Aký hlavný problém odhalil atentát na predsedu vlády SR ?

Motto pre túto dobu, v ktorej globálne je nastavené tak, aby ničilo národné: Múdry svoj život, zdravie, výživu, výchovu, bezpečnosť a budúcnosť nikdy nezveruje cudzím !

I.

Názov článku som si dovolil zvoliť úmyselne, pretože mám také tušenie, že o hlavnom probléme, ktorý v tomto článku načrtnem, sa vôbec nebude hovoriť, a to tak na politickej scéne, ako aj v mediálnej sfére. Zatiaľ sa na televíznej obrazovke objavovali rôzni skutoční či mediálni experti, ktorí sa vyjadrovali k rôznym aspektom atentátu a atentátnika. Ich analýzy sú v tomto čase, celkom pochopiteľné, veľmi vzdialené tomu, čo bude potrebné riešiť v blízkej budúcnosti.

Atentát na predsedu vlády SR odhalil, že v našej spoločnosti sa vo vzájomnom ľudskom či politickom súžití ( politickom boji ) nahromadili problémy, ktoré bude potrebné riešiť. Z tohto dôvodu je potrebné určiť, aký je hlavný problém, ktorý musíme v našej spoločnosti riešiť. Z môjho pohľadu hlavný problém možno pomenovať ako potrebu reformovať politiku, politický systém, ktorý v podmienkach Slovenskej republiky (podobne ako všade inde na Západe) zásluhou rôznych politických síl buď nedorástol do potrebnej kvality alebo jednoducho zostarol v rámci „starnutia moci“ z rôznych dôvodov. Musíme sa dostať k základnému problému politiky, ktorý je spojený – skrýva sa v dileme vládnutia: na jednej strane je tu otázka na riešenie: Kto má vládnuť – spravovať spoločnosť ? Na strane druhej je tu otázka na riešenie: Ako ( sa má ) vládnuť – spravovať spoločnosť ?

Nie je tajomstvom, že v rámci západného kapitalizmu – polyarchie – sa politickí predstavitelia vyberajú podľa otázky: Kto má vládnuť ? Vraj mali by to byť najlepší z najlepších, k tomu nás zvádza otázka na riešenie v zmysle „Kto ?“. Takže otázka na riešenie „Ako ?“ je vždy potlačená do úzadia a nesmie nás zamestnávať. Lenže v skutočnosti občania žiadnych politických predstaviteľov nevyberajú, hoci existuje volebný systém. Stalo sa pravidlom, že štátne inštitúcie sa obsadzujú ľuďmi podľa politického trička a zákulisných machinácií. A občania potom majú za úlohu veriť, že budú dobrí aj v tom, ako sa má vládnuť či spravovať naša spoločnosť. V skutočnosti nikdy nemôžeme zabrániť tomu, aby sa do systému vládnej moci nedostali zlí či neschopní jednotlivci či celé skupiny. Z tohto dôvodu už rakúsky filozof K.R.Popper, predstaviteľ kritického racionalizmu, jasne zdôrazňoval, že musíme riešiť otázku: Ako môžeme usporiadať politické inštitúcie, aby zlí či neschopní vládcovia nemohli spôsobiť mnoho škôd ?

Z uvedeného vyplýva, že samotná reforma politického systému musí zahrňať obe, vyššie nastolené otázky ako základu politiky: tak „Kto ?“ a „Ako ?“. Otázka reformy politického systému nemôže byť monopolom niekoľkých politických strán a hnutí v rámci ich koaličných zmlúv, ale otázkou celej spoločnosti – jej občianskej základne, ktorá sa na príprave reformy a na jej potrebe uzakonovania bude aktívne podieľať. Aby k tomu došlo, musí sa postupne meniť politická atmosféra v spoločnosti, čo znamená, že strana občianstva bude využívať svoje ústavné právo na slobodu názoru a prejavu.

Prečo si myslím, že práve potreba reformy politického systému v SR je tým hlavným problémom, ktorý odhalil atentát na predsedu vlády SR ? Pretože žijeme svoj život, ako celá národná spoločnosť, buď v otvorenom alebo v uzavretom type spoločnosti. O týchto otázkach rád filozofoval rakúsky filozof K. R. Popper. Podľa neho pre otvorenú spoločnosť je signifikantné, že jej „dynamom“ je kritická konfrontácia diferencovaných stanovísk a tendencií, pričom opačným prístupom je dojem jednoty. Podľa filozofa otvorený typ spoločnosti je taký typ, v ktorom ľudia sú konfrontovaní so svojimi vlastnými rozhodnutiami. Lenže ak sa ľudia nepodieľajú na prijímaní zásadných rozhodnutí pre život celej spoločnosti, potom sa žiadna konfrontácia nedá udržať či vôbec realizovať. Spomeňme si len na dve zásadné a osudové rozhodnutia: členstvo SR v NATO a v EÚ.

Ak ľudia nerozhodujú o ničom, len sa za určitý čas zúčastňujú volieb do NR SR, voľby prezidenta SR a volieb do Európskeho parlamentu, potom sa žiadne zázraky na poli prijímania zásadných rozhodnutí sa nedejú, pretože výchova občanov formou priamej konfrontácie stanovisk neexistuje – nie je umožňovaná. Členstvom SR v štruktúrach NATO a EÚ sa politický boj, kritická konfrontácia diferencovaných stanovísk odstránili, rovnako sa odstránilo veľké pole politických otázok a politického konania v rámci potreby zabezpečovania účasti občanov na správe vecí verejných. Samotné politické strany a ich predstaviteľov tieto otázky vôbec nezaujímajú. Im úplne postačuje k šťastiu to, že vo voľbách dosiahnú určitý úspech – byť v NR SR, respektíve zostaviť koalíciu a vládnuť v zmysle presvedčenia, že majú mandát od voličov. To, že majú mandát aj na povinnosť rozvíjať – vytvárať podmienky pre účasť občanov na správe vecí verejných, o to sa už nikto nezaujíma.

Z hľadiska politickej etiky politika znamená múdre usilovanie sa o spoločné dobro celej národnej spoločnosti. Toto usilovanie sa už dlhé roky naráža na niečo, čo nás v národnom štáte prevyšuje a to je globálny kapitalizmus na čele so svojou minoritnou triedou kapitalistov, ktorá sa usiluje, aby všade bolo spoločné dobro národných štátov potláčané globálnym, nadnárodnou úrovňou a jej štruktúrami, ktoré do súžitia každej národnej spoločnosti chcú zásadným spôsobom zasahovať.

Usporiadanie každej národnej spoločnosti je spojené a deje sa podľa sociálnych princípov ako zásad konania a určitých základných idey. Práve na národnú spoločnosť je najlepšie uplatňovať všetky tri sociálne princípy: princíp solidarity, princíp spoločného dobra a princíp subsidiarity. Globálne, nadnárodné, ak sa berie v pozícií nadriadenej štruktúry, tieto princípy degraduje, narúša. Ak v politike ide o naše spoločné dobro, potom sa musíme ako občania a politici spoločne zamýšľať , či k vytvoreniu spoločného dobra boli vytvorené všetky potrebné podmienky sociálneho života, ktoré umožňujú, aby počnúc jednotlivcami cez rodiny a rôzne spoločenské skupiny a komunity všetci mohli dosahovať svojho uplatnenia sa, teda plniť si svoje ciele a poslanie.

Spoločné dobro sa vzťahuje k existencií človeka a jeho zámerom a preto nie je potrebné sa do nekonečná uisťovať, že človek má tak svoju individuálnu ako aj sociálnu stránku. K dobru slovenského národa sa potrebujeme navzájom, čo znamená iba to, že k mojej vlastnej naplnenej existencií potrebujem druhých ľudí. Za života žiadnej ľudskej spoločnosti nie je možné sa ubrániť existencií vzťahov, v rámci ktorých sa odohrávajú konflikty rôznych protichodných záujmov. Na druhej strane sa máme usilovať o to, aby sa na dobrej úrovni mohli rozvíjať vzťahy smerujúce k spoločnému úspechu. Môžeme teda konštatovať, že naša spoločnosť, náš slovenský národ sa vyznačuje tak vzťahmi dobrej spolupráce ako aj konfliktnými vzťahmi, pričom v tomto prípade nejde ( nesmie ísť ) o osobné spory, ale skôr o kontraverzie medzi sociálnymi pozíciami a skupinami.

V politike má pre politikov, rovnako ako pre samotných občanov platiť, že konflikt nie je niečo neprirodzené v živote spoločnosti, ale že je základným sociálnym javom, ktorý má svoje objektívne východiska. Samotné hmotné zdroje štátu ( krajiny ) či rozdielne sociálne postavenie, ktoré zaujímame v našej spoločnosti, vytvárajú priestor pre rozdielne záujmy, rozdielne názory a presvedčenia o tom, či je všetko v našom spoločenskom poriadku tak, aby to uspokojovalo všetkých zúčastnených. V politike sa preto majú už vopred prijímať preventívne opatrenia proti násilnému riešeniu konfliktov, rovnako ako sa majú schvaľovať pravidlá a inštitúcie pre pokojné rokovania ľudí medzi sebou v rámci prebiehajúcich konfliktov.

Treba si uvedomiť, že celá naša spoločnosť je sociálne štrukturovaná. Tvrdí sa, že sociálne štruktúry samé od seba konflikty nespôsobujú, ale záujmy, ktoré sú určitým spôsobom definované tými, ktorých sa týkajú. Sociológovia vedia, že samotné štruktúry nám pomáhajú zorientovať sa v tom, prečo sú záujmy rozdielne a môžu viesť či vedú ku konfliktom. A nie iba to. Sociológovia vedia, že sociálne konflikty nie je možné bez takého znaku ako je intencionálny moment záujmu, pochopiť. Z toho vyplýva, že konflikty politický riešiť môžeme iba vtedy, keď vieme, k čomu presne záujmy smerujú, v akom programe či projekte sa predpokladá, že majú byť realizované.

Z uvedeného vyplýva, že každá národná spoločnosť existuje ako silná spleť sociálnych štruktúr, v ktorých existujú rôzne záujmy určitým spôsobom pretavené do rôznych zámerov, plánov a programov. Ak sú konflikty nevyhnutné, nesmú sa im politici vyhýbať, ale ich politický riešiť do štádia prijatia kompromisov. Kompromis doslova znamená niečo si spoločne sľúbiť. Pôjde teda o dobrovoľne sprostredkovanie medzi rôznymi skupinami, ktoré spojuje ich odlišnosť a konkurenčný vzťah s nevyhnutným minimom vzájomnej pospolitosti. Dosiahnutie kompromisu predstavuje určité umenie, pretože spočíva na rešpekte k dôstojnosti ľudských osobnosti v ich odlišnosti.

