Nesprávne používanie slov prináša skazu!

Zo stvorenia môžeme dostávať naspäť len to, čo do neho dávame. Môže sa ku nám z neho vrátiť len to, čo do neho vkladáme. A ak do neho dávame a vnášame zmätok, nemôže sa k nám vrátiť nič iné, ako zmätok.

A žiaľ, je to práve zmätok, ktorý do neho vnášame svojim nesprávnym používaním slov, pretože ich napríklad znehodnocujeme rozporom medzi významom slova a tým, čo my vo svojom vnútri v skutočnosti cítime. A to je pokrytectvo a lož.

A aj keď sa mnohí domnievajú, že náš slovný prejav a jeho spôsob použitia nemôže mať na nás až taký zásadný vplyv, netušia, že práve on nás vzďaľuje od prežívania skutočného šťastia a mieru. Ak totiž svoje slová používame zlým, nesprávnym a pokryteckým spôsobom, podľa zákonov stvorenia musíme vždy zožať presne to, čo sejeme.

A pretože táto vec je veľmi vážna, nakoľko dennodenne používame mnohé slová nesprávne, pozrime sa na túto problematiku trochu detailnejšie.

Prvým a najrozšírenejším hriechom pri používaní slov je bezobsažnosť. Sú to prázdne reči, hovorené bez toho, žeby sa v nich naplno zachvievalo naše cítenie. Už samotný pojem „prázdne reči“ naznačuje, že za vonkajším plášťom slov sa skrýva iba vnútorná prázdnota. Že tam chýba silný cit, ktorý by napĺňal význam slov skutočnou hodnotou. A pretože v slovách chýba silný cit, sú hovorené len preto, aby sa hovorilo, a aby sa nejako vyplnil čas. Aby, ako sa vraví, „reč nestála“.

Takýmto spôsobom však vnášame do zákonov stvorenia prostredníctvom svojich prázdnych slov prázdnotu a bezobsažnosť. Vnášame teda do nich niečo, čo je falošné, pokrivené a nesprávne, na základe čoho musíme neskôr zožať faloš, pokrivenosť a zlo.

Nič iného z toho nemôže vzniknúť a vrátiť sa ku nám naspäť vo forme nášho vlastného osudu. Jedine to, čo zasievame svojimi slovami a spôsobom, akým svoje slová dávame a ako sa ku ním staviame, pretože z veľkej dielne stvorenia, riadenej Božími zákonmi, nám musia vždy vzísť iba spravodlivé dôsledky všetkého toho, čo z nás vychádza prostredníctvom nášho cítenia, myslenia, reči a jednania.

Kto je to schopný správne pochopiť, musí si začať uvedomovať svoju chybu pri používaní slov a musí sa začať snažiť robiť to správne.

A ako to má byť správne?

Tak, že za našimi slovami bude stáť náš duch, a to prostredníctvom citu. Tak, že naše slová budú naplnené citom. Takýmto spôsobom získajú skutočnú hodnotu a svoju stratenú silu, o ktorú sme ich pripravili. Takýmto spôsobom začnú naše slová vo stvorení budovať a všetko podporovať, pretože v sebe nesú silu citu a pochádzajú z ducha. Takýmto spôsobom sa naša reč stane pravou a my začneme vytvárať harmóniu.

Ten, kto bude hovoriť z ducha, čiže z citu, nemôže hovoriť veľa. Ale každé jeho slovo bude mať svoju váhu. Bude činom, pretože sa v ňom zachvieva jeho siné cítenie, na základe čoho sa stáva opravdivým v zákonoch stvorenia, a v spätnom účinku to dotyčnému človeku nevyhnutne prinesie požehnanie. Snažme sa preto zo všetkých svojich síl dosiahnuť toho, aby sme hovorili len to, za čím stojí naše cítenie.

A teraz prejdime k druhému hriechu pri používaní slov, ktorým je pokrytectvo. Pokrytectvo a klamstvo, spočívajúce v tom, že slová iba predstierajú niečo, čo dotyčný vôbec tak nemyslí, pretože v skutočnosti to myslí úplne inak.

