Memorandum o porozumení – posolstvo pre občanov SR, USA, NATO a EÚ.

Po voľbách do NR SR sme sa mali možnosť dozvedieť, že lídri politických strán SMER – SD, HLAS – SD a SNS dňa 11.10.2023 slávnostne podpísali vraj významný politický dokument „Memorandum o porozumení“, ktoré sa stalo základom ich koaličnej dohody. Prvé informácie hovoria o tom, že vládna koalícia sa bude usilovať udržať či zvýšiť životnú úroveň slovenského obyvateľstva, že pôjde o konsolidáciu verejných financií, že bude realizovať reformu slovenského trestného systému a mechanizmus ochrany ľudských práv. A samozrejme, lídri vyššie uvedených politických strán sa dohodli na rozdelení postov v budúcej vláde. Vládna koalície chce krajinu spravovať demokratický, s rešpektom voči pluralite názorov. Uvedené záležitosti predstavujú posolstvo lídrov vládnej koalície občanom – voličom Slovenskej republiky.

Lídrami politických strán, ktoré tvoria vládnu koalíciu, v rámci Memoranda o porozumení bolo vyslané ešte jedno, z ich pohľadu, významné posolstvo. Adresátom posolstva sa stali predstavitelia USA, NATO a EÚ v prvom rade. V Memorande o porozumení lídri politických strán garantujú „zahranično-politickú orientáciu SR na základe členstva Slovenska v Európskej únií a NATO a ďalších významných medzinárodných organizáciách pri plnom rešpektovaní suverenity a národno-štátnych záujmov SR a posilňovaní zdravého vlastenectva“. Dovolím si voľne preložiť uvedenú garanciu do jednoduchšieho slovníka našich politikov. O čo teda ide v rámci garancie ? Staronoví lídri po voľbách v roku 2023 svojim memorandom garantujú, že Slovenská republika aj pre nastávajúce volebné obdobie ostáva v podriadenosti – v poručníctve pod Severoatlantickou Alianciou a pod Európskou úniou, čim jej členstvo nebude ničím a nikým dotknuté.

Z vydaného Memoranda o porozumení je jasné, že páni Fico, Pellegrini a Danko pokračujú aj po týchto voľbách v svojej politickej tradícií vysielania silných odkazov do Ameriky a Bruselu. Nevymýšľam si. Už 23.10.2017 bol pánmi Ficom, Dankom a Kiskom podpísaný dokument s názvom „Spoločné vyhlásenie ústavných činiteľov k prioritám členstva SR v EÚ a v NATO“. Neskôr, dňa 27.6.2019 sa ústavní činitelia Čaputová, Pellegrini a Danko prihlásili k „Spoločnému vyhláseniu…“ a to podpisom spoločnej deklarácie, ktorú pokladali za základ pre spoluprácu a koordináciu troch najvyšších ústavných činiteľov pri výkone zodpovednej a jednotnej zahraničnej politiky SR. Z ich pohľadu to bol verejný záväzok, že budú konať v súlade s touto dohodou. Pán Pellegrini pri príležitosti podpisu spoločnej deklarácie použil veľmi smiešny argument podpory EÚ. Podľa neho to, že ľudia stoja za EÚ, dokazuje aj zatiaľ najvyššia účasť v euro voľbách a víťazstvo proeurópskych síl. A aká bola účasť za Slovenskú republiku v euro voľbách ? 22,75 % ! Takže to je ten bohovský výsledok podpory EÚ !

Poďme si pripomenúť, čo podľa podpísanej deklarácie v júni 2019 (!) predstavuje členstvo v EÚ a NATO. Podľa ústavných činiteľov oficiálne poňatie členstva v EÚ a v NATO by mal uznávať a chápať každý občan SR. Členstvo v EÚ a v NATO predstavuje: a) rámec bezpečnosti, stability a prosperity krajiny, b) súlad s hodnotami demokracie, princípmi právneho štátu a základných ľudských práv a slobôd ako základu nášho štátu, c) vyjadruje civilizačnú príslušnosť SR, posilňuje jej zahraničnopolitický vplyv, podporuje jej rozvoj. Teraz pripomenie, k čomu sa v roku 2019 ústavní činitelia zaviazali: a) že budú dbať o jasnú a zodpovednú komunikáciu proeurópskej a proatlantickej orientácie a to aj dovnútra voči občanom SR, b) budúcnosť Slovenska je v jadre európskej integrácie a kroky a konanie budú v prvom rade vedené v záujme našich občanov, c) vyjadrujú svoju podporu prehlbovania eurozóny, d) vyjadrujú svoju podporu silného a múdreho rozpočtu EÚ, d) budú presadzovať kroky, ktoré posilnia bezpečnosť našich občanov a obranyschopnosť SR.

Myslím si, že všetko to, čo podľa predstáv ústavných činiteľov členstvo v EÚ a v NATO predstavuje a k čomu sa spoločne zaviazali, vyšlo úplne nazmar. Ak si čitateľ predstaví, čo sa na politickej scéne v rámci NATO, EÚ a v rámci Slovenskej republiky v rokoch 2020 až 2023 dialo, respektíve doposiaľ deje, napríklad na území Ukrajiny a v rámci takej medzinárodnej organizácie ako je Svetová zdravotnícka organizácia, tak musí jednoznačne dospieť k záveru, že s proklamovanými hodnotami či pozitívami nášho členstva to nemá nič spoločného. Nepredstaviteľný nárast konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácii, násilné presadzovanie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu či silné nabúranie celého systému poskytovania bežnej zdravotnej starostlivosti z úrovne WHO a farmaceutického Kartelu, nekonečné sankcie proti RF mali úplne negatívny či katastrofálny vplyv na ekonomický, sociálny a politický rozvoj každej národnej spoločnosti.

Podľa ústavných činiteľov EÚ predstavuje životný a hodnotový priestor, ktorý nemá alternatívu a má pozitívny vplyv na ekonomický, sociálny a politický rozvoj. Myslím si, že neexistuje ani jeden politik, zástupca občanov a zástanca nespochybniteľnosti členstva a práce predstaviteľov SR v rámci EÚ a NATO, ktorý by dokázal rozumne vysvetliť občanom SR, v čom má naše členstvo v EÚ a v NATO pozitívny vplyv na náš ekonomický, sociálny a politický rozvoj. Na druhej strane existuje dostatok faktov, ktoré svedčia o tom, že v štruktúrach EÚ a NATO sme z pohľadu predstaviteľov „demokratického“ Západu povinne, pretože sme polokoloniálnou krajinou pod jeho správou. Tak EÚ ako aj samotné NATO život obyvateľstva členských štátov len ohrozujú, pretože sa zahrávajú s možnosťou rozšírenia vojny na tretiu svetovú vojnu , respektíve organizujú presadzovanie politík, ktoré poškodzujú životnú úroveň obyvateľstva v členských štátoch až v smere získanie totálnej nadvlády pod heslom nového svetového poriadku.

Nakoniec, ak si všimneme, ako sme sa mohli podieľať ako občania na rozhodnutiach byť pod správou EÚ a NATO, tak si musíme priznať, že: a) v prípade členstva SR v NATO žiadne referendum sa nekonalo a v b) v prípade nášho členstva v EÚ samotné referendum bolo iba o otázke súhlasu s členstvom v EU. Referendum nebolo o tom, či ako občania budeme súhlasiť s inšitucionálnou štruktúrou EÚ a s jej politikami. Rovnako sme ako občania neboli vládnou mocou prizvaní k ďalším dôležitým dvom rozhodnutiam, ktoré sa v zákulisí odovzdali ako právomoci pre Brusel a tým výrazným spôsobom obmedzili našu štátnu suverenitu.

Prvé rozhodnutie bolo prijaté za vlády Mikuláša Dzurindu. Pod jeho vedením sa poslanci NR SR bez súhlasu občanov rozhodli, že nad suverénnou vnútroštátnou tvorbou moci bude mať prednosť nadštátna tvorba moci, ktorú bude vykonávať EÚ. Druhé rozhodnutie sa udialo za vlády Róberta Fica a súviselo s tým, že NR SR Lisabonskú zmluvu, ako náhradu za Ústavu pre Európu, dňa 10.4.2008 schválila a prezident SR Ivan Gašparovič ju aj 12.5.2008 podpísal. Podotýkam, že text zmluvy bol schválený na stretnutí hlav štátov a vlád v dňoch 18.-19.októbra 2007 a v platnosť vstúpila od 1.12.2009. Treba ešte pripomenúť, že poslanci NR SR odmietli návrh, aby Lisabonská zmluva bola schválená v referende !

Mne to pripadá tak, že politici sú presvedčení, že ak prejdú voľbami do NR SR, tak majú zákonné právo rozhodovať podľa vlastného skrytého či deklarovaného presvedčenia a bez súčinnosti s občanmi. A potom sa vyjadria, že sú pripravení slúžiť tomuto národu, pretože ľudia si zaslúžia mať sa lepšie. Lenže slúžiť tomuto národu, znamená presadzovať národné záujmy. Takže čo je vlastne národný záujem ? Je to záujem politického národa, okolo ktorého existuje štát. Národný záujem sa vzťahuje k zahraničnej politike, takže prečo nám túto politiku riadia z USA, NATO a EÚ ? Národný záujem má byť formovaný ako záujem: a) objektívny a ako b) subjektívne záujmy občanov. Je to dôležité pochopiť, pretože od toho závisí, či politické strany a ich predstavitelia, ktorí sa dávajú voliť za zástupcov občanov, vedia toto potrebné formovanie preniesť aj do politického konania či vôbec do spravovania štátu a celospoločenských záležitosti.

Objektívny národný záujem sa týka zväčšovania či udržiavania moci, udržiavania existencie, bezpečnosti, celistvosti a suverenity štátu. Štátnu suverenitu je potrebné chápať ako právo vykonávať a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli. Štátna suverenita je podmienkou obhajoby objektívnych a subjektívnych záujmov. Ako je možné ešte v dnešnej dobe tvrdiť, že sa bude rešpektovať plná suverenita a národno-štátne záujmy SR, keď práve hlavné znaky štátnej suverenity praktický už skoro dvadsať rokov boli z veľmi veľkej časti dobrovoľne a bez súhlasu občanov odovzdané do kompetencií EÚ a čo je ešte horšie, ešte aj za účasti predstaviteľov vládnej moci. Na základe pochopenia, aký má byť skutočný objektívny národný záujem je možné potom poučiť politických predstaviteľov politických strán SMER – SD, HLAS – SD a SNS, že ich povinnosťou je garantovať zahranično-politickú orientáciu Slovenskej republika na základe národných záujmov – záujmov SR, ktoré budú presadzovať ako vládna moc aj v rámci členstva SR v NATO a v EÚ. Zmena v garancií tými, čo vytvorili novú vládnu moc, je veľmi dôležitá a potrebná, pretože bude mať svoje uplatnenie aj v rámci priebežnej činnosti a fungovania v samotných organizáciach, tak NATO ako aj v EÚ.

