SNP – poučenie z krízového vývoja

Slováci sa mali v Slovenskom štáte tak dobre, že nemali dôvod sa búriť.
Nemci tu neboli a ani tu nemali byť. Tiso s Hitlerom sa zišli na oficiálnych rokovaniach v máji 1944 na zámku Klessheim pri Salzburgu, aby sa dohodli, že obranu Karpát bude zabezpečovať Slovenská armáda. Nemci Slovákom dôverovali. Ani netušili, že Tiso sa pripravuje ich zradiť. Postup slovenskej delegácie vedenej prezidentom Tisom „uchránil Slovensko pred nemeckou okupáciou a vytvoril predpoklady na organizovanie všetkých národných síl vo vnútri krajiny“ (K. Šmidke).
Slovákom na klasické povstanie národa chýbal presvedčivý motív. Aké boli hnacie sily, ktoré hnali v iných štátoch Hitlerovej Európy národy do povstania?  Bol to najmä útlak, ukrutnosť a brutalita nacistických okupantov; teória o nadľuďoch uplatňovaná v praxi a degradujúca domáce obyvateľstvo, najmä židov, Rómov a Slovanov, na úroveň otrokov. Úprimná túžba po slobode, o ktorú nacisti obrali mnohé hrdé národy Európy a z toho prameniace úsilie vyhnať Nemcov – votrelcov, túžba po voľnejšom a demokratickejšom živote, po lepšej budúcnosti. U nás v Slovenskom štáte – hoci to teraz aj nám znie divne – nič nevyvolávalo tieto sily. Voči nám sa Hitler  zachoval korektnejšie než v iných štátoch, nemeckí nacisti Slovensko neokupovali a ponechávali mu faktickú samostatnosť, ktorá, i keď nebola ideálna, bola to predsa najslobodnejšia forma  života vo vlastnom štáte, akú sme za posledné storočia okúsili. Nemci síce mali menšie posádky v ochrannej zóne a hospodárske záujmy v krajine, ale ináč v minulosti sme boli viac „okupovaní“, viac „vykorisťovaní“, dokonca v mene československej buržoáznej demokracie, ktorá sa teraz chcela vrátiť. Nuž nebolo u nás príčin, ktoré by boli tlačili národ do odboja a k sabotážam. Tie sily, čo nás mali do povstania tiahnuť, mali ciele pre národ úplne negatívne – demontáž ťažko nadobudnutej národnej svojbytnosti a návrat do starého neosvedčeného československého buržoázneho systému. A to všetko po piatich rokoch života v prosperujúcom Slovenskom štáte.
Hnacie sily, ktoré by mohli vyvolávať povstanie slovenského ľudu sa na Slovensku objavili až po začiatku povstania, keď k nám vstúpili nemecké vojská a s typickou brutalitou  ho začali potláčať.
K ich vstupu by pravdepodobne ani nedošlo, keby sa koncom augusta 1944 neuskutočnila séria systematických protinemeckých provokácií. 25. augusta vtiahli partizáni do Turč. Sv. Martina, 26. augusta zatarasili tunel pri Strečne a Kraľovanoch a vtiahli do Vrútok, 27. augusta postrieľali ľudáckych úradníkov a poslancov v Brezne, v Ružomberku postrieľali viac ako 100 nemeckých vojakov a civilných občanov,  potom nasledovalo postrieľanie nemeckých vojakov, ktorí strážili nemecký detský tábor v Ľubochni. Neušetrili pritom nielen zajatých a zranených vojakov, ale ani bezbranných civilov. 28. augusta nasledovalo postrieľanie Ottovej misie v Martine a partizáni sa objavili aj v Liptovskom Sv. Mikuláši a v Liptovskom Hrádku a usmrtili tam ďalších Nemcov…
Až tieto aktivity spustili obsadzovanie Slovenska nemeckou armádou. Čiže môžeme vidieť, že napadnutie Slovenska Nemcami akoby niekto zámerne vyprovokoval, aby mohol konečne donútiť Slovákov začať si brániť holé životy a takto ich pohnať do povstania, ktorému sa bránili zubami – nechtami. Ten niekto boli Sovieti, ktorí k nám zhadzovali v auguste partizánske oddiely, velitelia ktorých nechápali, že prečo tu nie sú Nemci, veď potom tu na Slovensku partizáni nemajú s kým bojovať. Bolo zrejmé, že nič nepočuli o príprave SNP generálom Čatlošom, ktoré malo cieľ otvoriť koridor pre ČA a zabezpečiť jej tak bezpečný a rýchly prechod Slovenskom na západ. Títo partizáni vykonávali celkom zbytočnú,  ba naopak kontraproduktívnu činnosť. Práve  ich aktivity spôsobili vpád Nemcov.