V národnej spoločnosti má pojem spoločného dobra niekoľko dôležitých významov. V prvom rade je to spoločný prospech určitého spoločenstva ľudí, kvôli ktorému toto spoločenstvo existuje. Zmyslom rodiny je pospolitosť rodičov a deti, ku ktorej patrí starostlivosť o deti a ich výchova. Zmyslom futbalového klubu je pestovať u určitých ľudí – záujemcov o futbal – vzťah k športu a rozvíjať k tomu dané aktivity. Hudobný orchester má za úlohu pestovať hudbu a primerane ju medzi verejnosťou aj šíriť. V druhom rade spoločné dobro znamená poriadok určitého spoločenstva, pravidla, inštitúcie a orgány, ktoré sú k tomu potrebné, aby spoločný prospech mohol byť realizovaný. Na základnej úrovni sú to rôzne stanovy a orgány určitého spoločenstva a na vyššej, celospoločenskej úrovni je to právny a politický poriadok. V treťom rade spoločné dobro spočíva v dobrom politickom poriadku národnej spoločnosti a je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby ľudia a rôzne skupiny ľudí mohli usporiadane sledovať svoje záujmy a mohli uskutočňovať svoje spoločné hodnoty. V prípade cieľa štátu spoločné dobro znamená právne regulovaný a zaistený mier v spoločnosti.

Takže prečo som potreboval zdôrazniť niektoré teoretické súvislosti, o ktoré sa zaujíma politická etika ? Aby som zdôraznil niečo veľmi dôležitého, čo patrí iba nášmu národu, slovenskému národu, slovenskej pospolitosti a teda má byť preto v pozornosti predstaviteľom štátnej moci a samotného občianstva národného štátu. Spomínané sociálne princípy predstavujú sociálne zásady konania a základné idey, podľa ktorých sa utvára a funguje spoločenské usporiadania národa. Nerozvádzal som princíp solidarity a princíp subsidiarity, ale iba stručne sa zmienil o princípe spoločného dobra. Ako som uviedol vyššie, na úrovni celej spoločnosti, na úrovni slovenského národa spoločné dobro spočíva v dobrom politickom poriadku. Ak som sa zmienil o sociálnych štruktúrach, tak treba brať na vedomie, že naša národná spoločnosť je spleťou sociálnych štruktúr.

A teraz je potrebné si položiť otázku. Čo už pomerne dlhú dobu narúša konanie národnej spoločnosti založené na uvedených sociálnych princípoch, čo narúša naše vnútorné predstavy, podľa ktorých sa utvára usporiadanie našej celej spoločnosti, čo narúša naše spoločné dobro súvisiace s našim politickým poriadkom, čo narúša úsilie štátu o zodpovedný právne regulovaný a zaistený mier v spoločnosti ? Odpoveď na položenú otázku je potrebné nájsť, pretože my, občania nášho národného štátu, máme mať na vedomí, že existuje politický dôsledok solidarity a ten spočíva v tom, že ručíme za to, spoločne a nerozdielne, čo sa v našej spoločnosti deje v našom mene ( ! ) prostredníctvom napríklad politických strán či našich volených zástupcov, rôznych iných dôležitých samosprávnych orgánov, združení, nadácií a komunít.

Ak sa všetko deje iba v mene občanov SR, v mene záujmov SR, potom to znamená, že nič sa nedeje so súhlasom občanov !

Otázka sa dá postaviť aj tak, čo a kto už dlhú dobu narúša to, že Slovenska republika má veľký problém byť zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom, že má problém odoprieť viazať sa na nadnárodnú ideológiu, na neoliberalizmus, že má problém zodpovedne a správne riešiť vzťah národného a globálneho. Na položenú otázku mám túto odpoveď:

Pod vedením minoritnej triedy západných kapitalistov na čele s USA a aj za pomoci veľkého štábu jej prisluhovačov sa v Európe a vo svete nekompromisne presadzuje politika veľkokapitálu založená na bohatstve a moci – globálna politika, ktorá svoje zdôvodnenie nachádza v ideológií neoliberalizmu a preto presadzuje také procesy vývoja či úprav kapitalistického systému, aby prekážky globálneho a unipolárneho videnia sveta boli potlačované a odstraňované, aby bolo možné kapitalizmus a kapitál definitívne potvrdiť svetovou vládou ako cieľom, ku ktorému je potrebné upravovať všetky zásadné politiky v národných spoločenstvách a prispôsobovať ich vyšším záujmom.

Ako príklady toho, čo tvrdím vyššie v rámci odpovede, môže si čitateľ predstaviť, že len za posledných desať rokov – či v tomto storočí – bola do definitívnej podoby rozpracovaná konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, bola pripravená ukrajinská kríza a zrealizovaný štátny prevrat, následkom ktorého sa podarilo obnoviť vojenské ťaženie Západu na východ proti RF a založiť novú vojnu, bola pripravená a zrealizovaná globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, je organizované prevzatie moci do rúk Gatesovej WHO pod heslom „Jedno zdravie“, bolo realizované rozširovanie členstva v NATO a v Európskej únií a ďalšie nezmyselné politiky na úrovni EÚ či Svetového ekonomického fóra to všetko s cieľom ovládnuť rozhodovanie v národných štátoch v prospech globálnych síl, preto jediné a najlepšie sú iba riešenia na globálnej úrovni.

Takýmto spôsobom presadzovaná globálna politika sa zdôvodňuje potrebou riešiť všeobecné podmienky života ľudí a ľudstva na globálnej úrovni, aby sme sa vraj mohli všetci podieľať na záchrane zdravia, životov a ochrane planéty. Preto je podporovaná globalizácia ako zákonitosť vývoja kapitalizmu, avšak iba podľa predstáv západného kapitálu. Národné spoločenstva, národné štáty, národné vlády a občania národov majú za povinnosť iba sa podriaďovať globálnej politike a takému procesu globalizácie, ktorý vyhovuje konceptuálnej moci minoritnej triedy kapitalistov, založenej na snoch o ovládnutí Európy a sveta. A k tomuto ovládnutiu západný kapitalizmus potrebuje rôzne nadnárodné štruktúry tak ekonomického, ako aj vojenského a politického charakteru, rovnako ako rôzne nadnárodné mimovládne subjekty, rovnako ako občanov národných štátov, zbavených vlasti a kráčajúcich životom ako individuálne jednotky s túžbami svetoobčianstva.

Globálna moc a globálna politika je zameraná na úplné zničenie vlasti a vlastenectva, pretože na úrovni globálneho sveta nie je možné žiadnu vlasť mať a praktizovať vlastenectvo. A k ovládnutiu nás všetkých západný kapitalizmus potrebuje mať v svojej moci politické strany a hnutia, ich predstaviteľov a na základe toho aj predstaviteľov vládnej moci, členov zákonodárneho zboru. Rôzne mediálne skupiny sú už dávnejšie v područí globálneho kapitalizmu a sú výrazom konceptuálnej moci a bohatstva minoritnej triedy kapitalistov. K ovládaniu obyvateľstva národných štátov západný kapitalizmus potrebuje práve také štruktúry, ktoré vytvoril: NATO a Európsku úniu. S každým novým členom týchto štruktúr sa rozširuje moc Bruselu a moc Američanov v prvom rade.

Atentát na predsedu vlády SR mal jasný politický motív. Čo sa pomerne jasne ukázalo týmto atentátom ?

Na jednej strane je predseda vlády SR ešte stále absolútne verným zástancom potreby a významu nadnárodných štruktúr v živote kapitalistickej spoločnosti západného typu, pretože bez výhrad podporuje existenciu NATO a Európskej únie a život slovenského národa si bez členstva v týchto štruktúrach nevie predstaviť. Keby len vedel, ako hlboko sa mýlil a stále mýli ! Ako skúsený politik, rovnako ako viacerí pred ním, hazardoval a hazarduje s dôverou v schopnosti svojho národa, pretože stále a do nekonečná omieľa, že bez NATO a EÚ náš národ nemá žiadnu budúcnosť. V skutočnosti je to práve naopak. Lenže o tom sa teraz nebudem rozpisovať.

Z pozície zdravého sedliackeho rozumu je možné ľudský pochopiť, že v kapitalistickej spoločnosti má každý národný štát právo na svoju vlastnú existenciu a že nijaká madam Merkelová alebo ktokoľvek iný nemá žiadne právo vyzývať národné štáty v Európe, aby sa vzdali svojej suverenity, svojej zákonodárnej moci v prospech nadnárodnej štruktúry, ktorú v kapitalistickej spoločnosti vytvárajú len predstavitelia minoritnej triedy kapitalistov v prvom rade. Každý národný štát má právo sa združovať a spolupracovať s inými národnými štátmi len ak si spoločne dokážu ustanoviť medzinárodnú organizáciu rovnoprávnych členov a so zachovaním svojej štátnej a národnej suverenity. Za dodržanie tejto podmienky samotný globalizačný proces by mal iný priebeh a charakter.

Na strane druhej predseda vlády SR zrejme pochopil, že aj nadnárodné štruktúry aspoň v niektorých jednotlivých politikách treba podrobiť kritike, respektíve treba sa doslova učiť presadzovať to, čo je z pohľadu predstaviteľov národnej vládnej moci v silnom rozpore s národnými záujmami a záujmami občanov. Z môjho pohľadu tento pozitívny krok zo strany predsedu vlády SR sa z pohľadu napríklad EÚ či NATO a ich verných prisluhovačov, ktorých je aj na našom Slovensku neúrekom, berie ako spôsob rebélie, ktorý sa nesmie len tak strpieť. Atentát na predsedu vlády SR sa z tohto pohľadu môže chápať aj tak, že je to určitý „výchovný prostriedok“, ako skrotiť rebela z národnej úrovne a zároveň, ako upozorniť ostatných, aby sa vzdali kritického myslenia vo vzťahu k nadnárodným štruktúram. Ako nedávno povedal sám Ján Figeľ, bývalý eurokomisár EÚ, inštitúcie EÚ sa nesmú posudzovať kritický !!!

