Povstanie inak – 19-ty deň: úspešný odpor povstalcov a beštiálne vraždenie tiež-partizánov

   Na počesť 80. výročia SNP vyšiel záverečný, tretí diel trilógie povstaleckých príbehov Povstanie – 60 dní národa III., s podtitulkom Október, Nádeje a ústup, z pera Gustáva Murína (Magnet Press Slovakia, 2024, 144 strán).  

   Touto publikáciou sa završuje trilógia unikátneho knižného projektu, ktorý mapuje najväčší boj slovenského národa, ocenený svetovým ohlasom, celkom inak, než ako to bolo dosiaľ opisované historikmi. Táto kniha totiž nie je ďalším historickým elaborátom na danú tému. Je to unikátna kronika osobných príbehov v rámci dramatických historických udalostí, ktoré v súčte vydávajú na epos o tom, ako sa v pôrodných bolestiach II. svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ. Dramatické i prekvapujúco odľahčené príbehy sú tu zaznamenané a prerozprávané z autentických zdrojov citovaných z 87 kníh a 125 článkov. Kniha mapuje Povstanie po dňoch a na každý je tu jeden výnimočný príbeh, či ľudský osud. To všetko rámcované známymi historickými udalosťami k danému dňu. Prelína sa tu tak unikátnym spôsobom obecná história s osobnými dejinami.

  Vďaka ústretovosti na militárie špecializovaného vydavateľstva MAGNET-Press je kniha bohato ilustrovaná dobovými fotografiami.

16. 9., sobota, jasno, 23 °C

Posledné ráno pre kováča Pavla Talaja z Dvorníkov. Komunisti mali dlhodobú skúsenosť s ilegálnou činnosťou a aj preto mali Slovensko najlepšie pokryté sieťou spolupracovníkov a dôverníkov, ktorí vytvárali revolučné národné výbory. Tie sa osvedčili v Povstaní tým, že prakticky okamžite nahradili klérofašistickú štátnu správu. Horlivým zakladateľom RNV bol agilný komunista Ladislav Exnár. A ako býva u revolucionárov z povolania priam chorobou z povolania, bol nadšenecky naivný a podceňoval pravidlá konšpiračnej práce. Tak narazil na Talaja, ktorý sa ponúkol, že mu v Dvorníkoch zabezpečí nových spolupracovníkov. Ale namiesto toho nechal Exnára vo svojom dome zatknúť žandármi. Exnár skončil najskôr pred súdom, čo by nebolo také zlé, keby si ho nevyžiadalo Gestapo, a tak po mučení a krutom zaobchádzaní v koncentračnom tábore v Mauthausene zomrel. Exnárovi súdruhovia medzi partizánmi Talaja vypátrali, v toto ráno zaistili a v Kováčovej pri Zvolene popravili…

Skupina dobrovoľníkov spomedzi partizánov sa prihlásila na prieskum Košút s cieľom obec obsadiť. Než sa dostali k cieľu, zaútočili nacisti a v paľbe bol zasiahnutý Ján Repáš ml. z Klenovca. Po krátkom bezvedomí sa s bezvládnou rukou doplazil do úkrytu pod stromami, kde ho našli príslušníci jeho jednotky a zabezpečili jeho prevoz do nemocnice. Mal dvakrát prestrelenú ruku a zlomenú časť kosti pri ramene, keď guľka skončila v jeho boku pod pazuchou. Po ošetrení v nemocnici bol prevezený sanitkou do Príboviec a odtiaľ vlakom do nemocnice v Likieri. Už po desiatich dňoch ho prepustili do domáceho ošetrenia a do konca Povstania sa o jeho uzdravenie starala najbližšia rodina. To je paradox vojny, keď pár minút bojového nasadenia stojí v tom lepšom prípade mesiace rekonvalescencie z utŕženého zranenia…

