bytosťami. Každý deň to máme neustále pred očami! Každý deň sa môžeme učiť schopnosti čítať z oblakov.

Neustále sa meniace oblaky nám zároveň naznačujú dôležitú skutočnosť, že čím je niečo jemnejšieho charakteru, tým rýchlejšie sa u toho môžu meniť vonkajšie formy. Do čím vyšších a jemnejších úrovní nad hmotnou zemou by sme sa dostali, tým by bola táto skutočnosť očividnejšia. Bytosti, žijúce vo vyšších úrovniach stvorenia bližších Svetlu, menia pod jeho zvýšeným tlakom ustavične svoje formy, ktoré sú utvárané do najnádhernejších prejavov krásy.

Tieto skutočnosti platia do bodky pre všetky prírodné bytosti, ktoré sa vždy zjavovali rôznym národom sveta v rozdielnych formách, prispôsobených tomu, aby ich ľudia mohli vnímať. Aby ich mohli vnímať na základe svojich schopností a svojej zrelosti. Rôzne dávne národy ich videli inak a dali im iné mená, ale v skutočnosti to boli vždy tí istí bytostní.

Z premenlivosti vonkajších foriem bytostných pramenia rozdielnosti, odlišnosti a nesúrodosť s inými národmi. Rozdielnosti však mali byť preklenuté poznaním, že prírodné bytosti sa zjavujú všetkým ľuďom čistého a pokorného chcenia. A pretože bytostní nie sú viazaní na pevnú formu svojho vzhľadu, nezáleží im na tom, ako ich ľudia vnímajú, alebo nazývajú, ale leží im na srdci to, aby ľudia poznali a prijímali múdrosť, ktorá sa v ich tvorivej práci nachádza. Lebo skrze ich poznanie sa môžu priblížiť k poznaniu Vôle Stvoriteľa. Základnou podmienkou k tomu je čistá, prostá vnútorná otvorenosť a detská dôvera.

A teraz sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu. K poznaniu, že aj Pravda, prichádzajúca z Výšin, kde je pod tlakom Svetla úplne prirodzená premenlivosť foriem, prichádzala na zem vždy v takejto premenlivosti. Prichádzala k rôznym národom sveta vždy v inej forme, prispôsobená ich vnútornej zrelosti.

Preto sa formy zvestovania Pravdy na zemi tak líšia. Preto tu máme toľko náboženstiev. A hoci sú ich vonkajšie formy rozdielne, duchovne otvorený človek je schopný vnímať za ich vonkajšou rozdielnosťou jednotné jadro. Je tragédia, že takto vnútorne otvorených ľudí bolo vždy málo. Jedine preto sa mohlo stať, že jednotlivé náboženstvá a vierovyznania stáli nepriateľsky proti sebe a ich stúpenci sa dokonca vzájomne zabíjali.

Takýmto spôsobom slepí však neboli ľudia len vo vzťahu medzi jednotlivými náboženstvami, ale i v rámci jedného náboženstva. Kristus, ktorý prišiel po Mojžišovi, hovoril o tej istej Pravde, ale predostrel ju inou formou a priniesol aj niečo nové. Zákonníci a farizeji, celý život študujúci Písmo, neboli schopní v rozdielnosti formy poznať tú istú Pravdu, hlásanú Mojžišom. Preto obviňovali Krista, že sa rúha. Toto bol i jeden z dôvodov, prečo usilovali o jeho smrť a nakoniec ho zavraždili.

Keby boli celú vec posudzovali nie len rozumom, ktorý sa zameriava na vonkajšie formy, ale citom, ktorý je schopný ísť do hĺbky a vnímať skutočné jadro a podstatu, nikdy by nemuselo dôjsť k takej tragédii.

Ale pretože sa to ľudia stále nenaučili, úplne im unikol príchod ďalšieho veľkého Zjavenia zo Svetla, ktoré prišlo ku pomoci v dobe súdu vo forme Posolstva Grálu. Toto Posolstvo je posledné záchranné lano, prinášajúce ľuďom možnosť záchrany pred pádom do duchovného rozkladu. Avšak jedine oni sami sa ho musia chopiť a musia po ňom začať šplhať k Svetlu. To za nich nikto neurobí! To musí urobiť každý sám za seba. Musí sa chopiť záchranného lana Pravdy a usilovne sa po ňom posúvať nahor, aby sa zachránil z potápajúceho sa Titanicu a nezahynul v studených vodách hmotného sveta, pomaly smerujúceho do rozkladu. Nastávajúci rozklad strhne so sebou každého, kto sa nie je schopný zachytiť Svetlého lana pomoci a vo svojom zameraní iba na matériu je voči všetkému ľahostajný.

V súčasnosti žijeme v prorokmi predpovedanej dobe súdu, kedy neschopnosť zdravého cítenia, neschopnosť samostatného uvažovania a neschopnosť prenikať k podstate, skrývajúcej sa za premenlivosťou vonkajších foriem, môže človeku privodiť smrť, alebo poškodenie zdravia. Napríklad tak, ako sa to dnes deje mnohým ľuďom, ktorí sa dali dôverčivo, alebo pod nátlakom očkovať počas pandémie.

A v duchovnej oblasti je to ešte zásadnejšie, pretože ak človek nie je schopný v novej forme spoznať to, čo prichádza, alebo pochádza z Pravdy, premeškáva svoju poslednú príležitosť duchovnej záchrany a príde o celé svoje bytie. Jeho meno bude vymazané zo zlatej knihy života.

V dnešnej dobe ide každému z nás o všetko. A my sa buď konečne duchovne pohneme dopredu, alebo úplne o všetko prídeme.