Vo vzťahu národného a globálneho môžeme tak hovoriť o možnosti akéhosi nesúladu a protirečení, ktoré môžem kľudne pomenovať ako stav politickej ambivalencie a to najmä za stavu, že nadnárodná štruktúra si dokázala rôznymi politickými fintami, vrátane personálnych otázok, vydobyť nad každým členským štátom dostatok moci a disponuje celou svojou inštitucionálnou štruktúrou v pozícií nadriadeného subjektu – nadštátnej moci či dokonca ríše. A tomuto nadriadenému subjektu slúžia viac či menej aj naše mediálne skupiny a rôznym spôsobom organizované skupiny „intelektuálov“, ktorých nie je potrebné stotožňovať so slovenským národom či s ich určitými organizačnými formami. V tejto súvislosti si iba dovolím, ako príklad, uviesť túto otázku: ak máme na našom území takú nadnárodnú štruktúru ako je GLOBSEC, ktorá bola založená pod vedením globalistov, prečo nemôžeme mať na našom území rovnako silnú organizáciu s podporou národných záujmov a národnej bezpečnosti ?

II.

V úvode som pomenoval hlavný problém, ktorý je potrebné v rámci Slovenskej republiky čo najskôr začať riešiť, a ktorý sa týka toho, že je potrebné si v spoločnosti sformovať celkom jasnú a konkrétnu novú víziu politického dobra. Doterajšie skúsenosti ukazujú, že takéto niečo, ktoré môžeme nazvať aj plánom reformy politického systému, nemôže vzniknúť z iniciatívy predstaviteľov vládnej moci a politických strán a hnutí, pretože samotná vízia politického dobra v SR, ak sa má presadiť a má mať význam, má byť založená na posilnení skutočnej vlády občanov a teda na tom, aby sa aj v kapitalizme začala celkom otvorene a zásadne riešiť požiadavka nastolenia skutočnej demokracie, a nie ponechanie súčasného systému polyarchie, založeného na moci politických strán a hnutí.

Z uvedeného vyplýva, že ak bude potrebné presadiť novú víziu politického dobra pre Slovenskú republiku, pre slovenský národ, tak si to bude vyžadovať zorganizovať občanov SR do akejsi Občianskej Platformy – Manifestu angažovaných občanov SR, ktorí sa budú môcť v rámci príslušných organizačných foriem dohodnúť na spoločnej Platforme a túto potom aj predložiť k celospoločenskému posúdeniu na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu sa preto žiada celkom rozumne zdôvodniť:

A. Prečo sa ako občania máme dobrovoľne zaujímať o to, ako reformovať náš politický systém.

B. V druhom rade zároveň načrtnúť prvé predstavy o tom, čo by mohlo byť zahrnuté do štrukturovanej vízie politického dobra.

C. V treťom kroku musí byť jasné, ako je možné dať dokopy tých občanov zo Slovenska, ktorí sa môžu a chcú angažovať.

Tu je pokus o zdôvodnenie podľa bodu A.

My, občania Slovenskej republiky, máme svoju Ústavu Slovenskej republiky. Tento ústavný zákon určuje nám, občanom, na akých základoch a zásadách má byť spravovaná naša spoločnosť, aké práva máme ako občania, aby sme spoločnými silami mohli dodržiavať a napĺňať článok 1 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu a náboženstvo. Toto tvrdenie už dávno nezodpovedá podmienkam vývoja Slovenskej republiky a bude si vyžadovať úpravy v samotnej Ústave SR.

Od nás, občanov Slovenskej republiky, pochádza štátna moc, ktorú podľa Ústavy SR vykonávame prostredníctvom zástupcov, ktorých volíme alebo priamo. V obidvoch prípadoch pre nás platí, že musíme byť v záujme vykonávania štátnej moci dostatočne iniciatívni a aktívni. Z tohto dôvodu nám ústavný zákon zaručuje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo voľbou svojich zástupcov. Všetko toto je o práve na skutočnú demokratickú legitimitu aj pre občanov.

Teória ústavného zákona je jedná vec a politická prax je vec druhá. Medzi teóriou a praxou vznikla veľká priepasť. V skutočnosti si už nevolíme iba svojich zástupcov, ale zástupcov niekoho iného, koho moc z nadnárodných politických a ekonomických štruktúr presahuje a presakuje na našu národnú úroveň a ovplyvňuje prijímanie legislatívy a konanie našej vládnej moci. Konštatujem, že občania v súčasnej dobe nemajú žiadnu možnosť účinne a efektívne vykonávať štátnu moc, pretože volení zástupcovia a vládna moc neprijímajú potrebné opatrenia k realizácií práva občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Proklamovaná demokracia bola politikmi za pomoci rôznych prisluhovačov vytunelovaná. Žijeme teda v postdemokratickej ere, v ktorej vládna moc využila svoju moc v prospech odovzdávania moci do Bruselu (EÚ a NATO) a tým oslabuje národné záujmy a štátnu suverenitu. V národnom záujme každej členskej krajiny EÚ je, aby EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Žiaľ, také pravidlo politického konania a fungovania sa vôbec neuplatňuje.

Odstraňovanie demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd nás, občanov, veľmi znepokojuje, pretože nemôžeme ovplyvňovať politiku vládnej moci a dostatočne využívať slobodu prejavu a právo na informácie či verejne prejavovať svoje zmýšľanie. Za tejto situácie svoje právo presadiť účasť na správe veci verejných je možné zrealizovať na spôsob ustanovenia občianskeho hnutia orientovaného za nové prístupy v národnej politike, ktoré budú dohodnuté v dokumente o PLATFORME občanov SR.

PLATFORMA občanov SR môže byť výrazom jedného z dôležitých princípov klasického liberalizmu: čím viac je spoločnosť spoločenstvom rovných, tým viac sa má presadzovať rovnosť ako najvyšší princíp organizácie spoločnosti, tým viacej je potrebné, aby sa ľudia učili navzájom združovať v asociáciách schopných organizovať kolektívne akcie a teda spájať sa k realizácií svojich rôznych cieľov. Preto je potrebné podporovať pozitívne ideí občianstva, cnosti a komunity. Je dôležité, aby vládna politika, ktorá sa nekritický riadi neoliberalizmom s totalitnými praktikami, bola čoraz viacej ovplyvňovaná občianskymi cnosťami.

Aby takýto trend narastal, potrebujeme na rôznych prípadoch ukázať, že vládna moc sa už dávnejšie vzdala potreby argumentácie v prospech zachovania klasického liberalizmu. Môžeme sa pričiniť o to, aby takáto argumentácia bola oživená, pretože má byť v každom prípade: a) verejná, pretože ktokoľvek môže prispieť svojim názorom, b) morálna, pretože má sa prihliadať na princípy spravodlivosti a nikoho nesmieme obetovať kvôli ostatným, c) kritická.

Občania majú mať záujem vždy sa postaviť proti prípadom, ak vládna moc zneužije svoju moc. Svojvôľa vlády spoločnosti neprospieva a preto použitie moci má byť sprevádzané dôvodmi. Vládna moc sa už roky vyhýba požiadavke dobre usporiadanej spoločnosti: verejne zdôvodňovať uplatňovanie politickej moci. Toto vyhýbanie sa znamená pre spoločnosť a občanov, aby sa vyvarovali kritickej racionálnosti, aby atmosféra vo verejnosti bola čo najviac pokojná, nenáročná.

Korupcia v spoločnosti i spôsob vládnutia sú výsledkom toho, že spôsob formovania zákonodarného zboru a celej sústavy výkonných orgánov štátu sa deje na základe príslušnosti k straníckej skupine, finančnej skupine, rôznych priateľských väzieb či nadnárodných skupín a preto si to vyžaduje mať pre našu spoločnosť novú víziu politického dobra.

Ukazuje sa, že vládna moc vyvíja celkom nezakryte veľkú snahu k tomu, aby nečinnosťou a nekritickosťou či absenciou verejného zdôvodňovania svojej politiky zabezpečila loajalitu občanov SR namiesto ich povzbudzovaniu, aby sa venovali výkonu štátnej moci. Vládna moc sa správa tak, aby sa občania nemuseli vyslovovať k najspornejším politickým otázkam, medzi ktoré určite patria otázky nášho členstva v EÚ a NATO, jednotlivé politiky organizované na úrovni EÚ či vojenské ťaženie „demokratického“ Západu na východ proti Ruskej federácií, presadzovanie diktatúry na úseku zdravotníctva či zdravotnej politiky ( viď globálne strašenie „pandémiou“ koronavírusu ). Má preto význam pre vládnu moc hľadať dôvody pre požiadavku loajálnosti.

PLATFORMU občanov SR môžu podporovať a realizovať občania rôzneho zamerania a presvedčenia a teda tak liberáli ako aj ne liberáli a preto v našom prípade bude platiť, že určité osobné záujmy, náboženské, filozofické či morálne presvedčenia nebudú potláčané, ale zatvorkované ( dané bokom ), aby bolo možné uznášať sa k dohodnutým aktivitám ako bytostí, ktoré sú rovnako rozumné. Predpokladám, že sa podarí v rámci organizačnej štruktúry PLATFORMY občanov SR, o ktorej sa zmieňujem nižšie, vytvoriť určitý rámec spoločných morálnych princípov ( verejných ).

Som za slobodu myslieť si, čo chceme a hovoriť podľa toho, čo si myslíme. To sú prostriedky nevyhnutné pre odhaľovanie a šírenie politických právd. Verejná diskusia je politickou povinnosťou vládnej moci a politikov vôbec, ale nie bez účasti občanov. Na príkaz Bruselu vládna moc začala občanov a ich slobodu myslenia a prejavu podrobovať autorite zákonov. Z jej strany bolo rozhodnuté silnú koncepciu zodpovedného občianstva podrobiť boju proti extrémizmu, pretože podľa ministerky spravodlivosti ( Žitňanskej za vlády R. Fica ) je potrebné liberalizmus brániť.

V skutočnosti ministerka spravodlivosti zavádzala verejnosť, pretože liberalizmus a silná koncepcia zodpovedného občianstva patria k sebe. K liberálnej politike má patriť aj to, aby sa občania zúčastňovali na vypracovaní, preverovaní a zdokonaľovaní zákonov. To sa vôbec nedeje, pričom to celkom zodpovedá ustanoveniu ústavného zákona, že občania sú zdrojom štátnej moci a môžu ju vykonávať aj priamo. Inštitúcia práva je najzákladnejšia a najhlavnejšia inštitúcia spoločnosti, preto je dôležité sledovať, či zákon a morálka spoločne súvisia, aby sa mohlo ustrážiť, že zákon tvoria predpisy, ciele, princípy.