Či to bolo spôsobené nedorozumeniami a nepriateľstvom medzi vládou Slovenského štátu, prezidentom Tisom a Sovietmi na čele so Stalinom a do akej miery k nepochopeniu prispeli intrigy Beneša, to by mali objasniť historici. Isté je, že pre všetky strany výhodná pragmatická dohoda na spoločnom postupe nebola dosiahnutá.
.
Jediná  obava sa u predstaviteľov Slovenského štátu vynárala v súvislosti s faktom, že náš spojenec Nemecko prehráva vojnu, a ak by sme s Nemeckom naďalej pokračovali v doterajšom pevnom zväzku, Slovensko by sa čoskoro mohlo ocitnúť medzi porazenými so všetkými negatívnymi následkami.
Bohužiaľ to zásadné, že totiž z hľadiska morálky a humánnosti sme boli od začiatku na nesprávnej strane, málokoho zo Slovákov trápilo.
.
Skutočnosť, že spejeme k zlému koncu, si stále nástojčivejšie uvedomovali niektorí členovia slovenskej vlády. Minister obrany generál Ferdinand Čatloš do polovice roka 1944, vypracoval plán na organizovanú vzburu (povstanie) slovenskej armády a jej prechod na stranu Červenej armády. To nemalo byť skutočné povstanie národa, ale plnenie bojovej úlohy armády na obranu vlasti. Takáto vzbura armády si nevyžadovala širokú mobilizáciu národných síl, na čo v daných podmienkach Slovenský národ vlastne nebol pripravený. S týmto plánom bol oboznámený generál Malár, ktorý velil východoslovenským divíziám, podplukovník Golian, ktorému generál Čatloš absolútne dôveroval, a vybral si ho preto za náčelníka štábu pozemných vojsk v B. Bystrici. O pláne vedeli aj velitelia mestských posádok a ďalší dôstojníci slovenskej armády. Počítalo sa s nasadením dvoch východoslovenskými divízií, divízie rýchleho nasadenia, ktorá sa mala presunúť zo Sedmohradska, a s technickou divíziou, ktorá sa mala presunúť z Talianska. Samozrejme boli vyrozumené aj mestské posádky. Spolu mohlo byť k dispozícii viac ako 100 000 vycvičených a vyzbrojených slovenských profesionálnych vojakov. Okrem mobilizácie armádnych činiteľov bol dôležitou oporou v príprave finančného a materiálneho zabezpečenia povstania guvernér Národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie Imrich Karvaš, a z politického  hľadiska o pripravovanom povstaní boli vyrozumení a boli s ním uzrozumení aj ďalší: dokonca aj prezident Tiso a „politickí“ ministri Gejza Medrický a Šaňo Mach. V podstate išlo o rumunský scenár, zradu Hitlera a prechod Slovenského štátu na stranu Sovietskeho zväzu. Bol to plán na zachovanie samostatnej slovenskej štátnosti a Čatloš sa nádejal, že takto získa podporu Sovietov, aby garantovali Slovákom ich vlastný štát aj po skončení vojny.
.
Politickým cieľom pripravovaného povstania bolo uchovanie štátnej samostatnosti Slovenskej republiky. Ako bývalý legionár bol gen. Čatloš presvedčený, že tak ako česko-slovenské légie vybojovali v roku 1918 Česko-Slovenskú republiku, tak aj povstalecká Slovenská armáda, ako súčasť spojeneckých vojsk, obháji na medzinárodnej aréne štátnu samostatnosť Slovenskej republiky.
.
Otvorenie karpatských priesmykov by znamenalo rýchly prechod ČA cez Slovensko, v čase keď u nás nemecké vojsko ešte vôbec rozmiestnené nebolo.  Pre Sovietov by to znamenalo, že  získajú obrovský časový priestor a ušetria materiálne prostriedky a živú silu. Na Dukle nemuselo padnúť 12 000 sovietskych a 1 700 československých vojakov. V slovenskej zemi vôbec nemuselo ležať 60 000 sovietskych, viac ako 10 000 československých, ani 10 000 rumunských vojakov, či stovky francúzskych partizánov. Ušetrených by bolo aj 12 000 obetí SNP, pričom  k brutálnym represiám nacistov a ich slovenských prisluhovačov proti slovenskému obyvateľstvu by vôbec nedošlo. Rovnako  by ušetrení zostali židia, ktorí už všetci mali v Tisovom štáte výnimku. Po obsadení Slovenska Nemci odtransportovali do koncentračných táborov ďalších 10 000 slovenských židov. Bez Benešovho pseudopovstania, ktoré zmarilo pripravované SNP a bolo vopred odsúdené na debakel, by sme boli zostali ušetrení všetkého tohto zla.