Povstalecké velenie umiestnilo jednu batériu do výhodného postavenia serpentíny vedúcej na Martinské hole. Odtiaľ mala výborný prehľad o činnosti nepriateľa v uliciach Vrútok a Priekopy („Pamäť ľudu 3“): „Obsluha… mala uložené kanóny skryť… a len čo bude spozorovaný vhodný cieľ kanón vysunúť, cieľ zničiť a kanón zase ukryť.“ V tento deň sa ukázalo, načo je dobré plniť takéto rozkazy. Delostrelci spozorovali medzi domami v Priekope nákladné auto plné nemeckých vojakov („Pamäť ľudu 3“): „Hneď z úkrytu vysunula kanón, zamierila a vystrelila granát. Auto dostalo priamy zásah a rozletelo sa na kusy. O chvíľu bolo pozorovať, ako zbierajú ranených. Obsluha kanóna sa radovala z priameho zásahu, ale sa pozabudla a nestiahla včas kanón do úkrytu… Nemci spozorovali palebné postavenie dela a hneď naň spustili paľbu… Prvý dôstojník tejto batérie, akademický maliar poručík Fedor Klimáček, keď spozoroval spomenuté auto, prerušil jedenie a vydal povel na streľbu. Po zasiahnutí cieľa sa Fedor znovu pustil do jedenia. Ako si tak ukrajoval zo slaniny, pred palebné postavenie začali padať nemecké delostrelecké strely. Rád si zajedol a preto sa ma spýtal: ″Samo, prosím ťa, dojem ešte tú slaninu, kým to padne na nás?″ Posmelili sme ho: ″Neboj sa, Nemec sa zastrieľal na plošinku pred nami, nie je horský delostrelec.″ Nemci vystrelili do priestoru asi 60 delostreleckých striel. Batériu sme premiestnili, aby mohla ďalej plniť uložené úlohy.“

Na poplach proti bombardéru Ju-88, ohlásenému pozemnou hlásnou službou, vzlietol pilot Božik na stíhačke Bf-109. Keď pilot nemeckého lietadla spozoroval k nemu stúpajúcu stíhačku, prešiel do strmhlavého letu a pokúsil sa stratiť na pozadí hôr. Jeho maskovanie totiž so zeleňou lesa vhodne splývalo. Aj sa mu to na chvíľu podarilo, ale pilot Božik pokračoval v prenasledovaní. Bombardér sa zbavil bômb naverímboha a zadný strelec sa pokúšal o obrannú paľbu. Ale to už bol pilot Božik vo vzdialenosti vhodnej na streľbu. Strely poškodili bombardéru ľavý motor, ktorý ale pokračoval v lete. Druhý útok však už bol smrteľný a nemecký bombardér skončil aj s posádkou v plameňoch v blízkom lese. Toto úspešné odvrátenie pozemného útoku bombardéra malo pozoruhodnú dohru. O pár dní Božika vyhľadali predsedovia dvoch národných výborov susedných dedín. Doniesli každý fľašu domáceho trúnku s vďaky, že im „zratoval životy aj majetky“. A k tomu ho pozvali do Badína aj na zakáľačku…

Ako sa už stalo pravidlom, letci ako pešiaci boli nasadzovaní na kritické miesta povstaleckého frontu. Tak bola v tento deň letecká rota nadporučíka Michala Minku vyslaná juhovýchodne od Prievidze, kde sa pod tlakom Nemcov pešia rota rozpadla na neorganizovane unikajúcich jednotlivých vojakov či skupinky a nebolo s ňou spojenie. Príchodom prvej čaty letcov sa podarilo bezhlavý ústup zachytiť, jednotka sa opäť sformovala a s podporou letcov zaujala pôvodné postavenie. Boj trval celý deň, ale už sa udržali. Na druhý deň vyrazili spolu pešiaci aj letci do protiútoku a zahnali Nemcov až na okraj Prievidze.

K partizánskemu oddielu Hurban pod velením Miloša Uhra sa na lubinských kopaniciach pridáva Rudolf Vrba, známy utečenec z Osvienčimu, spolu s Alfrédom Wetzlerom. Wetzler pôsobil v oddiele ako medik a spolu s nevládnymi ranenými partizánmi bol nacistami vyvlečený z bunkra nad osadou Nárcie, ktorý fungoval ako lazaret. Z desiatich partizánov prežil len on a ešte jeden partizán. Osadníci boli pred prepadom varovaní nemeckým vojakom poľského pôvodu a ušli. Nacisti zničili osadu na dvakrát. Na ten druhý v nej zaskočili deväť oddychujúcich partizánov. Tých reťazami priviazali k dreveniciam, ktoré potom zapálili…