Súčasťou národných záujmov sú subjektívne záujmy občanov ako agregátu individuálnych a skupinových záujmov a hodnôt príslušníkov politického národa. Tieto záujmy majú byť formované v demokratickom politickom procese na území Slovenskej republiky. Tieto záujmy nemôžu byť formované na úrovni EÚ a bez priamej občianskej angažovanosti. EÚ nemôže robiť spoločnú zahraničnú politiku, pretože občania jednotlivých európskych národov nie sú príslušníkmi európskeho politického národa a jednotlivé národné záujmy európskych štátov spolu kolidujú. Neexistuje európsky národný záujem !

V národnom záujme SR je zachovanie či obnova národnej suverenity a nezávislosti voči byrokratickým a centralizujúcim inštitúciám EÚ, ktoré nemajú legitimitu k tomu, aby hájili záujmy politického národa. V národnom záujme každej členskej krajiny je, aby EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzinárodnom základe. Lenže EÚ vôbec takto nefunguje, pretože bola v skutočnosti vytvorená ako nadštátna, nadnárodná moc, ako super štát, ktorému sa musíme vo všetko prispôsobovať a realizovať jeho vlastné politiky. Najčerstvejším prejavom takéhoto poňatia fungovania v EÚ je, že Strana európskych socialistov (PES) pozastavila členstva strán SMER – SD a HLAS – SD kvôli vraj odklonu od sociálnodemokratických hodnôt.

V skutočnosti je to hlúposť, na ktorú sa podujala reagovať aj pani Remišová aj s kolegom Pollákom. Toto rozhodnutie vraj výrazným spôsobom poškodí záujmy Slovenska a pre Róberta Fica bude ťažké niečo vyrokovať pre Slovensko. Veronika Remišová zhodnotila pozastavenie členstva v PES ako medzinárodnú hanbu, ktorá prinesie izoláciu Slovenska v EÚ. Čo vyplýva z jej postojov ? Že je svetlým príkladom toho, ako rozumie otázkam národného záujmu a štátnej suverenity, pretože o nejakej medzinárodnej hanbe pre Slovensko či o jeho izolácií môžeme hovoriť iba vtedy, ak pokladáme EÚ za rozhodujúci štátny subjekt, ktorý skoro o všetkom zásadnom rozhoduje a ktorú ak nebudeme ctiť a počúvať, respektíve konať v jej záujme, tak nám budú robené prieky a budeme určitým spôsobom trestaní. Ak by EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzinárodnom základe, tak by suverénom v tejto organizácií bol každý predstaviteľ národného štátu a taká Remišová by sa nemohla ani odvážiť presadzovať suverenitu EÚ a rozprávať nezmysly.

Dovolím si uviesť jedno vyjadrenie ešte z roku 2017, keď predsedníčka Výboru pre ústavné veci Európskeho parlamentu Danuta Mária Hubner povedala: „Premeškali sme moment, kedy európski občania ( !!! ) prestali nadšene podporovať európsku integráciu a nevšimli sme si, že nálada ľudí sa mení. Musíme urobiť viac pre to, aby sa ľudia dostali na jeden vlak s ich lídrami a verili tomuto projektu“. Čo k tomuto názoru dodať ? Že po toľkých rokoch a po ďalších skúsenostiach s politikami EÚ občania členských štátov – nie európski občania – veria tomuto globálnemu a totalitnému projektu ešte menej. Z citátu vyplýva, že to musia byť ľudia, ktorí sa majú prispôsobiť politike svojich lídrov a nie naopak, že politickí lídri majú robiť politiku podľa záujmov svojich občanov a svojich štátov. Práve tým istým spôsobom začali svoju „novú“ politickú víziu realizovať aj všetci traja predsedovia politických strán: Fico, Pellegrini a Slota. Občania SR sa majú prispôsobiť ich deklarovanej garancií zahraničnopolitickej orientácie na EÚ a NATO.

V svojom diele „Umenie vládnuť“ Margaret Thatcherová napísala: „V základe pevného a spoľahlivého medzinárodného poriadku musí byť úcta k národom a národným štátom...Akékoľvek pokusy odstraňovať rozdieli medzi národmi alebo spojovať rôzne národy s odlišnými tradíciami v v jeden umelý štát skončí s najväčšou pravdepodobnosťou neúspechom, možno krvavým“. Na Slovensku nám nehrozí, že budeme mať totalitný štát. Skutočnou hrozbou pre Slovensko je to, že vládna moc totálne zneužíva svoju moc v prospech odovzdávania moci do Bruselu a v prospech iných nadnárodných štruktúr, napríklad v prospech NATO či WHO.

V roku 2017 bol už k dispozícií dokument EÚ s názvom „Správa o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry Európskej únie“. Dokument bol schválený v Európskom parlamente ešte v decembri 2016 pod číslom A8-0390/2016. V uznesení je aj uvedené, prečo je potrebné sa zaoberať ďalším vývojom súčasnej inštitucionálnej štruktúry EÚ. Európsky parlament v svojom uznesení okrem iného:

1. domnieva sa, že čas krízového riadenia prostredníctvom postupne prijímaných rozhodnutí ad hoc sa skončil, pretože prináša len opatrenia, ktoré sú často nedostatočné a oneskorené; je presvedčený, že teraz nastal čas dôkladne sa zamyslieť na tým, ako odstrániť nedostatky v riadení Európskej únie prostredníctvom rozsiahlej a hĺbkovej revízie Lisabonskej zmluvy; domnieva sa, že zatiaľ možno uskutočňovať krátkodobé a strednodobé riešenia využitím potenciálu platných zmlúv v plnom rozsahu;

2. konštatuje, že reforma Únie by nemala priniesť návrat k zvýšenému vplyvu národných vlád a medzivládnej spolupráce, ale mala by smerovať k modernizácii EÚ prostredníctvom vytvorenia nových nástrojov, účinných nových európskych kapacít a väčšej demokratizácie rozhodovacieho procesu;

3. zdôrazňuje, že z výsledkov nedávneho prieskumu Eurobarometra vyplýva, že občania EÚ si napriek všeobecne rozšírenému presvedčeniu naďalej plne uvedomujú význam skutočných európskych riešení1 , okrem iného v oblasti bezpečnosti, obrany a migrácie, a podporujú ich;

4. s veľkými obavami sleduje, ako rastúci počet podskupín členských štátov spôsobuje nedostatok transparentnosti, čím oslabuje jednotu Únie a znižuje dôveru ľudí; domnieva sa, že vhodným formátom na diskusie o budúcnosti Únie je EÚ 27; zdôrazňuje, že rozdrobenie diskusie na rôzne formáty či skupiny členských štátov by bolo kontraproduktívne;

5. zdôrazňuje, že komplexná demokratická reforma zmlúv sa musí dosiahnuť prostredníctvom úvah o budúcnosti EÚ a dohody o vízii pre súčasné a budúce generácie európskych občanov, čo povedie ku konventu, ktorý zaručuje inkluzívnosť, lebo pozostáva zo zástupcov národných parlamentov, vlád všetkých členských štátov, Komisie, Európskeho parlamentu a poradných orgánov EÚ, a tiež poskytuje vhodnú platformu na takéto úvahy a umožňuje zapojenie európskych občanov a občianskej spoločnosti.

Z uvedeného vyplýva, že na skutočné zapojenie občanov členských štátov do diskusie o reforme inštitucionálnej štruktúry EÚ sa ani nepomyslelo a naša vládna moc to ani nemala záujem zo svojej strany to naplánovať a zrealizovať.

Od marca 2021 až po 9. máj 2022 bola z úrovne EÚ zorganizovaná Konferencia o budúcnosti Európy. Pre jej účastníkov z radov občanov členských štátov bol k dispozícií dokument EÚ s názvom „Predbežné návrhy pre Konferenciu o budúcnosti Európy“. Dokument obsahoval deväť oblasti politiky EÚ: zmena klímy a životné prostredie, zdravie, silnejšia ekonomika, sociálna spravodlivosť a pracovné miesta, EÚ vo svete, hodnoty a práva, právny štát a bezpečnosť, digitálna transformácia, európska demokracia, migrácia, vzdelávanie, mládež, kultúra a šport. Každá oblasť obsahovala niekoľko podskupín aktivít a činnosti, hlavný cieľ a navrhnuté opatrenia.

Bolo to v období realizácie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, čo znamená, že nemohla splniť svoje očakávania, pretože veľmi obmedzovala ľudí v aktivitách. Jej cieľom bolo vypočuť si Európanov a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k budúcnosti Európy prostredníctvom série diskusií vedených občanmi. Z úrovne našej vládnej moci boli zorganizované nejaké aktivity, ale celkovo to beriem, že to boli formálne zrealizované stretnutia, o ktorých občania SR dokopy nič nevedia, pretože ani neboli dôsledne informovaní. Hľadal som nejaký dokument o výsledkoch stretnutí občanov na národnej úrovni a o ich odporúčaniach pre budúcnosť Európy, ale nič som nenašiel.

Martin Schulz, predseda nemeckej SPD dňa 7.12.2017 povedal toto: „Mať najneskoršie v roku 2025 tieto Spojené Štáty Európske zrealizované. Chcem, aby existovala európska ústavná zmluva, ktorá vytvorí federálnu Európu. Táto európska ústavná zmluva musí byť vypracovaná s ľuďmi. A až ju budeme mať, musí byť potom predložená členským štátom. Áno, a kto potom bude proti, ten pôjde proste z EÚ von. Poďme konečne zobrať odvahu Európu statočne posunúť dopredu“. Dňa 9.12.2017 na jeho vyhlásenie reagoval aj Róbert Fico na Sneme SMER – SD. Citujem: „Bývalý predseda európskeho parlamentu, dnes líder sociálnych demokratov, zrazu hovorí o akejsi federalizácií EÚ. To v praxi bude naozaj možno znamenať, ak sa takéto niečo stane, že tých spoločných prvkov v EÚ bude veľmi veľa. Armáda, zahraničná politika, jednoducho približujeme sa. A jeho vyjadrenie bolo veľmi presné, keď povedal, že kto chce, tam bude, kto nechce, bude stať bokom. A naša pozícia je v tom jasná, hovoríme o jadre EÚ. Nám integrácia svedčí“.