Veď si len  predstavme, že by sa v auguste 1944 na Slovensku uskutočnil rumunský scenár generála Čatloša, že by vojaci Červenej, Rumunskej kráľovskej a Slovenskej armády odrazu zaútočili na Nemcov, a donútili ich aby opustili svoje pozície na Dunaji pri Viedni a na Morave a hnali ich ďalej na západ už na jeseň 1944 a nie až o pol roka neskôr, na jar 1945, keď Sovieti postupovali vpred  pomaly a s ťažkými stratami.  Mohli sa ušetriť životy viac ako 100 000 ľudí. A ako by len tento rýchly postup urýchlil pád Berlína…
Odmenou pre Slovensko by bolo zachovanie národnej štátnosti, ktorú Slováci po dvadsiatich rokoch bojov s demokraciou v parlamente medzivojnovej ČSR konečne dosiahli v Slovenskom štáte. Bolo by v hre povojnové usporiadanie s akceptáciou Slovenského štátu a jeho pričlenenie k víťazným mocnostiam. Takéto povstanie by sa právom mohlo nazývať aj slovenské aj národné.
.
Kto bol na vine, že tento interesantný, rýdzo slovenský plán na SNP sa nakoniec neuskutočnil? Bol to exilový prezident Beneš v Londýne a jeho ambícia obnoviť predvojnovú ČSR a jednotný národ Čechoslovákov. Zradu slovenských národných záujmov naplnil Beneš prostredníctvom svojej bábky, ktorou bol pplk. Ján Golian. Podplukovník Golian bol priamy podriadený generála Čatloša, poznal detailne jeho plán SNP, ktorý vyzradil Benešovi. Podplukovník Golian 9.7.1944 zmaril  cestu Čatlošovho kuriéra, ktorý mal po dohode so Sovietmi odletieť na letisko vo Vinici, kde ho už čakal maršal G. S. Žukov, s ktorým sa mali dohodnúť detaily koordinácie s ČA. Namiesto plnenia rozkazov generála Čatloša si pplk. Golian prisvojil jeho plán, prerobil ho na plán povstania Čechoslovákov a vyslal s ním do Moskvy svojich kuriérov. Generál Čatloš v Golianových a Benešových plánoch mal zorganizovať celoslovenské povstanie a potom mal byť odstránený. Velenie povstania mal prevziať pplk. Golian a premeniť ho zo slovenského na československé.  Tieto manévre slovenskej strany vzbudili nedôveru Sovietov, ktorí váhali s jeho uskutočnením. Negatívne vnímali Benešove intrigy, ktorý sa zjavne viac angažoval v boji o moc po vojne, než v boji o osud slovenského národa. Hoci povstanie Benešových Čechoslovákov bolo neúspešné,  tento večný intrigán dosiahol u spojencov, že sa po vojne mohol vrátiť k moci a obnoviť ČSR.
.
To, že oslavujeme ako SNP pseudopovstanie, ktoré jeho skutočným organizátorom odcudzil a doviedol do katastrofy dobrodruh Čechoslovák Eduard Beneš, teda po správnosti Čspp (Československé pseudopovstanie), z nás hrdých a národne svojbytných Slovákov nerobí.
To, že v Slovenskej armáde podplukovník zradil svojho veliteľa generála a zmaril tak na cudzí príkaz SNP, nie je dôvod na vyznamenanie tohto podplukovníka.
Či sa vedomosti o našich dejinách a aj o súčasných dejoch, ale najmä naša národná morálka, vrátane bojovej morálky v boji za obranu vlasti dnes už zmenili k lepšiemu?
.
Generál Ján Golián v rozkaze z 2. októbra 1944 (č. 25406 Taj./3. oddiel. 1944) úpenlivo nariaďoval: „Poučte všetkých dôstojníkov a poddôstojníkov, že ďalší ústup na ktoromkoľvek bojisku je už nemožný! Veď predsa nepriateľ nedisponuje vôbec prevahou, ale práve naopak: v početnej prevahe sme my,  a materiálnu prevahu nepriateľa vyvažuje mnohonásobne náš výborný terén (z hľadiska obrany).“ V októbri dosiahli úteky a dezercie také rozmery, že koncom mesiaca zostali v povstaní, okrem niekoľkých fanatikov,  iba tí, čo nemali kam utekať. Spravodajské hlásenie nemeckej 1. pancierovej armády z 28. októbra konštatuje, že 70 % partizánskych oddielov tvoria Sovieti. Na povstanie, o ktorom chceme tvrdiť, že bolo slovenské a národné, to bolo trochu málo.