Rudolf Vrba v kronike oddielu dostáva číslo 45. Je ďalším paradoxom Povstania, že Vrbovmu svedectvu o osvienčimských hrôzach v oddiele neverili. Nevedeli si totiž predstaviť, že by niekto dokázal utiecť z koncentračného tábora. Padol návrh Vrbu ako agenta Gestapa zastreliť. Proti sa postavil MUDr. Anton Kamenický, ktorý sa pridal k partizánom už skôr aj s celou zásobou liekov a obväzov. Aj tak bolo rozhodnuté, že Vrba bude nasadzovaný na najnebezpečnejšie úlohy. A on v nich obstál až do oslobodenia…

Na povstaleckom veliteľstve pri Telgárte sa prihlásili velitelia dvoch eskadrón jazdectva, nadporučík Štefan Ševcech a poručík Michal Šimka. Až teraz sa prebili z priestoru rozmiestnenia dvoch východoslovenských divízií. Tých 160 bojom už zocelených jazdcov sa kapitánovi Stanekovi výborne hodí. Zriaďuje z nich diaľkový priezvedný oddiel a v noci z 19. na 20. september ich posiela na prvý výpad. Hoci majú len zistiť postavenia nepriateľa a silu jeho obrany, po návrate nadporučík Ševcech hlási aj toto („Nezabudnite na Telgárt“): „V Hrabušickej Píle sme zistili prítomnosť slabšej nemeckej jednotky a trénov, na ktoré sme urobili ataku a rozsekali sme ju šabľami.“ Je to o to pozoruhodnejšie hlásenie, že v piatom roku svetovej vojny nielenže nie je známy útok šabľami, ale ani ich nosenie. Snáď len ceremoniálne, ale iste nie na prieskum, kde pri pohybe koňa zavadzajú a môžu rušiť nežiaducimi zvukmi.

Na povstalecké územie privádza kapitán pechoty Ján Gregorčok poslednú posilu vojakov z odzbrojených východoslovenských divízií v rámci partizánskeho zväzku Stalin. Po príchode na povstalecké územie najprv dostal rozkaz na mobilizovanie záložníkov vo Zvolene potom na odchod do Brezna nad Hronom, cvičiť povolaných nováčikov. Cestou v Banskej Bystrici prijal nový rozkaz, a to organizovať a precvičiť rozprášený prápor zo Skalky.

Na ten neveľmi chrabrý prápor pechoty po rokoch spomína delostrelec Juraj Krahulec (Bojovník č. 15-16/2021): „… keď zapadalo slnko, spoza kopca Skalka sa od Svätého Kríža, dnes Žiar nad Hronom, začali nečakane rojiť Nemci. Naši pešiaci sa dali na ústup. Našťastie sa zotmelo, lebo by sme sa nestihli odpratať. Kone boli ako vždy ďalej od bojiska. Potom nám jeden tank pomohol odtiahnuť kanóny.“

Nechať vlastné delostrelectvo napospas nepriateľovi naozaj nie je žiadne hrdinstvo. Zvyšky práporu po reorganizovaní v Šalkovej pri Banskej Bystrici odišli do obranného postavenia v priestore Tri kríže – Zlatá studňa.

Rotmajster Dráb na starej stíhačke B-534 s podvesenými bombami pomohol kolegom, čo sa stali pešiakmi, pri útoku na tzv. Attilovu hrobku pri Martine. V turčianskej rovine toto vyvýšené miesto pomáhalo Nemcom ovládať bitevné pole. Povstalci tu behom predošlých desiatich dní čelili až 21 útokom, ale odolali a odhodlali sa k protiútoku. Pilot Dráb pri dvoch náletoch zhodil po dve bomby a vyradil tak tu rozmiestnené guľometné hniezda. Za vzornej podpory delostrelectva potom jeho kolegovia v úlohe pešiakov v prápore Haluzického do večera strategickú vyvýšeninu dobyli. Vyznamenala sa pri tom čata poručíka Kordoša s posilou jedenástich sovietskych partizánov. Nemcov zahnali s veľkými stratami od Attilovej hrobky, cez Košúty až na južný okraj Vrútok. Prápor tak získal v armáde dobré meno a odvtedy bol nasadzovaný na najťažšie úseky ako záloha Hlavného štábu. Smutnou zvláštnosťou útoku bol osamelý sovietsky partizán, inžinier, ktorý sa na vlastnú päsť pridal k útočiacim povstalcom. Avšak vo chvíli, keď rojnica na okamih zaľahla, dostal zásah nepriateľskej míny rovno do chrbta…