Cez bruselský diktát sa významne posilňuje uplatňovanie princípu atlanticizmu a Európa sa nemôže a nevie, ako sa stať nezávislou geopolitickou jednotkou, ktorá bude svoje vzťahy rozvíjať tak s USA ako aj s Ruskou federáciou, ale nie na úkor jedného z nich. To je politická pozícia, ktorú môže Slovenská republika presadzovať. Podporovať neustále a bez pochybnosti princíp atlanticizmu jednoznačne priviedlo Európu a Ukrajinu samotnú do náručia zástupnej vojny vojny s Ruskou federáciou.. Ak vládna moc SR sa naďalej hlási k atlanticizmu, tak zároveň musí z toho logický vyplývať, že hlavnou bezpečnostnou hrozbou pre obyvateľov SR ako aj pre obyvateľov Európy je práve konfrontačná politika „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EU a nie verejnosť, ktorá sa dáva vraj ovplyvňovať proruskou propagandou.

Princíp atlanticizmu už v tomto storočí pomohol napáchať vo svete veľa zla, konfliktov a zločinov a preto má byť vládnou mocou mierumilovného štátu odmietnutý. Neexistuje žiadna teória liberalizmu, ktorá by tvrdila, že základom demokratického a právneho štátu bezpodmienečne musí patriť rešpektovanie princípu atlanticizmu.

Podľa vládnej moci verejnosť podlieha vplyvom proruskej propagandy a to ju veľmi znepokojuje. Ministerstvo vnútra SR pokladá ruskú propagandu za bezpečnostnú hrozbu, ktorej bude potrebné čeliť. Vzniká vraj riziko zo šírenia nálad, ktoré sa ministerstvu vnútra nepáčia, pričom vôbec si to “experti” na extrémizmus neuvedomujú, že šírenie nálad patrí do toho istého sveta slobody myslenia a slobody slová či slobodného šírenia ideí. Ak sa vládna moc dopracovalo vo svojich obavách z verejnosti až tak ďaleko, že ministerstvu vnútra prekážal ruský geopolitický pohľad na svet, tak potom naša politika je na tom veľmi zle. Je našou povinnosťou, aby sme mohli dôsledne využívať intelektuálny potenciál našej PLATFORMY občanov SR a ukázať, že v skutočnosti ruský pohľad na svet je úplne v súlade so základmi liberalizmu a medzinárodného práva.

Dnešná spoločnosť „demokratického“ Západu je založená na plnom prijatí logiky finančného kapitalizmu, ktorý je založený na finančných špekuláciách a drží sa ilúzie nekonečného rastu. Dôraz na finančné inštitúcie a vývoz priemyslu do krajín tretieho sveta za účelom globalizácie je nevhodná cesta napredovania. Dnešný neoliberalizmus hovorí o pozitívnych aspektoch slobodného trhu a preto celkom jednoznačne podporuje ideológiu, ktorá usiluje o totálnu logiku trhu v spoločnosti. Nadnárodné spoločnosti ohrozujú národné vlády a štátnu suverenitu. EÚ nepomáha národným ekonomikám, ale hľadá možnosti, ako poskytovať pomoc bankovému sektoru a ako všetky členské štáty dostať do “okov” eura.

Tvrdí sa, že neoliberálny kapitalizmus zlyhal a preto treba hľadať nové riešenia. Slovenská republika má v tomto smere určitú výhodu, pretože môže skôr prejsť na alternatívnu ekonomiku vrátane opätovného oživenia a rozvoja družstevníctva. Bude však potrebovať významnú pomoc z prostredia politiky, vrátane investičnej podpory o rôznych stimuloch. Váhy spravodlivosti môžu byť v rámci politických opatrení nastavené tak, aby namiesto výraznej podpory zahraničným investíciam bolo možné rozvíjať vo väčšej miere alternatívnu ekonomiku z vlastných zdrojov.

Dnes je jasné, že oficiálnou ideológiou „demokratického“ Západu bol liberalizmus. Ten je však v súčasnej dobe veľmi deformovaný, prerástol do neoliberalizmu, zaujíma ho iba záporná (negatívna) sloboda a uznáva iba totožnosť jednotlivca bez jeho organickej totožnosti. Ničí európsku identitu za pomoci bezbrehej tolerancie a teórie ľudských práv, požaduje, aby jednotlivec bol odputaný od rodiny, národa, pohlavia, príslušnosti k väčšiemu celku – od ľudskej totožnosti.

V praktikách je neoliberalizmus jasne totalitárnym nástrojom politickej teórie a praxe života ľudskej spoločnosti. V ľudskej spoločnosti má mať rovnaké postavenie, ocenenie, práva a povinnosti rovnako človek – liberál ako aj človek ne liberál. Z tohto dôvodu vládna moc nemôže svoju politiku organizovať ako ochranu liberálov pred ne liberálmi, lebo zdrojom štátnej moci sme všetci bez deklarovania vernosti liberalizmu. V našom občianskom hnutí má byť pozícia liberálov a ne liberálov rovnako významná, potrebná a dôležitá. Bude dôležité organizovať úsilie v rámci našej PLATFORMY občanov SR tak, aby boj proti extrémizmu bol úplne zrušený a aby štátne štruktúry ustanovené k tomuto boju mohli zaniknúť.

Nastal už dávnejšie čas hľadať spôsoby, ako oponovať neoliberalizmu, ktorý proklamovanú demokraciu zdeformoval tak, že sa chápe ako vláda politicko – ekonomických menšín ( skupín ). Je potrebné konečne pochopiť, že ospevovaná parlamentná demokracia je tak isto iba vládou menšinovej skupiny. Nemáme k dispozícií žiadnu novú vedeckú teóriu riadenia spoločnosti a ani ju zatiaľ nehľadáme. Už dávnejšie však existujú celkom jasné predstavy, aspoň na úrovni filozofov, že môže existovať aj spoločnosť po kapitalizme a to spravodlivejšia, ako tá dnešná kapitalistická spoločnosť, pretože bude založená na ekonomickej demokracií, o ktorej sa politici na Západe ani neodvažia rozprávať. Máme k dispozícií slušnú základňu intelektuálov Slovenska, ktorých majú prečo zaujímať otázky skutočnej demokracie a jej rozvinutie v spoločnosti, otázky spoločnosti práva či otázky ochrany jednotlivca a národa pred globalizačnými procesmi. Dá sa teda predpokladať, že môžu vznikať zaujímavé teórie a reflexie z oblasti filozofie, sociológie, ekonómie a ďalších spoločensko – vedných disciplín, ktoré budú reagovať na prebiehajúce procesy v spoločnosti.

Ak nič neurobíme, slovenská štátnosť skončí. Vývoj v Európe zásluhou Bruselu a aj našich národných politikov k tomu smeruje. Na prvý pohľad sa zdá, že nemáme žiadne obranné mechanizmy pred dravcami, ktorí z nás chcú naklonovať slobodných jednotlivcov túlajúcich sa medzi migrantmi v schengenskom priestore ako osamotené pracovné a spotrebné jednotky bez potreby premýšľať a bez vzťahu ku krajine, etniku a histórií, svojim blízkym.

Budúcnosť slovenského národa nám vládna moc z roka na rok predkladá ako budúcnosť bez alternatívy a teda v rámci EÚ. Vývoj v EÚ sa však neuberá dobrým smerom, pretože samotný systém zjednocovania členských štátov v Európe sa deje podľa modelu medziregionálneho konglomerátu. Ten je však orientovaný tak, aby riadenie existovalo z jedného centra a pritom bolo zničené riadenie v konkurenčných – členských štátoch. Vývoj v EÚ preto smeruje k doteraz nezrealizovanému politickému zjednoteniu a vytvoreniu európskej superveľmoci – super štátu. V našom prípade vývoj v EÚ likviduje našu národnú suverenitu a zvrchovanosť, čo vládnej moci vôbec nevadí. Nadnárodná ideológia ovládla celý „demokratický“ Západ. Zrodila sa idea, že tento Západ stelesňuje hodnoty a nie politickú moc. Ukazuje sa, že proces premeny európskych štátov na federálnu Úniu je zatiaľ nezastaviteľný, hoci sa zdá, že ide o utopický projekt.

V skutočnosti bolo potrebné model medziregionálneho konglomerátu, ktorý bol použitý pre zjednocovanie členských štátov EÚ, vyhodnotiť ako nebezpečný a zrušiť či nepoužívať. Namiesto toho bolo potrebné sa riadiť zásadou, že v záujme zachovania zvrchovanosti a štátnej suverenity EÚ má byť organizovaná a riadená ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Tento model organizácie už má iný spôsob riadenia: riadenie je koordinované, je bezkonfliktné a v záujme všetkých účastníkov. Kultúrna a národná identita ostávajú plne zachované. Táto zámena ( plánovaná, úmyselná ) modelov zjednocovania členských štátov EÚ vyvoláva potrebu skutočnej reformy EÚ.

V dňoch 16. – 17.mája 2003 sa uskutočnilo referendum o vstupe SR do EÚ s otázkou: “Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie ?” Za vstup SR do EÚ sa vyjadrilo 92,46 % zúčastnených voličov, proti bolo 6,20 %. Od tohto dátumu nás, občanov, už vládna moc nepotrebovala k tomu, aby sme mohli ovplyvňovať politiku vládnej moci v otázkach členstva v EÚ a hlavne, v otázkach jednotlivých politik, ktoré sú schvaľované za aktívnej účasti členov vládnej moci a delegovaných eurokomisárov.

Vo februári 2017 bol Európskym parlamentom schválený veľmi dôležitý dokument uvedený pod značkou A 8 – 0390/2016. Je to “Správa o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie.” Išlo o reformu EÚ, ale v prospech Bruselu a na úkor národných členských štátov. Zaujímavosťou tohto dokumentu je to, že diskusia o reforme EÚ sa pripúšťala iba na pôde Bruselu a za účasti zástupcov členských štátov EÚ. Poslanci EP sa ani neunúvali spomenúť si na svojich občanov a trvať na tom, aby k navrhovanej reforme sa mohli vyjadrovať aj občania. Naša vládna moc na čele s R. Ficom ostala verná tejto bruselskej pozícií a preto sa v roku 2017 neobjavili žiadne informácie o reforme EÚ či nebodaj návrh, aby k reforme EÚ bola otvorená celospoločenská diskusia a aby boli prijaté závery a odporúčania pre našu vládnu moc v jej konaní v Bruseli ako záväzné.