Ak som pripomenul rok 2017 z hľadiska toho, čo povedal Martin Schulz a ako reagoval Róbert Fico, tak ma napadá pripomenúť, že krátko predtým, dňa 16.10.2017 bola ústavným činiteľom SR zaslaná Výzva na celospoločenskú diskusiu o smerovaní SR a na konanie celoštátneho referenda. Pod výzvu sa podpísal Doc. Ing. František Kosorín, PhD, konateľ OZ Spoločenstvo Kresťanské Slovensko. Výzva žiadala ústavných činiteľov: a) otvoriť celospoločenskú diskusiu o cieľoch a účasti SR na prebiehajúcich reformných procesoch EÚ, b) vypísať referendum o otázkach zachovania národnej a štátnej suverenity pri nadchádzajúcich integračných procesoch v EÚ. Samozrejme, žiadny z ústavných činiteľov či predstaviteľov politických strán na takúto výzvu nereagoval.

Prečo som túto výzvu spomínal ? V Memorande o porozumení bolo predstaviteľmi troch politických strán jasne zdôraznené, že zahraničnopolitickú orientáciu SR garantujú pri plnom rešpektovaní suverenity a národnoštátnych záujmov SR a posilňovaní zdravého vlastenectva. Práve uvedená výzva na celospoločenskú diskusiu o smerovaní SR bola zo strany ich signatárov prejavom ich záujmu o zachovanie národnej a štátnej suverenity a rovnako aj prejavom zdravého vlastenectva. A nikto z ústavných činiteľov to nedokázal pochopiť a oceniť. Hrobové ticho.

Už za vlády Róberta Fica bola riešená otázka, ako začať pripravovať Európu na vojnu s Ruskom. Niekedy v roku 2017 si predseda vlády SR vôbec nevšimol prehlásenie veliteľa ozbrojených síl NATO v Európe amerického generála Scaparottiho, že Európa musí byť pripravená na vojnu s Ruskom. S prehlásením tohto generála súvisí aj to, čo v smere k európskemu územiu zdôraznil generálny tajomník NATO Stoltenberg. Podľa generálneho tajomníka európske cesty, mosty, železničné siete by mali byť vhodné pre prepravu tankov a ťažkého vojenského vybavenia. A jeho smernica bola aj na území SR v tomto naznačenom smere aj realizovaná. Myslím si, že vyhlásenia dvoch najdôležitejších funkcionárov NATO tak vládnu moc, ako aj verejnosť mali prečo znepokojovať, pretože ide o jednu najzásadnejšiu politickú otázku života ľudí na tejto planete ! Prečo nám, Európanom, bola vnucovaná politika prípravy na vojnu s Ruskom? Ani do dnešného dňa nikto zo staronových lídrov novej vládnej moci si túto otázku verejne nepoložil a nedal na ňu odpoveď. A nie iba to, pretože skutočnou odpoveďou mala byť samotná politika vládnej moci vo vzťahu k NATO a EÚ, aby k žiadnemu vojenskému stretu s Ruskou federáciou nedošlo.  Venoval preto niekto z politikov na Slovensku pozornosť politike “demokratického” Západu vnucovať prípravu na vojnu s Ruskom ?

Z môjho pohľadu na položenú otázku mali svojim občanom odpovedať predstavitelia vládnej moci, lenže tých táto povinnosť nezaujímala. Veď podľa propagačného videa o NATO z toho istého obdobia, Slovensko okrem iného je rovnocenným partnerom pre ostatných členov Severoatlantickej Aliancie a prináša pre NATO kredibilitu, vernosť, zodpovednosť, stále dobre plnenie úloh. A z toho vyplýva, že ak vrchný veliteľ ozbrojených síl NATO v Európe tvrdil, čo som vyššie uviedol, tak to je a musí byť aj pozícia predstaviteľov našej vládnej moci.

Aby obyvateľstvo Európy bolo ako tak súhlasné s konfrontačnou politikou „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, tak bolo potrebné pripraviť určité „fakty“ , ktoré budú svedčiť o tom, že Európa sa ocitla pred veľkou hrozbou z Východu. Bola preto pripravená a vo februári 2014 zrealizovaná ukrajinská kríza na spôsob štátneho prevratu, aby bolo možné inštalovať novú moc – kyjevskú diktatúru, ktorá bude Západu pomáhať zatiahnuť Rusko do vnútroštátnej vojny s následnou humanitárnou krízou. Aké hodnoty v skutočnosti uznávajú predstavitelia členských štátov EÚ, ak dokážu bez milosti a mihnutia oka súhlasiť s praktikami poslať proti sebe dva bratské národy ? A aké hodnoty pre svet predstavovali oslavy prvého výročia krvavého mocenského puču v Kyjeve, ktorý zvrhol v slobodných voľbách legitímnu vládnu prezidenta Janukoviča a na ktorých sa zúčastnil aj prezident SR Andrej Kiska ?

Cez scenár ukrajinskej krízy sa podarilo predstaviť Rusko ako agresora, ktorý napadol Ukrajinu a pripravuje sa zničiť Európu. Lenže príprava na vojnu s Ruskom má byť záležitosťou každej členskej krajiny EÚ a NATO, rovnako ako každého občana, a nie iba záležitosťou tých predstaviteľov Západu, ktorí sa schádzajú v Bruseli či niekde inde. Obyvateľstvu Európy sa mala dať šanca vyjadriť sa k otázkam vojny a mieru, ktoré sa tohto obyvateľstva bezprostredne dotýkajú. Predstavitelia vládnej moci v každom členskom štáte mali rešpektovať zásadu politickej rovnoprávnosti. Táto politická rovnoprávnosť sa týka zavedenia kritéria osobnej voľby, ktoré má v spoločnosti platiť pre každého. Znamená to, že každý občan má právo použiť kritérium osobnej voľby k tomu, aby mohol posúdiť otázky vojny a mieru, ktoré sa dotýkajú jeho života a rozhodol sa, aké smerovanie svojej krajiny podporí.

Takže o tom, či sa máme pripravovať na vojnu s Ruskom, sme sa mali rozhodovať už minimálne v predchádzajúcich troch volebných obdobiach. Bolo potrebné rozhodnúť o tom, či sa SR bude aktívne pripravovať na vojnu s Ruskom a v tomto smere budú jej zástupcovia konať v rámci EÚ a NATO alebo či SR má robiť politiku mierovej spolupráce s Ruskom. Nepochybujem, že o otázkach vojny a mieru sme všetci rovnako kompetentní a preto má platiť, že naši národní zástupcovia majú právo a povinnosť konať len v duchu toho, akých výsledkov bude dosiahnuté z uplatnenia zásady politickej rovnoprávnosti.

Uplatnenie zásady politickej rovnoprávnosti znamená iba to, že sa vytvoria právne a iné podmienky k tomu, aby sa kritérium osobnej voľby mohlo uplatniť napríklad prípravou a vykonaní referenda o dvoch otázkach, ktoré som vyššie uviedol. Takéto referendum pokladám za oveľa efektívnejšie, ako keď sa naši zástupcovia iba prispôsobujú záujmom západného kapitálu. Výsledky takéhoto referenda mohli viesť k tomu, že sa na vyriešenie ukrajinskej krízy mohli použiť minské dohody a tým by nebolo došlo napríklad k zástupnej vojne Západu proti Ruskej federácií, zatiaľ využitím a spojením predovšetkým ukrajinských ľudských zdrojov s vojenským arzenálom celého „demokratického“ Západu a jeho finančnými zdrojmi.

Je potrebné pripomenúť, že zo strany samotných členských štátov NATO je ignorovaná preambula Severoatlantickej zmluvy. Citujem: „Strany tejto zmluvy potvrdzujú svoju vieru v účel a princípy Charty OSN a svoje prianie žiť v mieri so všetkými ľuďmi a všetkými vládami….Sú odhodlaní zjednotiť svoje úsilie pre kolektívnu obranu a zachovanie mieru a bezpečnosti.“ Už len to, ako sa dlhé roky správajú vo svete samotné Spojené štáty, ukazuje na veľký problém rešpektovať preambulu Severoatlantickej zmluvy. Dá sa celkom jasne tvrdiť, že občania SR nikdy doposiaľ nijakým spôsobom nepoverili štátnu moc, aby národ slovenský mal zadefinovaného nepriateľa a aby štátna moc riešila úlohy súvisiace s pripravenosťou Európy na vojnu proti Rusku.

Je preto možné konštatovať, že predstavitelia štátnej moci a občania ako národ slovenský sú v konflikte záujmov. V tomto konflikte majú mocenskú prevahu predstavitelia štátnej moci ako zásadná menšina, pretože sa opiera nie o moc a vplyv svojich občanov, ale o moc a vplyv nadnárodných štruktúr, čim potláča zvrchovanosť SR. V tejto zaužívanej praxi chce pokračovať aj novo formovaná vládna moc, pretože už oznámila svoju garanciu vernosti štruktúram NATO a EÚ. Bol by som rád, ak by som sav tomto smere  mohol zmýliť.

Tento konflikt záujmov je však potrebné čo najskôr vyriešiť, pretože nás vedie do priameho vojenského stretu s Ruskou federáciou. Konflikt záujmov medzi predstaviteľmi vládnej moci a občianstvom ( slovenským národom ) je potrebné vyriešiť so zreteľom na záujmy občanov a daných ústavných sľubov. Tento konflikt je možné vyriešiť iba tak, že vládna moc bude rešpektovať uplatnenie zásady politickej rovnoprávnosti v praxi, čo znamená, že vyhlási referendum k dvom položeným otázkam. Výsledky referenda jej potom dajú jasný politický mandát k tomu, ako môže ďalej pracovať v štruktúrach NATO a EÚ, a aké politické opatrenia prijme, aby konfrontačná politika „demokratického“ Západu s RF nebola zo strany SR podporovaná.