Povereníctvo pre veci hospodárske nariaďuje „povinné odovzdávanie slaniny zo zabitej ošípanej“, o čom majú viesť evidenciu miestne notárske úrady a „Slovspol, expozitúra vo Zvolene, je povinná hneď zistiť, či v každom okrese sú zberači slaniny…“

Informátori partizánskej skupiny Sitno hlásili, že na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou má prísť ľudácky prezident Tiso, a tak vznikol plán na jeho zajatie. Akciu na odlákanie nepriateľa mal vykonať oddiel pod vedením Ivana Romanova postupom na Mníchovu Lehotu. Po ceste predčasne narazili na nacistickú hliadku a v nastalej prestrelke padol veliteľ oddielu Romanov. Oddiel sa vracal cez Motešice, kde ich miestni upozornili na záhradný domček v parku. Tu v bočnej miestnosti našli zamurované dvere a za nimi diplomatickú poštu, osobný majetok a korešpondenciu prezidenta Tisa a ministra obrany Čatloša. Čo mohli, partizáni odviezli. Už prestrelka pri Mníchovej Lehote vyburcovala všetky jednotky nacistov a POHG v kraji. Napriek tomu partizáni v dohodnutom čase na Bánovce zaútočili. Útokom z troch strán sa dostali až k fare, kde zistili, že tu Tiso naozaj nocoval („Z kroniky bojov…“): „V jeho spálni našli odostlanú posteľ, časti vrchného ošatenia a personál fary informoval partizánov, že “pána dekana nemeckí vojaci odviezli v nočnej košeli na pancierovom aute“. Partizáni našli na ulici Tisovo osobné auto s vlajkou a označením S-1 a vzali ho so sebou do doliny ako korisť…“

V noci dopadli na letisko Tri Duby posledné kontajnery, ktoré boli od 8. septembra hlavnou pomocou leteckého mosta. Pre ich veľký rozptyl (jeden padol na hangár a prerazil jeho strechu, inému sa ledva vyhol štartér navádzajúci lietadlá zo zeme) a zložitosť zberu i odvozu konskými povozmi, už nasledujúcej noci začali sovietske Li-2 pristávať a vykladať tak svoj náklad vojenskej pomoci. Hneď na úvod ich bolo až štyridsať, čo bola zaťažkávacia skúška pre celý pozemný personál… Podľa očitého svedka („Pamäť ľudu 3“): „… ľudia vybehúvali z domov na podstenia. Rovno z postelí. Tešili sa, že prichádza pomoc.“

V túto noc v Hájnikoch vyviedli dvaja členovia Veličkovej brigády a jeden miestny milicionár na most jedenásť civilných osôb a postrieľali ich. Pritom jedinou proľudáckou osobou bol kňaz Šalát, poslanec Slovenského snemu, ktorý bol fanaticky protižidovský. Ťažko teda môže byť niečo absurdnejšie než to, že rovnakými guľkami zabijakov padol na moste aj židovský spoluobčan, ktorý práve ušiel z koncentračného tábora a na povstaleckom území bol takto zákerne zavraždený. Okrem toho medzi obete patril aj národohospodár Klinovský, ktorý spolupracoval s občianskym odbojom, ale aj česká lekárka (Syrný, Múzeum SNP): „… nešlo o žiadnu politicky motivovanú pomstu, či vyrovnávanie účtov, podľa všetkých dôkazov a spôsobu vykonania to jednoducho bola lúpežná vražda… hromadná vražda… Vrahovia všetky obete okradli, už vopred si vytypovali tých, ktorých mohli obrať… jednej obeti vzali zlaté hodinky, druhej náušnice, ďalšej peniaze, ba jeden vrah si natiahol aj Klinovského topánky, a ďalšej obeti zlomili prst, keď z neho nevedeli stiahnuť prsteň.“ Takéto odporné vyčíňanie pseudopartizánov vzbudilo obrovský rozruch a povstalecké četnictvo tentoraz zasiahlo promptne. Traja vrahovia boli rýchlo vypátraní, usvedčení a odsúdení na trest smrti. Za veľkej pozornosti verejnosti boli po prečítaní rozsudku zastrelení na tom istom mieste, kde sami vraždili…