.
Povstanie sklamalo, aj keď malo všetky predpoklady úspechu. Prečo? Chýbali mu tie najpodstatnejšie atribúty, ktoré nič nenahradí: morálne pevné, súdržné a kompetentné velenie, národné zjednotenie, t.j. spontánna podpora všetkých vrstiev obyvateľstva, a odhodlanie bojovať a za víťazstvo, na oltár vlasti položiť aj svoj život. Ale ako sa to mohlo očakávať od tých, ktorí sa dali do povstania strhnúť, zviesť, alebo nahnať bez toho, aby existovali na Slovensku vhodné podmienky pre vznik povstania, bez toho aby existovala výchova v duchu vlastenectva a k morálnym a ľudským hodnotám? Samozrejme, tá všadeprítomná hanebná zrada a rozdelenie národa definitívne rozložili jeho odpor.  
Na charakteristiku Slovákov aj v tomto povstaní sú priam ušité slová, ktoré napísal F. Engels o slovenskom povstaní v r. 1848-49: „Slováci, ktorí držia v rukách horské priesmyky, zásluhou tohto terénu tak jedinečného pre partizánske vedenie vojny, mohli by byť nebezpečnými protivníkmi, len keby neboli k veci tak ľahostajne naladení.“
.
Či nestojí za úvahu, že povstalci, ktorí mali vždy prinajmenej dvojnásobnú číselnú prevahu, boli doma, pritom z hľadiska obrany vo veľmi výhodnom teréne, psychologicky na strane víťaziacich mocností, a podľa ich vlastného tvrdenia mali za sebou celý národ, a že z týchto povstalcov za dva mesiace zostali iba zdemoralizované zlomky skrývajúce sa v horách?
.
Pre partizánske boje Slovensko skutočne poskytovalo iregulárnym vojenským útvarom také výhody, aké neboli nikde v Európe, ani v Juhoslávii. A tento fakt nás núti položiť si otázku: Prečo u nás partizánske hnutie začalo až v auguste 1944 a prečo ho zlikvidovali už v októbri 1944?
.
Odpoveďou sú  pre nás jednoznačne príznačné verše klasika Jonáša Záborského (1812-1876):
„Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí? Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú, ako ovce, kam ich baran vedie, ku stolu chodia vtedy, keď je už po obede.
Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu, ak majú raz voľné ruky, sami si ich zviažu. Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady? Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!“
.
Áno, vieme pripraviť dokonalé kultúrne podujatia na oslavu histórie.
Možno je už celkom neskoro. Či predsa, vyklíčia Slovákom, ešte niekedy, zubále dračie z poddaných zeme? Bez poznania a priznania pravdy sa nič neudeje.
.
Aj tento prípad dokumentuje, že to, o čom „točia“ médiá, aj keď to vyjadruje názor, s ktorým súhlasíme, môže byť úplná lož, alebo to môže byť prekrútené, či len polovičná pravda. Neustále nás manipulujú, aby sme reagovali skôr emocionálne než racionálne. Aj keď sú známe fakty, ktoré dokazujú, že to, čo nám hovoria je lož, manipulácia je často taká úspešná, že pravdu jednoducho odmietame prijať. A ak sa nám niekto pokúsi povedať opak, nahneváme sa a ešte viac sa zahĺbime do svojej ilúzie.
.
Prehru v povstaní zaplatil náš ľud nesmiernym utrpením. Nie je čo oslavovať, nie je sa čím pýšiť. 29. august by mal zostať navždy pamätným dňom SR, aby sa táto smutná časť našej histórie zachovala ako odkaz do budúcnosti, výstraha pre naše deti. Výkričník, aby sa už nikdy nenechali rozdeliť a ovládnuť cudzími záujmami. Bolo to silné pripomenutie povesti o Svätoplukových prútoch. Prečo neustále opakujeme tie isté chyby?
.
Zdroje slovenských historikov
František Vnuk:  Neuveriteľné sprisahanie
Ján Bobák: Plán generála Ferdinanda Čatloša na protinemecké povstanie slovenskej armády v roku 1944
Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov
Martin Lacko: Slovenské národné povstanie 1944, Slovart 2008
Peter. B. Podolský: Povstanie roku 1944 – Bolo národné, slávne, užitočné?