Nech si čitateľ sám odpovie na otázku, v prospech koho mala byť Európa pripravená na vojnu s Ruskom a v prospech koho chcú členské štáty NATO a EÚ priamo zatiahnuť do vojny s RF. „Demokratický“ Západ potrebuje výrazne oslabiť a zničiť Ruskú federáciu, o čom existujú príslušné plány a zámery. Vojna na Ukrajine s týmito plánmi súvisí. Nemám problém konštatovať, že nehynúca podpora kyjevskej diktatúry zo strany predstaviteľov našej vládnej moci je len o vedení vojny proti Rusku. A nemám problém zdôrazniť, že naši predstavitelia vládnej moci nemajú žiadnu ochotu, aby občanom SR otázku o vojne a mieri nastolili na rozhodnutie, na riešenie ako výsostne verejný záujem. Bude v tomto smere schopná konať nová vládna moc ?

Už dávno som si položil otázku, či existuje niečo celkom konkrétne a priamo viditeľné v rámci EÚ, čo je možné pokladať, že je aj konkrétnym nástrojom na zabezpečenie prípravy Európy na vojnu s Ruskom. Odpoveď som našiel v informáciách, že bolo schválené a začalo sa realizovať PESCO !Ešte v druhej polovici novembra 2017 ministri zahraničných vecí a obrany 23 členských štátov EÚ podpísali dokument, v ktorom vyjadrili záujem vytvoriť Stálu štrukturovanú spoluprácu v oblasti bezpečnosti a obrany – PESCO. Týmto spôsobom sa mal podnietiť rozvoj vojenských projektov a spoločný nákup vojenského vybavenia a zariadení. Podľa Eduarda Chmelára v prípade projektu PESCO ide o preformatovanie projektu NATO, ktoré najviac vyhovuje zbrojárskym firmám a zahraničnej politike USA. Oni sa budú menej starať o našu bezpečnosť a my sa budeme viacej angažovať v ich vojenských záujmoch. Toto pokladá za veľmi trefné zhodnotenie zo strany Eduárda Chmelára.

Eduárd Chmelár pripomenul, na základe čoho vznikla dohoda o vytvorení Stálej štrukturovanej spolupráce v oblasti bezpečnosti a obrany – PESCO. Podľa neho myšlienka tejto dohody nevznikla v štruktúrach EÚ. V skutočnosti ide o projekt NATO, opierajúci sa o Lisabonskú zmluvu, ktorá sa zaviazala, že akákoľvek vojenská spolupráca v rámci EÚ bude podriadená NATO. PESCO pokladá za slepú uličku a všetci, ktorí si želajú mier, zastavenie rozvratu a znižovanie zbrojenia, by túto štruktúru mali odmietnuť. Aj ja som bol presvedčený, že bolo potrebné PESCO odmietnuť, pretože je jedným z rozhodujúcich projektov, zásluhou ktorého sa Európa mohla pripravovať na vojnu s Ruskom. Projekt PESCO bol schválený a je na zaplakanie, že náš vtedajší predseda vlády SR Róbert Fico bol týmto pilierom NATO, ako sa vyjadril, nadšený, pretože je výsledkom – vyústením bratislavského samitu Únie zo septembra 2016 a berie ohľad ( ! ? ) na vyjadrenia USA a ambície EÚ byť silnejším hráčom vo svete.

Výsledok bol teda jasný. Vládna moc na Slovensku si kráčala svojou vlastnou cestou bez ohľadu na skutočné záujmy vlastného národného štátu a jeho občanov a bez ohľadu na to, čo sa od roku 2014 – od štátneho prevratu na Ukrajine – dialo a deje s rozhodujúcim podielom USA a ďalších západných partnerov. Je ťažké pochopiť, kto zmaril, aby minské dohody boli na Ukrajine uplatnené v praxi a aby sa vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou ukončila ? Boli to predstavitelia „demokratického“ Západu, ktorí sa postarali o tom, aby sa vojenský konflikt neukončil, ale úspešne pokračoval ďalej až do bodu, keď sa predstavitelia RF museli rozhodnúť, ako ďalej. A od februára 2022 vojna na Ukrajine nie je vojnou medzi Ruskom a Ukrajinou, ale vo vojne proti Rusku bojujú USA a NATO, ktorí využívajú Ukrajinu ako svojho trojského koňa.

Ak som pripomenul, kto bojuje proti Rusku, tak si dovolím pripomenúť aj názor kanadského právnika, ktorý sa špecializuje ma medzinárodné trestné právo a vojnové zločiny. Tento pán tvrdí, že západné média a vlády prepadli šialenstvu propagandy kvôli ruským vojenským operáciám na Ukrajine. Media a aj vlády sa držia tvrdenia, že akcie Ruska sú podľa medzinárodného práva nezákonné, ale tak tomu nie je. Rusko konalo v súlade s medzinárodným právom podľa článku 51 Charty OSN. Ruska špeciálna vojenská operácia je legálna. Zodpovednosť za súčasnú tragickú situáciu na Ukrajine je jednoznačne na pleciach USA a NATO. Podľa právnika USA a NATO zaútočili na príliš mnoho krajín, pričom každá z agresii bola nielen nezákonná, ale tiež bez morálneho a etického ospravedlnenia. K všetkým vojnovým zločinom a agresiám USA a NATO je však potrebné pridať zločin pokrytectva, pretože všetky ich agresie boli vedené z dôvodov nadvlády a vykorisťovania zdrojov a národov, kvôli ziskom. Žiadna z ich vojen nebola vedená v sebaobrane, zatiaľ čo v prípade Ruska jednoznačne áno.

Nie je žiadna náhoda, že práve od nastolenia nových politických pomerov na Ukrajine a založenia vnútroštátnej vojny sa začala celkom zodpovedne riešiť otázka militarizácie EÚ. Predseda Európskej komisie Jean Claude Juncker vyzval v roku 2015 na vytvorenie celoeurópskych bezpečnostných síl, aby smerovanie k militarizovanému európskemu nad-štátu pokračovalo. V tomto roku (2023) Brusel predstavil svoj plán napumpovať 500 miliónov eur do európskych továrni na výrobu nábojov. Šéf priemyslu Európskej komisie Breton vyzval európskych výrobcov, aby sa dostali do režimu vojnovej ekonomiky. Mimo toho je tu záväzok na nasledujúci rok, že na nákup zbraní a rakiet sa vynaloží jedna miliarda eur.

A ďalej je tu napríklad akčný plán EÚ „Vojenská mobilita 2.0“ z roku 2022 na rýchly presun rozsiahlych vojenských síl. A ešte predtým Európska komisia v marci 2018 vydala svoje „Spoločné oznámenie Európskemu parlamentu a Rade o akčnom pláne vojenskej mobility“. V tomto spoločnom oznámení sa napríklad píše, že dvadsaťpäť členských štátov EÚ sa rozhodlo zahrnúť vojenskú mobilitu medzi posilnené záväzky, ktoré prijali v rámci Stálej štrukturovanej spolupráce, spustenej 11.12.2017. Rada zároveň 6.marca 2018 prijala odporúčanie k plánu vykonávania Stálej štrukturovanej spolupráce a rozhodnutie, ktorým sa stanovuje zoznam projektov, ktoré sa majú rozvíjať v rámci Stálej štruktúrovanej spolupráce. Stála štrukturovaná spolupráca to je to vyššie spomínané PESCO, z prijatia ktorého bol nadšený aj náš predseda vlády SR.

Čitateľ si už mohol dávnejšie všimnúť prehlásenie predsedu strany SMER – SD, že jeho politická strana bude podporovať plnenie záväzkov, vyplývajúcich z členstva v NATO. Toto prehlásenie, potvrdené aj v samotnom Memorande o porozumení, vôbec neprináša nádej, že sa bude robiť lepšia politika, ale je skôr potvrdením toho, že sa vôbec vo vzťahu k NATO nebude zo strany našej vládnej moci nič meniť. Z môjho pohľadu by sa vo vzťahu k NATO malo politické konanie predstaviteľov vládnej moci zásadným spôsobom zmeniť a to aj za prvého predpokladu, že tým sa nebude myslieť ukončenie členstva v NATO. V čom sa skrýva tajomstvo potreby zásadnej zmeny k tomu, čo doteraz robí NATO ?

Tvrdí sa, že základnou úlohou NATO je chrániť všetkými potrebnými prostriedkami, vrátane vojenských, slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru národov, založených na zásadách demokracie, slobody jednotlivcov a právneho poriadku. V zásade teda ide o ochranu demokratického a právneho štátu, čo hneď ukazuje, v akom smere má táto ochrana fungovať. Smer je teda jasný: ide o ochranu do vnútra demokratického a právneho štátu. Lenže má vôbec zmysel udržiavať takúto vojenskú Alianciu ako medzivládnu organizáciu pre účely ochrany demokratického a právneho štátu z vnútra ? Veď takáto ochrana, to je úloha samotného štátu a jeho zložiek moci v rámci zabezpečenia spoločného dobra pre celú spoločnosť. Má zmysel používať taký nástroj ako NATO na ochranu demokracie a ľudských práv v jednotlivých členských štátoch ?

Odpoveď je jasná? Nemá zmysel a preto úlohou NATO nemá byť nič iného iba otázka kolektívnej obrany pred napadnutím z vonku. Iba pri takomto poslaní vojenskej Aliancie je možné v rámci činnosti NATO prijímať aj zo strany Slovenskej republiky záväzky a ich aj plniť ! Ak ide v uvedenom prípade o ochranu členských štátov, zameranú do vnútra demokratických a právnych štátov, tak to znamená, že Aliancia počíta s niekym ako s nepriateľom, ktorý môže nečakane a bezdôvodne napadnúť niektorý členský štát. Čo ale z toho vyplýva pre politiku NATO ? Že vo vzťahu k vonkajšiemu svetu majú jednotlivé členské štáty za úlohu realizovať iba mierovú politiku a zo strany NATO má byť rešpektovaná preambula Severoatlantickej zmluvy, ktorú som v tomto článku citoval vyššie. A ak má byť ochrana členských štátov NATO zameraná do vnútra, tak potom prečo NATO nechráni Európu pred ilegálnou migráciou ?

Znamená to, že zmysel existencie takej medzivládnej organizácie ako je NATO treba hľadať v inom smere. Zmysel existencie NATO je pre „demokratický“ Západ životné dôležitý v smere k vonkajšiemu svetu na našej planete, pretože bezpečnosť, stabilita a prosperita transatlantického priestoru sa lepšie navyšujú či zhodnocujú aj za pomoci NATO a jeho aktivít vo svete. Vzťah Ameriky a Európy k vonkajšiemu svetu sa verejnosti predkladá v rôznych možných polohách a zdôvodneniach, len aby sa potreba smerovania mohla nejakým spôsobom obhájiť. Ja sa prehľadu rôznych zdôvodnení nateraz vyhnem. Čo však zo vzťahu Aliancie k vonkajšiemu svetu vyplýva ?

