Bolo to vo roku 1993 v júni. Mal som štrnásť rokov. Šiel som domov zo školy. Pred školou bola veľká skupina chlapcov. Keď ma zbadali, zdvihli sa a pohli sa smerom ku mne. Boli starší a väčší ako ja. Všetci mohli mať okolo pätnásť, šestnásť rokov. Bolo ich okolo štyridsať. Polovica z nich mala bejzbolové pálky. Vytvorili okolo mňa veľký kruh. Nikdy predtým som nestál proti viac ako jednému protivníkovi. Asi desiati vošli do kruhu a vytvorili menší kruh okolo mňa. Začali ma mlátiť a kopať zo všetkých strán. Vedľa kruhu stál ich vodca – najstarší a najsilnejší z nich, a na všetko dohliadal, no bitky sa nezúčastňoval.
Stíhal som si kryť len hlavu a krk. Bál som sa, že umriem, že toto je koniec. Vedel som, že ak padnem na zem, budem mŕtvy. Trvalo to asi minútu. Pretlačil som sa von z veľkého kruhu a potom ma už nechali tak. Všade na tele okrem hlavy a krku som mal stopy od topánok, šaty roztrhané. Keď som prišiel domov, dal som si horúcu sprchu, aby modriny zmizli a šaty som vyhodil, aby si nikto nič nevšimol. Bol som na seba nahnevaný, že som slabý, že som ich nedokázal zvládnuť.
Odvtedy som celý môj život trénoval, aby som takú situáciu dokázal fyzicky dostať pod kontrolu.
O niekoľko rokov som na ulici stretol toho ich vodcu. Podišiel som k nemu bližšie, aby som sa mu pozrel do očí. Bol som zvedavý, čo uvidím. Čakal som úškrn, posmech, pohŕdanie, no nestalo sa tak. V jeho očiach som videl iba strach. Až vtedy som si uvedomil, že to nie ja som na tej ulici vtedy prehral. V tom kruhu som sa bál, ale nezlomil som sa. Nerozplakal som sa, neprosil som ich o zľutovanie, len som tam stál s snažil sa ostať na nohách.
Ten strach v očiach toho ich vodcu som si zapamätal na celý život.
Preto pán premiér Fico, ak sa stotožníte s týmto textom https://blog.hlavnespravy.sk/35586/slovensko-si-strhlo-puta/, a rozhodnete sa pripnúť si na hruď slovenský znak, skúste sa potom uprene pozrieť do očí Vašich protivníkov, čo v nich uvidíte…
.jpg)
.jpg)