Nemáme mať záujem o taký integračný proces v rámci EÚ, ktorý vedie k vzniku super štátu so sídlom v Bruseli. Neexistujú žiadne predpoklady k tomu, aby sa v postojoch súčasnej vládnej moci niečo zmenilo k lepšiemu a aby vládna moc pri svojom rozhodovaní brala na vedomie radiť sa a spolurozhodovať s občanmi SR. Konštatujem, že vykonávanie štátnej moci v otázkach členstva v EÚ bez občanov je politikou porušovania Ústavy SR, je dokonca totalitárnou politikou. Je mi jasné, že od vládnej moci sa už nedočkáme žiadnych návrhov reformy EÚ. Preto je potrebné zorganizovať občianske iniciatívy na Slovensku, aby pod vedením ich predstaviteľov boli pripravené návrhy reformy EÚ a aby k nim bola aj bez vládnej moci otvorená celospoločenská diskusia. Ak návrh reformy nebude možné pripraviť, navrhnúť a presadiť, potom je potrebné už iba prijať rozhodnutie k ukončeniu členstva v EÚ.

Zorganizovať celonárodné hnutie za návrh reformy EÚ je jediný spôsob, ako kultivovane, verejne a racionálno – kritický riešiť požiadavku doby – mať EÚ v prospech členských štátov a Európu ako civilizáciu skutočných národov. Tým sa zároveň hlásim k Parížskej výzve, ktorá orientuje intelektuálov Európy k obnove skutočnej Európy a k výzve na celospoločenskú diskusiu o smerovaní SR zaslanú ústavným činiteľom Občianskym združením Spoločenstvo Kresťanské Slovensko, ktorá nebola akceptovaná.

V súčasnosti sme sa na Slovensku a v Európe dostali do bodu dejín, ktorý už existoval v stredoveku, keď Martinovi Lutherovi bolo povedané celkom jasne: “Márne čakáš na diskusiu o veciach, o ktorých si jednoznačne povinný veriť.” A to je aj prípad Slovenska a Európy, ak ide o to, akú EÚ chcú mať jej obyvatelia, podobne, ak ide o NATO. V skutočnosti obyvateľom sa nesmie dovoliť o tom uvažovať a rozhodovať. Nadnárodné politické a ekonomické elity, korporácie a organizácie majú svoje záujmy a ciele, ktoré podľa signatárov Parížskej výzvy sú doprevádzané snahami ustanoviť politickú jednotu – ríšu peňazí a regulácie. To je určitý vrchol kapitalizmu, ktorý nesmieme dovoliť.

V celom „demokratickom“ Západe sa finančný systém stal vykorisťovateľom ľudí a príťažou a stratou pre ekonomiku. Budeme veselo bojovať proti nacizmu, holocaustu, fašizmu a podobne, ale myšlienka súkromného bankového sektora nám nie je odporná, ako to tvrdí jeden z významných Američanov – Roberts. Existujú riešenia, ktoré je možné navrhovať a usilovať sa o zmeny. Všímame si, že finančný systém nie je predmetom záujmu žiadnej tzv. štandardnej politickej strany, pričom štátna moc je tu k tomu, aby finančný systém kontrolovala a usmerňovala v prospech obecného blaha. Vládna moc na Slovensku má mať jasnú predstavu o tom, ako finančný systém v prospech obecného blaha má pracovať. Občania sa majú o to zaujímať, pretože v našej dobe sme v takej životnej situácií, že takmer všetci žijeme na dlh. Náš daňový systém je v niečom perverzný. Malo by platiť: získam peniaze a potom dám aj štátu. Nesmie platiť: ak niečo utratím, potom z toho platím daň. Máme sa zaujímať o to, aká je miera ekonomickej kolonizácie Slovenska a prečo je niekoľko tisíc slovenských firiem evidovaných v daňových rajoch. To všetko veľmi súvisí s otázkou, či je záujem usilovať sa o budovanie slovenských podnikov.

Žijeme v dobe, keď bola “odštartovaná” masová ilegálna migrácia, ktorá sa zároveň – postupne mení na legálnu. Povedané slovami Miroslava Lajčáka, exministra zahraničných vecí a európskych záležitosti SR, realitou je, že migrácia je už tu a prišla, aby tu zostala, preto ju musíme akceptovať a naučiť sa s tým žiť. Podľa ministra máme hľadať cesty, ako ju lepšie manažovať. Minister Miroslav Lajčák bol predsedajúcim Valnému zhromaždeniu OSN a mal za úlohu, aby toto zhromaždenie v decembri 2018 schválilo Globálny pakt o migrácií. V otázke masovej migrácie predstavuje EÚ pre obyvateľov Európy veľké nebezpečenstvo, pretože majú sa vysať peniaze pre biznis európskych korporácií v Afrike, pretože v migračnom chaose sa plánuje úplné zničenie národných štátov, odstránenie proklamovanej demokracie, európske národy sa musia zmieriť s čerňochmi a aziátmi, aby vznikla zmiešaná rasa podľudí.

Ako zdôraznil poradca bývalého ministra obrany USA Donalda Rumsfelda Thomas Barnett, konečným cieľom globalizácie je homogenizácia všetkých štátov na zemeguli. Zmiešaním rás má v Európe vzniknúť svetlá hnedá rasa. A nie je to všetko. Cieľ sa má dosiahnuť za každú cenu, pretože nepriateľov globalizácie treba podľa Barnetta zničiť a kritikov zabiť. Pri takýchto cieľoch masovej umelo riadenej migrácie do Európy sa dištancujeme od postojov nášho ministra zahraničných vecí. Keďže sme ako občania SR pod politickou mocou Bruselu, máme prijať výzvu rasového miešania ako veľký humanitárny čin a týmto spôsobom obetovať sa v prospech tých, čo globalizáciu rozohrali ako spoločenstvo mieru a prosperity.

EÚ pracuje na migračnej politike prinajmenej od roku 1995, keď bola podpísaná dohoda o projekte EURO – MED, v ktorom sa plánovalo riešiť na roky 2010 – 2050 doplnenie počtu obyvateľov v Európe metódou presídľovania. Dohodu podpísali členské štáty EÚ a na strane druhej Maroko, Alžírsko, Tunisko, Egypt, Jordansko, Palestína, Sýria, Líbanon, Turecko a Izrael. Lisabonskou zmluvou ( z roku 2007 ) jej platnosť automatický prešla i na nových členov EÚ. EÚ uzatvorila zmluvy aj s inštitúciami, ktoré mali za úlohu presadzovať multikultúrne porozumenie, šíriť islamské myslenie a jeho životný štýl vo svete.

Oficiálne dokumenty EÚ nehovoria o rasovom miešaní obyvateľstva v Európe. Dôraz je však položený na to, že OSN a EÚ sa rozhodli nahradiť humanitárnu pomoc v tretích krajinách novým modelom: začleňovaním migrantov do hostiteľských štátov v Európe, pričom vôbec nemusí ísť o utečencov, ale o “zraniteľné” osoby či osoby, ktoré musia byť premiestnené z dôvodov nevhodného klimatu. Za roky 2015 – 2016 do Európy bolo presunutých 2,2 mil. migrantov. Podľa správy OSN z roku 2000 ( ! ) Európa bude potrebovať v roku 2025 159,- mil. migrantov. V skutočnosti pre presídľovanie utečencov neexistuje horná hranica. Dôležitá je však zásada, ktorá sa presadzuje cez dokument Dublin IV, že ústrednou súčasťou azylovej politiky je solidárne rozdeľovanie utečencov ( migrantov ).

Zásadným momentom bolo začlenenie migrácie do Agendy 2030, ktorú schválila OSN. Na najvyššej politickej úrovni bolo uznané, že migrácia umožňuje udržateľný rozvoj a preto musí byť riadená. Dnes už je jasné, že bola vytvorená globálna sieť rôznych programov a organizačných foriem pre migráciu, ktorú spoločnými silami manažujú také nadnárodné organizácie ako OSN a EÚ. Boli vytvorené globálne partnerstva medzi vládami. medzinárodnými organizáciami, neziskovými organizáciami, akademickou obcou a súkromným sektorom pre prácu s migrantmi a pre migrantov. V skutočnosti zo strany globálneho partnerstva ide o sprisahanie proti tým, ktorých sa to týka – proti občanom národných štátov.

K ľavicovým hodnotám jednoznačne patrí zabezpečenie mieru pre obyvateľov krajiny a sveta. Naša vládna moc si ani nevšimla už dávnejšie vyhlásenie veliteľa ozbrojených síl NATO v Európe amerického generála Scaparottiho, ktorý vyhlásil, že Európa musí byť pripravená na vojnu s Ruskom. Podľa generálneho tajomníka NATO Stoltenberga európske cesty, mosty, železničné siete by mali byť vhodné pre prepravu tankov a ťažkého vojenského vybavenia.

Ešte v druhej polovici novembra 2017 ministri zahraničných vecí a obrany 23 členských štátov EÚ podpísali dokument, v ktorom vyjadrili záujem vytvoriť Stálu štrukturovanú spoluprácu EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany ( PESCO ). Týmto spôsobom sa mal podnietiť rozvoj vojenských projektov a spoločný nákup vojenského vybavenia a zariadení.

Ministri obrany členských štátov NATO sa už dávnejšie dohodli na vytvorení v európskych hraniciach aliancie akéhosi „vojenského Schengenu.“ Ministri obrany schválili vytvorenie veliaceho štábu na presun síl a prostriedkov v Európe. Keď k tomu pripočítame už niekoľkoročnú militarizáciu východu Európy, tak občanov členských štátov mala prečo znepokojovať politika „demokratického“ Západu v otázkach vojny a mieru.

Prečo je nám, národom Európy, bola vnucovaná politika prípravy na vojnu s Ruskom, prečo sa z „demokratického“ Západu šíri vojnové štvanie, ktoré v reči našich politikov je prezentované ako úsilie o bezpečnosť Európy. V prospech koho má byť Európa pripravená na vojnu ? Samotní občania to vedia, ale naši politickí predstavitelia to zaobaľujú do „sladkovodných reči“.

Naša vládna moc robí takú politiku, ktorá sa zakladá na princípe atlanticizmu a teda jasnej vernosti politike „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Slovenská republika oficiálne sa podieľala a podieľa na politike pripravovať sa na vojnu s Ruskom. V tomto prípade je to jasná fašistická prax. Svojou vernosťou k NATO a EÚ nemáme šancu robiť politiku mierovej spolupráce s Ruskom. O príprave na vojnu s Ruskom sa rozhoduje iba v centrách NATO a EÚ a náš vládny kabinet sa tomu iba prispôsobuje. Pýtam sa preto: Mali právo do otázky prípravy Európy na vojnu s Ruskom hovoriť aj občania Slovenskej republiky a Európy ? Určite áno, ale túto otázku bolo potrebné riešiť prinjmenej od roku 2014, keď na Ukrajine došlo k štátnemu prevratu a keď nová nelegitímna kyjevská diktatúra začala vojnu proti svojmu obyvateľstvu na Donbase.