NATO sa z medzivládnej organizácie na ochranu svojho vlastného územia a hodnôt spätých s charakterom demokratického a právneho štátu zásluhou určitých síl spojených s globálnym kapitálom zmenilo na vojensko-politický komplex transatlantického územia, ktorý má za úlohu robiť politiku podľa unipolárneho videnia sveta za použitia všetkých možných prostriedkov vplyvu a nátlaku, vrátane vojenskej sily. V čele tejto politiky sú USA. Zmenou smerovania sa Aliancia ako dobro pre členské štáty pretransformovala na zlo, ktoré podľa konkrétnych záujmov a postupov škodí okolitým krajinám a štátom, ale pritom zároveň posilňuje slobodu vlastného územia zasahovaním do záležitosti iných štátov, ochranou príslušných prírodných zdrojov vo vlastný prospech ( a prosperitu ) a použitie vojensko-politických prostriedkov pre nastolenie takých režimov, ktoré budú rešpektovať požiadavky „demokratického“ Západu na čele s USA a EÚ.

Zmysel existencie NATO v smere k vonkajšiemu svetu našiel svoje konkrétne vyjadrenie v nových strategických koncepciách, prijatých v rokoch 1991 a 1999, na základe ktorých v budúcnosti NATO už nemalo byť iba obranným zväzkom, ale intervenčnou Alianciou NATO, USA a ich spojencov. NATO sa prihlásilo za garanta európskeho a medzinárodného mieru. Pripomeniem, že v septembri 1990 prezident USA G. Busch hovoril o Novom svetovom poriadku. Ako pripomenul v svojom článku britský politológ a špecialista na medzinárodné právo John Laughland, bez ZSSR už nešlo o svetový poriadok založený na medzinárodnej spolupráci či rovnováhe. Išlo výhradne o nadnárodné štruktúry pod americkým vedením, ktoré presadzujú pod vedením globálneho kapitálu globálnu politiku.

Zlo šíriace sa z prostredia globálneho kapitálu využíva NATO vo svoj prospech a preto dokáže robiť iba takú zahraničnú politiku, ktorá spĺňa kritéria pre zaistenie globálnej nadvlády nad svetom, čo zodpovedá unipolárnemu videniu sveta pod vedením USA. Predstavitelia našej vládnej moci si zrejme z rôznych dôvodov neuvedomili a neuvedomovali, že prijatie Slovenskej republiky za člena NATO sa odohralo už v období, keď Aliancia už dávnejšie opustila pozíciu byť obranným zväzkom a keď sa zmenila na intervenčnú vojenskú organizáciu. Tomuto zlu sa žiadna členská krajina nepokúša vzdorovať, ale najskôr tomuto zlu vyjadruje vernosť a podporu. Tak to je aj v prípade Slovenskej republiky ako strany dobra.

Mať v radoch NATO aj skupinu členských štátov, ktoré si pokladajú za česť presadzovať svoje štátne dobro pre dobro celej spoločnosti, to je pre stranu zla veľká výhoda. V čom je tá výhoda ? Pretože NATO má pod svojim prstom, pod svojim dohľadom aj politický život v každom členskom štáte. Výsledkom takejto vzornej „bratskej“ spolupráce, ak berieme momentálne do úvahy len Európu, je militarizácia východnej Európy, podpora kyjevskej diktatúry po štátnom prevrate v roku 2014, vytvorenie Koloniálnej správy západného kapitálu nad Ukrajinou pod vedením USA, založenie vnútroštátneho vojenského konfliktu s následnou humanitárnou krízou a nástup k zástupnej vojne Západu na čele s NATO proti Ruskej federácií na území Ukrajiny.

Z uvedeného je jasné, že predstavitelia vládnej moci na Slovensku, ktorí pracujú v štruktúrach NATO, respektíve sa zúčastňujú samitov NATO, v plnej miere podporujú všetko, čo sa pripravuje v štátnej administratíve USA a v Bruseli a to bez pripomienok, len na základe úplne povrchného a zavádzajúceho vyhlásenia, že si vládna moc plní iba záväzky, vyplývajúce z nášho členstva. Ak však samotný mechanizmus hlasovania umožňuje prijímať rozhodnutia iba konsenzom, potom to znamená, že zástupcovia vládnej moci na Slovensku či samotní ústavní činitelia vôbec nevzniesli žiadne zásadné pripomienky proti politike USA a NATO a so všetkým iniciatívne súhlasili. Z takejto praxe vyplýva jasné ponaučenie. V rámci členstva Slovenskej republiky v NATO je možné a potrebné podporovať iba takú politiku a všetky potrebné opatrenia vojenského charakteru, ktoré súvisia len s vyššie spomínaným prvým smerovaním politicko-vojenských aktivít a teda iba s poňatím Aliancie ako výlučne obranného zväzku členských štátov.

Čitateľ nech si teraz opätovne všimne, že v Memorandu o porozumení bola predstaviteľmi politických strán daná garancia takého zahranično-politického smerovania, ktoré je spojené s členstvom SR v EÚ a NATO a prehlásenie politickej strany SMER – SD, že bude podporovať plnenie záväzkov, vyplývajúcich z členstva v NATO. Ak si čitateľ „spojí“ tieto dve vyhlásenia ( tvrdenia ), potom z toho vyplýva, že sa v doterajších postojoch vládnej moci ani v novom volebnom období nič zásadného nezmení a samotné prehlásenie či predvolebný sľub strany SMER – SD, že nebude poskytovať vojenskú podporu Ukrajine, vôbec nič nerieši, pretože bol iba „mucholapkou“ pre jej potenciálnych voličov. Dovolím si zároveň pripomenúť, že v uvedených stanoviskách je celkom jasne povedané, že zahranično-politická orientácia má, bude a musí vychádzať z členstva v NATO a EÚ, čo je to isté, ako tvrdiť, že má vychádzať zo záujmov a politik NATO a EÚ.

Všetci traja predstavitelia koaličnej vládnej moci v svojom Memorande o porozumení potvrdili, že nebudú rešpektovať objektívne pravidlo, že zahraničná politika má vychádzať, je tvorená z národných záujmov SR, ktorý som vyššie v tomto článku vo všeobecnej rovine jasne charakterizoval. K čomu to doteraz viedlo a k čomu to povedie aj naďalej ? Ak politici chcú presadzovať zahranično-politickú orientáciu na základe členstva SR v EÚ a NATO, tak sa podriaďujú týmto nadnárodným štruktúram, ktoré majú záujem presadzovať svoju nadnárodnú ideológiu. Vrátim sa k niekoľkým myšlienkam už spomínaného britského politológa a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda. Ten tvrdí, že EÚ ako aj NATO ohrozujú národnú suverenitu a teda aj demokraciu a sú to dve strany tej istej nadnárodnej mince. Podľa politológa nadnárodný systém je v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN a táto štruktúra je nezákonná.

Už Maastrichtská zmluva z roku 1991 riešila otázku, aby sa členské štáty povinne vzdali národnej meny, čo ďalej súviselo so zavedením eura. Presadzovateľom nadnárodnej ideológie bol Helmut Kohl. Ten sa pričinil o to, že nadnárodná ideológia bola zakotvená v nemeckej ústave, keďže článok 23 bol zrušený a nahradený novým nadnárodným článkom Európy. Nemecko je garantom nadnárodnej ideológie, pretože má povinnosť ostať členským štátom EÚ. Podľa Helmuta Kohla národné štáty boli bezprostredne príčinou svetových vojen. Národná sloboda vraj predstavuje hrozbu mieru a preto je treba nadnárodnú moc, aby bolo možné svetu vládnuť. Zaujímavý je názor politológa, že po 1989 roku západné elity mali strach zo slobody na Východe Európy a preto sa rozhodli obmedziť slobodu na Východe novými nadnárodnými štruktúrami vytvorením nového núteného poriadku. Toto bol najľahší a najúčinnejší spôsob, ako ovládnuť krajiny strednej a východnej Európy po politickej, ekonomickej a vojenskej stránke.

Takáto politická úloha z môjho pohľadu patrí do konceptuálnej moci predstaviteľov „demokratického“ Západu a preto naši ústavní činitelia a ďalší politici, vrátane zákonodarcov, to ani nemuseli toto úsilie postrehnúť a takto podobne, ako britský politológ, aj vyhodnotiť. Lenže po dlhoročných skúsenostiach s fungovaním EÚ a NATO už v tomto 21. storočí, bolo možné pochopiť, akých zásadných chýb sa zástupcovia občanov SR dopustili. Podľa Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát a neviaže sa na nijakú ideológiu a ani náboženstvo. A napriek tejto ústavnej záruke sme sa pod vedením ústavných činiteľov bez akýchkoľvek problémov dali zlákať nadnárodnou ideológiou EÚ a NATO. Indície o možných zmenách v zahraničnej politike vo vzťahu k NATO a EÚ neexistujú a preto je možné tušiť, že všetko ostane „po starom“ až do akéhosi „súdneho dňa“.

A ako vládla už v tomto storočí nadnárodná moc v pozícií NATO ? Dovolím si citovať z článku Američana Paul Craiga Robertsa, ktorý bol uverejnený v novembri 2016: „Od Clintonovho režimu zoznam vojnových zločinov, spáchaných západnými vládami, prekonáva zoznam vojnových zločinov nacistického Nemecka. Milióny moslimov v siedmich krajinách boli vyvraždení či vyhnaní zo svojich domovov. Ale ani jediný západný zločinec nebol za tieto zločiny ešte povolaný ( vzatý ) k zodpovednosti.“ Tieto zločiny sa nás, slovenského národa netýkajú, pretože sme sa na nich priamo nepodieľali. Rovnako, ako mnohí tvrdia, že vojna na Ukrajine sa nás netýka. Lenže to sa iba určitým spôsobom ospravedlňujeme sami pred sebou, pretože v skutočnosti sa už v tomto storočí, od roku 2004, sme sa podieľali na príprave a schvaľovaní všetkého zlého, čo sa pre určité časti sveta a ich obyvateľstvo pripravovalo, pripravuje a realizuje.