Typickým príkladom takéhoto falošného jednania je diplomacia, pri ktorej slová slúžia v skutočnosti iba na zakrytie pravých úmyslov. Pojem „diplomacia“ je iba ospravedlňujúcim výrazom pre klamstvo, pokrytectvo a faloš. Je to jednanie, stojace nesprávne v zákonoch stvorenia, a ich spätný účinok musí nevyhnutne priniesť nešťastie a tragédiu každému jednotlivcovi, ktorý tak činí. A je jedno, či tak činí pre svoj osobný prospech, alebo v záujme štátu. Vždy ide o jednanie, ktoré spúšťa chod zákonov stvorenia, neomylne prinášajúci zodpovedajúce spätné účinky.

Len sa v tejto súvislosti pozrime každý sám na seba, koľkokrát sme z najrozličnejších dôvodov povedali niečo, čo sa nezhodovalo s tým, ako sme to v skutočnosti mysleli. Došlo k tomu zo strachu, z vypočítavosti, pod nátlakom, alebo z iných dôvodov. Koľkokrát sme sa takýmto spôsobom stali pred zákonmi stvorenia klamármi a pokrytcami?

Ale takto to nemá byť! Z toho nemôže vzniknúť nič zdravé a správne! Zákony stvorenia to nedovolia! A nedovolia to preto, lebo každé naše slovo dáva v jemnejšej úrovni ihneď vzniknúť forme. A táto, nami vytvorená slovná forma, vždy jasne ukazuje rozpor medzi významom slova a našim skutočným cítením a myslením.

Svoje pokrytectvo a klamstvo môžeme skryť pred inými ľuďmi, ale nikdy ich neskryjeme pred účinkami zákonov stvorenia. Negatívne účinky takéhoto negatívneho jednania na nás vždy neomylne dopadnú. Tomu nemôžeme uniknúť, a preto by sme si tieto skutočnosti mali uvedomovať vždy, keď hovoríme. Preto by sme sa mali snažiť byť v reči vždy pravdiví a snažiaci sa dosahovať súladu medzi významom slova a vnútorným zachvievaním našej duše a mysle. Naša duša by sa mala zachvievať znením slov, čím sa naše slová stanú skutočným výrazom autentického stavu nášho citu a mysle.

To je cieľ! K tomu máme dospieť!

Ale pretože ľudstvo ako celok tieto veci vždy ignorovalo a stále ignoruje, prichádza Veľká očista, ktorá dáva do zrýchleného pohybu všetky dôsledky nášho doterajšie nesprávneho jednania, a to samozrejme i tie, ktoré sa týkajú reči. Tieto dôsledky budú síce na jednej strane trpké, ale na druhej strane budú požehnaním a milosťou, pretože prinesú očistu tam, kde je ešte možné dôjsť k pochopeniu. Avšak zároveň prinesú i zrútenie toho, s čím sa už nedá pohnúť.

Veľké konečné zúčtovanie sa priblížilo a nijaké ľudské mocenské prostriedky ho nedokážu zastaviť. Nikto sa pred ním neukryje, ani mu neunikne.

Božia sila pevne obklopí našu zem a poskytne ochranu všetkým, ktorí sa budú snažiť pochopiť, v čom jednali nesprávne, a budú hľadať cestu k zmene seba samých k lepšiemu. Zároveň však zničí tých, ktorí nevyhnutnú zmenu seba samých k lepšiemu nebudú chcieť akceptovať. Iba na každom jednotlivom človeku záleží, ako sa k sile Svetla postaví. Či konštruktívne a budujúcim spôsobom, alebo ľahostajne a s odporom.

Buďme bdelí! Bdelo vnímajme, čo sa okolo nás deje a snažme sa zachvievať svojimi citmi vo svojich slovách. A zároveň sa snažme byť vo svojich slovách opravdiví.

PS. O používaní nadávok a vulgarizmov nebolo v tomto texte hovorené, pretože každému je jasné, že takéto niečo musí v železných zákonoch stvorenia priniesť nešťastie ľuďom, ktorí tak činia. A to skôr, alebo neskôr.