Nepochybujeme, že v otázkach vojny a mieru sme všetci rovnako kompetentní a preto má platiť, že naši národní zástupcovia majú právo a povinnosť konať len v duchu toho, ako sa rozhodnú občania. Na Slovensku príprava na vojnu s Ruskom bola a je podporovaná s plným vedomím vládnej moci a jej prisluhovačov a teda s plným vedomím menšiny, ktorá miluje NATO a EÚ s Bruselom. Táto menšina sa opiera nie o moc a vplyv svojich občanov, ale o moc o vplyv nadnárodných štruktúr, čim potláča zvrchovanosť Slovenskej republiky.

Smerovanie Slovenskej republiky a Európy k príprave na vojnu s Ruskom bolo možné aktuálne zastaviť len tak, že by bolo zorganizované referendum o dvoch otázkach:

1. Chcete, aby Slovenská republika sa ako člen NATO aktívne pripravovala na vojnu s Ruskoufederáciou ?

2. Chcete, aby Slovenská republika v rámci svojej zahraničnej politiky aktívne presadzovala politiku mierovej spolupráce s Ruskou federáciou ?

Iba výsledky referenda mali dať vládnej moci jasný mandát , ako má pracovať v štruktúrach EÚ a NATO a aké politické opatrenia si môže dovoliť prijať.

Tu je pokus o zdôvodnenie podľa bodu B.

Signatári Parížskej výzvy majú pravdu – ohrozuje nás falošná Európa. Stotožňujem sa s ich názorom, že Európa v celej svojej veľkosti a bohatosti je ohrozovaná falošným chápaním seba samej, že sa tvári ako vrchol civilizácie, ale v skutočnosti nám hrozí zničením nášho domova.

Náš drahý domov sa nerealizuje len v EÚ. Skutočná Európa je a vždy bude spoločenstvom politických národov zároveň samostatných. Stotožňujem sa so signatármi výzvy v tom, že všetko, čo bolo dosiahnuté pokiaľ ide o suverenitu ľudu, odpor voči impériu, kozmopolitizmus schopný občianskej lásky, kresťanské dedičstvo humanného a dôstojného života – to všetko nám mizne. Čo máme teda robiť ?

Už je nevyhnutné, aby si spoločnosť za aktívnej účasti občanov a s podporou občianskej spolupatričnosti postavila víziu politického dobra. Je to nevyhnutné a doba k tomuto kroku už dozrela, pretože EÚ predstavuje šelmu, ktorá svojou mocou a propagandou usiluje ustanoviť v Európe politickú jednotu – super štát ako ríšu peňazí a regulácie čohokoľvek a kohokoľvek. Odmietam víziu utopickej budúcnosti ako nového globálneho spoločenstva mieru a prosperity a preto občania SR by mali prijať rozhodnutie usilovať sa o novú víziu politického dobra v SR, ktorá umožní, aby politický systém bol prístupný občanom ako zdroja štátnej moci.

Návrhy na reformu politiky a politického systému Slovenskej republiky v záujme posilnenia národného na úkor globálneho. Návrh novej vízie politického dobra.

B.1. Je potrebné prijať nové zákonné opatrenia, ktoré umožnia, aby na založenie a činnosť politických strán a hnutí boli kladené oveľa väčšie nároky, ako je tomu doteraz. Podmienky pre založenie a činnosť politických strán a hnutí na území SR majú byť taxatívne určené a priebežne dodržiavané, aby z politických strán a hnutí vznikali a pôsobili na politickej scéne iba také, ktoré nebudú predstavovať iba záujem určitej malej skupinky ľudí. Zákonné opatrenia vo vzťahu k politickým stranám a hnutiam majú zároveň viesť k tomu, aby sa upresnil ich vzťah k občianstvu a aby občania mohli mať väčší vplyv na politiku jednotlivých politických subjektov. Je teda potrebné prijať nový zákon o politických stranách. Návrh ustanovení nového zákona o politických stranách má byť predmetom celospoločenskej diskusie a predmetom schvaľovcieho procesu zo strany občianstva. Dôvod má byť celkom jasný, pretože ak si to budú schvaľovať iba politické strany a hnutia, tak ide o konflikt záujmov.

B.2. Je potrebné prijať nový ústavný zákon o organizácií štátnej moci a správy na území SR, podľa ktorého bude potrebné nanovo upraviť postavenie a poslanie všetkých orgánov, počnúc ústrednými orgánmi cez vyššie územné celky a organizáciu miestnej štátnej správy a miestnej samosprávy. V záujme väčšieho vplyvu občanov SR na rozhodovacie procesy príslušných územných orgánov vrátane samosprávnych, oslabenia korupčného prostredia bude potrebné zabezpečiť decentralizáciu štátnej moci, ktorá bola pred mnohými rokmi od vplyvu občanov odobratá. Pri príprave nového ústavného zákona je potrebné zohľadniť, že pôjde o:

a) výrazné posilnenie poslania a pôsobnosti miestnej štátnej správy na úrovni okresných úradov tak, aby každý okresný úrad bol tvorený voleným prednostom, mal svoj volený okresný poslanecký zbor a príslušné komisie a finančné zdroje potrebné pre zabezpečenie rozvoja územia svojho okresu,

b) zrušenie vyšších územných celkov na pôvodné tri kraje a k tomu o ustanovenie potrebných úradov na úrovni kraja,

c) upresnenie postavenia, pôsobnosti ústredných orgánov štátnej moci a správy.

B.3. Je potrebné pripraviť úplne nové návrhy zákonov pre voľby do NR SR, pre voľbu prezidenta SR a pre voľby poslancov do Európskeho parlamentu, rovnako ako pre voľby do Okresných úradov. Nové zákony budú mať za úlohu obmedziť moc politických strán a hnutí a posilniť moc a vplyv občanov na výber kandidátov za poslancov a prezidenta. Ja osobne som zatiaľ spracoval rámcový návrh zákona o voľbách do NR SR a o voľbe prezidenta. Reforma volebného systému do NR SR musí zahrňať zrušenie 5 %-nej hranice pre účasť v parlamente, spôsoby organizovania predvolebnej kampane tak, aby sa podstatne obmedzila moc peňazí a teda vplyv finančných skupín či oligarchov vôbec, financovanie politických strán a hnutí na základe volebných výsledkov.

B.4. Politický záväzné upravenie vzťahu vládnej moci a občanov ako základu štátnej moci v otázkach účasti občanov na správe vecí verejných. K tomu bude potrebné:

4.1. Zabezpečiť ustanovenie novej inštitúcie „Ústredie občanov pre správu veci verejných v SR“.

4.2. Možné organizačné zložky „Ústredia občanov pre správu vecí verejných v SR“:

4.2.1. Odbor pre analýzu vládnej politiky a tvorba alternatívnych politik.

4.2.2. Odbor komunikačnej stratégie a optimálneho systému rozhodovania pre celonárodné dialógy (verejné dialógy).

4.2.3. Odbor pre spoluprácu s občianskymi iniciatívami, spolkami a združeniami.

4.2.4. Odbor pre televízne a rozhlasové vysielanie na Slovensku a printové média.

4.2.5. Odbor pre výskum verejnej mienky orientovaný na plnenie úloh ústredných štátnych orgánov ( podľa jednotlivých politik ), činnosť politických strán a hnutí, prácu samosprávnych územných orgánov, prácu Európskej únie , OSN a ďalších nadnárodných štruktúr.

4.2.6. Odbor pre spoluprácu so súdnou mocou a iniciatívy občanov pre prehodnotenie existujúcich zákonov a prijatie nových zákonných opatrení.

4.2.7. Odbor pre vzdelávanie občanov a lídrov občianskych iniciatív, spolkov a združení.

4.2.8. Odbor pre otázky priamej demokracie k zavedeniu občianskej iniciatívy a referenda.

4.2.9. Odbor managementu Ústredia ( administratívny servis pre Ústredie, financie a rozpočet, organizačno – technické záležitosti, personálna činnosť ).

4.2.10. Odbor pre spoluprácu so zákonodarným zborom, s orgánmi miest a obcí, politickými stranami a hnutiami, orgánmi štátnej moci a správy a pre ustanovenie systému vzájomných záruk ( pre uzmiernenie kritéria osobnej voľby s väčšinovým princípom ).

4.3. K zdarnému zabezpečeniu úloh a poslania inštitúcie „Ústredie občanov pre správu vecí verejných v SR“ bude potrebné ustanoviť riadiace a kontrolné orgány v tejto ( predbežnej ) štruktúre:

4.3.1. „Kongres reprezentantov občianskych iniciatív, združení, zväzov, spolkov a sympatizantov v SR“ ako najvyšší orgán.

4.3.2. „Národné kolégium občanov pre správu vecí verejných v SR“ ako riadiaci a výkonný orgán ( tieňová vláda ) „Ústredia občanov pre správu vecí verejných“.

4.3.3. Riaditeľ „Ústredia občanov pre správu vecí verejných v SR“ ako profesionálny pracovník pre plnenie úloh jednotlivých odborov a rozhodnutí „Národného kolégia občanov pre správu vecí verejných“.

4.3.4. Rada pre dozor a kontrolu rozpočtového hospodárenia.

4.3.5. Poradné skupiny „Národného kolégia občanov pre správu vecí verejných“.

Poznámka: finančné zabezpečenie činnosti inštitúcie „Ústredia občanov pre správu veci verejných“ je žiadúce riešiť z doteraz existujúcich zdrojov štátneho rozpočtu: a) za účasť vo voľbách do NR SR majú mať zaplatené nie politické strany, ale občania – voliči, takže všetky finančné zdroje majú byť dané na samostatný fond pre občanov SR, z ktorého bude financovaná činnosť Ústredia. Druhým zdrojom financovania majú byť finančné zdroje, ktoré sú „nalievané“ do mimovládnych organizácií a nemajú veľký efekt na riešenie otázok účasti občanov na správe vecí verejných.

B.5. Pre naplnenie vízie politického dobra je nevyhnutné mať k dispozícií optimálny systém rozhodovania s možnosťou jeho aktualizácie pre každý celonárodný prípad riešenia účasti občanov na správe vecí verejných. V skutočnosti má to byť kompetencia takej autority ako je štátna ( vládna ) moc a má platiť za situácie, že táto vládna moc je povinná vytvárať podmienky pre naplňovanie ústavného práva účasti občanov na správe veci verejných. Táto kompetencia sa vôbec neuplatňuje.