Vyslanie posolstva zo strany budúcej vládnej koalície do USA a Bruselu je vysielaním silných signálov o tom, že sme za ich politiku, ktorú realizujú vo vzťahu k svetu či k Európe a že v tejto politike budú mať aj naďalej našu podporu. V prípade členstva SR v NATO sme sa cez našich ústavných činiteľov dokázali stotožniť so všetkými zločinmi vo svete, ktoré doteraz NATO napáchalo. Bez problémov sme prijali politiku militarizácie strednej a východnej Európy a konfrontačnú politiku s Ruskou federáciou. Bez problémov sme sa vzdali priateľskej spolupráce s Ruskou federáciou a takéto osudové rozhodnutie by mali občania SR pokladať za rozhodnutie v prospech svetlej a krásnej budúcnosti. NATO zničilo prosperujúcu krajinu Líbyu, ale SR v zmysle falošnej solidarity so Západom sa finančne podieľala či ešte podieľa na integrovanej ochrane hraníc tejto krajiny. Slovenská republika sa vôbec nevyznačuje koloniálnou politikou vo vzťahu ku krajinám Afriky, ale má povinnosť aktívne sa podieľať na riešení migračnej politiky zosnovanej EÚ a OSN. Boli sme schopní vyjadrovať sústrasť vláde Francúzska z dôvodov obetí teroristických útokov, ale na vykorisťovaní krajín Sachelu nemáme žiadny podiel a ani nám to neprekážalo.

Pre občanov SR má byť dôležité, či sa predstavitelia našej vládnej moci vyznačujú takými schopnosťami ako politická múdrosť, politická statočnosť a odvaha, či majú politické svedomie, či rozumejú politickej spravodlivosti a podobne. Rozvinutie morálnych schopnosti u politikov ovplyvňujú rôzne okolnosti, ale najdôležitejšou morálnou potrebou je mať jasne pozitívne vyhranený vzťah k občanom, pretože v politickom konaní má tento pozitívny vzťah dominovať. Aký má táto dominancia význam ? Skutočný štátnik, skutočný politik vyznačujúci sa uvedenými morálnymi schopnosťami má potrebu a schopnosť zainteresovať občanov na riešení problémov a politik, ktoré sa dotýkajú ich skutočných potrieb a záujmov. Ide o to umožniť, aby existovalo akési spoločné vnútorné prežívanie problémov politiky a v politike spojených s národnými záujmami a suverenitou, z ktorého vzíde dostatočná podpora a súhlas občanov. S podporou a súhlasom občanov sa politické aktivity dejú iným spôsobom, ako keď politici dôležité rozhodnutia robia za zatvorenými dverami. Vysielanie posolstva či silných odkazov na „demokratický“ Západ by nebolo potrebné, ak by sa predstavitelia vládnej moci mohli opierať o podporu a súhlas občanov. Prečo sa to takto v reálnom živote nedeje ?

Ak sa predstavitelia vládnej moci v zásadných otázkach života spoločnosti neuchádzajú o dôveru, podporu a súhlas občanov, majú k tomu svoje dôvody. Jedným z takýchto dôvodov je to, že zainteresovanosť na spolupráci s občanmi by ich zbavila možnosti konať svojvoľne a v prospech cudzej moci, čo v prípade USA, NATO a EÚ je evidentné. Internetový denník Hlavné správy dňa 9.7.2019 uverejnil niekoľko zaujímavých myšlienok predsedu vlády SR Petra Pellegriniho, ktoré sa priamo dotýkajú problematiky vysielania posolstva či silných odkazov. Predseda vlády SR napríklad spomenul Memorandum o zahranično-politickej orientácií Slovenska. Jeho charakteristika Memoranda ukazuje ( priznáva sa ), akým spôsobom ústavní činitelia SR pracujú.

Memorandum pokladá v prvom rade za krok k obnoveniu zahranično-politického konsenzu na politickej scéne a zároveň za konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR. V praktickej reči to znamená, že pre potvrdenie zahranično-politickej orientácie SR stačilo, ak sa traja ústavní činitelia dokázali na orientácií zhodnúť. Táto zhoda ich troch sa pokladá za konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR. Dialóg „troch svätcov“ sa pokladá za konštruktívny, pretože o životných záujmoch SR nemusí a nesmie sa nikto iný, a teda ani občania, do toho miešať ! Toto chválenkárstvo predstavuje príklad politického cynizmu. Predseda vlády SR v svojom postoji a chválenkárstve zašiel ešte ďalej, pretože nám otvorene potvrdil, ako sa otázka integrácie SR do nadnárodných štruktúr realizovala.

Práve zahranično-politický konsenzus, teda dohoda troch ústavných činiteľom, bol motorom našej integrácie, ktorá vyústila vstupom SR do NATO, EÚ, Schengenu a prijatím eura. Predseda vlády SR pokladá politické konanie ústavných činiteľov metódou konsenzu za dôležité a správne, pretože podľa neho vytvorili výborné predpoklady na naše aktívne začlenenie sa do diskusie o budúcej podobe Európy. Od roku 2019 už uplynulo niekoľko ďalších dôležitých rokov a preto čitateľ si môže sám pre seba postaviť otázku, kto sa za tie roky začlenil do diskusie o budúcej podobe Európy. Môžem konštatovať, že občania zase neboli do proklamovanej diskusie začlenení a že predstavitelia vládnej moci na Slovensku aj na čele s ústavnými činiteľmi si to nechali iba pre seba a svoje výlevy z účasti a šťastného života národa v nadnárodných štruktúrach globálneho kapitálu. Ako je už možné jasne vidieť, ani slobodné začlenenie sa do sveta kapitalistických krajín nestačilo, pretože bolo potrebné rešpektovať „integráciu“ pod nadnárodné štruktúry globálneho kapitálu, ktorý je reprezentovaný minoritnou triedou kapitalistov.

Už z obsahu Memoranda o porozumení, podpísaného v týchto dňoch po voľbách do NR SR vyplýva, že sa garancia zahranično-politického smerovania úplne zhoduje s prihlásením sa ústavných činiteľov SR k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO zo dňa 27.júna 2019. Znamená to, že zahranično-politický konsenzus bude aj naďalej motorom našej ďalšej integrácie v rámci EÚ, aby bola doriešená ( konečne ! ) budúca podoba Európy. Vtedajší predseda vlády SR pán Peter Pellegrini bol v tom čase ešte stále opatrný, aby mohol otvorene priznať, že pôjde o ustanovenie európskeho super štátu. Mal však veľké obavy o osud Európy, pretože podľa neho Európa nemôže prešľapovať na mieste, takže vyslovuje jasný cieľ: Európa musí prijať rozhodnutie, aby vedela konkurovať Číne, Rusku alebo USA.

A zrejme preto jednou z kľúčových tém sa podľa pána Petra Pellegriniho môže stať hlbšia integrácia. Hlbšia integrácia si však bude vyžadovať niečo zase obetovať zo strany SR, čo predseda vlády SR sformuloval skôr do otázok, ktoré sa týkajú národno-štátnych záujmov a štátnej suverenity. Ako boli zo strany predsedu vlády SR sformulované tri jeho otázky ? Tu je ich prehľad:

Prvá otázka: Aké kompetencie sme pripravení odovzdať ?

Druhá otázka: Aká je naša národná predstava takejto integrácie ?

Tretia otázka: Pokiaľ v nej Slovensko chce zájsť ?

Predseda vlády SR priznal, že diskusia sa na uvedené otázky na Slovensku ani nezačala a podľa neho mala by byť predmetom poctivej odbornej diskusie. Zo strany predsedu vlády SR nebolo pochopené, že problém členstva SR v EÚ a fungovanie EÚ, to nemôže byť iba výsostnou záležitosťou odbornej diskusie, ale záležitosťou všetkých občanov, ktorí majú dostať príležitosť demokratickým spôsobom prijať rozhodnutie k napríklad národnej predstave o reforme EÚ alebo o ukončení členstva v EÚ. Zanedlho sa už skončí rok 2023 a v tomto smere nič pozitívneho sa neudialo a to preto, že stále v politickej hre s občanmi a nadnárodnými štruktúrami je presadzovaná predstava, že demokratický nástroj rozhodovania sa občanov SRo svojom ďalšom životnom osude nie je potrebné uplatňovať.

Existuje reálna hrozba, že dokončenie hlbšej integrácie v rámci EÚ cez procesy spojené s politickou integráciou definitívne ukončia obdobie formovania sa EÚ do imperiálneho super štátu, v ktorom Slovenská republika bude mať postavenie „prímestského“ regiónu s kompetenciami plniť príkazy, nariadenia, usmernenia a zákony z Bruselu. Táto hrozba je celkom reálna a preto očakávam od novej vládnej moci, že konečne začne klásť prekážky pre jej naplnenie. A kladenie prekážok sa môže začať dariť len vtedy, ak bude vládna moc spolupracovať s občanmi SR a aj na medzinárodnej úrovni.

Posolstvo predstaviteľov formujúcej sa vládnej koalície v otázke týkajúcej sa garancie zahranično-politickej orientácie SR môžeme smelo porovnať so zložením sľubu vernosti českého národa Tretej ríši v roku 1942. Z toho sľubu vernosti by sme sa mali ako občania i ako politici poučiť či zobrať si ponaučenie a to za predpokladu, že stojíme o ponaučenie z novodobých dejín ČSR. Existuje video z prísahy českého národa dňa 3.7.1942 na Václavskom námestí. Vtedy išlo azda o najmohutnejší zraz českého ľudu, kde bolo prítomných okolo 200,- tisíc ľudí z Prahy a vidieka. Z videa sa dá predpokladať, že organizátorom zrazu českého národa bola vtedajšia vládna moc na čele s predsedom vlády Dr. Krejčím. K čomu tento zraz slúžil ?

Za prítomnosti prezidenta Dr. Hachy a všetkých členov vlády bol slávnostným spôsobom zložený sľub vernosti českého národa Tretej ríši. Minister ľudovej osvety Emanuel Moravec upozornil, že Protektorátom Čechy a Morava bol zrušený výnimočný stav a krajina sa vrátila k svojmu kľudnému životu. Celá vláda má dôveru k zdravému rozumu českého národa a preto sa vodcovi Tretej ríše za neho zaručila. Podľa vlády je potrebné za zbaviť všetkých zradcov, ale tiež ľudí, u ktorých stále pretrváva spomienka na minulosť. Vláda má veľkú dôveru k mládeže, ktorá v najbližšej dobe vyrazí k štartu za novú Európu. Ľudia sa majú vystrihať podozrivých ľudí a svojou zvýšenou výkonnosťou pomôcť Veľkonemeckej ríši v jej veľkom boji za Nemcov, za Čechov a ostatnú Európu. Do nového zajtrajška, ktorý českému národu je zaručený, jedine vernosťou Tretej ríši môžeme vstupovať plní dôvery. Nemecký vojak víťazí na všetkých bojiskách a každým dňom, ktorý prináša nepriateľovi porážku, rastú súčasné súčasné možnosti českému národu. Zajtrajšok je náš, zajtrajšom patrí novej Európe, zajtrajšok pochoduje svorne pod prápormi národno-socialistickej revolúcie. Tak celkom stručne som opísal prejav na Václavskom námestí. Čo k tomu je potrebné dodať ?

