Ľudia! Úbohé bytosti, ovládané svojimi sklonmi

Všetko, čo na svete jestvuje, môže človek využívať. Môže mať záľubu v mnohých veciach a môže sa im venovať. Nikdy by ale nemal dopustiť, aby ho tieto veci ovládli. Aby sa upriamil iba na ne. Aby ich postavil na prvé miesto a všetko ostatné začal odsúvať na vedľajšiu koľaj. Takýmto spôsobom si totiž, vo vzťahu k svojmu vlastnému duševnému obzoru, zužujeme širokospektrálnosť bytia iba na určité množstvo pre nás dôležitých vecí. No a na základe toho sa potom k iným veciam, alebo aj k ľuďom, stávame necitliví, sebeckí a až bezohľadní.

Ako výstižný príklad nám môžu poslúžiť peniaze a upriamenie sa ľudí na ich získavanie. Je to niečo, čo ich plne pohltí a kvôli čomu, ako sa vraví, nepoznajú ani vlastného brata. Ženú sa za svojim cieľom, nehľadiac ani napravo, ani naľavo.

Podobných sklonov a väzieb, ktoré ľudí úplne ovládli, je veľké množstvo. Ide o sklony a väzby, ktoré sú viac, alebo menej ušľachtilé. Medzi tie menej ušľachtilé môžeme zradiť zameranie na peniaze, majetky, kariéru, moc, alebo slávu. Medzi tie ušľachtilejšie môžeme zaradiť zameranie na rodinu, prácu, šport, hudbu, literatúru, vlastné deti a podobne. Dá sa povedať, že ľudia se neraz až doslova klaňajú týmto veciam, ako nejakým modlám a obetujú im celý svoj aktívny život. A dá sa tiež povedať, že takýmto spôsobom sa človek stáva otrokom, pretože svojej modle otrocky slúži.

Tento stav je pre nás nedôstojný a dehonestuje nás aj z iného dôvodu. Spoločným menovateľom takmer všetkých ľudských sklonov a väzieb je ich materiálno pozemský charakter. Všetky tieto priority sa pohybujú iba v rámci hraníc pozemského a materiálneho bytia. Pri peniazoch, alebo majetkoch je to evidentné, ale je tomu tak trebárs aj pri literatúre, filmoch, alebo inom umení. Je to iba o niečo ušľachtilejšia forma materiálno pozemského pripútania, i keď treba povedať, že svetlé výnimky predsa len existujú a ukazujú cestu k vyšším hodnotám.

Vezmime si napríklad beletriu, ktorá sa venuje ľudským osudom, vzťahom, túžbam, vášňam, citom a emóciám, odohrávajúcim sa v pozemských reáliách. Všetko sa pohybuje iba v materiálno pozemských hraniciach, a preto to smeruje i čitateľa hlavne k matérii.

Preto Tvorca univerza, dobre znalý slabosti povahy ľudského druhu, prejavujúcou sa silnou tendenciou pripútania k rôznym materiálnym sklonom a väzbám, dal ľuďom ako ochranu pred pádom do nedôstojného otroctva prvé a najdôležitejšie prikázanie: „Ja som Hospodin tvoj Pán, nebudeš mať nijakých iných bohov, ktorým by si sa klaňal.“

Čo to znamená?

Znamená to, že jedine silná väzba k Stvoriteľovi, ktorá sa prejavuje ako nejaký intenzívny sklon, umožňuje človeku získať odstup a nadhľad nad všetkými jeho inými potencionálnymi sklonmi, ktoré by ho chceli zotročiť. Jedine silnou láskou a silným pripútaním k Stvoriteľovi môžeme nadobudnúť vlastnú ľudskú dôstojnosť a dlhodobo si ju uchrániť. Len skrze upnutie sa k tomu najvyššiemu, čo jestvuje, môžeme dosiahnuť pravej výšky svojho človečenstva. Lebo len táto väzba a tento sklon vedie k jednoznačnému vnútornému rozmachu ľudskej osobnosti smerom nahor. A zároveň nás to chráni od neprimeraného zamerania na žiadosti, vášne, záujmy, sklony a mnohé iné nástrahy matérie.

Takýto človek síce žije naďalej vo fyzickom svete, ale vnútorne je už nad ním. Všetko, čo jestvuje v hmotnosti využíva, ale nepodlieha tomu. Nie je k tomu pripútaný, pretože vnútorne je silnou úctou a láskou pripútaný jedine k Najvyššiemu. Žiť takýmto spôsobom je základnou povinnosťou každej ľudskej bytosti. Práve k tomu nás nabáda prvé a najdôležitejšie prikázanie.

Ak ho ale nerešpektujeme a vo svojom bytí neusilujeme o dosiahnutie lásky k Stvoriteľovi, stojacej vysoko nad všetkým ostatným, v slabosti našej ľudskej prirodzenosti sa staneme otrokmi našich sklonov, záujmov a väzieb. Zabudneme na Stvoriteľa a na jeho miesto postavíme vlastné modly, ktorým sa klaniame. Tak sa namiesto služobníkov Jediného a Najvyššieho, stávame služobníkmi svojich vlastných sklonov, túžob, záujmov, väzieb a vášní. Tak sa namiesto ctiteľa Pána stávame ctiteľmi modiel a matérie.

A to ešte nie je všetko, pretože tento náš omyl si so sebou vezmeme aj na druhý svet, po svojej fyzickej smrti. Naša duša si ho odnesie pevne vtlačený do svojej podstaty a tento hlboký hodnotový omyl ju pripútava k matérii aj po smrti. Bude sa preto zdržovať v blízkosti najhrubšej hmoty a aj naďalej vyhľadávať uspokojovanie svojich sklonov a žiadostí. A až raz definitívne zanikne svet hrubej hmotnosti, zaniknú spolu s ním i všetky ľudské duše, ktoré zostali k hmote pripútané svojimi sklonmi, väzbami a žiadosťami.

Kto však nezostal ľahostajný k prvému prikázaniu a vybudoval si pevnú väzbu k Stvoriteľovi, silnú ako nejaký sklon, takýto človek bude aj po smrti okamžite smerovať k objektu svojej lásky, ku ktorému sa jeho duša pripútala. Takýto človek bude letieť, ako vystrelený šíp smerom nahor, do blízkosti Pána, a tým sa vyhne všetkým nebezpečenstvám v hmotných svetoch, ktoré raz nakoniec zaniknú a do svojho zániku strhnú všetky duše, naviazané a pripútané k matérii.

Ľudia majú plno modiel, ktorým sa klaňajú. Či už ale ide o veci ušľachtilejšie, alebo menej ušľachtilé, oboje ich privádza do skazy a do zániku celého ich bytia. Lebo život a večné, nikdy nekončiace bytie, existuje len v blízkosti Pána, v jeho večnom kráľovstve nebeskom, kam sa môžeme dostať len vtedy, ak nebudeme mať okrem jediného Boha nijakých iných „bohov“, ktorým by sme sa klaňali, a ktorých by sme sa odvažovali stavať vo svojom vedomí na jeho úroveň.

Koľko je na zemi ľudí, ktorí správne chápu prvé, najdôležitejšie prikázanie a dodržujú ho?