Optimálny systém rozhodovania má zabezpečiť naplnenie zásady politickej rovnoprávnosti ( kritérium osobnej voľby a teda rozhodovania podľa väčšiny ) v rámci otvorenia celonárodnej diskusie k tým najdôležitejším témam takého spoločenstva ako je Slovenská republika. Nám, občanom Slovenskej republiky, musí záležať na tom, aby sme vládnu moc donútili osvojiť si optimálny systém rozhodovania cez činnosť Ústredia občanov pre správu vecí verejných v SR a aby tento systém bol spoločnou kompetenciou, ktorá sa bude v politickom živote spoločnosti priebežne používať.

Optimálny systém rozhodovania má byť preto viazaný na aktivity vládnej moci v rámci jej programového vyhlásenia a na aktivity Národného kolégia občanov pre správu veci verejných ( tieňovej vlády ) v rámci jej programového vyhlásenia. Táto súvislosť dvoch orgánov: štátneho a občianskeho je veľmi dôležitá. Ak bude konať vládna moc vo veci optimálneho systému rozhodovania, orgán občianskej strany pod vedením Národného kolégia občanov sa k tomu iniciatívne pripojí. Ak vládna moc nebude v dôležitých záležitostiach konať, orgán občianskej strany prevezme iniciatívu a bude konať samostatne. Výsledky optimálneho systému rozhodovania predloží NR SR, vláde SR, prezidentovi SR a občanom SR.

Optimálny systém rozhodovania má mať určitú štruktúru. Predpokladám, že túto štruktúru môžu tvoriť ( napríklad ) tieto prvky:

1. Určité množstvo písaných informácií a video dokumentov k danej problematike, aby sa občania mohli zoznámiť s jej reálnym stavom. Má to zodpovedať potrebe byť dostatočne informovaný, aby to spĺňalo kritérium kompetencie.

2. Verejné zdôvodnenie oficiálnej politiky vládnej moci k danej problematike.

3. Návrh vládnej moci na riešenie danej problematiky v zmysle Alternatívy č. 1.

4. Využitie verejnoprávnej televízie a rozhlasu v rámci optimálneho systému rozhodovania.

5. Využitie menšín ( pracovných, odborných ) s určitými odbornými kompetenciami k doplneniu kompetenčných schopnosti občanov.

6. Využitie existujúceho priestoru územnej samosprávy ako nedeliteľnej súčasti verejnej správy v rámci Slovenskej republiky ( zapojenie orgánov miest a obcí ).

7. Sformovanie väčšinovej spoločnosti podľa zásad referenda či referenčnej demokracie.

8. Vyžiadanie angažovanosti od menších spoločenstiev – politických strán a hnutí, nátlakových a agitačných skupín, od spolkov, združení a podobne.

9. Uzatvorenie alternatívnych návrhov na riešenie danej problematiky a zorganizovanie verejnej oponentúry.

10. Verejný výskum názorov občanov podľa dohodnutej metodiky a výsledky výskumu.

11. Aké rozhodovacie formy budú prijaté na záver.

Návrh optimálneho systému rozhodovania musí byť prijatý vládou SR, resp. Národným kolégiom občanov vopred, aby sa podľa neho mohlo postupovať, plniť úlohy a kontrolovať ich plnenie či priebežne robiť určité korekcie. Optimálny systém rozhodovania potrebujeme v politike preto, aby dôležité rozhodnutia robila vládna moc na základe rýdzo demokratických procedúr a postupov, základom ktorých je občan – volič.

B.6. Otázka reformy EÚ, čo bude znamenať, že sa zruší model medziregionálneho konglomerátu a namiesto neho pôjde o organizáciu suverénnych národných štátov na medzivládnom základe. Alternatíva k tejto otázke – ukončenie členstva v EÚ.

B.7. Základ politického poriadku: Ústava Slovenskej republiky a jej novelizácia.

B.8. Zrušenie boja proti extrémizmu a organizačných zložiek s týmto bojom spojených.

B.9. K vízií politického dobra má patriť aj autentická ľavica, ktorá v skutočnosti neexistuje a ktorú nie je možné stotožniť s opozíciou v rámci parlamentnej demokracie. Znamená to, že ani neexistuje skutočný ľavicový program pre Slovenskú republiku. Už dlhé roky je občan SR presviedčaný, že mu bohate postačuje, ak na slovenskej politickej scéne existujú štandardné politické strany, ktoré v skutočnosti svojimi aktivitami iba predstierajú svoju ľudomilosť či ľudovosť. Bez autentickej ľavice je politický boj ochudobnený, čo znamená, že ani veľká časť občanov žijúcich zo svojej práce nemá možnosť nájsť svojich skutočných zástupcov v politike. Predpokladám, že bude potrebné na podmienky Slovenskej republiky pripraviť návrh ľavicového programu pre autentickú ľavicu a potom zarovno s jeho oponentúrou a schválením hľadať skutočných ľavičiarov a sympatizantov. Nová autentická ľavica môže okrem iného svoju hlavnú pozornosť zamerať na tie potrebné reformy v kapitalizme, ktoré postupne pripravia podmienky pre prechod k ekonomickej demokracií.

B.10. Novelizovať zákon o STVR tak, aby zodpovedal potrebám novej vízie politického dobra a teda umožňoval občianstvu Slovenskej republiky reálne ovplyvňovať politiku vládnej moci či tvorbu a realizáciu politiky pre spoločnosť.

B.11. Otázka ukončenia členstva Slovenskej republiky v NATO na základe výsledkov referenda s týmito otázkami:

1. Súhlasíte s tým, aby vláda SR vypovedala zmluvu o ukončení členstva v NATO ?

2. Súhlasíte s tým, aby vláda SR ukončila akúkoľvek vojenskú a finančú podporu Ukrajine potrebú pre pokračovanie vojny s Ruskou federáciou ?

10.3. Súhlasíte s tým, aby vláda SR podpísala s Ruskou federáciou novú Zmluvu o priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci a pomoci ?

B.12. Otázky slobody názoru a slobody prejavu, o ktorých pojednáva Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v článku 19, riešiť v zmysle Všeobecnej pripomienky č. 34, ktorú na svojom zasadaní v dňoch 11.7. až 29.7.2011 schválil Výbor OSN pre ľudské práva.

Tu je návrh, ako dať dokopy tých občanov, ktorí sa môžu a chcú angažovať v rámci Platformy občanov SR – podľa bodu C.

Z môjho pohľadu pre zvládnutie kroku zastavenia procesu dobrovoľného vzdania sa slobody vládnuť si na svojom území sami a pripraviť a vyvolať celonárodnú diskusiu o reforme politického systému, vrátane riešenia otázok nášho členstva v EÚ a v NATO, si bude vyžadovať veľké organizačné úsilie i určité finančné náklady. Domnievame sa, že bude potrebné aktivizovať občanov – voličov týmto spôsobom:

C.A. Osloviť občianske iniciatívy, združenia, zväzy a spolky existujúce a novo vznikajúce v SR k spoločnému postupu.

Tu je môj voľný návrh k nadviazaniu kontaktov, potrebných k účasti a spolupráci na reforme politického systému, ktorý je už z veľkej časti celkom vážne „chorý“:

1. Ide o tri rovnocenné a vzájomne previazané organizácie: Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, Slovenskej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia Plus a Slobodnej rady slovenského národa, ktoré spolu tvoria Združenie slovenskej inteligencie Korene a ktoré majú spoločné heslo: Byť na čele zápasov v službe národu a vlasti ! Hlavnou úlohou napríklad SKSI Slovakia Plus je integrovať a aktivizovať tvorivý potenciál slovenskej spoločnosti ako moderného politického národa a zapájať ho do vytvárania – konečne – už vlastnej koncepcie národnoštátneho života Slovákov ako slobodného a rovnoprávneho národa. Z vyhlásenie účastníkov Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia Plus napríklad vyplýva napríklad taká celkom jednoduchá múdrosť: Múdry svoj život, zdravie, výživu, výchovu, bezpečnosť a budúcnosť nikdy nezveruje cudzím !

2. Využiť spoluprácu so signatármi Nitrianskej deklarácie za zachovanie suverenity SR.

3. Šarišská država je neformálne spoločenstvo ľudí, ktorí cítia potrebu spoluvytvárať svet, v ktorom žijú.

4. Dôležitá bude spolupráca s Národným obrodením, ktoré vypracovalo Koncepciu správy štátu.

5. Jedného času bola okolo geopolitického a kultúrneho mesačníka Zem a Vek sformovaná platforma intelektuálnej a politicko – aktivistickej občianskej iniciatívy, ktorú vedie Rada starších a ktorá nadväzuje na Memorandum slobodného občana z novembra 2012. Platforma mala zámer predstaviť občianskej verejnosti možnosti inej alternatívy socio – ekonomického a politického vývoja našej vlasti.

6. Z celého územia SR bude dôležité zapojiť do spoločnej občianskej iniciatívy zástupcov Regionálnych združení miest a obcí Slovenska, pretože v rámci miest a obcí sú vytvorené podmienky pre aktívnu formu účasti občanov na správe vecí verejných – miestne referenda a verejné zhromaždenia občanov.

7. Zapojiť zástupcov signatárov Nitrianskej deklarácie za zachovanie suverenity Slovenskej republiky.

8. Veľkú úlohu môže zohrať Inšitút sociálno-ekonomických otázok, ktorý bol založený pred niekoľkými rokmi.

9. Spolupracovať so zástupcami rôznych občianskych združení ako napríklad OZ Slavica, OZ Suverenisti, OZ Rastic.

10. Významnú pomoc môže poskytnúť Matica slovenská

11. Spolupráca s redakciou Infovojny, verejnoprávnou televíziou a slovenským rozhlasom.

12. Je potrebné nadviazať spoluprácu s Inštitútom národnej politiky ako mimovládnej organizácie, národne orientovanej.

13. Je priam nevyhnutná spolupráca s príslušnými pracoviskami Slovenskej akadémie vied.

14. Na spoluprácu je treba zainteresovať zástupcov Konfederácie odborových zväzov v SR.

15. Na spoluprácu je treba zainteresovať zástupcov zamestnávateľských zväzov: Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení v SR a zástupcov združenia a zväzov zamestnávateľov.