Masová účasť ľudu mala z môjho pohľadu demonštrovať vôľu ľudu, že chce a bude verne slúžiť Tretej ríši. Naši ústavní činitelia svojim prihlásením sa k deklarácií o členstve Slovenska v EÚ a NATO použili iný spôsob prísahy a to metódou konsenzu v zahranično-politickej orientácií SR ako dostatočne účinnú pre zloženie sľubu vernosti Bruselu v prípadoch EÚ a NATO. Na prvý pohľad sa zdá, že medzi uvedenými adresátmi ( Tretia ríša, versus EÚ a NATO ) je zásadný a neporovnateľný rozdiel, ako medzi stavom vojny a stavom mieru. Lenže medzi adresátmi, ktorým bol daný sľub vernosti – prísahy nemusí byť absolútny rozdiel, ak k ním pristupujeme za situácie, že celkom pozorne vieme analyzovať politické ciele fašistického Nemecka a politické ciele EÚ a NATO. S vojenskou porážkou fašistického Nemecka automatický nezanikli jeho politické ciele, napríklad, čo sa týka vlády Nemecka nad Európou či zničenie ZSSR, respektíve Ruskej federácie.

Dnes je už možné pomerne jasne chápať, že nenávistný antikomunizmus a nenávistný antisovietizmus boli postupne v čase a priestore práve zásluhou EÚ a NATO pretransformované na niečo celkom obludné: a) na triedny boj minoritnej triedy kapitalistov so svojimi nadnárodnými privátnymi a verejnými štruktúrami proti ostatnej absolútne väčšinovej časti najmä západného spoločenstva v záujme udržania sa globálneho kapitálu na svojou tróne na veky vekov, b) na konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, jej oslabenia a zničenia. V novodobej histórií západného kapitalizmu došlo k zaujímavej dobe a udalosti: politické ciele fašistického Nemecka a politické ciele EÚ a NATO sa náramne zblížili. Toto zblíženie sa začalo realizovať nielen v ideologickej podobe, ale prešlo k praktickým činom. Od februára 2014 bola štátnym prevratom na Ukrajine spustená na realizáciu konfrontačná politika Západu proti Ruskej federácií a od začiatku roka 2020 bola spustená realizácia globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, ktorá nebola ukončená, pretože sa pripravujú na realizáciu ďalšie plány spojené s totálnou kontrolou obyvateľstva v Európe či vo svete.

Zraz českého ľudu umožnil zložiť sľub vernosti Tretej ríši, teda aj v období Protektorátu muselo byť zorganizované divadlo o podriadenosti Česka fašistickému Nemecku. Sľub vernosti ústavných činiteľov SR Bruselu vo veci EÚ a NATO metódou konsenzu sa dá čítať ako vyjadrenie súhlasu s ustanovením Štvrtej ríše pod vedením Nemecka. Vernosť k EÚ a NATO má podľa ústavných činiteľov predstavovať nový zajtrajšok, skvelý životný priestor. Vtedajšia vláda Česka verila, že jedine presadením vernosti Tretej ríši môže český národ veriť v nový zajtrajšok, Táto politická chiméra neopustila ani myslenie a politické kroky našich ústavných činiteľov a ani tých predstaviteľov politických strán, ktoré budú tvoriť novú koalíciu.

Samotná idea prísahy, vernosti, posolstva či dávania záruk Bruselu vo veci EÚ a NATO je pre náš slovenský národ veľmi ponižujúca a nakoniec aj tragická, pretože dovoľuje, aby celý národ bol úplne odzbrojený od svojho pudu sebazáchovy, od svojej dôležitosti, od svojich záujmov, od svojich vlastných síl a schopnosti a dal bezdôvodne svoj osud do rúk mocnostiam, ktoré doteraz ničím nepresvedčili, že sú na tom ľudský a morálne lepší a zodpovednejší. Vláda Česka bola presvedčená, že zajtrajšok patrí novej Európe pod vedením Nemecka. V dnešnej dobe sa situácia opakuje v prípade EÚ a NATO. Všetko pod vedením Nemecka a USA.

V Memorande o porozumení lídri politických strán garantujú „zahranično-politickú orientáciu SR na základe členstva Slovenska v Európskej únií a NATO a ďalších významných medzinárodných organizáciách pri plnom rešpektovaní suverenity a národno-štátnych záujmov SR a posilňovaní zdravého vlastenectva“. Je na škodu veci, že definícia tejto garancie akoby bola výsledkom určitej negramotnosti politikov. Tí si vôbec nedokázali postaviť otázku, ako je možné v rámci politiky NATO a EÚ si vôbec dokázať predstaviť, že týmto spôsobom sa v plnej miere bude rešpektovať suverenita a národno-štátne záujmy SR. Už dávno to nezodpovedá skutočnosti a preto takouto garanciou zahranično-politickej orientácie SR politici iba zavádzajú občanov a chcú, aby verili tomuto výplodu propagandy. Kto a akými nástrojmi či prostriedkami môže posilňovať zdravé vlastenectvo, keď takmer všetky politické subjekty, ktoré sa uchádzajú o účasť v NR SR a o svoj podiel na štátnej moci, vychádzajú práve zo všetkých politik, ktoré sú presadzované z USA a Bruselu tak z úrovne NATO ako aj EÚ. Ide o presadzovanie globálnych záujmov a globálnych politik na úkor národných záujmov a národných politik.

Od dávnych dôb sa vlastenectvom či patriotizmom rozumie láska k vlasti. Potrebujeme si však všimnúť jej najvšeobecnejšie znaky, aby sme sa mohli zorientovať. Pod pojmom vlasť rozumieme dané politické, ekonomické, kultúrne a sociálne prostredie, ktoré sú spojené s určitým geografickým miestom na planéte a spoločne pomáhajú formovať každú ľudskú bytosť, každého človeka. Lenže to nie je všetko, čomu treba porozumieť. V pocite vlastenectva vystupuje na prvé miesto vzťah k vlastnému ľudu, vedomie hlbokého spojenia s ním a vedomie spoluúčasti na jeho diele. Toto všetko, čo je predmetom vlastenectva, je v konflikte s globálnym kapitálom a nadnárodnými štruktúrami.

Už sme sa mohli na rôznych príkladoch poučiť, že minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi, to sú ľudia, ktorí sa držia svojich privilégií v bohatstve a moci a preto sú ľuďmi bez vlastenectva, bez akejkoľvek vznešenosti v citoch, bez lásky k ľudu, ktorý sa podieľa na produkcií jej bohatstva a moci. Žijeme v kapitalistickej spoločnosti a preto aj samotný obsah vlastenectva je určovaný práve vzťahom pracujúcej masy k tomuto zriadeniu. Ťažko môžeme predpokladať, že vlastenectvo na Slovensku má masový charakter. Problém vidím v tom, že ľudia žijú pod silným vplyvom kapitalistických síl, globálneho kapitálu a preto láska k svojmu ľudu, k svojej vlasti, vedomie hlbokého spojenia s ľudom a spoluúčasti na jeho diele veľmi absentujú. Na tejto absencií ma EÚ hlavnú zásluhu.

Udržiavať či posilňovať vlastenectvo za situácie, že politika na území Slovenskej republiky v oblasti ekonomickej či zahranično-politickej sa robí v ducho unipolárnej globalizácie na čele s USA, je veľmi ťažká pozícia. Lenže čoraz viac sa tomuto typu globalizácie, ktorú je potrebné chápať ako presadzovanie absolútnej moci kapitálu pod vedením USA, sa prispôsobuje aj politika v oblasti zdravotníctva, kultúry a umenia, športu, vzdelávania, v oblasti bezpečnosti a ochrany štátu. EÚ bola postavená k tomu, aby postupne zlikvidovala národné štáty, čo neznamená nič iné len to, že žiadne vlastenectvo nesmie mať miesto v priestore Európy. Budúcnosť Európy má byť založená iba na európskom občianstve, na nejakých prísnych európskych záujmoch, ktoré má rešpektovať každý členský štát. Lenže obchádza sa to podstatné – kto formuluje európske záujmy ? A v prospech koho sú presadzované európske záujmy ? 

Občania členských štátov sú priebežne každý deň vedení k poznaniu, že normálny ľudský život, celkom šťastný a blahobytný je možný iba pod priamym vedením Európskej únie. Rovnako to platí aj pre vedenie k poznaniu, že bezpečnosť a ochranu národného štátu, zatiaľ čo je priebežne zbavovaný svojej štátnej suverenity, je možné organizovať a zabezpečiť iba z pozície Severoatlantickej Aliancie. Takáto nehynúca láska k nadnárodným štruktúram – NATO a EÚ – ktoré zo svojej strany zbavujú národné štáty národných záujmov, štátnej suverenity, síl a schopnosti obyvateľstva vedieť postarať sa o vytvorenie dôstojných podmienok pre jeho život, sa zo strany mnohých politikov a politických strán pokladá za celkom pragmatický postoj a pragmatickú politiku, ktorá sa nesmie spochybňovať. Na čom môže byť založená pragmatická politika, ktorá sa vyznačuje silnou garanciou zahranično-politickej orientácie na EÚ a NATO ?

Môže existovať viacero dôvodov, týkajúcich sa napríklad indície a ilúzie spojenej s nekonečným efektívnym rastom kapitalizmu, s určitými poznávacími schopnosťami jednotlivých politikov, s osobnými ambíciami, ktoré sa dajú naplniť v rámci politiky prisluhovať minoritnej triede kapitalistov, s možnosťou stať sa efektívnym technokratom, ktorý má v moci určité ekonomické a sociálne prostredie. Tieto naznačené dôvody vynechám a len naznačím, že pragmatizmus politikov, ktorí chcú mať moc a vládnuť celému národu, môže byť založený aj na určitých psychologických stavoch. Ja spomeniem, že aj u politikov, tak ako u každej ľudskej bytosti, sa môže vyskytovať taká emócia ako je strach.

Garancia zahranično-politickej orientácie SR na základe členstva Slovenska v EÚ a v NATO sa môže zakladať aj na strachu tých politikov a politických strán, ktoré tvoria vládnu moc. Ak by sa vládna moc usilovala o také aktivity v rámci EÚ a NATO, ako sú buď určité reformy alebo dokonca ukončenie členstva, tak jej predstavitelia nadobudnú panický strach z toho, že obe nadnárodné štruktúry urobia všetky potrebné politické kroky k tomu, aby dôsledne určitým spôsobom potrestali vládnu moc a cez ňu aj samotné obyvateľstvo, čim by sa fungovanie spoločnosti mohlo veľmi sproblematizovať. Ak by to bola pravda, že takouto emóciou doterajší predstavitelia vládnej moci disponovali a že ňou chcú disponovať aj staronoví predstavitelia vládnej moci, tak by to ukazovalo na to, že naša národná spoločnosť funguje iba v režime byť polokoloniálnou krajinou, ktorej určité užitie výsledkov práce tak po materiálnej, duchovnej či technologickej stránke je možné s určitým láskavým dovolením predstaviteľov globálneho kapitálu.

Je to strach z vlastnej slobody, pretože sme presvedčení, že musíme patriť niekomu silnému a pod jeho krídla. Musíme patriť pod Brusel, pretože tak máme zaistenú určitú minimálnu istotu životnej úrovne, pričom sa vôbec nesmie prihliadať na rôzne nebezpečenstva a nástrahy, vyplývajúce z politiky EÚ, respektíve z politiky NATO. Ak takýto strach existuje, hoci politici sa z neho nevyznávajú, tak potom ide o nezdravý strach, ktorý nemá a snaží sa, aby ani niekedy v budúcnosti nemal riešenie. Nezdravý strach je založený na imperatíve za každú cenu ostať pod mocou nadnárodných štruktúr a teda pod mocou globálneho kapitálu. Teraz je príhodná chvíľa si postaviť otázku, či za takejto situácie je možné vôbec hovoriť o zdravom vlastenectve. Moja odpoveď je pre mňa celkom jasná: vlastenectvo pri takomto strachu a z neho vyplývajúceho politického konania nemá v spoločnosti žiadne miesto.

Záujmy globálneho kapitálu a záujmy pracujúcich ľudí nie sú tie isté, pretože samotné bohatstvo a s ním spojená moc patrí iba minoritnej triede kapitalistov. Kapitalistická spoločnosť funguje ako davovo-elitárska spoločnosť. V takejto spoločnosti dav uznáva politickú elitu na základe volebného systému a samotných volieb a ich výsledky. Pre uspokojenie všetkých sa tomu propagandistický hovorí, že voľby boli demokratické. Politická elita má za povinnosť uznávať dav na základe Ústavy SR ako zdroja štátnej moci. Z toho však nevyplýva, a vývoj spoločnosti to potvrdzuje, rovnosť politickej elity a davu. Ukazuje sa, že dav nemôže byť ani víťazom a ani rovnocenným partnerom, pretože: a) ako zdroj moci svoju vôľu odovzdal politickej elite a b) ako zdroj materiálneho bohatstva všetko odovzdal do vlastníctva ekonomickej elity – podnikateľom a kapitalistom. Ide teda o pozície pána a raba a aby víťazi a nezávislí a porazení a závislí sa mohli  v spoločnosti znášať, tak sa vymyslela propagandistická téza, že všetci žijeme v demokratickom a právnom štáte.

Pri rešpektovaní týchto rozdielov dvoch triednych pozícií je možné sa dopracovať aj k tomu, čo môže predstavovať zdravé vlastenectvo, ako to v Memorande uviedli predstavitelia terajšej vládnej koalície. Skutočné vlastenectvo je a bude vlastné iba tým politikom, ktorí obhajujú záujmy pracujúcej masy ľudí, ktorí sa snažia udržiavať svoju vlasť slobodnú a demokratickú. Skutočné vlastenectvo je možné podporovať a udržiavať iba za predpokladu, že vládna moc bude politickú rovnoprávnosť všetkých občanov udržiavať v rovnováhe s bohatstvom a mocou minoritnej triedy kapitálu. Skutočné vlastenectvo si teda vyžaduje zbaviť sa strachu z možných dôsledkov zo strany minoritnej triedy kapitálu, ak si vládna moc bude dovoľovať príliš obhajovať záujmy pracujúcej masy ľudí. Existuje pre politické strany a politikov riešenie, ako sa zbaviť strachu z dôsledkov rozumnej, racionálnej politiky v prospech celej spoločnosti ?

Život každého človeka a život spoločnosti má svoje alternatívy. Strach z dôsledkov správnej a spravodlivej politiky je možné riešiť viacerými prvkami, ktoré spoločne môžu vytvoriť vhodný multiplikačný efekt a znásobia silu na presadzovanie určitých politik. Uvediem niekoľko dôležitých prvkov: a) personálny prerod vlastného svedomia a politického svedomia, b) osvojenie si potrebných morálnych zdatnosti potrebných pre politické konanie a politický boj, c) osvojenie si dôležitých čŕt skutočného vlastenectva, d) dôverný vzťah s občanmi a ich spoluúčasť na politických rozhodnutiach, e) programové vyhlásenie vlády SR ako dokumentu prijatého na nových základoch s potrebou aktívneho riešenia vzťahu globálneho a národného, e) spolupráca SR, Maďarska, Poľska a Českej republiky na nových základoch, f) spolupráca a priateľstvo s národmi aj mimo priestoru EÚ v smere na Východ na čele s Ruskou federáciou, g) špecifický hľadať možnosti spolupráce s EFTA – Európskym združením voľného obchodu, v ktorom sú Nórsko, Lichtenštejnsko, Island a Švajčiarsko.

EÚ a NATO predstavujú rub a líce tej istej mince – globálneho kapitálu, a to podľa predstáv unipolárneho videnia sveta. Vlastenectvo v tomto videní nemá žiadne miesto, nepokladá sa za žiadnu hodnotu. Vždy môže byť k dispozícií nejaká alternatíva. Naši politici by sa mali rozhodnúť robiť politiku trošku iným spôsobom, hoci sme všetci uzatvorení v kapitalistickej spoločnosti. Globálny kapitál a jeho predstavitelia – minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi – tí všetci musia mať vo svete absolútnu slobodu pre svoje záujmy spojené práve s kapitálom, ale národné štáty v Európe majú zaniknúť pod zástavami EÚ a NATO. Národným záujmom SR má byť to, aby nás štátna administratíva USA aj so svojou piatou kolónou, rovnako ako EÚ, neuzatvárali do svojho videnia sveta a politiky pod ich videním a diktátom, ale aby sme mohli slobodne rozvíjať svoje vzťahy s kýmkoľvek na našej planéte, kde budeme prostredníctvom našich ľudí schopní sa vo vzájomne výhodnej spolupráci presadiť.

Verím, že predstavitelia novej vládnej moci svoj sľub garancie zahranično-politického smerovania SR na základe svojho členstva v EÚ a NATO budú chcieť s nadšením naplniť. Už neverím, že to bude v prospech obyvateľstva SR, pretože z môjho pohľadu politika NATO je veľmi konfrontačná vo vzťahu k Ruskej federácií a politika Európskej únie vedie k rozvratu národných štátov a rozvratu životov ľudských bytosti a k cieľu získať nad obyvateľstvom Európy absolútnu moc ustanovením imperiálneho super štátu. K tomu slúži konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, politika Európskej zelenej dohody, politika rozvratu ekonomiky v Európe, migračná politika, globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, politika boja proti extrémizmu a dezinformáciám, celá inštitucionálna štruktúra EÚ a podobne.

Pri garancií zahranično-politického smerovania SR nebude možné zo strany predstaviteľov vládnej moci dodržať plnenie ich základnej povinnosti ako predstaviteľov vraj demokratického a právneho štátu: dbať o udržiavanie rovnováhy medzi politickou rovnoprávnosťou všetkých občanov a enormným vplyvom bohatých a mocných na strane druhej a najmä tých, čo sa rôznym spôsobom angažujú na nadnárodnej úrovni. Začal sa „triedny boj“ s tým, že strana minoritnej triedy kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi musí zvíťaziť na ostatnou masou ľudskej populácie či už na „demokratickom“ Západe alebo aj inde vo svete, lebo iba týmto spôsobom sa môže zachrániť globálny kapitál a jeho majitelia. EÚ a NATO si z predstaviteľov národných vlád členských štátov urobili prisluhovačov, pretože ich priamo zainteresovali do rozhodovacích procesov na nadnárodnej úrovni, v rámci EÚ sú členovia vlád dokonca v pozíciach zákonodarcov, ktorí prijímajú politické usmernenia, legislatívne či nelegislatívne akty.

V tomto novom volebnom období bude potrebné zo strany predstaviteľov vládnej moci urobiť zásadné a priam osudové rozhodnutia, súvisiace so vzťahom štátnej moci k občanom Slovenskej republiky, s posilnením štátnej suverenity a suverenity slovenského národa, so vzťahom k chápaniu členstva SR v NATO a v EÚ. Členstvo SR v NATO nemôže a nesmie pokračovať zaužívaným spôsobom, pretože skutočná politika Severoatlantickej Aliancie viedla ku konfrontačnej politike s Ruskou federáciou, k zástupnej vojne „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií a ak takáto politika podpory vojenského stretu na Ukrajine sa bude udržiavať aj naďalej, tak  sa vojnový konflikt môže rozšíriť minimálne na celú Európu. Je potrebné riešiť  členstvo SR v EÚ. Už je potrebné celkom otvorene a verejne vyhlásiť, že EÚ sa môže reformovať, ale iba za podmienky, že reforma povedie k fungovaniu EÚ ako medzinárodnej organizácií suverénnych členských štátov. Iná možnosť fungovania EÚ – ako imperiálneho super štátu – je pre Slovenskú republiku a jej obyvateľstvo neakceptovateľná. O osude slovenského národa majú právo a povinnosť rozhodnúť samotní jeho občania. V každom prípade je potrebné, aby si predstavitelia vládnej moci uvedomili, že v súčasnosti ide o stret globálnych a národných záujmov, v ktorom sa nesmú bez vedomia a súhlasu občanov iba jednoducho poddať všetkému, čo si na globálnej strane minoritná triedy kapitalistov vymyslí, naplánuje a zorganizuje.

Dušan Hirjak