Nekladiem si za úlohu vymenovať čo najviac mimovládnych subjektov, ktoré majú svoje konkrétne úlohy a poslanie a ktoré sa môžu dohodnúť na spolupráci. Občianske iniciatívy, združenia, zväzy a spolky potrebujú svoje ľudské zdroje, sily a schopnosti, svoje poznávacie schopnosti, organizačné možnosti a rôznorodé programové zámery spojiť pre splnenie toho najdôležitejšie spoločného cieľa: pripraviť návrhy reformy politického systému Slovenskej republiky, ktorý budú spoločnými silami presadzovať, aby jeho jednotlivé prvky a časti v podobe ramcových návrhov zákonov boli postupne a iniciatívne predkladané na dopracovanie a prerokovanie v rámci príslušných orgánov vládnej moci.

Obsah návrhu reformy politického systému v Slovenskej republike by mal byť pripravený tak, aby mohol riešiť základný problém politiky, ktorý spočíva v diléme vládnutia: na jednej strane je tu otázka na riešenie: Kto má vládnuť – spravovať ? Na strane druhej je tu otázka na riešenie: Ako ( sa má ) vládnuť – spravovať spoločnosť ? Pri otázke „Kto má vládnuť ?“ je potrebné urobiť výrazné zmeny vo volebných zákonoch a s nimi súvisiach zákonoch, aby sa posilnil vplyv a moc občanov – voličov na výber kandidátov na všetkých potrebných úrovniach. Pri otázke „Ako (sa má) vládnuť – spravovať spoločnosť ?“ je potrebné novelizovať či prijať určitý súbor zákonov, ktoré budú riešiť problém, ako môžeme usporiadať politické inštitúcie, aby zlí či neschopní vládcovia nemohli spôsobiť mnoho škôd ?

C.B. Zvolať prvé ustanovujúce stretnutie zástupcov občianskych iniciatív, združení, zväzov a spolkov zo Slovenskej republiky, na ktorom bude potrebné:

1. Vyjasniť si, predbežne, obsahovú stránku reformy politického systému v SR, aby reforma postupne viedla k zabezpečovaniu účasti občanov na správe vecí verejných.

2. Ustanoviť prípravný výbor s administratívnymi zložkami, ktorého úlohou bude pripraviť ustanovujúci celonárodný stály Kongres reprezentantov občianskych iniciatív, združení, zväzov, spolkov a sympatizantov v Slovenskej republike, ktorý sa v uvedenej organizačnej forme bude priebežne zaoberať otázkami reformy politického systému SR podľa dohodnutých priorít a časového harmonogramu.

C.C. Prerokovať a schváliť Stanovy Kongresu reprezentantov občianskych iniciatív, združení, zväzov, spolkov a sympatizantov, ktorý bude:

a) riadiacim a kontrolným orgánom pre zabezpečenie úloh a poslania novej inštitúcie – „Ústredia občanov pre správu vecí verejných v SR“ a

b) riadiacim a ustanovujúcim orgánom pre „Národné kolégium občanov pre správu vecí verejných v SR“ ako tieňovej vlády a ako riadiaceho a výkonného orgánu „Ústredia občanov pre správu vecí verejných v SR“.

c) organizačným, riadiacim a kontrolným orgánom pre prerokovanie jednotlivých rámcových návrhov zákonov, ktoré budú predmetom reformy politického systému a celospoločenského posúdenia pred ich predložením vláde SR a NR SR.

d) posudzovať a prijímať stanoviska k Programovým úlohám „Národného kolégia občanov pre správu vecí verejných v SR“ a k ich plneniu.

Treba priznať, že rôzne občianske iniciatívy, združenia, zväzy a spolky existujú a pracujú podľa svojich konrétnych predstáv, záujmov a zámerov, majú svoju väčšiu či menšiu členskú základňu, sympatizantov a spolupracovníkov. Otázka potreby vytvorenia novej vízie politického dobra, ktorá má priniesť kvalitnú reformu politického systému v SR je takou otázkou, ktorá sa dotýka všetkých občanov a ich iniciatív, pretože sa dotýka vytvárania a fungovania všeobecných podmienok pre život spoločnosti. V kapitalistickej spoločnosti neexistuje demokracia v tom pravom slová zmysle, ale existuje polyarchia. Osobne som presvedčený, že je preto možný a potrebný určitý kvalitatívny skok – posun od polyarchie k skutočnej demokracií, čo v takom národnom štáte ako je Slovenská republika je možné dosiahnuť. Treba skončiť s nezmyselnými výrokmi mnohých politikov o obrane demokracie, ktorá v skutočnosti neexistuje, k potrebe tvoriť podmienky pre skutočné demokratické spravovanie spoločnosti na národnej úrovni.

Aby bolo možné spomínaný posun od polyarchie k skutočnej demokracií postupne začať realizovať, bude potrebné, aby občianske iniciatívy, združenia, zväzy a spolky spojili svoje sily v prospech reformy politického systému, stanovili si program svojej činnosti ako otvoreného dokumentu a to práve pod hlavičkou, ktorú som uviedol vyššie. Pôjde o dohodu pre ustanovenie celonárodného stáleho Kongresu reprezentantov občianskych iniciatív, združení, zväzov, spolkov a sympatizantov v Slovenskej republike ako najvyššieho orgánu Platformy občanov SR. Kongres bude mať okrem iného za úlohu pripraviť návrh politický záväzného upravenia vzťahu vládnej moci a občanov ako základu štátnej moci v otázkach úťasti občanov na správe vecí verejných. Tento záväzný vzťah by mal byť riešený návrhom na ustanovenie novej inštitúcie s názvom „Ústredie občanov pre správu veci verejných v SR“. Bližšie som sa o tejto inštitúcií zmienil vyššie v tomto článku pod bodom B.4.

III.

Úplne na záver je potrebné sa zmieniť o tom, prečo tvrdím, že neexistuje v kapitalizme skutočná demokracia, ale iba polyarchia. O tomto probléme celkom jasne píše americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“. Podľa jeho stanoviska politológovia z Yalskej univerzity – Robert Dahl a Charles Lindblom – navrhli rozlišovať medzi demokraciou a polyarchiou. Polyarchia je systém, v ktorom široký elektorát vyberá politických lídrov na základe súťaže kandidátov v rozumne čestných voľbách. Polyachia predstavuje politický poriadok, v ktorom je občianstvo rozšírené na pomerne veľkú časť obyvateľstva a občianské práva zahrňajú možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády (str.127-128).

Demokracia, ak sa pridržiavame etymologického zmyslu slová – vláda ľudu – je systém, v ktorom: a) platí všeobecné hlasovacie právo a b) voličstvo je suverénne. Dôležité je rozumieť tomu, za akých podmienok je voličstvo suverénne. A tu sú stanovené tiež dve zásadné podmienky, ktoré je potrebné splniť. Voličstvo je suverénne, keď:

1. Sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť zúčastniť na ich riešení.

2. Neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná !

Teraz je dôležité pochopiť, kedy je trieda privilegovaná a či vôbec existuje. Tu je kľúčový pojem toho, kedy je trieda privilegovaná: keď má v rukách takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených predstaviteľov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu. Z uvedeného vyplýva, že demokracia je systém, v ktorom sú voliči aktívni a dobre informovaní a nemôže na nich svojimi obštrukciami vplyvať privilegovaná minoritná trieda. Z toho jednoznačne vyplýva, že kapitalistická trieda v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou minoritnou triedou. Ide o stabilnú minoritnú triedu, ktorá používa prinajmenej takú politickú moc ako zvolení politici a nepripustí k sebe žiadnu inú skupinu (str.128). Takže čo vyplýva z uvedených súvislosti o demokracií ako systéme ?

Že americkí politológovia konečne pomenovali, čo v skutočnosti má predstavovať demokracia a za akých podmienok môže a má existovať. Z definície, kedy je voličstvo suverénne, vyplýva pre vládnu moc povinnosť zabezpečiť plnenie obidvoch stanovených podmienok. Samozrejme, žiadna vládna moc v rozvinutých kapitalistických krajinách túto povinnosť neplní. Keďže v kapitalizme existuje minoritná trieda kapitalistov, vládna moc, ak by existoval dostatočne účinný politický systém, by mala za úlohu nedopustiť, aby táto trieda bola privilegovaná. Týmto spôsobom sa však nepostupuje. A na mnohých príkladoch už z tohto storočia je celkom jasné, že minoritná trieda kapitalistov má svoje výsadné postavenie na úrovni svojej globálnej politiky a svoje záujmy a potreby presadzuje, pokiaľ ide o západný kapitalizmus, tak v rámci USA, NATO a EÚ, rovnako ako v rámci WHO, SB, MMF, OSN a rôznych privátnych miliardárskych klubov či mimovládnych nadácií a organizácií.

Z uvedeného jasne vyplýva, že žiadna vládna moc sa nikdy sama nepostará o to, aby politická rovnosť občanov nebola výrazným spôsobom narušovaná obštrukciami privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov. V konečnom dôsledku ide o vzťah národného a globálneho, v rámci ktorého minoritná trieda kapitalistov svoje záujmy presadzuje cez politiku nadnárodných štruktúr a zdôvodňovania globálneho ako vyššieho a racionalnejšieho spôsobu riadenia v rámci celého sveta. Ak by boli splnené podmienky skutočnej demokracie, ktoré majú prispieť k tomu, že voličstvo bude suverénne, tak, napríklad, žiadna ukrajinska kríza v roku 2014 nevznikne, rovnako ako dve vojny s ňou súvisiace: vnútroštátna vojna proti obyvateľom Donbasu a následne vojna s Ruskou federáciou. Rovnako by nebolo možné zorganizovať a spustiť začiatkom roku 2020 globálnu politiku strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, ktorej následky sú pre ľudstvo strašné, pretože na základe veľkej nadúmrtnosti vo väčšine štátov sveta sa predpokladá, že vinou represívnych opatrení vlád, nesprávnych spôsobov liečby a vakcináciou obyvateľstva zomrelo okolo 31 miliónov ľudí. A dopustil to taký politický systém, v rámci ktorého bolo umožnené vládam po svete organizovať nekompromisný boj proti „pandémii“ koronavírusu, v skutočnosti proti ľudstvu.

Možnosti pre potrebnú reformu politického systému v SR existujú. Pôjde len o to, či bude možné ziskať ochotu mnohých zainteresovaných na úrovni občianskych iniciatív, združení, zväzov, spolkov a sympatizantov v SR spojiť svoje sily v prospech vytvárania podmienok pre posun od polyarchie k skutočnej demokracií.

Dušan Hirjak